Irena Veverkova, dochodkyna, Pohronska Polhora:

- Predovsetkym by sme potrebovali celoobecny vodovod, urcite by sa nam zisla kanalizacia. Velmi dobre by bolo, keby zregulovali potoky a keby aj ludia trochu dbali o cistotu. Pochvalit mozem chodniky a cesty, ktore su pekne upravene. Inac mame pekne, mame novy obecny urad, dobre pracuje kulturne stredisko.

Stefan Fedor, ucitel, Helpa:

- V Helpe zijem od malicka, ja som v dedine spokojny. Doma som dost malo, pretoze kazdy den cestujem do zamestnania. Co sa mi nepaci? Snad susedske vztahy, je dost nezodpovednych ludi. Cez dedinu preteka potok a do neho vypustaju septiky, co je dost neprijemne. Ohromne to zapacha a posobi dost nedobrym dojmom na cudzich ludi.

Neznamy pan z Brezna:

- Keby uz konecne dal niekto do poriadku tie chodniky! Clovek sa ide zabit. Uz dvakrat som spadol a rozbil som si hlavu.

Milan Tazky, maliar, Cierny Balog:

- V Ciernom Balogu sa mi paci, ze je tam krasna priroda a vela lesov. Ale mohli by dat do poriadku cesty, niekde su uz sice spravene, aj kanalizaciu by mohli urobit.

Bozena Piliarova, nezamestnana, Bacuch:

- Spokojna som s tym, ze je u nas krasne, mame dobru kyslu vodu. Len keby bolo roboty a aj doprava by sa mala zlepsit. Obmedzili nam totiz spoje, a to je velmi zle nielen pre starsich ludi. Autobus pride dole na krizovatku a tam musime ist peso, co je narocne pre tych, ktori byvaju na konci dediny. Nemame sa s cim chvalit, len keby penazi bolo viacej.

Elena Tetamentiova, dochodkyna, Valaska:

- Obchodna siet a cesty su vo Valaskej skutocne hrozne, napriklad textil je velmi mizerny, aj kvoli galanterii musime chodit do Brezna. Viete, vo Valaskej uz byvame od roku 1962, takze uz sme si zvykli.

Jarmila Kvietkova, nezamestnana, Brezno:

- Je to moj rodny kraj, takze mi prirastol k srdcu, aj pekna okolita priroda. Nespokojna som s nedostatkom pracovnych miest, ludia odchadzaju prec za pracou. Zvlast zeny v strednom veku tazko najdu zamestnanie a do dochodku daleko ...

Zobudme sa!

Ludstvo si uvedomi, aky poklad je ciste zivotne prostredie, cisty vzduch, zdrava fauna i flora iba vtedy, ked ju definitivne strati. S hrozou som zistil, ze na Slovensku tento problem skoncil na deviatom mieste v prieskumoch verejnej mienky. Taka degradacia ludskeho myslenia sa neda vobec pochopit. Bez prirody a jej uz prisnych zakonov nemozu sa cloveku ani naznakom splnit tie predpoklady. Stastny a plnohodnotny zivot na tejto Zemi. Prilis to prehliadame a prilis materializujeme. Ked vsak ochorieme, hladame lekarsku pomoc. Ale k najvacsiemu lekarovi - bozej prirode - sa spravame odsudeniahodne a macossky. Ucta k ludom, ktori v pote tvare chrania prirodu, ctia si bozie a prirodne zakony na Slovensku, sa nenosi. Urady s nazvom ochrany tiez nerobia to, co robit maju.
Niekedy si clovek mysli, ze spime ako v povestnom rozpravkovom kralovstve. Ked sa zobudime, bude uz neskoro. Uvedomi si clovek, pan tvorstva, ze nie plne brucho, ale ciste zivotne prostredie mu bude diktovat jeho zotrvanie na planete Zem?

