Brezniansky pan kaplan v kostole Na branicke 10. septembra 1999 odovzdal do Bozej priazne americkeho Slovaka brata Ernesta. Narodil sa par metrov od kostola 9. aprila 1921. Dvadsatsedem rokov zil pod matkinym patronatom tot za plotom. Potom sa pustil do sveta, az zakotvil v Severnej Amerike v Chicagu. Tam sa rozne zivil ako elektromonter, pracoval aj vo vyskach mrakodrapov. Potom spravoval a prenajimal byty penzionu na La Salle ulici. A odrazu sa dostal do penzie stastny s mladou manzelkou Veronikou v byte na S. Spaulding, neskor uz ako majitel rodinneho domu v polsko-slovenskej stvrti Chicaga na Ulici Natoma, ale aj farmy daleko od Chicaga s ukrytymi loziskami kovovych rud.

Jedneho dna objavil sa v Brezne Amerikanec - rodak s velkym Chryslerom styristokonovym a v meste bola sou, lebo take velke osobne auto Breznania este nevideli. Do Europy ho dopravil lietadlom, potom z Hamburgu prisiel na nom do Brezna. Doviezol pre nas surodencov prazdne americke kufre - zelene a k nim kazdemu po dvadsat dolarov. Nechapal som preco prazdne, ale nikdy som sa ho na to nespytal a ani on mi to nepovedal.

Od roku 1997 prisiel kazdy rok a vzdy dotrepal nejake uz plne kufre a "bakse" - asi mal k nim osobny vztah. Rad rozdaval vselijake satstvo, ale aj rozne haraburdy. Nieco si aj nechaval pre pripad presidlenia do rodneho kraja. Aj v roku 1999 prisiel s dvoma tazkymi modrymi kufriskami, ake som v zivote nevidel a s stvrtkubikovou "baksou". V tomto roku prisiel na "navstevu" na styri mesiace. Zhrozil som sa dlzky tohto pobytu, ale co uz robit, ked brat vraj prisiel utuzovat rodinne puta zvysku Kubinyovskej - Komorovskej - Chramcovskej rodiny. A skutocne stretol sa so vsetkymi Kubinyovcami z Banskej Bystrice a Bratislavy, s rodinou sestry Zlatice z Brezna , s Chramcovcami a Komorovcami z Myta pod Dumbierom a z Bratislavy a s vdovou po nasom bratrancovi Duhanovi z Brezna. Vsade mu pripravili pekne prijatie. Tak to osud chcel, aby si toto vsetko odniesol do druheho zivota - do vecnosti. Zorganizoval som mu maticiarske stretnutie s Breznanmi, na ktorom vystavoval svoje obrazy sv. Cyrila a Metoda pri prilezitosti ich sviatku. Ja som prezentoval moju knihu Praca a zivot v katedrale prirody s autogramiadou. Bolo to velmi pekne podujatie. Potom sme putovali po rodnom kraji s mojou dvadsatdvarocnou Daciou, z ktorej som isiel dusu vytriast po okoli Banskej Bystrice a Brezna na salase po trasach Brezno - Jaraba - Certovica, Bystrica - Stareho Hory - Donovaly - Spanielska Dolina - Selciansky diel. Parkrat sme boli na breznianskom cintorine na rodinnych hroboch a na Rurach. Ale na zaciatku jeho pobytu brat navstivil aj Oravu a Presov, odkial prisiel chory a zartovne som mu povedal: "Hadam si mi sem neprisiel zomriet." Ani vo sne by mi nenapadlo, ze ho - nasho Amerikanca odprevadime v jeden krasny septembrovy den na vecny odpocinok nad Brezno s krasnym vyhladom na nase rodne mesto.

Nuz, akoze je to s tymi nasimi zivotnymi osudmi, Boze nas? Moj brat v poslednych rokoch coraz castejsie spominal, ze chce byt pochovany v rodnom meste na Dubravke. Pravdaze nadejal sa, ze by k tomu malo dojst o niekolko rokov. Lenze jeho osud uz menil kurz jeho zivota.

