Jedneho dna sme sa vybrali na navstevu ku starkej. Z Brezna do Bystrej to nie je az tak daleko. Povodne sme sa chceli trochu otuzit sportom, ktory ja s otcom milujeme najviac - lyzovanim. Dedinke a jej okoliu nechybaju podmienky pre tento sport. Zamer nasho vyletu sa zmenil hned po prichode.
Kracal som k starkej pozdravit sa s nou, kym otec sa zatial staral o nasich dvoch psov. Vtedy som este netusil, ze o kratku chvilu k nim pribudne dalsie zviera.
So starkou som sa zvital, ponukla ma cokoladou a prikazala mi vyniest smeti. Ked som kracal von z domu, uz z dialky som pri kosi zazrel schulenu masu. Najprv som vobec netusil, co to moze byt. Az ked som podisiel blizsie, zistil som, ze ta cierna schulena masa nie je nic ine ako steniatko. Vtedy som si so zlostou pomyslel na bezcitnych ludi, ktori toto mile stvorenie vyhodili na ulicu. Rychlo som zakrical na otca: ,,Oco! Pod rychlo sem, nieco som nasiel."
Otec po chvili dobehol. Zohol sa k ciernej mase a dotkol sa jej. Steniatko akoby trocha ozilo a skackalo k otcovi. Ano, skackalo, pretoze si pravdepodobne niekde zlomilo zadnu nohu. ,,Asi ma zlomenu nohu," poznamenal som. ,,Niekto ho pravdepodobne vyhodil na ulicu. Nechapem takych ludi. Nikomu vsak nie je sudene uhynut v tomto mraze. Ani tomu steniatku," odvetil otec. ,,Tak co urobime?" ,,Riesenie sa najde. Pozri, ake ma mohutne laby! Ked vyrastie, bude to ozruta. Asi patri do rasy nemeckeho ovciaka. Zatial ho mozeme nakrmit a urobit mu provizorny domov v mastali. Na buduci tyzden by nas mal navstivit veterinar. Pride zastepit nasich dvoch ,,strazcov"."
Tymi strazcami myslel nasich dvoch psov. Jeden z nich bol tiez nemecky ovciak. Otazne vsak bolo, ci si budu rozumiet. Ak nie, je skoda nechat steniatko vyrastat tu.
Otec vyhrabal deku a ja som zatial do malej misticky nalial vodu a do tanierika nasypal granule pre psov. Nic ineho sme totiz nenasli. Otec zobral steniatko do ruk a polozil ho na deku. Obdivujem na nom, ze sa nebal pohryznutia alebo niecoho ineho. Sucit v nom zvitazil nad obavou.
Psik najprv nejavil znamky zivota, ale ked oco donho drgol, trosku sa pozdvihol a zacal lizat vodu. Kedze uz hodiny ukazovali pokrocily cas, vybrali sme sa domov. ,,Uvidime, co bude zajtra. Asi prezije," povedal otec. ,,To dufam. Nerad by som videl umierat steniatko pred mojimi ocami."
Na druhy den uz steniatko pokrivkavalo po dvore. Mal som radost, ze sme ho s otcom zachranili. Pozoroval som, ako kazdym dnom coraz menej krivkalo, az nakoniec chodilo uplne normalne. Pravdepodobne sa mu zlomena kost zrastla. O niekolko dni dorazil veterinar a skonstatoval presne to, co som predpokladal. A navyse dodal, ze ide o cistokrvneho nemeckeho ovciaka.
Dnes uz vyrasta medzi nasimi dvoma psami. Vlastne sa z nich stalo ,,velke trio". A ked niekedy pojdete cez Bystru, mozno v jednom z dvorov uvidite velmi stastnu skupinku - mna, mojho otca a ,,velke trio".

