Slovensky lesnicky odbornik Jozef Dekret-Matejovie sa narodil 12. jula 1774 v Ciernom Balogu-Dobroci a zomrel 18. januara 1841 v Banskej Bystrici, kde je i v katolickom cintorine pochovany.
Studoval v Brezne. Vypomahal v urade komorskeho lesmajstra v Banskej Bystrici, bol zastupcom horara v Boci, Tisovci, Pohronskej Polhore, komorskym horarom v Brezne, lesnym uradnikom v Banskej Bystrici. Osobitne sa zameral na hospodarsku upravu kopanic v oblasti Starych hor. Od roku 1809 uskutocnoval systematicku obnovu lesov v obvode Banskobystrickeho komorskeho lesneho uradu. Organizoval zakladanie lesnych skolok a semenisk na pestovanie sadencov na tazsie zalesnitelne miesta.
Od roku 1814 posobil ako komorsky lesmajster a veduci Lesneho uradu v Banskej Bystrici. Tento post, neobvykly pre lesnika z ludu, si Dekret vybojoval ako bystry pozorovatel prirody a dobry lesny hospodar svojou huzevnatostou. V osvietenskych casoch znamenal pre nase lesnictvo to, co Juraj Fandly pre polnohospodarstvo.
Odborne poznatky a navody sformuloval do instrukcii, ktore vydal v rokoch 1813 az 1826. Vydal i protokol o zalesnovacich pracach, v ktorom uviedol aj svoj zivotopis. Za uspesnu cinnost ho vyznamenal Hlavny komorskogrofsky urad v Banskej Stiavnici.
Jozef Dekret pozival velku doveru svojich predstavenych. Pocas vojny s Napoleonom ho napriklad poverili ochranou rakusko-uhorskych pokladov a sledovanim pohybu francuzskych vojsk. Medzi najvyznamnejsie prinosy jeho cinnosti patri propagacia odbornej prace pri pestovani lesov aj v tazbe, racionalne hospodarenie s drevnou surovinou, boj o zastavenie drancovania horehronskych lesov, obnovovanie znicenych porastov v blizkosti obci, bani a hut, vzorne vedenie vykazov o zalesnovani a podobne. Pred vyse 175 rokmi zaviedol v tazbe rucnu pilu.

Pavol M. Kubis

Skoloviny

Skolsky rok je za nami. Pre niektorych uspesny, pre inych menej, pre niektorych prvy, pre inych posledny. Nech je to uz ako chce, jedno je iste, aj ucitelia aj ziaci si uzivaju prazdniny. Hura prazdniny! Privitajme ich priehrstim vtipov o skole, ale nie len o nej.