Milan Kovacik

Potrebujeme ju ako sol a chlieb

Uprimne dakujem Pavlovi Datkovi, ze mi v clanku s nazvom Nielen v oktobri, najlepsie kazdy den z c. 8 prehovoril zo srdca. Skutocne symbioza deti so starsimi ludmi je dolezita, nezanedbatelna a potrebna ako sol a chlieb, resp. ako medzigeneracna, rodinna sudrznost, stafeta. Rodina je zakladna bunka zivota. Pokial bude rodiny spajat silne rodinne puto, Slovaci nezahynu ako krasny, hrdy a statocny narod v strede Europy.
Moji rodicia si vlani pripomenuli 50. vyrocie sobasa. Pri takomto nevsednom zivotnom jubileu sa stretne cela pocetna rodina, blizki, znami. Je to nadherny rodinny sviatok, prichadzaju surodenci so svojimi rodinkami, deti, vnucata, pravnucence, vzacni priatelia. Najmladsia dcera sa takto prihovorila svojim rodicom: ,,Prisli sme sem do rodneho domu. Vy, nasi drahi rodicia, ste tu prezili detstvo, mladost. A aj my, vase deti, sme tu travievali prijemne a vesele chvile. Zavitali sme pod strechu tohto starorodicovskeho a rodicovskeho domu z celeho Slovenska i zo zahranicia. Priviedol nas sem dnes hlas nasho srdca... Ked maju ludia chut stretavat sa, hoci ich delia stovky kilometrov, kym si maju co povedat, dokazu sa pocuvat, podelit sa o svoje radosti i starosti - to su najkrajsie navraty k sebe... Nas rodinny "radostrom" ma v erbe zdedene vlastnosti: pracovitost, uprimnost, mudrost, laskavost. Bude na nas a nasich detoch ako naplnime a ako dalej ponesieme toto velke duchovne dedicstvo v nepretrzitej retazi nasich generacii.
Drahi rodicia, vas spolocny zivot bol a je krasny, no nebol bezproblemovy, ale vzdy - cestny. Teraz v tejto slavnostnej chvili stojime tu pred vami, aby sme vam zo srdca mohli vyslovit nase velke a uprimne dakujeme. Za vsetko. Za vasu celozivotnu lasku, obetavost, huzevnatost, skromnost, cestnost.
Zakladny pilier ucty k rodicom vystihuje myslienka: ,,Z celeho srdca cti svojho otca, na matkine bolesti nezabudaj, pamataj, ze im dakujes za svoje bytie, co im mozes dat za to, co ti dali?"
Kvety, srdecne slova, slzy dojatia a nad celou zidenou rodinou bolo citit v kazdej vete, v kazdom geste - lasku, ktora dodava silu zit, pracovat, snivat a rozdavat zo svojej zivotnej energie, dobra.

Ing. Irena Helcova

Zivot v tme

Zit so zdravotnym postihnutim je u nas naozaj narocne - nielen kvoli samotnemu zdravotnemu stavu, ale aj kvoli podmienkam, v ktorych musia tito ludia zit.
O prekazkach, s ktorymi sa musia tito ludia kazdodenne stretavat i o svojom zivote - zivote nevidiaceho cloveka, nam prisiel do nasej skoly porozpravat Aldo Daxner. Na besedu, ktora sa uskutocnila v ramci etickej vychovy, priviedol aj svojho vodiaceho psa Aidu. Hovoril, aky je tento pes v jeho zivote dolezity. Predviedol nam tiez niektore pomocky, ktore ulahcuju zivot nevidiacich ludi. Dozvedeli sme sa, co vsetko sa musel naucit, aby sa vedel orientovat na ulici, v neznamom priestore atd.
Beseda bola zaujimava, ale hlavne poucna. Dozvedeli sme sa mnoho novych skutocnosti. A. Daxner nam vysvetlil, ze nevidiacich ludi by sme nemali brat ako chorych, nemali by sme ich vylucit zo spolocnosti. Naucili sme sa, ako sa k takymto ludom mame spravat a hlavne ako im my, zdravi, mozeme pomoct. Zaujali nas aj rozne historky z jeho zivota, ktore nam putavo i s humorom rozpraval. Obdivovali sme takehoto cloveka, ako sa dokazal so svojim postihnutim vyrovnat. Nebolo to vzdy lahke. Je to clovek s pevnou volou a velkou trpezlivostou. Chceme panovi Daxnerovi podakovat a popriat mu pevne zdravie, aby aj nadalej vyzaroval z neho optimizmus, elan a chut do zivota.
My, zdravi, si musime uvedomit, ze aj tito ludia maju pravo na plnohodnotny a dostojny zivot, hoci ho musia zit v obmedzenych podmienkach. To, aby oni mohli tento svoj zivot naplnit, je aj v nasich rukach.

