(Z kroniky)

Pisal sa rok 1885, ked Hroncania ako obcania ,,bavorskej kolonie" patriacej do obce Valaska sa spamatali, ze pri nedavnej komasacii (scitovani pozemkov) prisli o najkrajsie luky, kosienky a pastviny. Obec predtym mala pastviny, kde ,,nielen rozny statok pasli, ale mali aj salase pre dochovanie oviec, ba aj kravy mohli dochovavat". Uz pred 1. svetovou vojnou (1914 - 1918) riaditelstvo statnych zeleziarni v Podbrezovej ,,v snahe zabezpecit najnutnejsi pokrm, t. j. mlieko, sa usilovalo pre osady a v nich prebyvajucich robotnikov vyjednavat s hlavnym banskym radcom H. Allenderom. Ale bezvysledne. A tak po vojne isli prosba za prosbou na ,,ministerium", aby im boli pridelene pasienky. Koncom septembra 1918 vtedajsie ministerstvo vyslalo aj do Hronca pasienkovu komisiu pod vedenim zvolenskeho zupana Daranyiho. V komisii boli aj riaditel statnych lesov v Banskej Bystrici, riaditel statnych zeleziarni v Podbrezovej, riaditel velkostatku vo Viglasi, hlavny sluzny lesmajster a obecne predstavenstvo Hronca. Komisia vysla na ,,tvarnost" miesta Hlobisov a konstatovala, ze sa Hroncanom musi aj inde pridelit poda na pastvu. Ked sa lesny riaditel tomu branil, zupan ho (pravda po madarsky) presviedcal: ,,Ale, prosim ta, daj im aj inu podu. Nech je tento lud spokojny. Lebo myslim, ze uz hadam bude neskoro tento lud uspokojit." Pan zupan uz iste vedel, ze onedlho pride prevrat (obrat v politickej situacii), lebo v roku 1918 nemecke vojsko stihala porazka za porazkou. A nemylil sa. Ale veru az v lete 1919 okresny pasienkovy vybor zasadal a rozhodol, kde sa budu moct past hroncianske kravy, ovce, kozy a ostatne zvierata. V zapisnici z tejto schodze je napisane, ze hory Breziny, Studeny Potok, Ciertaz a Polan sa vyclenuju pre kravy, Hlobisov, Kramlova a zadna cast Pod suroviny pre ovce, Bobot pre kozy, Uhlisko a Podskala s Jelsinami pre husi atd, atd. Mojzisove zeme a Palenice boli urcene pre potreby panov lesneho eraru. Vsetko toto platilo az do polovice dvadsiateho storocia.

Spomienky z detstva

Letny den este do druhej vojny bol v Hronci celkom inaksi ako je dnes. Byvali sme na Mlynskej ulici, kde nasim budickom bolo kazdodenne vytrubovanie pastiera krav. To uz vtedy kravicky museli byt podojene a postupne vyhanane z mastali, aby sa zapojili do criedy smerujucej na pastvu. V criede boli vzdy najmenej dva byky - po nasom bujaky - ktore boli ustajnene v bujaciarni na nasej ulici. Po kravach nasledovali kozy - kravicky chudobnych - medzi ktorymi bolo tiez niekolko zapachajucich capov. Koz byvalo hodne, viac ako krav, lebo vela bolo takych ludi, ktori nevlastnili luky, a tak sa nemohli na zimu zasobit senom, ale len susenym listim z rakyty. A potom, nie kazdy mal kde postavit pri dome mastal pre kravu. Ovce, ktorych mali Hroncania vela, boli od Dura do Mitra na salasi na Hajnom gruni a stretali sme sa s nimi len ak sme sli s rodicmi na ,,strihacku" alebo pre syr a zincicu. Ovce sme videli v dedine len na jar a v jesen, ked este salase nefungovali, alebo uz boli zrusene. Osobitnym zazitkom bolo pre nas ,,jarne miesanie oviec". Na jar sme radi zahanali jahniatka do ohrady na konci dediny, lebo tie odtial sli kazdy den na pastvu osobitne. Pravda, vela jahniatok nam obohatilo aj velkonocny sviatocny stol. My sme sice husi nechovali, ale stari rodicia byvajuci pri Hrone nam umoznili cez prazdniny chodit past husi na luciny Pod Hlobisov. To bolo nase eldorado, lebo sme sa cely den mohli plackat vo vode.
Osobitne ,,postavenie" mali v Hronci ,,panske kravy". Boli to kravy panov od lesov a lesnej zeleznice. Bolo ich malo a pasli sa v Osrblianskej doline. Vyhanali ich ovela neskorsie ako obecne stado (ved boli panske!). Galiba bola vtedy, ked vecer pri vracani z pastvy sa na Mlynskej obe stada stretli.

