Narodil sa v Murani 8. decembra 1844. Po absolvovani gymnazia v Roznave (1856 - 1860) a ucitelskej kralovskej pripravky (preparandia) na Moysesovom ucitelskom ustave v Banskej Bystrici (1863 - 1864) posobil v obciach v okoli Roznavy: Drenka, Drnava a Gac. Z banskobystrickeho ucitelskeho ustavu vysli pocetni ucitelia - rodolubi, napriklad Jan Zigmundik, Jozef Zelinger, pedagogicki spisovatelia Jozef Surjan, Anton Emanuel Timko a Jozef Bahery.
V narodno-buditelskej cinnosti bol aktivny. V casopisoch publikoval ludovo-vychovne povesti, poviedky, besednice. Zostavil dvojjazycne slabikare a citanky, ucebnicu zemepisu a dejepisu Europy. Komponoval. V roku 1883 vydal spevnik Truchlive hlasy a v roku 1894 adventne a vianocne piesne. Z madarciny do slovenciny prelozil Droppove Dejiny hradu Muran. Prispieval aj do maticnych casopisov, napriklad Primerie z Pohorelej, Z narecia Pohorelej a podobne. Mikulas Schneider - Trnavsky prevzal zo zbierky jeho cirkevnych piesni do Jednotneho katolickeho spevnika sest piesni, co bolo zo strany narocneho nestora a majstra kompozicie pre Jozefa Baheryho vyznamenanim. Posobenie Jozefa Baheryho siaha daleko za hranice Pohorelej. Sestdesiat rokov pracoval v centre skolskej, literarnej a hudobnej cinnosti v gemersko-horehronskom regione. V casoch Apponyiho madarizacneho zakona chodil po gemerskych mesteckach: Roznave, Revucej, Rimavskej Sobote, Hnusti, Tisovci a vo svojich vystupeniach od madarskych organov ziadal pre Slovakov slovenske gymnazia a v slovenskych skolach slovensky vyucovaci jazyk. Pracoval vo funkciach na viacerych usekoch: clen vyboru Gemerskej zupy, prvy predseda Velkorevuckeho ucitelskeho spolku, predseda Muransko-horehronskeho ucitelskeho spolku ci hlavny notar ucitelskeho spolku v Roznavskom biskupstve. Za jeho narodne citenie "odmenou" mu bola predcasna ucitelska penzia. V roku 1922 stratil jedno oko a na druhe ani po narocnej operacii dobre nevidel.
V roku 1904 ho Ferdinand Coburg vyznamenal Striebornym krizom rytierskeho radu bulharskeho dvora. Za skladatelsku cinnost v oblasti chramovej hudby mu papez Pius XI. v roku 1923 udelil papezsky kriz Pro Ecclesia et Pontifice. V celom gemersko-horehronskom regione mal uctu a autoritu. Pred sedemdesiatimi rokmi zomrel v Pohorelej 12. marca 1931 vo veku osemdesiatsedem rokov, kde je aj pochovany.

J. D. Muransky

Mesiac knihy a Matej Hrebenda

,,Nemoze slepy slepeho viest, tento slepy by vsak bol vodcom i mnohemu vidomemu." (K. Kuzmany 3. jul 1838)

