Ak ste v tychto dnoch nahodou cestovali okolo Sihly, vasej pozornosti urcite neunikli velke indianske stany tyciace sa nad dedinou. Jedno popoludnie sme sa sem vybrali aj my, aby sme sa dozvedeli viac. Pocasie nam vobec neprialo, nad Sihlou viseli hrozivo vyzerajuce mraky, fukal neprijemny vietor, ktory coskoro privial dazd. Tych, za ktorymi sme sa vybrali, sme nasli v miestnom kulturnom dome.
V lone nadhernej prirody ,,na vrchoch" vyrastol totiz Letny indiansky jazdecky tabor, ktory pripravil Slovensky hucul klub. Najskor sme sa porozpravali s veducim tohto tabora Milanom Gondom: ,,Nas Slovensky hucul klub vznikol ako neziskova organizacia na zachranu a ochranu chovu hucula na Slovensku. Zalozili sme chov, v ktorom je strnast koni. Hucul je zvlastny konik, je to potomok divych koni a zachoval si vela ich vlastnosti, pre ktore nie je vhodny na komercne vyuzitie. Nie je problem namnozit huculov, problem je v tom, ze nikto ich nechce chovat,pretoze su tvrdohlavejsi, prosto je s nimi velmi tazka praca. Ten, kto si zaplati rocne clenske, moze zadarmo jazdit, ubytovat sa v zruboch, ktore mienime stavat. Ak to vydrzi tri, styri roky, mal by dostat jedno zriebatko zadarmo. Ked bude mat zadarmo konika, snad uz zacne uvazovat, ze sa mu to oplati. Hucul je vynikajuci rodinny kon."
Povedali si preto, ze by bolo dobre urobit nieco pre zachranu tohto konika, ale aj pre deti. Slovensky hucul klub ma tridsat clenov a pre nich vymyslaju rozne programy, aby sa ludia v tomto prostredi dobre citili, aby sa sem radi vracali a aby o nom porozpravali svojim znamym. Jednou z takychto aktivit je aj indiansky tabor, v ktorom prevlada pohyb a poznavanie nepoznaneho v krasnej prirode. Deti ziju v typickych indianskych stanoch, kde maju indianske lozka upletene z prutov liesky. Prvy dvojtyzdnovy turnus bol pre clenov klubu, ktori su takmer z celeho Slovenska (Bratislava, Banska Bystrica, Ponicka Huta, Roznava). V den nasej navstevy bezal treti komercny turnus a po nom turnus rodicov s detmi. Dva tyzdne pred koncom prazdnin zavrsia ostatny tabor.
Pobyt v prirode a neustaly vztah so zvieratom nenecha deti lahostajnymi: ,,Mnohe sem prisli s tym, ze maju rady kone a chceli sa naucit jazdit. Niektore uz jazdit vedeli a chceli sa zdokonalit. Vela deti pride so strucnymi vedomostami o jazdeni, preto sa im snazim poskytnut co najviac informacii. Do hlaviciek im vstepujem, ze nie je dolezite len jazdit, ale rozumiet konovi, vediet sa s nim porozpravat. Kon vzdy najviac nauci cloveka. Ak budu rozumiet konom, budu aj dobre jazdit. Bolo tu jedno dievcatko, ktore malo po pade z kona traumu a sem to prislo skusit znovu. Jej strach sme velmi citlivo prekonavali, vyzadovala si vsak individualny pristup a zaostavala za ostatnymi, co nie je v tabore vhodne. Mali sme aj deti, ktore sa boja koni. Objavil som tu pat a polrocny talent, ktory na koni predtym nesedel, ale spraval sa velmi prirodzene, bol sikovny."
Spomenuli sme uz, ze v case nasho prichodu prsalo a deti sa hrali: ,,Vytvaraju konstrukciu okolo vajicka, aby sa nerozbilo pri dopade na tanier", vysvetlila nam instruktorka, studentka architektury z Bratislavy Barbara Borikova. Pred dvoma rokmi brigadovala vo Vydrove na Ciernohronskej zeleznicke a boli sa pozriet aj na kone v Sihle. Zapacilo sa jej tu: ,,Chodievala som sem na vikendy, pomahala som, skamaratila som sa s Milanom a ked vznikla myslienka organizovat tabory, rozhodla som sa, ze sem pridem. Detom sa pri konoch venuje Milan, my mu len pomahame." Dalsim instruktorom je Martin Urbanik z Revucej, student Zilinskej univerzity, ktory sem ,,zabludil" podobne ako Barbara. Na starosti ma hry a pracu s detmi okolo tabora.
Ako vlastne vyzera den v tabore? O tom nam porozpraval maly ,,Indian" Marius Sajgalik z Benusa: ,,Rano o siedmej je budicek, o pol osmej ideme na ranajky, po ranajkach si upraceme stany a zaciname jazdit pod dohladom Milana Gondu. Po obede mame odpocinok, zahrame sa nejake hry, alebo vyrabame luky a tetivy, sipy do nich a ucime sa z nich strielat. O pol stvrtej je olovrant a potom znovu jazdime az do vecera. Ktori maju chut, jazdia este aj po veceri. Potom pripravujeme taborak, sedime pri ohni, spievame, hrame sa, rozpravame, no a je vecierka. Paci sa mi tu, naucil som sa lepsie jazdit, ucitel je super. Uci nas ako mame drzat uzdu, ako sediet, nasedlavat kone." Uz treti tyzden tu ,,tabori" Adrian Gerner z Bratislavy, ktory si pochvaloval ovela vacsiu zabavu ako doma v Bratislave: ,,Je to tu stokrat lepsie, je tu ovela cistejsi vzduch ako doma. Raz som ,,skydol" z kona, pravdupovediac som ho preskocil, ale nic sa mi nestalo."
Ani sme si nevsimli, ze tak ako neprivetivy vietor prifukal dazd, tak ho aj odvial. Presunuli sme sa preto do tabora, kde okrem indianskych ,,tipi" vyrastol aj velky vojensky stan, indiansky totem a ohnisko, nad ktorym si obcas na kamennej platni upecu indianske placky z vlastne pripraveneho cesta. Pocas dna dostavaju klasicku stravu, o ktoru sa staraju tety kucharky zo skoly v prirode.
Na otazku, ci aj na rok pridu do Sihly ,,Indiani" M. Gonda odpovedal: ,,Po skusenostiach z burky spred dvoch tyzdnov, ktora nam sfukla vsetky stany, som si povedal, ze nie. Ale deti ma z toho prebrali. Takze, myslim si, ze urcite."

Snimky: Monika Andreanska