Dnesok

Vsetko to je davna a nenavratna minulost. V patdesiatych rokoch v dosledku spolocenskych a ekonomickych zmien pocas socializmu postupne aj u nas zanikol obciansky chov krav, oviec, koz a inych domacich hospodarskych zvierat. Hroncania sa prestali zaoberat polnohospodarstvom. Mastale, chlievy, kuriny premenili na drevarne a skladiska domaceho haraburdia. Celkom sa vytratil aj zaujem o pasienky, o ktore predkovia tak urputne bojovali. Ba vytratil sa aj zaujem o kosne luky zapisane v katastri na Hajnom gruni a inde, ba aj o ostredky v blizkosti dediny. Vlastnici nemaju o ne zaujem. Taky carodejnik je cas!

Koloman Weiss  

4. Manzelstvo Jana Chalupku

Ked nepochodil s prvou laskou a rodicia odmietli jeho prosbu o Babettinu ruku, lebo nechcel splnit ich podmienku, aby presiel do nemeckeho prostredia, Jan Chalupka sa ozenil s druhou. Prisna realita zivota, osobna potreba a zelanie cirkevnikov, aby v ich fare vladol pekny rodinny zivot, viedli ho k tomu, aby zanechal bokom bolestne odmietnutie a neplodne meditacie o nom a zalozil si rodinu. Mozeme len hadat, ako tazko mu bolo vyrovnat sa so situaciou, ale nasho osvietenca viedla rozvaha a rozumove dovody a mozno aj citil, ze by jeho spojenie s Babettou prinieslo velke kolizie socialne, narodnostne aj zaujmove. Definitivne odmietnutie dostal z Kezmarku v roku 1827 a este v ten rok sa ozenil. Za manzelku si vzal Ludoviku Johanu Lovichovu, dceru banskobystrickeho farara a banskeho biskupa - superintendenta Adama Lovicha. Sobas mali v Banskej Bystrici 25. jula 1827 a sobasil ich sam otec mladuchy. Rozhodnutie to bolo rychle: 4. marca mu pise Babetta posledny list s definitivnym ,,nie" jej rodicov a o styri a pol mesiaca je uz manzelom inej. No pre neho to bol dost dlhy cas na to, aby sa s odmietnutim vyrovnal, pochopil marnost snivania a silu zivotnej reality.
K manzelke ho viazala neznost a srdecnost, pravdepodobne aj laska, ved si ju sam vyvolil za druzku svojho zivota. Pred Vianocami 1827 jej pise do B. Bystrice dlhy list, akysi referat o sebe, co robil za tych niekolko dni: ,,Bud s Bohom, moja milovana manzelka, a pomysli si s laskou na svojho, Teba milujuceho manzela, J. CH." Volava ju Minkou, azda podla Kollarovej Miny. V listoch jej posiela aj zartovne nemecke verse, ktore poukazuju na srdecnu neznost, ktoru prechovaval k svojej mladej zene (pri sobasi mal 36 rokov, ona 22). V Narodnom muzeu je zachovana aj poistka zo 14. novembra 1832 na meno Ludoviky na 20 zlatych. Vyhody svojich snazeni pri zakladani poistovni chcel dozicit aj svojej manzelke, ktora v Brezne bola zabezpecena hmotne aj spolocensky.
Chalupkovci mali tri deti, chlapca a dve dievcata. Syn Adam (podla stareho otca Adama, ktory ho aj krstil) sa narodil 1. juna 1828, ale chlapcek dva a polrocny zomrel. Druhe dieta, Ema Karolina Amalia sa narodila 1. februara 1830 a tretie dieta, dievcatko, ktorej dali meno podla matky Ludovika (Ludmila), prisla na svet 16. septembra 1836. Zdalo sa, ze rodinny zivot Chalupkovcov je prikladny a stastny. Aj spolocensky ich dom vyhladavali a ctili si priatelia a znami. Hurban vo svojich Rozpomienkach pise, ako sa slovenski dobrovolnici stretavali s narodovcami z Brezna pri druznej zabave na fare. Za Jana Chalupku bolo Brezno casto v strede narodneho a cirkevneho slovenskeho zivota, napr. pri zostavovani Zpevnika v rokoch povstania, pri rozhodovani o Matici slovenskej, pri Chalupkovom biskupstve ...: a pri tom bolo treba, aby sa fara reprezentovala a casto otvarala. V tom mala dolezitu ulohu aj domaca pani.