Mgr. A. Veverkova,
ZS Pionierska 2, Brezno

Aj napriek tomu, ze fasiangy uz davno skoncili a my sme prispevkom o nich dali priestor v minulom cisle, "po termine" prisli este dva, z ktorych vyberame:
Z Mestskej materskej skoly v Brezne nam L. Bamburova napisala: "Aj nase deti sa s vervou pustili do zhotovovania si skrabosiek a masiek formou kirigami. Dvadsiateho tretieho februara fasiangova veselica prepukla naplno. Pasmo veselych fasiangovych basni, piesni a scenok pripravilo mily zazitok aj pre nase tety kucharky, ktore detom za odmenu upiekli ovocnu bublaninu. Fasiangovu hostinku si deti pripravili vdaka svojim rodicom a co sa tyka veselice...ta trvala od rana az do popoludnia!
...a teraz, este naposledy nakrmime kacicky na Hrone, nasypeme zob vtacikom do krmidla a spokojne budeme ocakavat pani Jar...
V liste kolektivu uciteliek Materskej skoly z Hviezdoslavovej ulice v Zavadke nad Hronom citame: "Deti pod vedenim svojich vyucujucich vyzdobovali interiery tried, zhotovovali masky, vyprazali sisky a celkovym vyvrcholenim fasiangoveho obdobia bol spolocny karneval v spolocenskom dome. Fantazia, tvorivost a sikovnost ruk vsetkych mamiciek sa prejavili na roznych kostymoch. Pocas karnevalu prevladala radostna a vesela nalada. Sucastou zabavy bol aj prvy rocnik volby Miss MS 2001. Do fasiangovej zabavy sa zapojili aj rodicia. Tety kucharky zo skolskej jedalne nam pripravili ovocny caj a vyborne sisky. Vsetky masky boli odmenene sladkostami a potleskom. A tak zostava len podakovat vsetkym, ktori nam akoukolvek formou pomohli."

Chcela by som v mene nas podakovat cloveku, ktory velmi pomohol mne a aj mojmu synovi Lubkovi. Pred dvoma rokmi zistili mojmu synovi Parthesovu chorobu, vtedy mal ani nie sest rokov. Bola som psychicky na dne. Vyskusali sme vsetko, co sa len dalo, aby sme mu pomohli, ale nepomahalo nic. A prave vtedy sme zistili, ze jeden neznamy pan sa rozhodol, ze nasmu synovi pomoze. Bol to Milan Kvietok. Tento pan dostal od pana Boha moc, aby pomahal chorym. Je to pan, ktory svojimi rukami, v ktorych ma Bozi dar, pomohol synovi. Su to uz dva roky, ale mojmu synovi dal silu zit. Dnes synovi slubili, ze mu uz zoberu barly, ktore pouzival cele dva roky. A bude uz zit ako my ostatni.
Chcela by som sa velmi podakovat aj jeho manzelke Ivane Kvietkovej za to, ze ma podrzali. Pan Milan Kvietok, velmi vam dakujem v mene mojho syna, ze ste nam dali novy zmysel zit.

V mene mojho syna Lubka dakujeme.

Andrea

P. S. Chcela by som sa podakovat aj Sonke Baliakovej a jej synom Jozkovi a Riskovi za to,
ze nam pomahaju v tazkejchvili.

...

Podcenujete slovensky narod!

Som stalym citatelom regionalnych novin Horehronie a citam aj rubriku Citatelia nam pisu. Chcem strucne reagovat na neustale reakcie, ktore ma k jednotlivym nazorom pisatelov pan Milan Kovacik. On je ten, ktory vsetko vie, vsade bol a vo vsetkom ma pravdu. Pan Kovacik, pisete polopravdy! Neradite nic dobre, ani nepomozete Tamare ci Natasenke, alebo chcete zmenit ich krstne mena? Skoda, ze sa nevolate Dzon. To je vasa reakcia na clanok z 20. februara "Co potom obycajny dedinsky lud". V dalsej reakcii zo 6. februara k clanku "Prosime, dajte nam zobracku palicu" davate za vinu horehronskej hladovej doline a starej strukture prave tej, ktora vytvorila podmienky byvania i zamestnania? V reakcii na clanok zo 6. marca pani Helcovej ste sa uplne zviditelnili tym, kde smeruju vase myslienky. Azda nechcete povedat, ze kolabujuci narod (nie svojvolne) si ponesie vinu po cely zivot? Podcenujete slovensky narod! Ako ste pisali Slovak ste, aj Slovak zostanete, ale podla vasich poslednych reakcii na jednotlive clanky sam sa vzdavate slovenskej identity a okrem toho absolutne neprijimate nazory inych.

Vojtech Ridzon 

Dakujeme ...

Dakujeme vsetkym organizatorom prveho rocnika maskarneho balu v Predajnej, ktory bol 16. februara. Bola to perfektne pripravena akcia so vsetkym, co k tomu patri. Cely ples sa niesol v dovtipnom az humornom tone a nechybala ani tombola.

Dakujeme aj za dve vyhry v tombole.

Vasa rodacka Marika s priatelmi

...

Touto formou sa chceme zo srdca podakovat panovi Jaroslavovi Krstenikovi za poskytnutie prvej pomoci nasmu synovi Igorovi Antalovi.

Este raz dakujeme.

Rodina Antalova