... A teraz budes jest (pribeh)

Ked tak teraz opisujem zvyky mojho rodneho kraja, spomenula som si na jednu prihodu z casti senokosby pri humnach. Ked moja mamka vsetko nachystala do batoha, vzala so sebou "frustik" pre koscov a aby neprisla neskoro, mna so sestrou nechala ist pomaly so stvorlitrovou kandlou v ruke, v ktorej bola kapusta, v nej uvarena hrca sunky, pokrajana na mensie kusy. Ja som mala vtedy devat rokov a sestra styri. Pomaly sme isli aj s tou kandlou za mamou smerom na Predny Hlinik. Cestou z Benusa do Filipova to bolo po rovine, takze ked sme aj oddychovali, kandla stala na rovnom pevne. Lenze z Filipova na Predny Hlinik isla cesta cez Kozlovo, oddychovali sme v strede Kozlova pod bukom na sikmej ploche, takze sa kandla prevratila a obsah z nej okrem masa a kusku kapusty sa vylial. Sestra vravi: Juj Margita, co teraz ideme jobit? (nevedela este dobre povedat r). No nic, pozbierali sme zo zeme kapustu aj s listim a travou a dali do kandle, lenze tato nebola plna, tak sme zisli k najblizsej studnicke a doliali sme vrchnakom do plna. Takto sme uz prisli aj na Predny Hlinik a kandlu sme polozili do humna, kde bol nas batoh. Nam vsak uz od prichodu do humna nebolo do smiechu, lebo sme sa bali rovasu. Darmo si zeny spievali: Medzi dolinami medzi vrsky, rastie datelinka same pucky, suhajko sa s kozou nepribera listie datelinky neprebera... Utahovali sme sa len poza humno a cakali, co bude, ked na obed bude mama naberat kapustu. A stalo sa. Nabrala najprv nasmu otcovi, pri tom si nevsimla, ze kapusta je smetava. Ked otec zacal jest, mamy sa opytal, co mu to dala za kapustu, ze je v nej listie a trava. Mama odpovedala, ze dala do kandle riadnu kapustu a nevie, co deti s nou porobili. Mladsia sestra povedala co sa s kapustou stalo. Otec potom povedal: bit vas nejdem, ale tu kapustu do vecera zjete. Mne podal svoj tanier a sestre mama nabrala do druheho. Vyberali sme po jednom rezanci kapustu hadam aj dve hodiny, ale z taniera neodbudalo. Sunku samozrejme oplachli vo vode a rozdelili medzi dospelych, nam nedali. Nakoniec sa nad nami zmilovala mama a taniere nam zobrala, ked chlapci isli kosit, pri tom mi stuchla do cela prstom a povedala, - Takuto hanbu ste mi narobili. Uz vas viacej same nepustim.

Margita Vrbovska

Vo volnom case, najma vecernom a nocnom, beriem do ruk pisane slovo. Noviny, casopisy, knihy. Prave knihy, slovenska klasika, zlaty fond slovenskej reci, vracaju ma do minulosti. Aj teraz. Citam si od T. Vansovej jednu z najlepsich jej knih, spomienkovu prozu Danko a Janko.

Autorka hned v uvode o dedine Rimavska Pila, v ktorej zila, posobila dvadsatdevat rokov, pise: - Lezi stiesnena v udoli Rimavy medzi dvoma vrchmi. Na zapad strma Ostra, na vychod rozlozene vysoke Trstie (aj Trstie). Prave ono, ten kopec, otvorilo archivnu skrinku spomienok. V nej stoji, ze som sa s "vrskom" stretol dvaapolkrat, a to bez dazda a hromobitia, ale za prijemneho vetrika, tepleho slnka.

