Vecery pri speve a robote

Vrcholky hor sa nad udolim Hrona zabeleli a postupne sa snehova perina zacne stahovat aj dolu do dolin. A ked mraz nasadi aj Hronu okovy, vtedy ludia tu zijuci zacinaju hovorit o tom, ze do ich kraja prichadza zima. Ale volakedy tento cas bol aj casom plnym zvykov, obycaji, spevov, povier. Vonku fuka studeny severak, v povetri poletuju snehove vlocky. Nuz prijmite pozvanie do teplej vykurenej izbietky. Usadme sa a dobre sa nielen pozerajme, ale aj pocuvajme.
Vesely smiech a vrava pod oknami napovedaju, ze prichadzaju priadky. Do domu prichadzaju nielen s peknym pozdravenim, ale pod pazuchou prinasaju polienko, ci dva, na ohen. Volakedy sa vraj dievka na priadkach ani nemohla ukazat, keby nebola priniesla drevo. Ked sa dievky a starsie zeny usadili, za chvilku je ticho, ktore prerusuje len zvuk kolovratkov. Toto vyuzivaju starsie zeny a zacnu spominat na casy, ked ony boli dievky – joj, to byvalo... bola rec o vilach, o bosorkach. Ale tie starsie sa po case znovu ozvali, ked sa pytaju dievok: “Dievky, aj hodin je uz dost, aj roboty ste kus uz spravili a kde su mladenci”? Dievky mlcia, nuz tie starsie sa hned ponuknu, ze im mladencov pricaruju, presne tak, ako to robievali ked boli mlade. Najskor poslali jednu z dievok, aby bezala pod oblok toho domu, kde sa zisli mladenci. Tam mala do troch razov zahryznut do oblocneho ramu, nabrat zeme spred prahu a utekat naspat. Ked toto nepomohlo, mali dievky usukat snurku z kudele, zapalit ju a odriekat: “Dur, Dur, svaty Dur, vsetkych parobkov do nasej izby dur”.
A ako tie starsie predpovedali, tak sa aj stalo. Uz o chvilku sa ozyva spev, vesela vrava. Dievky dobre vedeli, ze prichadzaju mladenci. Lenze ked prisli do kudelnej izby mladenci, bol koniec robote. Potom sa uz len spievalo, tancovalo, hrali sa najroznejsie hry. A mozno toto vsetko by trvalo aj do bieleho rana. Ale ked hodiny odbili desiatu vecernu hodinu, predstupila pred mladez domaca gazdina a zabavu prerusila. Darmo ju mladez prosi, vselico slubuje, marne. Nuz co im ostava, len sa teplo obliect a poberat sa domov. Starsie zeny pojdu po skupinkach, dievky budu az domov vyprevadzat mladenci – frajeri.
Ked sa mladez rozchadzala, po dedine uz prechodil vartas s trubou, obcas zastal. Ked sa naplnil cas, zatrubil a potom prehovoril: “Odbila jedenasta hodina, chval kazdy Hospodina aj jeho syna.” To uz na oblohe svietil nielen mesiacik, ale aj miliony hviezd.
“Joj, ale to je uz davno, co takto byvalo na nasom Horehroni pocas dlhych zimnych vecerov”, zaspominala jedna z tych najstarsich a hned sa pridala aj dalsia: “Bolo to krasne, pri speve, praci a veselej vrave ubiehali zimne vecery. A hla, ako ten cas leti, jedenasteho bolo Martina a zacnu sa “stridzie dni”. Nuz a po nich pridu Vianoce – sviatky, na ktore sa tesili nielen deti, ale cele rodiny. Pride cas, ktory bude tiez casom zvykov, obycaji, ale aj lasky a druznosti. Ale o tom case si zase pohovorime nabuduce.

