|
|
Patdesiatstyri rokov od obrany Telgartu
(Z rozpravania na besede s podplukovnikom Stanekom v Priemyselnej skole
strojnickej v Brezne v sedemdesiatych rokoch)
Tridsiateho prveho augusta 1944 padol povstalecky Kezmarok a Levoca. Nemci vyrazili v ten isty den na Poprad, kde 1. septembra nase jednotky ustupili na Strbu a Hranovnicu. Do vecera 3. septembra prenikli Nemci az k Telgartu. Obyvatelstvo, zeny, starcov a deti evakuovali do hor. Situacia pre povstalecke centrum Bansku Bystricu vyzerala hrozivo. General SS Berger 1. septembra 1944 v sprave do Berlina naduto uvadza, ze povstanie zlikviduje za styri dni. Banska Bystrica od Telgartu je len naskok a Bergerove slova sa mohli vyplnit. Ukazalo sa, ze osobna statocnost a hrdinstvo prostych Horehroncov boli mocnejsie, ako Bergerovi hrdlorezi.
Velitel povstaleckej armady v Banskej Bystrici poveruje velenim piateho pluku (neskorsie Telgartskej skupiny) svojho najlepsieho dostojnika stabneho kapitana generalneho stabu Jana Staneka. Hned ten isty den 3. septembra 1944 sme vyrazili, hovori stabny kapitan Stanek: "Ako posilu som dostal rotu leteckej skoly asi dvestodvadsat muzov a troch dostojnikov. Sli sme smerom na Brezno. Na Cervenej Skale asi tak o tretej popoludni sme stretli prve skupiny vojakov utekajucich od Telgartu, brali sme ich medzi seba a obracali spat. Takto sme prisli k frontu. Medzi stvrtou a piatou hodinou sme sa stretli na Cervenej Skale s velitelom 5. pluku podplukovnikom Janom Vaclavom. Bol uz uplne vycerpany na pokraji nervoveho zrutenia. Prevzal som velenie," dalej spomina podplukovnik Stanek ako este v ten den prisiel k nim rusky kapitan Rzeznij so styrmi stovkami partizanov z Brigady Jegorova a Bielika. Dalsich asi osemdesiat partizanov k nim prislo od majora Makarova. Novy velitel 5. pluku sa vybral na obhliadku terenu. Nemci uz obsadili Telgart. Stav 5. pluku bol po prekonanych bojoch zalostny. "Hned som nasadil rotu leteckej skoly po bokoch hradskej Telgart - Cervena Skala s rozkazom udrzat sa za kazdu cenu. Cerstve partizanske oddiely som nasadil na juznom kridle po horskom hrebeni Tresnik. Z dobrovolnikov Horehroncov som ustanovil prvy prapor pod velenim kapitana Michala Lukaca." Bolo ich asi seststo," hovori stabny kapitan Stanek. "Zo zvysku povodneho 5. pluku sa stal 2. prapor pod velenim kapitana Pavla Kovaca z Brezna nam prisunuli bateriu troch 152 mm hufnic, tieto sa spojili do kombinovaneho oddielu pod velenim kapitana Flesku."
Vecer 3. septembra 1944 bola situacia takato: Telgart mal obsadeny 201. pesi pluk z 86. divizie zbrani SS. V obluku okolo obce od Cervenej Skaly stal 5. pesi zreorganizovany pluk pod novym velenim a s posilami. Noc na 4. septembra bola kludna. Stvrteho septembra pred utokom dostal kapitan Stanek rotu desiatich lahkych tankov typu Skoda 36. Povstalecki delostrelci si vzali na musku nemecke delostrelectvo pri Pustom poli a o 5. hodine rano zacal protiutok. Boj o Telgart trval sest hodin. O 11. hodine doobedu Nemci zapalili obec a dali sa na ustup. Povstalci s partizanmi dobili Telgart spat. Do 13. hodiny prenikli povstalci s partizanmi Rzezeneho este dva kilometre na vychod. Prenikli nie len po ceste, ale aj po prilahlych svahoch. O 13. hodine Nemci podnikli protiutok a postupili o dva km spat. Po bojoch 5. septembra bola situacia takato: Povstalci ustupili za Telgart, Nemci postupili az k nemu. Obec lezala ako zem nikoho. Postavenie telgartskej skupiny bolo vyhodnejsie, lebo si udrzala svahy okolo preniknuvsieho nemeckeho klina. Nemci sa dostali do kotla. Toto malo velky vyznam pre buduce operacie povstalcov.
