Bolo to cez vojnu. Vtedy tretim mojim ucitelskym posobiskom bola "Jubilejna skola 1928" v Ciernom Balogu - Janosovke. Nijako sa mi nepodarilo najst si byvanie, ba ani stravovanie. Riesil som to tak, ze som kazdy den siel domov do Hronca. V dobrom pocasi - v jeseni a na jar na bicykli, inokedy peso. V zime to byvalo aj na "masinke", ale zavcas rano este za tmy som peso kracal hore dolinou, aby som pred osmou bol v skole. Ked som ucil popoludni ci vecer vo "vecernej ludovej skole polnohospodarskej" (vtedy povinne doskolovanie tych, co skoncili skolu a nepokracovali na strednej skole), nesiel som do Hronca, ale k rodine Kovacikovcov-Kremovcov na Pustom. Poznal som sa s nimi z prveho roku ucitelovania na Dobroci, kde pracovali v skole v skolnickej funkcii. Tetka Mala upratovala, cengala, posluhovala, chodila denne na Janosovku pre postu a ujo Jano chodil na tyzdnovku na stavbu cesty z Brezna do Hrinovej. Ked som pracoval na Janosovke, uz nebyvali na Dobroci, ale vo svojom dome na Pustom. Na trvale byvanie ma nemohli prijat, lebo na to nemali podmienky. Tak aspon takto v nudzi som u nich prespaval.
V jeden vecer som prisiel do Kovacikovcov poriadne vyhladnuty. Gazda nebol prave doma a tetka Mala mu chystala veceru, celkom obycajnu "kysle krumple" (zemiaky). Ked bola vecera hotova, ponukla ma tymto nie velmi vabnym, ale typickym handelskym jedlom. Neohrdol som. Ved darovanemu konovi sa nepozera na zuby - a malo to svoje kalorie. Ked som spratal do seba za jeden vrchom tanier, tetka mi ponukla duplu. Pristal som. Len co som to uz nasilu dojedol a podakoval sa, prisiel domov gazda, hladny a trochu pod parou. Sadol si k stolu a pustil sa do jedenia. Opytal sa tetky: "A panu ucitelovi si dala?" Neveril kladnej odpovedi a nic nedal ani na moje slova. "Neverim, len im daj," naliehal. Tetka mi posepli, aby som sa nezdrahal, lebo on to nema rad, ked sa niekto s nim prieci a chytro sa rozculi. Nuz nebolo ineho vychodiska, len mu urobit po voli. Tetka mi naplnili aj treti tanier a ja som sa pripojil ku gazdovi. Jedol som nasilu, len aby ujo Jano bol spokojny. Lenze - gazda si nabral aj za druhy tanier a naliehal, aby som ho aj ja nasledoval. Na moje dakovanie reagoval: "Len sa nepriecte, co je to pre takeho chlapa jedne tanier." A tak pre rodinny pokoj mi neostavalo nic ine, len pustit sa do stvrteho taniera.
Este dnes skoro po sestdesiatich rokoch nemozem zabudnut na tuto hojnu veceru, hoci neoplyvala nezabudnutelnou chutnostou. Aj tak su ujo Jano a tetka Mala Kovacikovci v mojej pamati zapisani ako nadmieru dobri ludia. Daj im Pan Boh vecnu slavu.

Koloman Weiss

Dobre skutky

O tejto sutazi som sa len nedavno dozvedel, a tak som sa vam rozhodol napisat o cine, ktory by potesil kazdu matku.

Moj otec bol na lieceni a mama mala vela prace. Po praci chodila domov unavena a vycerpana. Na konci tyzdna sa tesila, ze si cez vikend oddychne a dlhsie pospi. Rozhodol som sa, ze jej sprijemnim chvile oddychu a pripravim jej ranajky ako cely tyzden pripravovala ona mne. Ked nastal den D, dal som si pozor, aby som vstal rano skor ako ona. Potichu som sa vkradol do kuchyne a zacal som s pripravou. Ked boli ranajky hotove, nachystal som ich na velku tacku a priniesol som ich maminke do postele. Na jej ociach bolo vidno, ze som ju tymto malym prekvapenim velmi potesil.

Michal Pravotiak, Ulica 9. maja, Brezno

(J. Botto)

