Mesiac, ktory je hranicnym pasmom medzi babim letom (v tomto roku vobec nebolo) a prichodom stabilnejsich, stupnujucich sa mrazivych ran. Je akymsi prechodom medzi dost prijemnym teplom a ostrym chladom, su kratsie dni, dlhsie noci...
November, ako aj ine mesiace, ma svoju ludovu pranostiku. Na prvom mieste je...”Svaty Martin, ktory chodi na bielom koni...” Prvy sneh, ale nie vzdy to vychadza. Prvy sneh nas uz “potesil” v oktobri. Prvy sneh – tesievali sme sa mu ako deti, a to sa nemeni. To nadsenie mozeme spoznavat aj dnes. Obhadzovanie chladnymi bielymi gulami, objavuju sa snehuliaci, snehove vlocky do do dlani chytaju... Basnik Rudolf Dilong prvy sneh ospieval vo versoch takto: - Dnes obloha je polom ryze/ a pod okny sa prasi snehom,/ anjel si zrobil zlate lyze/ a leti ku nam dolu brehom./ Len aby nasiel svojich druhov... (Prvy sneh.)
November – mesiac, ktory nas pripravuje na zimu. Pripomina teplejsie oblecenie, obutie, aj ruky rukavice pytaju, baranice, ciapky, satky, saly... zo skrin na “vzduch” putuju, lenze...
November do svojich dni, rokov zahrna aj mnozstvo zivotnych udalosti. Z nasho regionu si niektore pripomenme. Na zaciatku 19. storocia v roku 1806, 16. novembra, narodil sa v Brezne Samuel Hojc. V Brezne v ten isty den, v tom istom roku uzrel svetlo sveta aj Karol Kuzmany. Aka zhoda! Rodaci, ktori dlhe roky sli, takpovediac, po jednej ceste, evanjelicki knazi, s jednym umyslom branit slovensky narod pred pomadarcenim. Aj zivotne rozpatie mali skoro rovnake. Kuzmany zomiera v sestdesiatke (1866) a Hojc o dva roky neskorsie (1868), ale... Syn K. Kuzmanyho, Pavol, ktory spolufinancoval vydanie Spevov S. Chalupku a zariadoval ich vytlacenie vo Viedni (1868) a ktory v kratkych literarnych prozach zabieha do okolia Brezna (Pan ujcok, Pan Mokry...), zomrel tiez v novembri roku 1900.
November 1919, dna dvadsiateho druheho, bola v mestskej radnej sieni ustanovujuca schodza Matice slovenskej v Brezne. Z ustredia sa na nej zucastnil tajomnik Matice slovenskej Stefan Krcmery a senior Otto Skrovina, brezniansky rodak. Miestny odbor Matice slovenskej v Brezne i v tomto roku ma v programe na november pritazlive podujatia (spomienkovy vecer na manzelov Holeczyovcov). Obidvaja dlhe roky posobili v Brezne.
Historia mesta Brezna ma novembrovych vyznamnych dni neurekom. Aspon jeden z nich. V roku 1901, 25. novembra, bol do mesta zavedeny telefon. Presla stovka rokov a telefonov v metropole Horehronia je na tisicky... A tych mobilov... A k nim tri, a ci styri predajne. Technika pokrocila.
November, kedy kazdy domaci kozubok, povedal by basnik, hori na pocest domacich panov, zici i spisovatelom, basnikom najma. Pri tom kozubku si pisu, pisu. Za priklad uvedieme Jana Smreka. V novembri 1944 napisal sedem basni. V tme, Liek, Panychida.... November 1944. Z tejto basne verse: - Taky je tento november, /prsi a prsi./ Studene cervi prevaluju sa/ po nahej dusi./ Mozes ist von?/ Ci chces len v sebe byt?/ Nikde ti nie je dobre... Tak je. V ten november mnohi boli v teple, ale mnohi boli pod holym nebom v zemliankach, v roztratenych horach, v robotnickych ubytovniach roztratenych po slovenskych dolinach. Bola vojna...
Rok 2002. Zaciatok novembra je ako v Smrekovej basni. Je sychravy, prsi, sneh poletuje a slnecne luce skryte. V predpovedi pocasia stredna, tazsia zataz na ludsky organizmus. Co robit? Aj november si svoju hudbu hudie a my sa potesme, ze ak bol november smutny, pride aj jar radostna. Tie tri zimne mesiace prejdu ako “voda.” November, november...