Dusan Katona

Otec, to je prisnost a prikazy, ale aj zabava, sport a radost. A hlavne zazitky, ktore nadlho zostavaju v pamati a casto aj v srdci. Mate aj vy nejaky nezabudnutelny zazitok s otcom a chcete sa on podelit s citatelmi? Na vas clanok caka redakcia Horehronia a Mgr. Marcela Skultetyova v Centre poradensko-psychologickych sluzieb na SLN 34 v Brezne. Jeden z prispevkov odmenime.

(Chalupka knaz a kazatel)

Jan Chalupka prijal vokator (pozyvaci list, pozvanie) evanjelickej cirkvi v slobodnom kralovskom meste Brezne, ktore vtedy malo 3196 obyvatelov. Vysvateny bol 29. jula 1824 bystrickym fararom a banskym superintendentom Adamom Lovickom (vtedy sa zacala znamost s jeho dcerou a buducou Chalupkovou manzelkou). Do uradu a do duchovnej sluzby nastupil 1. augusta a zotrval v nej do svojej smrti - celych styridsatsedem rokov. Pred nim dlhe roky po tolerancii bol v tomto urade Jan Kuzmany - Karolov otec. Chalupku volali aj ine mesta za farara aj za profesora - Presov, Prespork - Bratislava, Ochtina aj Spisska Nova Ves. Ale on zostal v Brezne a vybudoval si tu svoje zivotne dielo.
Toto takmer polstorocie na breznianskej fare znamenalo jeho vnutorny rast, plodnu pracu, pracu pre cirkev, narod aj pre neho sameho - stal sa spisovatelom-dramatikom, spravcom banskeho a preddunajskeho biskupstva, zrastol s Breznom a zvecnil ho vo svojich dielach a aj Breznania boli na neho hrdi, spominal a spomina sa v cirkvi a v meste, postavili mu pomnik pred jeho farou v mestskom parku. Ale zazil aj nejedno sklamanie od svojich cirkevnikov, hlavne na sklonku zivota. Po prichode ho prijala priestranna breznianska stara fara v cirkevnom dome, kde mali byty aj ucitelia a kantor (terajsia je z roku 1876). Po poziari v roku 1842 na jeho podnet vybudovali za farou smerom k chramu priestranne syparne - cirkevnu obilnicu, pristupnu kazdemu a na jednej casti cirkevneho domu dal vybudovat poschodie. Za Chalupkovho uradovania bol v chrame postaveny dnesny oltar, chory a kazatelnica, v prvu adventnu nedelu roku 1866 boli vysvatene - stalo to 6622 zlatych. V roku 1862 dostal chram novu strechu, zvonica mala dva zvony, (cintorin pod Dubravkou obmurovali az po jeho smrti, v roku 1872). Na druhej strane pri kostoliku, kedysi evanjelickom (,,na branicke") bola postavena v roku 1858 aj evanjelicka skola (berny urad, osobitna skola).
Toto polstorocie prezil Chalupka medzi ludom, ktory zasluhuje pozornost nielen preto, ze tvori vyznamnu cast prostredia jeho zivota, ale aj preto, lebo ho zvecnil vo svojich dielach. Mestania slobodneho kralovskeho mesta, bohateho, prosperujuceho, s rozsiahlym chotarom a najma horami pod Dumbierom boli bohati, prosperujuci, vyspeli aj kulturne - ale aj chybujuci, casto zachadzajuci do smiesnych krajnosti, ked sa chceli vyvysit nad okolie, ako si zakladali na tituloch, poctach a ako sa preklanali k panskym sposobom a k madarizacii a hungarizmu vpletanim znamych madarskych a nemeckych slov do svojej reci. To vsetko vo svojich hrach opisal Jan Chalupka. A tak im postavil pomnik, casto nelichotivy - vo svojom Kocurkove aj v inych dielach. A oni sami citili, ze su zosmiesneni. Verejne mu to vycital v znamom spore cirkevnik Michal Slabej. Tento popredny mestan sa so staznostou obratil v roku 1839 na superintendenta Seberinyho, na konventy a presbyteria za to, ze ho Chalupka vynechal z radu presbyterov. Bral to ako urazku a vsemozne Chalupku kritizoval a opisoval - ze zle volil inspektora, ze nekaze dost hlasno, ze navstevuje len niektore domy a pod. Ale najviac mu zazlieval, ze napisal Kocurkovo. V liste z 27. oktobra 1839 pise: ,,Inspektor Lehotsky - a to je mnohym v cirkvi znamo - naseho Sl. B. K. Pana Chalupku ne jeden, ale vickrat v svem dome skolil, aby kocurkovske knizky a comedie nevydaval, ze svych dusi, co ho chovaju, posmech necinil." Ale cirkevnici dali za pravdu fararovi a cely tragikomicky spor sa 24. novembra 1839 ukoncil.