(pokracovanie nabuduce)
Jan Krupa - Svergula, ucitel
Strednej priemyselnej skoly v Brezne
Snimka: Archiv obce Telgart ... "Vypaleny Telgart"
Skromne o Stefanikovi
Na vrsku na Bradle, tam je kosarisko, tam bude Janicko tvoje zimovisko...
(Brezova pod Bradlom)
Nie Janicko, ale Milanko tam sni vecny sen o slobodienke.
Milan Rastislav Stefanik. Vela, velmi vela sa o nom povedalo, popisalo tak i tak, ba i pomlcalo, ale hodnotenie je take, ze Stefanik bol a zostal Slovakom, clovekom s velkym C. Stefanikovu zivotnu cestu prirovnavaju viaceri k vlniacemu sa moru. Vlny raz stupaju, raz klesaju. Narazaju do brehov skalnatych, ale aj s urodnou podou. Snad aj preto ludia more radi maju. Za peniazky svoje sa k nemu utiekaju. Prirastlo im k srdcu. K srdcu ludom prirastol i M. R. Stefanik. Pricin je viac. Huzevnatost, pracovitost, uprimnost, organizacny zmysel, predvidavost, tuzba poznat nepoznane, a to nielen na zemi, ale i tam hore, na oblohe... Naviac dosiahnut slobodu pre slovensky narod po rozpadnuti Rakusko-Uhorska, ale... Zahadou zostava jeho smrt. Snad pride cas, ze prazdne ramiky v muzeu na Kosariskach doplnia pravdive dokumenty o smrti bohatiera.
M. R. Stefanik. Na zulovom podstavci si mlkvo stoji i v Brezne. Kyticky kvietkov potvrdzuju, ze je nas, slovensky, z Kosarisk. Vzdy, ked som v jeho blizkosti, myslou defiluju nespocetne verse venovane tejto osobe. Zo zakladnej skoly si pamatam tieto. - Mali sme my vtaka, sirym nebom lietal, zlatu niesol slobodienku, horko zaplakal. - Padol na skaly, kridla zlomene a ta nasa slobodienka kvitne zo zeme. (Stefan Krcmery)
Nielen Krcmery, ale aj Vladimir Roy, Andrej Zarnov, Janko Jesensky, Milan Rufus, P. O. Hviezdoslav, Martin Razus, Peter Zguth - Vrbicky, Andrej Kachnic... venovali viazane slovo Stefanikovi. Prozaickych, vedeckych, esejistickych, reportaznych myslienok o Stefanikovi je tiez nemalo. Dalsie su na pisacich stoloch, alebo sa rodia, ukladaju v mozgovej tlaciarnicke. Zo vsetkych tychto prac by bola zaujimava muzealna zbierka.
V sucasnosti sa Stefanikovi dvierka otvaraju i v skolach. Na slohovych hodinach, pravda, za pomoci ucitelov, ziaci uvazuju o Stefanikovi aj takto: Mily Milan, prave som docitala tvoj zivotopis. Cosi ma v nom prinutilo rozmyslat o tebe. Mozno to bolo sebaobetovanie pre vzneseny ciel, mozno cestovanie, mozno cosi ine napisane medzi riadkami, mozno tvoje basnicke krocky... Som zvedava, co by si si pomyslel o terajsom Slovensku... Vies, najviac sa zmenili ludia... PS...a nikdy sa nam nestrat medzi hviezdami. (Zuzana Rosova, Ev. gymnazium Banska Bystrica)
Hviezdy. Pozoroval ich z hvezdarne na Mout Blancu. Jedna zaujimavost. Devatnasteho jula 1995 za krasneho pocasia vystupila na Mout Blanc (4807 m) Anna Malikova z Noveho Mesta nad Vahom. Tam do vecneho snehu polozila travertinovy ulomok z mohyly na Bradle, cim symbolicky pripomenula vystup (90. vyrocie) M. R. Stefanika na spominany vrchol. Osud cloveka byva nevyspytatelny. Nikto nevie, kde vsade ho vetrik zaveje, v ktorych miestach zakotvi len kratko, v ktorych sa dlhsie usadi. Stefanik toho vela precestoval, mnoho osobnosti spoznal, mnohi si nan v dobrom spominaju. Robi tak i Mikulas Schneider - Trnavsky. Pocas studii v Prahe stretli sa v studentskom spolku Detvan. Pise: Nas "prezes" Milan Stefanik nam bol vo vsetkom vzorom. Jeho docentne vystupovanie nas priam ocarilo. Nacuvali sme jeho slovam, obdivovali krasu ducha, ktora z neho ziarila. Jeho nevsedne vedomosti mu otvarali dvere do salonov, palacov nielen v Prahe, ale na celom svete... (Usmevy a slzy) Nie su to slova do vetra, ved Stefanik pobudol v Prahe, v Rusku, v Taliansku, USA... najma vsak vo Francuzsku, ale ziskal si uctu Arabov, Tahitanov, Armenov ci ekvadorskych Indianov...