(li)

Uhliari a drevorubaci na Ciernom Balogu

14.

V kolibe si kazdy najde svoj jedinacik. Pozna si ho nielen podla miesta, kde si ho postavil (oproti svojho lehoviska), ale aj podla tvaru, farby, velkosti, chyby pri paleni alebo hadiku pod vencekom. Vezme jedinacik, stisne kolenami, prezehna sa a je. V niektorych partajach a uhliarskych dingoch sa modlili vsetci spolocne nahlas niekolkokrat denne. Vo velmi poboznych (podla faktora alebo uhliarskeho majstra) sa modlili aj sestnastkrat denne. Ked jedinaciky vychranili, venceky poutierali o kolena nohavic, zase sa pomodlili, vzdali Bohu vdaku, ze “im v zdravi pouzit pokrm dozit racil...”
Po obede si trochu odpocinuli. V zime v kolibe, v lete okolo koliby na makkom suchom machu v chladku. Neoddychoval len jeden, ten co bdel (kuchar) nad ostatnymi. Po kratkom odpocinku si chlapi este pofajcili z fajok alebo z dlhych a hrubych, v tvrdych prstoch sulanych cigariet a zase sli do roboty.
“Kuchar” cez obed zahrabal do popola zerave uhlie. Vo vare musel byt vecny ohen. Ak ohen v kolibe vyhasol, drevorubaci a uhliari to povazovali za zle znamenie. Ohen znamenal zivot. Vyhasnuty ohen sa rovnal vyhasnutemu zivotu, smrti. Cely tyzden, ale najma v ten den si davali na pracovisku vacsi pozor ako v dni, ked vatra v kolibe zila.
Na zeravych uhlikoch sa vecer cyhtro rozhorel ohen plamenom. Veceru si uz zase varil kazdy drevorubac a uhliar sam. Druhy den mal sluzbu dalsi z partaje, ktory bol na rade.
Vecera: Kazdy chlap si oskrabal dva-tri zemiaky, ak boli mensie, ak velke, stacil jeden, umyl ho tak, ze z jedinacika nalial nan vody, pokrajal ho, dal do hrnca, posolil, zalial vodou a polozil na vatru. Ked zemiaky zovreli a boli natolko makke, ze sa dali lyzicou rozpucit, do dlane lavej ruky si chlap nabral muky, do pravej vzal lyzicu, muku sype do jedinacika so zemiakmi a lyzicou miesa. Muky sype zatolko a dovtedy, kym sa voda so zemiakmi nezahusti natolko, aby zmiesanina netiekla ako polievka, ale ani na lyzici nestala ako fucka. Do toho prida za pol lyzice zaprazky, ktoru tiez lyzicou rozmiesa, este to necha par razy odfuknut a blba je uvarena.
Podobne sa vari fucka, len ta je hustejsia a nepridava sa zaprazka. Fucka sa je s maslom alebo mliekom. Blba sa vari castejsie ako fucka, lebo je jednoduchsia, menej pracna a chudobnejsia.
Na veceru sa varilo aj ine jedlo. K zemiakom sa pridali suche rezance, ryza alebo kukuricna kasa, alebo si chlap urobil v korytku cesto, z neho mrvenicku alebo trhance. Trhance sa dali pripravit aj na sposob halusiek, pomiesanych, doplnenych zemiakmi. Ako omastok sa ku vsetkym jedlam pouzivala len zaprazka. Slaninu, maslo alebo bryndzu jedli drevorubaci a uhliari s chlebom na veceru vtedy, ked nechceli varit alebo na desiatu, olovrant alebo ako doplnok k teplej vare. Oblubenym suchym jedlom bola aj zaprazka s chlebom. Najma deti mali rady zaprazku.
Chudobnejsi uhliar a drevorubac nechaval stipku zaprazky, aby aspon co to priniesol v sobotu poobede detom z hory. Krajicek tvrdeho, dymom vonajuceho chleba, na dne pusky trocha zaprazky, to bola pochutka ich deti. Chlieb piekla medvedica a zaprazku smazila liska. Ako to robila, preco a ako to do koliby priniesla, to uz bola rozpravka z kazdych ust a v kazdom dome ina.
Stikane halusky, strapacky z rajbanych zemiakov a muky alebo rezane halusky, pirohy a ine jedla sa v kolibach nevarili.
Pochutkou v hore bolo aj kysle mlieko, ktore vydrzalo v hampuli aj cely tyzden. Cim bolo starsie, tym viac chutilo.
Drevorubac a uhliar si nenosil do hory ziadnu zeleninu. Vitaminy si nahradzal lesnymi plodmi, stavou, kyslymi listami, zeruchou, chrenom a zuby cistil zuvackou zo smrekovej smoly.
Cerstveho masa sa najedol len ak sa mu “nahodou” podarilo chytit srnca, alebo vziat dravej zveri lanku, zajaca alebo mladeho diviaka.
Uhliari mali stalejsie pracovisko ako drevorubaci, preto mali aj viac kuchynskeho riadu. Na rozdiel od drevorubacov mali napriklad aj rajbadla na zemiaky, kastroliky na rozprazanie slaniny alebo masti, varesky, lopatky a mohli si varit aj halusky strapacky. Ale najoblubenejsim jedlom uhliarov bol stiarc. Varil sa takto:
Ked v jedinaciku zovrela osolena voda, nasypal do nej muku, najlepsie kukuricnu. Muka nasiakla vodou, zhrcila sa a zamorila, ci skor vnorila do vody. Lyzicou ju stlacal do celistvej gule. Ked cesto uz drzalo spolu, nechal ho varit a ked gula bola uvarena, zlial z nej vodu, trhal z nej kusky a daval ich na misku. Ale nie na hromadu, pekne vedla seba do kolesa, aby kazdy kus mohol poliat vyprazenou slaninou, mastou, alebo posypat bryndzou. Stiarc mozno prirovnat ku knedli z nekysnuteho cesta.
Ako vidiet, boli to jedla tazke a kaloricky hodnotne, aby chlapi mali silu. V tazkej praci ich organizmus stacil spalit prebytok kalorii.

