14.
Valanie sukna
Ked je sukno z krosien zlozene, po dlzke prehnute a po kraji zosite, aby bolo duplom, este sa nan prisivala biela handricka. Na tu napisali vo vali cislo, aby sa sukno poznalo, komu patri.
Ihlica, ktorou sa sukno zosivalo, byvala medena a mala velke ocko. Robievali ju cigani.
Ked bolo sukno takto pochystane, zanieslo sa do stupov zavalat.
Kto si sukno do stupov zaniesol, musel cakat, kym pride na rad. Tam bol clovek, co valal, ten sukno od ludi odoberal a zapisoval do zosita na to urceneho. Podla toho, kolkych mal tam zapisanych, vedel dotycnemu povedat, co si sukno doniesol, kedy si ma prist pon. Na Myto nosili ludia valat sukno zdaleka, lebo tu dobre valali, dali si na robote zalezat.
Do stupov donesene sukno sa najprv odmeralo. Meralo sa na siahy. To bola vo vali taka palica asi na meter sestdesiat, to vlastne bola ta siaha. Ale ten, co stupy obsluhoval, vedel merat aj len tak roztiahnutymi rukami. Ked bolo sukna aj nieco vyse siahy, z toho sa komedia nerobila. To zid, ktoremu vala patrila, neratal, lebo inac sa platilo od siahy. Niekde sukno pred valanim vazili, ale tu sa meralo na siahy.
Od surovej siahy sa platilo tak sedem-osem korun.
V stupoch boli dve bane, jamy ako kadluby vydlabane do hrubeho klata. Do jednej bane sa vpratalo tak zo dvanast siah. Sukna nesmelo byt v jame ani vela, ani malo.
Surove sukno sa najskor za taku polhodinu mocilo v studenej vode. Potom sa nan zacala pustat z kotla horuca a ta uz potom pritekala stale.
Po styroch hodinach sa sukno pretahovalo. To sa vsetko vytiahlo von na dlazku a ponapravalo sa, aby sa pekne rovnako zavalalo. Do bane sa ukladalo do takych zahybov, ako ked med tecie. Takto sa sukno valalo osemnast-dvadsat hodin, vzdy sa vyberalo a znova pekne poukladalo..
Ked bolo hotove, vytiahlo sa von na cistu dlazku.
Stupy padali na sukno zhruba kazdu sekundu.Ta cast, co buchala o sukno, sa volala baran. Do jednej jamy striedavo bili dva barany. Tu na Myte boli dve jamy.
Sukno sa domov nieslo mokre, skrutene do sulka. Doma sa zavesilo na zrd pod poval, do obidvoch koncov sa dali sindle a na tie sa polozili skaly, aby sa sukno pekne rovno vytiahlo. Dakedy sa dobre povytahovalo aj len tak v mocnych rukach.
V stupoch bolo vsetko z dreva, iba neskorsie boli nejake capy zelezne.
Stupy durila voda pomocou vodneho kolesa. Po odstraneni vodneho kolesa v roku 1935 zacala ich pohanat turbina. Ta mala ovela viac obratok, takze sa dost natrapili, kym ten pohyb spomalili. Museli tam dat este jednu supravu ozubenych kolies, aby sa dosiahla potrebna rychlost alebo lepsia pomalost baranov asi jedenkrat za sekundu.
Na jednu jamu bol taky sesthranny hriadel. Tento mal na kazdej druhej ploche drevenu flasku.Ta pohanala, podvihovala barany. Ona sa krutila a tak ich podvihovala.
Pre druhy baran boli drevene flasky na hriadeli tak, ze kde mal prvy baran flasku, tam druhy nemal a tak mohli potom barany padat stiredavo, raz jeden, raz druhy.
Kazde sukno malo tabulku. Do stupov sli podla cisiel. Stupy obsluhovali dvaja ludia po dvanast hodin. Boli znami po celom okoli, lebo tam robili dlhe roky.
Valat sa zacalo asi dvanasteho-patnasteho oktobra a skoncilo okolo Vianoc.
Na valanie sukna bola potrebna voda cista, nie zamutena. Sukno sa vo vali dost zbehlo. Zo siahy ostal len jeden meter. Zo sirky meter dvadsat ostalo sedemdesiat centimetrov.
Aby sa sukno vydarilo, musela si gazdina vediet dobre napriast: ani nie tuho, ale ani makko.
Zalezalo aj od vlny. Na jar ostrihana vlna sa nezbila tak ako jesienka. Jarna bola dobra na snovanie, lebo bola dlhsia, jesienka na tkanie.
Vlna nesmela byt ani velmi oprana, lebo potom jej chybala prirodna mastnota. Vlnu vzdy bolo treba preplachnut v studenej vode len tak v kosi, aby nesmrdela hnojom a aj potom pri cuchrani sa kadejaky necin mohol vyhodit.