Vojtech Majling

19. Varenie v kolibach a kramcoch
Rano sa v kolibe zacinalo takto: Chlap skor, ako sa zacal obliekat (spaval v nohaviciach), postavil si svoj jedinacik k vatre, k horiacej stene z peknych rovnych, stiepanych dlhych kusov tvrdeho dreva. Tvrde drevo sa v kolibach pouzivalo nielen pre vacsiu vyhrevnost, ale aj preto, ze nepukalo, nevystrelovalo po kolibe uhliky, cim sa zmensovala moznost prepalenia vlneneho a kozusinoveho odevu alebo poziaru. Neraz sa stalo, ze koliba so vsetkym, co uhliari, drevorubaci v nej mali, do tla zhorela, lebo potok tiekol dost daleko. Nastiepane a nad vatrou dlhsi cas susene drevo podniety muselo byt na vatre ulozene tak, aby sa ani po prehoreni nezvalilo na hrnce a nevylialo jedlo. Dokial voda v jedinacku zovrela, chlapi sa obuvali. Medzitym ti zartovnejsi prekarali najma mladsich, ci sa im neprisnilo s tou alebo onou, co to bolo atd. V kolibe alebo kramci, ktore mali daleko vodu, sa chlapi umyvali velmi “usporne”. Do ust si nabrali vody a z ust ako z vodovodu si ju pustali na dlane a “umyvali” aspon oci, aby videli. Vodu si prinasali ku kolibe v kupach na vahach na pleciach.
Ked voda zovrela, chlapi jeden po druhom brali jedinacky a vychadzali s nimi pred kolibu, aby videli, ci v jedinacku nie je viac vody ako ma byt (do polovice). Ak bolo vody viac, trocha z nej odliali a jedninacik opat postavili k vatre. Do vody najprv nasypali sol, potom sa naciahli za vreckom s mukou a nasypali z nej takmer doplna jedinacika. Odlozili muku a vzali spierdlik a muku s vodou roztrepali. Potom vzali pusku a podla mnozstva zaprazky, ktoru v nej mali (zo zaciatku tyzdna plnu lyzicu, ku koncu len dopoly) nabrali na lyzicu a zase spierdlikom rozmiesali s mukou a vodou. Tato miesanina sa varila len chvilocku. Ked zacala vybuchovat a odfukovat, chlapi zase jeden po druhom brali jedinaciky, vychadzali pred kolibu (v kolibe sa s vodou nerobilo), jedinaciky doplna doliali studenou vodou, zo dva - tri razy premiesali spierdlikom. Spierdlik otriasli (neumyli), odlozili na svoje miesto, vzali drevenu lyzicu a jedli, lebo hartovnica bola studenou vodou zahartovana. Jedlo bolo teple, ale nie horuce. Hartovnicu si uhliari najcastejsie varievali na frustik (ranajky).
20. Spolocne varenie, individualne stravovanie
V skupinach, v ktorych pracovalo aspon sedem, osem robotnikov (jeden ding) kazdy den, vzdy iny robotnik “vyporadkoval sa”, mal povinnost “varit”. Nebola to povinnost najlahsia. Varil sice pri jednej vatre, ale v desiatich hrncoch, desatorake jedlo.
Den kuchara prebiehal takto: Po frustiku, ked chlapi zjedli hartovnicu, jedinaciky dobre okuhlymi lyzicami vychranili, lebo jedinaciky sa neumyvali, len docista vyjedli. Vencok jedinacika si chlap utrel o zaplatu na kolene sukennych nohavic. Do hrnca hned nasypal strukoviny alebo gersnu. Ktory mal, pridal si k tomu kusok klobasky alebo udeneho masa. Vacsina robotnikov maso nemala. Toto osolil, zalial vodou doplna a jedinacik postavil na vatru. Potom si chlapi pobrali sekery, pily a odchadzali na pracovisko do slogu k rizniam alebo k mili. V kolibe zostal len kuchar. Mal davat pozor na hrnce, kym jedlo nezovrie. Ked sa presvedci, ze zovrelo vo vsetkych hrncoch, odtiahne ich na kraj vatry, aby nevykypeli. Na vatru prilozi hrubsie drevo, ktore uz nema varit, len udrziavat teplotu. Potom kuchar zoberie kupy, vahu a ide po vodu. Ked prinesie vodu, nastiepa dreva, pouklada ho nad vatru, aby sa vysusilo a urobi poriadok v kolibe. Potom si napcha do fajky, pofajci si, este raz dohliadne na hrnce, odhadne, ci vzdialenost od ohna je taka, aby jedlo ani nevychladlo, ani nevykypelo, ponaprava hlavne na vatre, zatvori kolibu na snurku alebo nozikom zahaspruje, aby zver neotvorila dverce a poberie sa za kamaratmi do roboty.
Kuchar robil s kamaratmi asi poldruhej hodiny, potom sa zase vratil do koliby. Nazrie do kazdeho hrnca, lyzicou pomiesa, aby v nich neprihorelo, podlieva vody, prilozi na vatru, pocka, kym vo vsetkych hrncoch zovrie, po chvilke ich zase poodtahuje, upravi vatru a zase ide do roboty. Hodinu este pracuje a na obed sa uz vracia do koliby spolu s ostatnymi.