Prve polstretnutie s Trstim, stalo sa v povojnovych rokoch. Komory poloprazdne a zit, jest sa chcelo. Za mukou, maslom, zemiakmi... robili sme "vychadzky" na klenovske, tisovske strane. V roztratenych gazdovskych usadlostiach sa vzdy nieco naslo. Nuteny "vyjazd" z domu, pravda, s hlavou rodiny, nas usmernil na Korimovo. Udajne otcova znamost po klobuku. Prave ten gazda, ku ktoremu cesta z Tisovca trvala vyse hodiny, oboznamil nas s Pasieckami (Clementis v detskych rokoch tam chodil na snezienky) a s Trstim. Pamatam, ze na jeho "hlavicke" sedel kopcovity oblacik. Korimovska "vychadzka" bola uspesna. Dakovali sme, dakujem este aj dnes za vysluzku. Presli roky. V letny den, ked uz cucoriedky do cierneho sa obliekali, vybrali sme sa s priatelom (uz odpociva na sirkovskom cintorine) z dedinky spod Zeleznika, akoze chodnickom P. Dobsinskeho (Put po otcine) na Trstie. Z Hrlice, dedinky ucupenej pod strmym svahom hory, stverame sa do Krokavy. V tejto horskej dedinke vzduch cisty, lahky, vonal horou a senom. Vsade ticho, klud, len havkaci chranili dvory, ale... Z burlivej jesene 1944 cestu do Krokavy meral rad chodcov, ktorych cesty sa prave tu krizovali. Jedni k Muranu tiahli, druhi mali zaujem o ciernobalocke hory, treti sa v Krokave udomacnili... V tejto dedinke, v malickom kramiku, kupili sme si "vodicku" proti horskym mucham a skriatkom. Tam sa dozvedame, ze existuju dveTrstia. Tisovske (1121 m) a krokavske (1093 m). V turistickej mape Stolicke vrchy (1987) su naozaj vyznacene, pravda, bez privlastkov. Chodnik stupa. Teplomer na cele sa rosi. Este dobre, ze ho vetrik ovieva. Konecne vrchol. Obed. Siroky bukovy pen je stolom. Cibula, slaninka, revucky chlieb. Nase mlyny mleli a mleli. Do tej pohody vpadol, vletel nas pancierik, rohac obycajny. Asi si zmylil poludnie s teplym vecerom. Bol mily. Ani "vodicka" proti mucham mu neprekazala. Aspon nas bolo o jedneho viac. Spiatocnu cestu do Rakovskeho Bystreho volime priamo dolu svahom. Zabludit nemozeme. V jeho polovici vodny pramen. Priam nesputane premencisko s cistulinkou vodou. Hned filozofujeme. Ulapit ho do ruk, tak by vystacil dedinkam az hen po juzne hranice. Pramen - horne pramene. Inspirovali aj Martina Razusa k peknym versom: - My musime byt cisti jak pramene, jak cerstve pramene, co spod bral vru kdesi v nasich horach a zblnkocu si vazne o dalekych morach, v mach makunky a kaprad vpravne, v ich zrkadle zriet rana ohnom svitat a na dne strk - i drobunky strk scitat, kym sladne v ustach mok, co z hlb sa prysti... Do Bystreho vchadzame z vysneho konca - Filiera. O nom a o filierskych vrcharoch ma mile verse basnik Ondrej Nagaj. Pravom. Tam sa narodil. Rocky opat postupili. Trstie nedalo pokoja.

V breznianskej Mostarni pracoval turisticky oddiel. Bola sobota. Skupinka turistov ukrajuje z tiahleho stupajuceho chodnicka. Zacinal v Tisovci a koncil na Trsti, ale... Kazda cesta prinasa prekvapenia. Ani tato nebola vynimkou. Na kraji bukoveho lesa nas vita sojka. Poletuje z konara na konar. Zaskrieka. Dava signal. Robi les pocutelnym, aj ked je v tichy, prijemne vlhky. Bledo - biele hlavicky kvietkov kraslia chodnik. Niektore i don vstupili. Chodec pozor! Vrchol kopca. Na nom kamenna mohylka. Oznamuje, ze tam v septembri, v roku 1929, zomrel botanik Vaclav Vrany. Sedemdesiatosemrocny. Od roku 1921 zil na dochodku v Tisovci. V botanike mal siroku siet spolupracovnikov. Medzi nich patril i Samuel Kupcok, brezniansky rodak. Pri sirokom bukovom pni, a ci skor, sa zlta znacka spaja s cervenou - hradnou magistralou. Vraj spajala dva vyznamne hrady: Muransky a Filakovsky. Naviac, vsimli sme si, ze miestami sa zem pod nohami kolise. Ide o raselinisko. Husty mach presiaknuty vodou. Niet sa potom co divit, ze vo svahoch Trstia je mnozstvo pramenov, ba ze od neho zacinaju svoju cestu dve rieky: Beh a Turivec (nie martinsky).