Breznianski presbyteriani sa vsak nezhodovali vo vsetkom so svojim fararom. Chceli sami rozhodovat aj o duchovnej stranke cirkevnej prace. Davali si zalezat na reprezentacii, potrpeli si na tituly (Jeho Milost, urozeny pan a pod.). Chalupka respektoval ich autonomiu a ich prava - vcelku s nimi vychadzal dobre. Tak ako k mestianstvu (ktore vtedy bolo zvacsa evanjelicke), tak aj k mestu bol postoj Chalupku korektny. Z mestskeho uradu dostaval vela listov, aby to-ono vyhlasil z kazatelnice, alebo uradne vybavil. Rovnako vychadzal dobre aj s katolickym fararom - spolu robili opatrenia proti chorobam, organizovali pomoc vyhorenym rodinam v Dobrej Nive, zmierovali manzelov, pomahali ustavu hluchonemych a pod. V roku 1844 ho mesto poziadalo, aby viedol prace na uprave cintorina, organizoval oslavy kralovych narodenin a ine sluzby. Aj ked mesto bolo viazane patronatnym pravom voci katolickej cirkvi, bolo spravodlive aj voci evanjelikom. Od roku 1816 evanjelicka cirkev dostavala len 200 zlatych, v roku 1853 mesto rozhodlo, aby bola aj evanjelicka cirkev podporovana rovnako ako katolicka - v roku 1862 - boli na mestske trovy pokryte budovy obidvoch cirkvi, mesto prispelo na odkupenie domov pod zahrady okolo evanjelickeho kostola a na slavnosti obnoveneho a vnutri znovuzariadeneho chramu boli pozvani aj katolicki mestania. V bohatom meste bola aj evanjelicka cirkev majetna a prosperujuca. Mesto vyrovnavalo patronatne zavazky a pomahali aj cirkevnici. V case Chalupkovej smrti bol v evanjelickej cirkvi rocny prebytok okolo tisic zlatych a cirkev mala istinu 10 109 zlatych, v tych casoch velku sumu. Plat mal Jan Chalupka velmi dobry. Pri odchode na dochodok mal prispevok (salarium) 315 zlatych, katecheticky honorar 30 zlatych, od cirkevnej polozky (filie) myto 15 zlatych, za stoly 300, za ofery 30, konfirmacie 20, vytahy z matriky 20 zlatych, zita 30 kil, psenice 12, ovsa 28, sena 6 vozov, 10 krizov ovsenej slamy, 10 krizov zitnej slamy, byt vo fare, drevo, dve zahrady, dva ostredky pola. Bol to vtedy dochodok slusny, ba znacny. Ale Chalupka mal zmysel aj pre hmotne potreby inych a vedel pomahat tam, kde bolo potrebne. Bol jednym z nasich prvych muzov, ktori - este pred Lichardom sa postavili za hmotne pozdvihnutie ludu. Po slovensky a po nemecky napisal knizky - knizocky, kde odporucal sporitelne a zivotne poistenie. Zalozil aj zakladinu pre nemajetnych konfirmantov, zo svojej muky doprial aj levocskym profesorom...