Pocas mojej dvanastdnovej dovolenkovej nepritomnosti sa s mojim bratom udiali podivne udalosti. Odisiel na dva tyzdne do Vysokych Tatier. Nevodilo sa mu asi dobre, lebo sa vratil schudnuty s opuchnutymi nohami. Takeho na jeho ziadost odviezol moj syn do breznianskej nemocnice. Po mojom navrate z dovolenky som ihned odisiel za bratom do Brezna. Bol piatok. Nasiel som ho v dobrom zdravotnom stave. Pri debate s nasou sesternicou Markou z Myta pod Dumbierom, ktora tam bola na rehabilitacnom pobyte, srsal jemu vlastnym humorom a mal jasne oci a cisty uprimny usmev. Pochvalil som ho, ze to schudnutie mu prospelo. Osetrujuci lekar mi povedal, ze v pondelok si mozem pre neho prist. Aj som v pondelok hned rano pricestoval, kedze som mal odpoludnia zamestnanie v B. Bystrici, vzal som mu jednu tasku, aby nemal na cestu dve tasky. Odprevadil ma, ale kedze mala prist vizita, vratil sa od dveri interneho oddelenia nazad. K veceru mal brat prist domov do Banskej Bystrice, ale neprisiel. V to popoludnie v nemocnici spovedal brezniansky pan dekan a aj brat sa vyspovedal a prijal aj Sviatost bozieho tela. A tak zostal na onu noc zo 6. na 7. septembra v nemocnici. Okolo polnoci vraj znervoznel a parkrat si vysiel pokorzovat na chodbu. Okolo jednej hodiny po polnoci spolupacienti na chodbe zaculi tupy pad. Ihned vysli na chodbu, ale pri bratovi bol uz aj zdravotny personal. Snazili sa ho ozivit, ale bezvysledne. Ernest bol uz mrtvy. Na toto divadlo prechodu zivota dival sa uz len ako vesmirny divak oddeleny od pozemskeho tela. Rano prisla sokujuca telefonicka sprava. Do vecnosti odisiel nas dalsi surodenec. Z osmich deti manzelov Kubinyovcov z Brezna zostali sme uz len dvaja najmladsi. Rad je uz na nas. Kedy? Vtedy, ked sa naplni nas osud - Bozia vola a spravodlivost. Pripad nasho brata je toho jasnym dokazom. Nebesia mu splnili v ten jasny a krasny septembrovy den jeho prianie spocinut v rodnom meste, nie v americkej cudzine. Jeho manzelka Veronika sa do Chicaga vrati sama. Prisiel sa s nim rozlucit aj sedemdesiatsestrocny pater a misonar Cernaj, ktory sa s Kubinyovcami a Veronikou stretaval v Chicagu. Bol to krasny pohreb nabity silnym osudovym nabojom. Na mrtvej tvari brata zmeravel jemny ironicky usmev. V poslednej chvili zivota zrejme netrpel.

Kym si Boh dopraje zivot, budem sa s Tebou brat moj stretavat na breznianskom cintorine. Budes so mnou putovat po nasich Rurach, po breznianskych uliciach, budeme spominat, kym sa vo vecnosti opat stretneme.

Brat Dusan

Michala Chudika pozname ako uspesneho autora poviedok s polovnickou tematikou i tematikou SNP. Ponorom do horehronskej prirody a jej kras su knizky polovnickych poviedok Silvestrovska fujavica (1974) a Hora znova dycha (1985). Tematikou SNP sa zaoberaju diela Maria (1977) a Polomy (1984). Pre deti napisal Michal Chudik knizku Nezbednici (1984) - pribeh maleho Matka z hamornickej osady Polomky. Umeleckym videnim roman pripomina Ondrejovovho Jergusa Lapina ci Kralovho Jana. Osudy hamra a hamornickeho Horehronia opisal autor v dielach Hamornicky chlieb (1988) a Zerave dedicstvo (1991). Tymito romanmi sa autor usiloval zanechat odtlacok po zivote, o tom, po com uz zdanlivo niet ani stopy a ma svojim sposobom memoarovu hodnotu celeho rodu i hodnotu dokumentu a sociologickej sondy do vtedajsej spolocnosti, pravdaze regionalne ohranicenej. Z celeho diela Michala Chudika dycha laska k rodnemu Horehroniu, k jeho prekrasnej prirode, ludom a k historii.

Pretoze neviem, ci pan Chudik este zije, vynecham blahozelanie k jeho 85. narodeninam, ale prosim Polomcanov alebo obcanov, ktori ho poznali, ktori o nom vedia viac, aby ma doplnili a napisali do niektoreho z buducich cisel Horehronia.

A. Prepletana

Hore Hronom - dolu Hronom
Pisal sa historicky rok 1945. Bola krasna jar a koniec strasnej vojny bol v dohlade. Na Liptove sa este tuho bojovalo, ale cele Pohronie a vacsina Slovenska uz mali prechod frontu za sebou.

Bol som vtedy vojakom zakladnej sluzby a riadenim Bozim som sa v dnoch velkeho tyzdna dozil v Nitre "oslobodenia". Kedze sme zrazu boli natolko slobodni, ze sme nemali nikoho nad sebou, nemuseli sme nikoho posluchat, vybrali sme sa domov k svojim. Peso najkratsou cestou. Ja som siel do Hronca k rodicom, aby som tam vojensky mundur zamenil za "civil" a pokracoval dalej do Vysnej Slanej pri Dobsinej. Dufal som, ze tam pri rodicoch byvajucich na krasnej banskej samote, najdem manzelku. Uz par mesiacov som o nej nic nevedel. Posta nefungovala, vlaky nechodili.