Na Maticnych slavnostiach v (Turcianskom sv.) Martine v roku 1924 vznikla myslienka kazdorocne v novembri usporiadat Tyzden slovenskej knihy. Prve taketo podujatie v roku 1926 otvorilo rozhlasove vystupenie S. Krcmeryho a basnika E. B. Lukaca. Od Tyzdna po Mesiac knihy preslo vela rokov. Kym v Tyzdnoch slovenskej knihy knihkupci oznamovali, ze v ramci akcie predali niekolko desiatok slovenskych knih v marcovych Mesiacoch knihy organizovali v knizniciach, skolach, zavodnych kluboch aj na dedinach stovky autorskych vecerov a inych literarnych podujati. Kdeze su dnes tie marce?
Kniha je zhmotnenim ludskeho myslenia, ludskych predstav, poznatkov a skusenosti, je jednym z dolezitych zdrojov poznania a patri medzi cinitele, ktore vyrazne ovplyvnuju napredovanie spolocnosti. Kulturne narody mali a maju aj vyspelu literaturu. Medzi taketo narody patrime i my. Mame svoju historiu, vlastne tradicie, domacu, nassku kulturu. Na tychto pilieroch sa konstituoval nas narod. Keby ich nebolo, nevelmi pocetna Slovac by hadam ani nevladala prezit epochu tisicrocnej poroby.
Dejiny civilizacie su tesne spate s pisanym a neskor aj tlacenym slovom, s knihou. Nasa slovenska kultura ma svoje korene uz vo velkomoravskom obdobi. Jej vyvoj pomaly napredoval, aj ked podmienky nasledujucich storoci boli nie velmi ziclive. V stredoveku boli knihy vzacnym tovarom, a to nielen u nas. O ich rozsireni na slovenskom uzemi mame len kuse a nahodne dokumenty. Z roku 1263 napr. pochadza zaznam, ze isty nas zeman dal za Bibliu celu dedinu. Prvy profesionalny knihkupec je znamy z roku 1493. Rozvoj kniznej kultury sa urychlil koncom 16. storocia, ked na Slovensku vznikli prve putovne tlaciarne, ktore vsak pracovali bez povolenia vrchnosti. Na sklonku renesancie a v obdobi baroka vzrastol zaujem o tlacene slovo i ucta k nemu. Frantiskanska provincialna vrchnost v Trnave vydala napr. v roku 1659 vynos, v ktorom sa uvadza, ze nic nie je uzitocnejsie a potrebnejsie ako knihy. Ale aj vtedy, ako odvtedy stale, sa uzitocnost knih merala a urcovala podla ideologickych zaujmov vladnucej triedy. Svedcia o tom pocetne zoznamy zakazanych knih - indexy librorum prohibitiorum (tato situacia sa v novsej historii opakovala koncom 50. a 60. rokov 20. storocia), ba niekde sa knihy i palili. Od 16. storocia sa na nasom uzemi stretavame s vyznamnymi zberatelmi knih a vlastnikmi kniznic. Ich pricinenim sa podarilo zachranit vela starych tlaci pred skazou. Jan Sambucus z Trnavy zozbieral takmer 6000 knih. Podobne, i vacsie kniznice vybudovali v 17. - 19. storoci aj dalsi bibliofili, napr. Matej Bel, Juraj Klimo, Adam F. Kollar, Juraj Ribay, Vavrinec Catlovic, Juraj Palkovic, Michal Resetka a ini. Iniciatormi slovenskeho narodneho obrodenia boli bernolakovci, dovrsitelmi sturovci, most medzi nimi vybudoval Jan Holly. Siritelia tychto myslienok nemali v rukach ani politicku, ani hospodarsku moc - ich dobrovolnou cinnostou bola osvetova praca. Kniha - tlacene slovo sa stalo hlavnym prostriedkom proti vzdelanosti, narodnej lahostajnosti, ale aj zbranou proti utlaku socialnemu a narodnemu. Jadro nasho naroda vtedy tvorili rolnici, remeselnici a mestania. Ludove vrstvy neboli navyknute citat knihy, nepoznali ich osoznost, boli chudobni a mnohi aj negramotni. Bolo teda nevyhnutne, aby sa i k nim dostala slovenska spisba. V prvej polovici 18. storocia boli u nas knihkupectva len vo vacsich mestach, a tak o sirenie hodnotnej slovenskej literatury sa najvacsmi zasluzili narodovci, dobrovolni kolporteri, ktori osobne rozsirovali a predavali slovenske knihy. K nim patrili napr. Ctibor Zoch na Orave, v trnavskom okoli Martin Tomasovic, Stefan Homola v Gemeri, Gaspar Fejerpataky - Belopotocky v Liptovskom Mikulasi a mnohi dalsi
Medzi nimi sa napadne vynima rodak z Pily pri Tisovci, legendarny siritel osvety Matej Hrebenda, ktoreho 205. vyrocie narodenin si pripominame prave v mesiaci knihy (narodil sa 10. marca 1796). Hrebenda bol clovek prosty, ktory nevelmi dbal o slavu a pocty, zato bol zapaleny narodovec. Cely zivot ho stihalo nestastie - od malicka mal slaby zrak, neskor takmer uplne oslepol, rodicia sa onho velmi nestarali, mladsi brat sa mu utopil v Rimave, Hrebenda ako tridsatrocny vyhorel, onedlho ovdovel, ale on predsa pocitoval stastie, ked mohol pomoct dobrej veci. Poznal cele Slovensko, ba i Vieden, Budapest a cast Ciech, kam ho zaniesli jeho tulave nohy pri zbierani, zachrane a sireni vtedy este vzacneho tovaru, akym boli knihy, kalendare a noviny. Na tychto cestach si viedol dennicek, do ktoreho sa mu podpisali skoro vsetky vyznamne osobnosti slovenskeho kulturneho a politickeho zivota tej doby (Stur, Hurban, Kuzmany, Belopotocky a i.) V 40. rokoch 19. storocia sa otazkami kniznej kultury u nas komplexnejsie zaoberali sturovci. Podarilo sa im vo viacerych obciach zalozit ludove kniznice a citatelske spolky, cim spristupnili knihu aj nemajetnym ludom. Na to sluzila aj sukromna kniznica Hrebendova (prva verejna kniznica na Slovensku bola zalozena v Liptovskom Mikulasi v roku 1829, u nas v Brezne v roku 1921). Po revolucii 1848 - 49 nastal v narodnom zivote Slovakov desatrocny utlm. Vznik Matice slovenskej umoznil politicky odmak zaciatkom 60. rokov (1863). Jednou zo zakladnych uloh Matice slovenskej bola aj starostlivost o vydavanie a zhromazdovanie slovenskej literatury. Hoci sa u nas zacali tlacit knihy uz od roku 1537, prva tlaciaren, zamerana vylucne na slovensku spisbu, vznikla az v maticnom obdobi (1870). V roku 1875 madarska vlada zrusila Maticu slovensku a rovnaky udel postihol aj slovenske gymnazia. Hrebenda to tazko znasal. Tymto instituciam rozdal cely majetok - kniznicu a vyse 200 zlatych, co nahonobil za svojho dlheho odriekaveho zivota. Knizny dar zhabali madarske urady, ale peniaze mohol este zachranit. Hoci zivoril, nedal sa k tomu pohnut. Veril, ze zakazane ustavy (Matica slovenska a gymnazia) - jeho ,,spiace dievocky" - opat oziju a peniaze sa predsa len pouziju na podporu slovenskej studujucej mladeze. Matej Hrebenda zomrel vo veku osemdesiatstyri rokov 13. marca 1880 v Hacave.
Naplnili sa predstavy, tuzby a ciele Hrebendu a jeho sucasnikov? V niecom ano, ale prave dnes musime znova cakat na odkliatie Hrebendovych a nasich ,,spiacich dievociek". Nasi rodni spisovatelia, vyznamni a uznavani aj v zahranici, musia ako on aj teraz osobne putovat so svojimi knizkami za citatelmi, lebo v nasich knihkupectvach v zaplave prekladovej (aj brakovej) literatury je slovenskej spisby veru poskromne. L. Stur v clanku Nase knihkupectvo (SNN z 26. maja 1846) pise: ,,Teraz sa nevje, kam sa maju knihi poslat, citatelia nevedja ich kde hladat, a co aj hladaju, tazko k nim prichodja, alebo ich aj celkom nedostanu." Vraciame sa o 160 rokov spat? Zobudia sa siritelia a sprostredkovatelia slovenskej knihy, aby naplnili odkaz Mateja Hrebendu a zanechali pre buduce generacie aspon tolko, ako on? ,,O, kiez by mnohi vidomi Slovaci boli tomuto slepemu podobni v laske k narodu!" (J. Kollar 24. maja 1834). O osudoch Mateja Hrebendu napisal v roku 1949 Ludo Zubek roman V sluzbach M. Hrebendu a Vincent Sikula roman Matej v roku 1983.

