Co bolo cielom nasho stretnuta? Jednou z moznosti ako vychovat z nasho obcana "Homo ekologikus" je uz od utleho veku zapajat deti - ziakov vekuprimeranym sposobom do riesenia problemov zivotneho prostredia. Nase skoly maju moznost zucastnit sa na dvoch typoch environmentalnych (ekologickych) projektov. Jeden typ predstavuju ponuky od statnych aj nestatnych fondov (nadacii), casto so zahranicnou ucastou, ponuky organizacii tretieho sektora (napr. Strom zivota), ktore su casto spojene s moznostou ziskat financny grant. Zucastnit sa na nich je velmi vyhodne, hlavne pre moznost ziskania penaznych prostriedkov na aktivity spojene so skraslenim skoly, rozvojom kruzkovej cinnosti deti, vydavanim detskeho casopisu, doplnenim kniznicneho fondu a podobne, co v dnesnej situacii nie je na zahodenie. Vyzaduje si to vsak vysoke pracovne nasadenie zucastnenych, urcitu davku profesionality pri tvorbe projektu a podavani ziadosti o grant a hlavne prepojenost skoly s obcou.
Druhy typ tvoria projekty, ktore su vysledkom osobnej iniciativy njma deti - ziakov, aj ked impulz doda spravidla vyucujuci. Patria sem ako v prvom pripade aj ponuky od roznych institucii. Su to napriklad cvicenia zadavane formou kratkodobych projektov alebo projekt Modre z neba, Ziva voda, Vtacie prilety, Vtaky na krmidlach a podobne. Specifickym prikladom z poslednych dvoch rokov bola ponuka Slovnaftu, a.s., - Ekohliadka 1999 a 2000 alebo tohtorocna ponuka SAZP a SPP - projekt Svet patri prirode, ktory tvoria dve sutaze - Enviroprojekt a Ziva priroda. Zaujimavy bol aj minulorocny projekt Ochrana obojzivelnikov, organizovany Narodnym parkom Muranska planina, ktory asi zialbohu ma tento rok pokracovanie len v tych obciach, kde obecne urady prejavili nielen patricnu davku pochopenia, ale aj z nej vyplyvajuce konkretne kroky. Kde sa tak nestalo, nepomohlo ani to, ze skola v minulom roku bola velmi iniciativna a v projekte dosiahla vynikajuce vysledky.
Mgr. Cernakova so zanietenim a velmi putavym sposobom prezentovala svoju pracu so ziakmi siesteho rocnika v projekte Obcan, zameranom na riesenie environmentalnych problemov v skole a jej blizkom okoli. Princip tohto projektu spociva v dlhodobej praci so ziakmi rozclenenej do piatich krokov - etap, kde na konci kazdej etapy je konkretny vysledok v podobe rozhodnutia alebo urcitej aktivity (cinu). Jednotlive kroky su dokumentovane na piatich paneloch zaujimavym a velmi prehladnym sposobom. Prednostou tohto projektu (ako aj mnozstva inych vydarenych projektov) je nielen vysledok, v tomto pripade zhotovenie odpadkovych kosov na triedeny odpad, ale najma proces, pocas ktoreho deti ziskaju cenne skusenosti a osvoja si cenne navyky, vlastnosti charakterizujuce moderneho obcana 21. storocia - iniciativnost, samostatnost, zodpovednost, kooperativnost, a to vsetko "okorenene" velkou davkou tvorivosti.
Co sa tyka Horehronia, kazdy typ projektu ma u nas svojich priaznivcov - realizatorov, ktori pri ich spracovani v dobe nedavnominulej dosiahli uz pozoruhodne vysledky. V prvom pripade je to najma Zakladna skola v Polomke, v druhom v Pohorelej, teraz si uspesne pocina aj Helpa a "svojich obojzivelnikov" zacina chranit aj Zavadka nad Hronom.
Vymenu skusenosti, ktora medzi nami tak uspesne vo stvrtok 26. oktobra prebehla, chceme preniest v novembri aj do dolnej casti nasho okresu.

Napriek vsetkemu povedat zivotu ano

Zivot - take kratke slovo, ktore cloveku tak lahko vyklzne z ust. Jeden si pod tymto slovom predstavi bolest, trapenie a starosti. Inemu sa vynori pred ocami obraz lasky a stastia.
Co je zivot? Ma vobec zmysel zit? Ak ano, preco? Zivot je len jeden, preto by si mal kazdy velmi dobre uvazit, ako s nim nalozi. Sustredit vsetky svoje sily na ziskanie bohatstva, uspechu, moci alebo sa pokusat o cosi ine? Tieto hodnoty zavisia od miesta, casu, okolnosti... Peniaze sa minu, moc a uspech sa stratia...