Taky bol Stefanik. Alexander Matuska literarny kritik, verny i pravde o Stefanikovi, o. i. napisal: - Aj ten, na ktoreho si kazdorocne spominame stvrteho maja, a ktoreho si budeme pripamatuvat naveky vekov, kym len tento narod bude narodom, urobil dielo predovsetkym zo svojho zivota. Jeho umeleckym dielom je jeho zivot. Je to dielo hrdinovo... Tolko skromne o M. R. Stefanikovi bez ohladu ci ma, alebo nema vyrocie. Vlastne, on ho ma v kazdom rocnom case.
S. Giertli
Rok v Bravacove vo zvyklostiach a obycajoch |
Prace deti v lete
Dedinske deti nikdy nemali tolko volna ako deti z mesta. Len co troska povyrastli, najma dievcata, chodili k bohatsim gazdom zabavat male deti, vacsinou v lete, ked gazdine mali na poli robotu. Dievcata dostavali stravu a po skonceni prazdnin im gazdovia kupili latku na saty, ktore dali usit krajcirke alebo to boli topanky. Gazdovske deti museli pracovat na roznych robotach okolo domu a mastale po cely rok. Len co na jar zacala pucat zihlava a pupava, trhali ju pre husy. Na pupavu chodili do banov - rubane kravam ku dojeniu. Ked nemali vo dvore vodu, nanosili ju do domu i do mastale deti. Cez zimu chlapci sekali slamu na podstielanie a pomahali pri rezani slamy na secku, ktora sa zmiesala s nadrobno pokrajanymi zemiakmi, alebo nahaklovanou repou borgondou, ktora sa obliala horucou vodou a posypala srotom. Tymto prikrmovali mlady dobytok aj dojnice, aby lepsie pribrali a davali viac mlieka. Na secku rezali aj datelinu a lucernu a miesali so slamenou seckou. Cez zimu mali tiez za povinnost na sope "natiahat" seno a spustit dolu do humna alebo v mastali do "carku" (drevena ohrada v kute mastale urcena na krmivo). V lete deti, hlavne dievcata, kazdu sobotu vyzametali dvor i popred dom cestu a ked bolo sucho aj ju popolievali, aby v nedelu starsi ludia, ktori tam sedavali mali cisto a sviezo. Deti zacali lesne plody zbierat najprv pre domacnost, a ked uz doma mali narobene zasoby lekvaru, stavy (zaftu), zavaranin, starsie deti chodili ich predavat do Brezna. Mali uz urcitych znamych, o ktorych vedeli, ze lesne plody od nich kupia. Prve boli jahody, ktore merali po vareske za grajciar. Potom na rad prisli maliny, tie predavali po vedrach, neskorsie cucoriedky, ktore zbierali do lubenych kosov a predavali po litri. Nakoniec, ked sa zjavili prve mraziky, dozreli brusnice a cernice. Takto si deti zarobili cez prazdniny na novy kabat, saty alebo topanky. Aj ked sa v jeseni zacali skola, gazdovske deti mali vzdy nejake povinnosti. Nehovorim o pomoci pri hrabani a pleni, to bolo samozrejme, kazda matka, kazdy otec sa snazil deti priucat k praci. Aj ked sa priucali, nasiel sa cas i na santenie a vystrajanie huncutstiev. Mozem smelo povedat a potvrdit i z vlastnej skusenosti, ze praca, ktoru deti robili v hrdych domoch, nikomu neuskodila, ved z obycajnych dedinskych deti vyrastli mnohi spisovatelia lekari i notari, to znamena, ze to nevadilo ani vyvinu mozgu. Deti sa naucili vazit si skyvu chleba, ktoru dostali a vedeli, ze na chlieb sa tazko robi. Teraz si deti nevazia chlieb, hocikde v jarku sa povaluje rozok s maslom a salamou, lebo nevedia, ze je to dielo tvrdej prace. Nielen to, ze si nevedia cenit chlieb, ale niektori su ku starsim ludom arogantni, ktori tiez pre nich nieco urobili, aby sa oni lepsie mali. Myslim si, ze deti by sa mali privykat lahkym pracam v domacnostiach a nie vsetko robit za mamky a stare mamky. Ved aku generaciu vychovame, taku budeme mat.
M. Vrbovska