Cesta domov, cesta dlha. Ide cez Korimovo, Tri chotare, Dielik. Vo vlaciku z Tisovca do Brezna bolo prijemne, uspavajuco. Na viecka prichadza zdanie o Paulinovi, muzovi, ktory zorganizoval lud Tisovca, Hnuste, Rimavskej Pily, Hacavy... a viedol ich na Trstie, aby tam odrazil vpad Tatarov do Rimavskej doliny. To sa mu aj nacas podarilo, ale... Kazda povest je zaujimava Trstie citime v nohach. A sme doma. Uvitacie slovo: - Konecne! - ale... Na stole rozvoniava vecera.

Stefan Giertli

Takto nejako, ale rozhodne aj inaksie, sme v tridsiatych rokoch nasimi mladymi hlasmi popri muznych a mohutnejsich povzbudzovali nasich slavnych futbalistov v boji o cest hroncianskeho HAC-u. (Hronciansky atleticky club)

Ej veru, to bolo slavy! Veru to bolo muzstvo! Viktor, Ondro, Jozo Busniak, Miso Kramarik, Naco Mitterpach, Jozo Kurian, Fero Petrani a "legionari": vysokoskolak Pubo Longauer z Lopeja, Bando Mudrak a bratia Antalovci z Nemeckej, Kalianko, Faber a dalsi, ktorych mena mi vypadli z pamati, nielen hrali, ale vacsinou vyhravali.

Tito ostatni mladenci sirili (len) dobre meno Hronca po celom sirokom kraji, po Pohroni a Gemeri. Brezno, Banska Bystrica, Zvolen, Hnusta, Poltar, Tisovec aj tieto mena sme casto mohli citat na "Placi" na plagatoch. To bola slava, ked prisiel do Hronca hrat Diosgyör (Miskovec) z Madarska a cestny vykop mala hroncianska "superstar" pani Spissakova! Vtedy este neboli futbalove kluby ani v Podbrezovej, vo Valaskej, v Ciernom Balogu. Kto si chcel dobre zahrat futbal, prisiel do HAC-u.

Ja sa este pamatam na ihrisko Pod Kopcom. Potom v tridsiatych rokoch si HAC vybudoval vacsie, normalne ihrisko na "Ferstrovej luke" medzi Hronom a masnym jarkom (uz neexistuje), kde je ihrisko aj dnes, uz oplotene, skratka na urovni.

Pre nas, deti, bol futbal uz vtedy niecim fascinujucim, bez neho sme si nevedeli predstavit svet a v nedelu popoludnie bez zapasu. Pri nasom detskom "futbalovani" Za mastalami sme sa dohadovali, kto bude Kurian, Kramarik, Antal, atd. Na ziadnom zapase sme nemohli chybat, museli sme povzbudzovat, znepokojovat superovho brankara a po zapase vytrhnut rohove zastavky a s nimi bezat s krikom. "Vyhrali sme!" na plac do klubu.

Este sa pamatam, ze som si na osobitny listok znacil vsetky zapasy a vysledky. My deti sme este nemali prehlad o tom, ako Hronec "stoji" v tabulke, lebo este nebolo nase Horehronie s jeho dvoma poslednymi sportovymi stranami.

Ked toto pisem, chcem povzbudit dnesnych mojich rodakov reprezentantov hlasnym "Hronec do toho, do toho!" Myslim, ze im to nezaskodi.

Koloman Weiss, Zeliezovce

Ilustracna snimka: Peter Bercik