Cas zitia sa rozplynie ako vanok v jabloni a nam neostane nic, ani po nas neostane nic. A preto skusme sa tesit z kazdej malickosti, ved clovek nikdy nevie, ktory den je jeho posledny, Spomente si na vsetko krasne, co sme pri kazdodennom nahanani zabudli vnimat. Caro blizkych dlani, caro domova, caro dni, ktore nam zivot prinasa - raz veselych, ked nam vsetko ide ako po masle, inokedy az prehnane tazkych, ked mame sto chuti hodit vsetky starosti za hlavu. Citime sa mizerne, mame pocit, ze nic nema vyznam, zda sa nam, ze prave my sme ti najhorsi, najhlupejsi, najskaredsi a najnepotrebnejsi, sami seba lutujeme, dokonca rozmyslame o samovrazde. Tieto pocity beznadeje treba prekonat. Nepoznam nikoho, komu by sa v zivote splnili vsetky sny a tuzby a komu by osud nepodhodil pod nohy aspon jedno poleno. A hoci bolo neraz tazke, mnohi ho dokazali preskocit a napriek utrapam nasli chut do zivota. Zistili, ze clovek vzdy moze zacat odznova. Vykrocit do noveho zivota a zvlast dnesneho, ktory je plny dravosti a bezholadnosti, je niekedy az nemozne bez optimizmu a hodnot, ako su viera a nadej. Pretoze ak v nieco celou svojou dusou verime, nie sme daleko od toho, aby sa nasa tuzba splnila. Kazdy z nas - hoci si to ani neuvedomujeme - ma v sebe, vo svojom vnutri isty druh viery. Ved ako sa da bez nej zit? Nezelali ste si aspon raz v zivote, aspon v jednom jedinom okamihu, ked ste boli na dne, aby ste sa z toho dostali? Nikdy ste si nepomysleli: "Boze, daj nech sa vyliecim!" Aj to je prejavom viery a nadeje v lepsiu buducnost. A neplati to len pre veriacich, pretoze okrem viery v Boha existuje este tisich dalsich podob viery v nieco lepsie.
Jeden povie: "Som stastny clovek." A pritom to kludne moze byt clovek chory na tazku chorobu alebo clovek na voziku. Iny sa stale stazuje, ze ma smolu, hoci ho doma caka rodina a v banke tucne konto. V podstate nejde o to, co vsetko dobre alebo zle nas postihne. Ide o to, aky postoj k jednotlivym situaciam zachovavame. Ved nie nadarmo sa hovori, ze clovek je strojcom vlastneho stastia. Urcite sa budete citit lepsie, ked hned od rana vstupite do noveho dna tou spravnou nohou. Usmev, dobra nalada a samozrejme ohladuplnost k inym ludom nic nestoji. V dnesnej dobe niektori ludia toto uz nedokazu. No zamyslite sa, ci by ste prave vy nemohli byt "inymi" a pokusit sa zit pre to, co je krasne. A nemyslim tym drahe sperky, auta, vymozenosti najmodernejsej techniky. Skuste sa lepsie poobzerat okolo seba a zistite, ze vobec nemusite hladat.
Ci sa neoplati zit pre lasku? Ci nie je uzasne prechadzat sa s milovanou osobou po brehu mora a pocuvat jeho sum? Ci nie je krasne sediet na osamelej lavicke a obdivovat zapad slnka? Ci vam nepodskoci srdce pri pohlade na hlucik srniek ci stebot vtakov na lesnej cistinke? Necitite sa plni sil, ked vam cez dlane preteka priezracny pramen vody, ktory tecie v objati krasne zelenych hor? Necitite sa slobodni, ked stojite na vrchole kopca a vdychujete zavan cerstveho vzduchu alebo vonu ihlicia v lese? Vsetko to krasne sa neda ani vymenovat. Myslim, ze ked bude na svete vela "inych" ludi, ktori budu poznat vieru, usmev a toleranciu a budu si cenit to, co je naozaj krasne, budeme zit stastne a v mieri. Ale polozme si otazku: Preziju u nas takito ludia? A vobec, existuju este takito ludia? Ak ano, vacsinou su povazovani za slabochov, ktori su okoliu na smiech, daju sa lahko vyuzivat a su ponizovani tymi, ktori si potrebuju dokazat, ze su najlepsi. Avsak nedajte sa oklamat a ak ste v tychto "silakoch" spoznali samych seba, rychlo sa vymante z put predsudkov. Nie je to vobec tazke. Skuste len najst sameho seba, verit v dobro a v ludskeho cloveka. Ako ho spoznat? Je to clovek, ktory vam dokaze s usmevom na tvari povedat: "Prepac." Ci "Mam ta rad."
Az vtedy, ked dostojnost cloveka a pocit ludskej spolupatricnosti bude vseobecnym javom, budeme si moct povedat: To je vyspela spolocnost. Vtedy, ked si clovek uvedomi pravu podstatu zitia, ked v sebe najde aspon trosku viery v clovecenstvo. Ak sa stane nositelom a siritelom tejto viery, aj ti "oneskorenejsi" najdu pravu podstatu svojho zitia, nie existencie, ako sa mnohi nazdavaju. Len potom zacnu zit, ked objavia vo svojom vnutri silu, ktora im napovie, ako zit spravne, az ich nakoniec privedie k svetlu, ktore sa nazyva dobro. Mozno si to ani neuvedomujete, ale ste to aj vy, aj ja, my vsetci, co mozeme zabranit kazdodennemu otupovaniu medziludskych vztahov. A preto zobudme sa, vykrocme do noveho dna so vztycenou hlavou a s pocitom, ze vzdy mame pre co zit. A kedze clovek je len mravcekom v obrovskom mravenisku a sam nie je vlastne nicim, snazme sa zit nielen pre seba, ale hlavne pre inych.