Cintorin - luka, mierna stran, briezok za dedinou, mestom. Miesto ticha, smutku slz, sviecok blikotu... Sum posvatnych lip, zadumanych smrekov, kriky orgovanu, stihlych tuji, stare liatinove krize, moderne nahrobne kamene... Cintorin - domov mrtvych tiel. Ludi starych, mladych v najlepsich rokoch, aj tych, ktori skoro este nezacali zit. Odisli. Hovori sa, ze zivot je ako hra. Len co sa rozohra a spozna zakon zitia, prave vtedy posledny plamienok zablika.
Cintorin - ozaj, v kolkych sme bludili malymi ulickami pomedzi hroby, aby sme postali pri svojich blizkych: rodicoch, pri sestrach, bratoch, ale aj pri priateloch, vzacnych osobnostiach.Pri takej pochodzke sa nas dotyka clivota dusickova. Ta pripomina okamihy, ked clovek citi, ze prichadza cas odchodu. Napriklad brezniansky versotepec Andrej Kachnic sa nad vlastnym hrobom zamysla takto: - Muraju dom, ja byvat mam v nom, pol lachtra sirka, dlzka cely. Stahovat sa don schystany som. Mna spustia tisko do tej cely. Tam stliem, len vanok a sto liet, sa moze rozpomniet... Sto nie, ale vyse sest desiatok rokov preslo a aspon v case dusickovom sa rozpominame. Nielen on, ale aj v sucasnosti viaceri zijuci maju svoj domcek. Nie je vylucene, ze i Jan Chalupka v posledne dni zivota nesnoval nit myslienok o tise cintorina. A. P. - Zaturecky vo svojich Prisloviach a porekadlach o smrti, o pohrebe, o umierani, o oplakavani... zachytil az stostyridsat myslienok a asi osemdesiat, ktore zacinaju slovkom Uz. - Uz ho smrt skosila, Uz je na pokoji... Sam si nasiel miesto na breznianskom cintorine. Kyticka kvetov ho potesuje. Ani Martin Razus neopomenul obdobie palenia sviecok. Zname su jeho basne Vecer na Vsechsvatych, Hrobarom, Miesto venca... najma Hodno bolo spievat..."ked pojdu vdacni hrob moj polievat, precitim to, jednak hodno bolo trpiet, hodno bolo spievat!" J. Dekret - Matejovie sa v posleny den zivota, lucil s lesom, z ktoreho zaznievala piesen ticha, uchvacujuca... Piesen sumela aj z velkej kytice zo smrekovej ceciny, ktoru mal na stole. Dekret jej rozumel a pomalicky privieral oci - 18. januar 1841.
Pokracovanie by na tuto temu malo niekolko casti: Samo Chalupka, Andrej Sladkovic, Jan Botto (posvatne lipy pri hroboch), Zechenter-Laskomersky... Ukoncime dusickove uvazovanie o matke od M. Halamovej: - Odisla s tvarou krasnou, usmievava, bez tiena smrti na zamknutych perach. Pokorna cestou zivota, pokorna v smrti dverach.
Cintorin - miesto ticha aj bolesti, miesto slz a vzdychov, miesto vzdy s kyticami kvetov, ktore kladieme na hroby s hlbokou uctou, vdacnostou, s myslienkou - odpocivajte v pokoji. 

Jan Milochovsky

Zaujimave osudy v exile aj doma maju dve slovenske osobnosti, ktore stopy po svojej cinnosti zanechali aj v Brezne.

Jan Simonides ako Spisiak a brezniansky rektor odisiel do vynhanstva za prenasledovanie v jednej z protireformacnych vln (1673). Odvliekli ho na galeje, utiekol ako zbeh z Talianska, a tak sa s Tobiasom Masnikom vyslobodili a zili v Nemecku vo Wittenbergu. Za Simonidesom odisiel do vyhnanstva aj Zilincan a brezniansky senior Jan Milochovsky aj s manzelkou Apoloniou Goldpergovou a jej sestrou Rebekou - ti odisli do Brehu a Vratislavi. Odtial pisal Simonidesovi: "O nasich Breznanoch sme sa dozvedeli mnoho, ale menej mileho. Na Novy rok obnovila sa vrchnost breznianska, majici jak richtara, tak i ctyr radnych panov catholickych... Na Zahori p. Kromholtz, Priehradny, Andreae a jine mnozi jeste na svych farach zustavaju a nizadni jim v nicem prekazku necini, tam pridrzuji se mnozi exulantove, tam je i nas Caban, s hrubymi husliami... hude stare haraburdy, nekdy pak Patientin (piesen) pospevuje, vzdycha nebozatko za nasim navracenim. Graca, Svicelius, Matthias s velikymi fuzmi, isli medzi Horniakov na catu vzavse sobe cakany a stare skrablice. O Debrecine za to mam, ze ste slyseli: 10. februara maji se kupci nasi z presovskeho jarmaku jistotne navratiti, co ti prinesu, to nejskor panu kmotrovi odpisem. Moja Apollonia za pozdraveni velice dekuje... Mnohe slzy ona slysevse o vasem vezeni vylila. O vysvobozeni pak chyr prijavse, veliku radost z miesanim mnohych slz dosvedcila... Mne si s panom kmotrom sniva, ze sa spolu v Drachsiari prochazime da Pan Boh, ze spolu v cirkvi sluziti budeme." List datoval Jan Milochovsky vo Vratislavi 2. februara 1676. Svedci o tom, ako v exile zili este duchom doma, ako ich domacnosti tie boli v cudzom prostredi v izolacii cisto slovenske a hladali tykadlami kontakt s krajanmi Slovakmi, rodinou, kmotrami, priatelmi, znamymi. Svetske, osobne a rodinne veci si pisavali po slovensky. Na konci listu Milochovsky dodal P. S.: "Pani Cernecka vydala sa za pana Restiariuse, kde ditky sotva, podagru pak neomylne pestovat bude."
Jan Milochovsky bol autorom prilezitostnej poezie a dizertacii. Jeho najvyznamnejsim dielom je populizacna odborna praca Ornamentum magistratus politici (Ozdoba vrchnosti svetske - aneb kterymi ctnostmi krestanska vrchnost ma ozdobena a skraslena byti). Dielo vyslo v Drazdanoch v roku 1678.
Jan Milochovsky v Brezne posobil v rokoch 1670 - 73 ako farar a v rokoch 1683 - 84 ako farar a zvolensky senior. Narodil sa v roku 1630 (presny datum nie je znamy) a zomrel v Brezne 21. januara 1684.
Literatura: SBS, IV. zv., Martin, MS 1990, str. 188, clanok Ruda Brtana Z exilu a z domova, Narodna obroda 1987.

A. Prepletana