Pouzita literatura: Hrebenda, Matej: Vlastny zivotopis. Martin, Osveta 1976.

A. Prepletana

Jozefovske pranostiky

Devatnasty marec je oddavna vyhradeny menu Jozef, ktory sa neoficialne oznacuje ako sviatok vsetkych muzov. Jozef je znama biblicka postava. Hoci pochadzal z Davidovho rodu, zivil sa ako tesar, stal sa manzelom Marie a pestunom Jezisa. Bol to spravodlivy muz, dostojny vo vystupovani, pohotovy a velmi mudry. Dobrovolne ustupoval do pozadia. Stal sa patronom otcov a krestanskych rodin pre spolahlivost, ktoru preukazal ako opatrovnik. Je aj patronom robotnikov, remeselnikov, tesarov, drevorubacov, ale aj colnikov. Povazoval sa aj za ochrancu umierajucich. Zobrazovany je najcastejsie s malym Jeziskom v naruci a s laliou, symbolom cistoty. Dalsimi jeho symbolmi su tesarske naradie alebo rozkvitnuta palica. Meno je hebrejskeho povodu, jeho vyznam je pridavajuci, alebo bude pokracovat. Po polsky Jozef, rusky Josif, madarsky Jozsef, nemecky Jozef, taliansky Giuseppe, spanielsky Jose. V minulosti bolo u nas toto meno velmi rozsirene s mnozstvom roznych podob a zdrobnelin: Jozko, Dodo, Dodu, Dodko, Dodocko, Jojo, Jozik, Pepo, Ozo, Pepik, Jozinko, Jojik, Jojko... V sucasnosti sa netesi takej oblube.
Meno Jozef je zakladom prichadzajucej jari a viaze sa nan mnozstvo pranostik. Niektore z nich uvadzame:
Ked Jozef vykyvka deti pod stenu, matka ich isto dnu zazenie.
Jozef s Mariou (25. marca) zimu zabiju.
Ked Jozef kozuch odklada, bude dobra uroda.
Na Jozefa pekny den, bude hojna poziven.
Na Jozefa slniecko, pozehnava chlieb aj vinecko.
Ked na Jozefa stipe mraz, v tom roku bude bujne ovos rast.
Ked sa na Jozefa vietor spusti, ten potom aspon tyzden nepopusti.
Kolko pred Jozefom teplych dni, tolko po nom zimnych.