Ovciarstvo v Myte pod Dumbierom

15.
Pouzitie sukna
Tu na Myte sa zo sukna najviac sili kapce. To vedel usit kazdy chlap v dedine. Pravda, jeden lepsie, druhy horsie. Boli aj vychyreni kapciari, co usili kapce hrde, take mohli nosit aj pani. Aj nosili. Nebohy krivy Belo Kacianove bol zdaleka vyhladavany, lenze to bol vyuceny suster. Ale aj daktori nevyuceni chlapi vedeli usit pekne kapce.
Kapce sa sili na kopytach. Tie boli vacsie, aj mensie, aby bolo pre vsetkych v dome: pre otca, mater, aj deti. Sary sa podsivali flanelom, aj priehlavky. To chlap vystrihol formu zo sukna a zeny popresivali, poprestepuvali na “masine”, ktora mala. Ktora sijaci stroj nemala – a tych bolo dost – dala si dakomu popresivat.
Na jedny kapce stacilo pol metra sukna. Kedysi sa kapce sili len so sukennymi podosvami, iba na opatok sa dal kus remena, do ktoreho sa nabilo klincov s velkymi hlavkami, co nakovali cigani. Potom neskor sa sila gumenna podosva – ked sa zacal motorizmus. Ta sa totiz robila zo starych pneumatik. A ked cez frontu padlo na Gapli lietadlo, niektori ludia v ruksakoch poodvlacali po castiach cele kolesa. Mali potom na podosvy gumy, kolko chceli a druhi ziadali. Ta gumenna podosva uz bola lepsia, lebo kapec tak chytro nepremokol, mohlo sa v nom chodit aj po mokrejsom.
Vela ludi si silo kapce “na cimplu”. V takomto pripade sa na spodok prisivala iba jedna podosvicka. Ani kora sa do paty nedavala. To bolo na nohu div nie ako pancucha. Na to sa potom obuvali kupene gumove galose-batovky. To bola dobra a tepla obuv aj do mokreho pocasia.
Kapce sa obycajne sili z cierneho sukna. Take boli najkrajsie. Iba daktori sedliaci nosili “burie”, cize zo sukna utkaneho z ciernej a bielej vlny. Biele kapce sa nosili velmi malo, najviac cez druhu vojnu prisla taka moda, kapce sa vselijako cifrovali farbistymi remencekmi, to sa volalo, ze “pokapnovat”. Nosili ich hlavne dievcata a mladsie zeny. Kazda sa usilovala, aby jej kapce boli co najparadnejsie.
Zo sukna sa volakedy sila aj velmi lahka obuv, ktora sa volala “pirohy”. To bola vyborna obuv najma pre celkom male deti. Chranila im nozky, bola tepla, lahka a lacna, vyrobena doma. Ale v davnych casoch nosili pirohy aj dospeli. To sa vystrihli dve podosvy, zosite sa zohli tak, ze bocne sviky sa pritisli o seba, no a do takto zohnutej vrchnej casti sa noznicami sikmo zastrihlo. Vznikol otvor na vopchatie nohy a bolo.
Volakedy nosili na Myte sedliaci aj horni chlapi tiez sukenne oblecenie. Ale po vojne to prestalo, dokonca ani valasi sa do huniakov uz neobliekali. Volakedy tu zil chlap, co meral sukno na huniaky piadami. Ludia ho dlho spominali, lebo si pri merani vzdy priklamal aj pre seba. Cize aj v davnych casoch sa nasli nepoctivci, ale nie taki veliki ako dnes. Sukna bolo dost, ludia aj tomuto lakomcovi prepacili, iba poza chrbat ho prezyvali.
Sukenne satstvo, kolosne a huna boli pre hornych chlapov na nezaplatenie teple. Taky horny chlap zodral cez jednu zimu aj dvoje-troje parov kapcov.
Kto chcel mat pekne huniaky, na tento ucel si chystal aj inaksie sukno. Najkrajsie sukno bolo biele z vlny jahnacky. Z takeho sukna vychodili pekne “kostruby”, kudrlinky, kosaciky, a tak boli potom kolosne aj huna pekne nacifrovane.
Na Myte mali ludia radsej cim hladsie sukno na kapce, lebo take chlpate povazovali za “handelske”. Hodne ludi z Myta robilo “pod fabrikou” v Podbrezovej, preto sa Mytnania aj chceli nosit kus panskejsie.
Ovci hnoj
Okrem masa, mlieka, vlny a kozi je vzacny aj ovci hnoj. Najlepsi je pod zemiaky, lebo hreje a zemiak je od neho cisty, zdravy – a to aj v mokry rok.
No a to kosarovanie – to sa uz tuna spominalo viac raz.

(KB-BB)

Narodil sa ako sieste, najmladsie dieta skoldozorcu Karola Raposa 14. jula 1917. Detstvo prezil v rodnom meste a potom studoval v B. Bystrici a pravo v Bratislave. Za bystrickych studii casto navstevoval starsieho brata Roberta v Slovenskej Lupci, ktory tam bol notarom. Manzelkou Roberta bola Breznianka Ada, rodena Brozmanova, znama rozhlasova reziserka. Gabriel Rapos pracoval ako redaktor v novinach, v rozhlase, v divadle, aj vo vydavatelstve Tatran. Jeho aktivity a celozivotna praca budu stale velkym prinosom pre nasu kulturu. Bol novinarom, prekladatelom, dramaturgom, editorom i divadelnym kritikom, vychoval celu novinarsku generaciu, ktorej vstepil lasku k novinam, k tlaciarenskej cerni; ucil ju hodnotam, ktore sam vyznaval, svoje skusenosti odovzdaval nezistne inym, tak ako kedysi jemu Martin Razus. Ucil novinarov, co je to etika, co je exkluzivita i co je vernost svojim novinam. Bol to “muz neuveritelnej vitality a lasky k slovenskemu narodu” (D. Machala). Jeho rozhovory, portrety, jubilejne uvahy, ale aj reportaze zo sveta divadla, rozhlasu, televizie zostavaju ako Raposov trvaly pamatnik, ako zriedlo poznania, ale aj ako zdroj inspiracie, ako priklad zanieteneho novinarskeho majstrovstva. Bol a zostal “legendou slovenskej zurnalistiky.”