Z Hronca som ale nepokracoval v ceste peso, osedlal som si svojho verneho tatosa, bicykel, kupeny este pred vojencinou z prvych ucitelskych platov. Hradsku Horehronim som dobre poznal len po Bacuch a dalej len z okien rychlika. Dlzku celej trasy medzi Hroncom a Vysnou Slanou som si na turistickej mape vypocital na okruhlych osemdesiat kilometrov.

Vyrazil som rano na svitani. So sebou som si nezobral nic, ved moje polozenie v poslednom obdobi ma naucilo vselicoho sa zriekat, vydrzat volaco o hlade aj o smade. Pekne nove hodinky som si snurkou uviazal pod nohavice nad clenkom, lebo som nevedel, ci cestou nestretnem zberatela, ktoremu sa moje "casy" zapacia. Ranny chlad s pohybom sa celkom dobre znasali a cesty ubudalo. Bol som na briezku pred Helpou, ked zacalo prsat. Vhupol som sa skryt do prveho domu vlavo od cesty. Tu sa ma ujala gazdina a ked vypocula, kde az sa ponahlam, ponukla mi za hrncek cerstvo vydojeneho mlieka. (Ked som po rokoch pracoval v Helpe, dozvedel som sa, ze to boli Pipkovci!) Vraj ranny dazd ako zensky plac, takze coskoro som mohol v ceste pokracovat. Zastavil som sa potom este u Orolinov v Novej Masi, kde som sa chcel dozvediet, co je so synom Julom, s ktorym som sa este v januari rozlucil v Trnave. Nic o nom nevedeli.

Uz slnko dobre prihrievalo, ked som tahal cez dokaliceny, vypaleny Telgart. Coskoro som bol na Besniku. Tu som sa rozhodoval, ci pojdem dalej znamou cestou cez Stratenu alebo neznamou ale kratsou cestou cez Cuntavu. Rozhodol som sa pre druhu moznost. Cesta znacne stupala, bola povymyvana, takze musel som z bicykla zosadnut. Na Cuntave som si ani neoddychol. Cudne pachy rozkladajucich sa tvorov (koni, ludi) ma nutili pokracovat v ceste. Aj na klesajucej ceste mi bol bicykel na nic, lebo cesta bola este horsia a ovela strmsia. Az dolu v doline som mohol nasadnut a rychlo sa blizit k Dobsinej a pokracovat do ciela. Bolo kratko po poludni, ked som sa zvital so svojimi drahymi. Bolo sa comu tesit a dlho-dlho o com hovorit - no a samozrejme do sytosti hodovat. V rodinnej pohode a v krasnej jarnej prirode som sa tu dockal konca vojny, vitazneho maja.

Co aka radost a ake stastie ci pohoda, sa raz musia skoncit. A tak sa skoncili aj moje nadherne dni. Musel som sa odhodlat vratit sa nazad do Hronca, aby som sa s kamaratmi, ktori tiez stratili kontakt s vojskom, siel do Tisovca prihlasit sa a pokracovat v plneni zakonnej povinnosti. V jedno rano som putoval uz znamou cestou opacnym smerom. Dolu Hronom mi z cesty lepsie ubudalo. Ludia i priroda rychlo ozivali do krasnej a uz slobodnej jari.

Co ako nas zakon tlacil, spat do vojenskeho mundura sa nikomu z nas velmi nechcelo a tak sme sa neponahlali. Po vybaveni zalezitosti v Tisovci, odkial nas poslali do Martina, sme sa vsetci zhodli v tom, ze dalej pojdeme asi tak o tyzden. Chlapci suhlasili s tym, aby som este zasiel k zene do Vysnej Slanej, pobudol tam par dni a po mojom navrate budeme plnit vojensky rozkaz. Kanonada za kopcami uz utichla, pocasie mi aj nadalej prialo, tak ovela veselsie sa mi slo druhy raz hore Hronom. Na Besniku som sa ale rozhodol pre zmenu, zvolil som si do Dobsinej druhy variant: cez Puste Pole, Ladovu jaskynu, Stratensku tiesnavu a Stratenu. Serpentiny cez dobsinsky kopec boli lahodkou pre unaveneho putnika. Coskoro som rodinu vo Vysnej Slanej prekvapil druhy raz. Pobudol som tam este asi tyzden.

Na spiatocnu cestu som sa vybral opat cez Cuntavu. Bolo to predsa len blizsie k Besniku a ani bicykel nebolo treba tolko tlacit. Od Besnika som uz bez prestavky siel dolu Hronom az do Hronca. S kamaratmi sme si dohovorili hodinu odchodu a na druhy den sme uz cez Bystricu a Harmanec - aj dlhym harmaneckym tunelom - kracali do Martina. Tam sme museli vysvetlovat, preco nam tak dlho trvala cesta z Tisovca, resp. z Hronca do Martina. Nase vysvetlenie nie velmi chapali, ale poslali nas do Kosic dalej sluzit vlasti.

Stacili tieto dve pre mna historicke bicyklove tury, hore a dolu Hronom, aby sa mi Horehronie s jeho krasou navzdy vrylo do pamati a do srdca.

Koloman Weiss