V tieni posvatnej lipy

Sedemnasteho jula si pripomenieme desat rokov od vyhlasenia zvrchovanosti Slovenskej republiky a 1. septembra pred desiatimi rokmi Narodna rada SR prijala Ustavu Slovenskej republiky. Okrem oficialnych statnych symbolov tieto dva vyznamne medzniky symbolizuju aj vatry zvrchovanosti a lipky slovenskej statnosti.
Pozrime sa blizsie na symbol Slovanstva – lipu. Stare narody – Germani, ale aj Slovania lipu pokladali za symbol spravodlivosti a preto ju vysadzali na miesta, kde sa konali zhromazdenia ludu. Pretoze sa lipa hojne vyskytovalal vo vychodnej Europe, ktora je povazovana za pravlast Slovanstva, nie je tazke pochopit, preco si Jan Kollar za symbol slovanskej vzajomnosti zvolil prave lipu. Slovanskym narodom je preto lipa stromom blizkym a oblubenym. Pravom je chranena, uctievana a posvatna. Uz v davnej minulosti ju obklopovala posvatna ucta. Ludia kedysi verili, ze lipa je strom, ktory si oblubili bohovia. Lipa bola opatrovnikom a ochrancom osob aj celych narodov. Aj dnes, ked sa ludstvo snazi vracat sa k prirode, mnohi zacinaju hladat aj v lipe stratene zdravie a silu. S lipou sa spajal aj kult Panny Marie – tiez najma u Slovanov – zapadnych aj juhovychodnych, ktori boli presvedceni, ze lipa je preto posvatna, lebo v nej byva Matka Bozia. Znamy je aj zvyk obklopovat lipami chramy, svatyne a kaplnky (aj v Istrii). Lipy patrili aj sv. Vojtechovi. Zelenymi lipovymi haluzkami ocistovali dom na Bozie telo, lipove haluzky sa davali za obrazy, lebo mali zabezpecit pokoj v dome. Lipa chranila aj pred bleskom a lejakmi. Ludia totiz verili, ze do lipy blesk neudrie. Aj pri narodeni dietata sa pri dome sadila lipka. Popri osike, klene ci hlohu bola lipa druhom dreva, z ktoreho sa mohli vyrabat koliky proti upirom. Lipovy kyjak sa povazoval za ochranny amulet. Medzi Slovanmi bola rozsirena vyroba lipovych lyziciek, pretoze jedlo, ktore sa s nimi naberalo, nemohlo vraj zaskodit. Aj kolisky sa vyrabali z lipoveho dreva. Spanok v tieni lipy poskytuje cloveku dokonaly odpocinok, prinasa vraj prorocke sny a chrani pred chorobami. Podla snara, ked sa sniva o lipe, znamena to pre snivajuceho buducnost bez obav. A vidiet vo sne kvitnucu lipu znamena vraj velke stastie a skriabat sa na lipu znamena splnenie tuzob. Kvet lipy je znamym a oblubenym ludovym liecivym prostriedkom. Fenomen lipy sa hojne vyskytuje aj v ludovej slovesnosti, napr. v ludovej piesni (Horela lipka..., Medzi horami lipka zelena... a ine). Ale posvatne slovanske lipy sluzili aj barbarom, aby ich potupili a vesali na ne statocnych a nevinnnych. V Detve, Lubietovej, Slovenskej Lupci, C. Balogu aj inde su miesta, kde posvatny strom Slovanov bol zneuzity na krute potlacanie narodnej slobody.

A. Prepletana

Zdravie, rozum a pamat, mnohi tak tvrdia, su tri zivotne bohatstva. Posluzia, pomozu aj v case nicnerobenia, junovych horucav, a to tak, ze ponuknu pracu. V tomto pripade je to pisanie o sojke.
Sojka, strazkyna lesa, neraz ma “vykolajila” pri zadumani na lesnych cestickach. Zaskrieka, a ci zaspieva, v blizkosti. Clovekom to mykne a mysel dava impulz mat sa na pozore. Okrem vas, moze byt v jej rajone i dalsi host: turista, medved, liska...
So sojkou som sa castejsie stretaval v case, ked som skolske prazdniny “prerobotuval” pri lesnikovi Pancikovi pred Obrubovanskou. Lesnikove obchodzky za robotnikmi (kontrola), za zverou, za dalsimi ulohami s tazbou dreva... hranicili so Zaklukami, Obrubovancom...
Lesnik Pancik si obcas “precistil” brokovnicu prave na sojke. Vraj v jeho chotari boli premnozene a aj preto, ze sojka ma krasne modre letky. Za klobucikom som pocas “sluzky” nosil aj tri pary, ale...
Inac bol to clovek, ktory mal horu rad. Vedel, kde maju lisky domovy, kde sa medved na zimu ulozil, ako treba kunu zo dvora odplasit, kadial sa mu prechadzal jelen sestnastorak...
Odvtedy, a uz je tomu viac ako sestkrizikov, priroda mi ucarila. Sojka, ktora je prave taka zvedava a vsetecna ako straka, priletela na navstevu do zahradkarskej oblasti na Cachove. Kompostovisko ju zaujalo. Poprezerala si ho a potom sa “popasovala” so skrupinou z vajicka. Slimaky si nevsimla, ba aj skrupinu nechala tak. Zaskriekala. Vzlietla na vysoku brezu. Potom do nedalekeho lesa.
Sojka, strazca lesa i jeho zahradnik (v zobaku prenasa zalude, ine semena), dobre, ze si u nas v urcite obdobie aj chranena.

Nase mlade talenty