No prisli aj velke zivotne udery, ktore mohli narusit zdravie a dusevnu rovnovahu pani Ludoviky. Jediny syn zomrel na zaciatku manzelstva, dcera Ema sa vydala nestastne a predcasne mlada zomiera. Bola neobycajna krasavica, v roku 1850 sa vydala za Breznana statkarskeho syna Jana Cipku (nebol to syn znameho mecena Matice slovenskej), ktory bol hlavaty a ziarlivy a olej do ohna prilievali aj intrigy jej svokry. Ich cesty rozdvojila smutna udalost, ktora mala tragicky koniec: vraj na akejsi zabave Eme dvoril mlady lekarnik, co ziarlivy manzel tazko znasal. Volal ju domov, ona nesla. Potom, ked sa sama pobrala domov, nasla branu zatvorenu, a to navzdy. Muz ju viac neprijal a neodpustil jej. Neprisiel ani vtedy, ked lezala na smrtelnej posteli - zomrela od zialu. Ked jej zvonili na pohreb, on sa vtedy popod faru viezol na pole. Potom jej chcel dat postavit pomnik, no to nedovolil otec Chalupka, aby ju vraj netlacil novy kamen, ked uz jeden jeho kamen ju vtlacil do hrobu. Po Eme zostali dve deti, Olga a Stefan. Olga sa vydala za Ernesta Kolconayho, lekara v Spanej Doline. Mali syna a dve dcery. Z nich Olga sa vydala za hlavneho zupneho notara Edmunda Batika z Vlkanovej. Ich syn Alexander Batik bol lekarom v Pesti. Dcera Margita ostala slobodna, zila tiez v Pesti. Bola dusevne chora. Syn Stefan Kolconay bol banskym lekarom v Miskovci, ale po smrti sa dal previezt do Brezna. Jeho zena Margita, rodena Alenderova zila v Madarsku. Olgin syn Stefan Cipka bol verejnym notarom vo Zvolene, jeho manzelkou bola Olga Jezernicka. Mali tri deti: Annu, vydatu za Hegedusa v Miskovci, Jana, lekara v Miskovci a Mariu, vydatu za Huszagha - Bezeka, hlavneho policajneho kapitana v Budapesti.
Ale ani druha dcera Jana Chalupku Ludovika sa nevydala dobre. Vo svojom Vlastnom zivotopise sa Gustav Zechenter priznal, ze Lujzku on chcel dostat za manzelku, ze chodil na faru, svoj volny cas tu travil, pacil sa mu aj Chalupka, ,,ucenec, chyrecny spisovatel". Ale nebolo im sudene. Hadam aj pre konfesionalny rozdiel. Ludovika sa vydala za Rudolfa Mehesa, uradnika Zeleziarni v Hronci v roku 1856, vtedy uz Ema bola mrtva. Mehesa opisuje Zechenter ako muza ,,veseleho, ale frivolneho, ozrana a pomocneho lumpa". Jej komiec bol tiez smutny. Zechenter: ,,Ona to tvrdo niesla, kym biedne, prabiedne nezahynula. Dostala totiz zaludkoveho raka a doslovne hladom umrela ... ked umierala, vo dne, za slnca, volala, aby sviece nezhasali, ze je tma a clivo ..." Mehesovci mali len jedineho syna Jana, o jeho osude sa nevie nic (o potomstve Jana Chalupku a jeho dcer robil vyskum farar Tasler - Farsky urad Brezno, c. 708/1943). Vsetko toto velmi zle posobilo na matku - pani Ludoviku. Rozpravalo sa o nej, ze nebola celkom ,,normalna". Po Chalupkovej smrti sa o nu staral ako kurator mestsky notar Jan Kozelnicky. Zomrela sedemdesiatrocna 26. juna 1875.
A do tohto ramca, do tohto rodinneho zivota s jeho udermi a so zenou nervovo chorou si predstavme poslednu ziadost Jana Chalukpu, uz umierajuceho - prosbu o Babettin portret. Ten vsak prisiel neskoro. V tazkostiach a zmatkoch dni a trpkosti zivota sa na sklonku zitia iste pred nim vznasal obraz jeho vernej prvej lasky. Ci si to vycital? To nikto nevie, nase dohady su len o zvlastnosti ciest ludskej duse. Tragika zivota Jana Chalupku bola aj v odcudzeni jeho potomkov, co vsak nezmensuje jeho velkost ako dramatika a kazatela. Babeta von Wieland zomrela posledna, 23. novembra 1882 ako osemdesiattrirocna vo svojom kastieli vo Farkasovciach.

A. Prepletana