V takomto ramci prezil Jan Chalupka svoj dlhy zivot, ktory robili zaujimavym a cennym praca a udalosti ako pevna vypln. Ale neobisli ho ani dalsie spory a trapenia - neprijemnosti s kaplanom Durisom a rodinne problemy. Ako sedemdesiatrocny zlozil biskupsky urad a tuzil uz len po pokoji a oddychu. Pytal si kaplana. Ako kaplani sa unho vystriedali aj Pavol Blatnicky, Pavol Dobsinsky a aj Jan Duris, s ktorym mal Chalupka neprijemnosti pre financie. Tento spor mu strpcoval posledne roky zivota a trval az do jeho smrti 15. jula 1871. Pohreb mal 18. jula, pochovaval ho zvolensky senior Alexander Doleschall. Jeho hrob je nedaleko stredneho vchodu v mestskom starom cintorine spolu s hrobom jeho manzelky - ohradeny zeleznymi mriezkami a s granitovym nahrobnikom, na ktorom je napis: ,,Dustojnemu Panu Janovi Chalupka, ev. Slova Boziho Kazateli, 1791 - 1871. Cirkev a jeho ctitele."
Z tohto zivota vyrasta aj Chalupkovo literarne dielo a medzi nim aj jeho duchovna poezia - nabozenska piesen.

A. Prepletana

Tisovska mineralna voda (stavica) je znama siroko-daleko. Niet dna, aby dumala sama, a tak, aby zdroj zdravia putoval dalej do ,,sveta".
Bol slnecny den. A boli sme dvaja. Z Brezna. Aj sme si pri vodicke pobudli, aj flase naplnili, aj chodnikom - skratkou - popri vapenke na zeleznicnu stanicu Tisovec kracame.
Spoje su teraz poredsie, casu bolo, nuz na lavicke oddychujeme, obdivujeme, lebo...
Okolo Tisovca su strme kopce a maju zvlastne mena: Voniaca, Hradova, Sarkanica, Trstie, Kaster, popod ktory trat tunelom prechadza.
Oci, za chrbtom na stene objavili tabulku. Na nej udaje: 30. XI. 1896 - Den otvorenia prevadzky zeleznicnej trate Tisovec - Pohronska Polhora.
Stopat rokov. Pekny vek. Co za ten cas prezila. Kolko ludskych osudov je s nou spojenych. Radostnych i zialnych. Vydrzala dve svetove vojny. V tej druhej, do ktorej spada i SNP, utrzila i ,,rany". Most pod Dielom rozlomili nemecke miny, ba aj rusen pri Banove sa ,,obetoval", len aby vojna cim skor skoncila, aj ozubenie bolo narusene.
Z mudrej knihy si pozicajme dva-tri udaje. S vystavbou trate Podbrezova - Tisovec sa zacalo v roku 1893. Medzi Polhorou a Tisovcom, na dlzke asi sest kilometrov, bola trat opatrena Abtovou ozubnicou, ludove zubackou. Vystavba trvala tri roky.
Sedime v motoraciku. Kazdy po svojom dumame. Osobna doprava este trva, ale nakladnu dopravu zastavili v roku 1964. Pozeram z okna, pocuvam klepot kolies, mysel si hovori: - Do-mov, do-mov, do Brez-na...
Udolie medzi Banovom (chuda stanicna budova) a Zbojskou ma zvlastne pomenovanie: Certova dolina. Na Zbojskej sprievodcicka, kontrolorka listkov, odskocila k pramenu cirej vody pod bukom. Do plastikovej flase nabrala. Vraj chuti, ta voda, motorvodicovi.
Pamatna tabula. Na nej par slov, okolo ktorych sa nakopil roj myslienok. Uz aj preto, ze stopat rokov je dost dlha doba, uz aj preto, ze v sucasnosti zelezniciam na Slovensku nie velmi kvitnu ruze, ale isto-iste zakvitnu na staniciach muskaty, astricky a dalsie pestrofarebne kvety.
Stretneme sa s nimi i na trati Podbrezova - Brezno - P. Polhora - Tisovec, ved bude a ci je vyrocie.