Ladislav Tazky

(k 165. vyrociu narodenia Adolfa Petra Zatureckeho)

Prislovia patria medzi velmi stare prejavy ludskej kultury. Uz v rodovo-kmenovom zriadeni sa stretavame s prejavmi, ktore zodpovedaju nasim prisloviam a porekadlam. V zhustenom poetickom vyzname zovseobecnovali pracovne a zivotne skusenosti tychto spolocnosti. Ovela jasnejsi obraz v rannej podobe prislovi nam davaju staroveke orientalne civilizacie. Nasli sa na asyrskych klinopisnych hlinenych tabuliach. Prislovia a sentencie sa pomerne casto vyskytuju aj v staroindickej sansrtskej pisomnosti a staroegyptske na znamom leydenskom papyruse. Mnohe z nich sa prostrednictvom greckym a latinskym dostali do Europy a zdomacneli tu v mnohych narodnych kulturach. Tisicrocia starovekych civilazacii rozvinuli aj obohatili zaklady prislovnej tvorby predtriednych spolocnosti. V stredoveku sa prislovia rozvijali v prostredi poddanskeho ludu, ale aj v prostredi feudalov. Humanizmus zohral vyznamnu ulohu v rozvoji europskeho prislovneho fondu. Vtedy sa rozsiruje znalost najma klasickych prislovi a sentencii, ale rozvija sa aj zaujem o ludove prislovia. V obdobi po humanizme sa v prislovnom fonde dotvarala ich socialna napln.
Co vsetko patri pod pojem “prislovia”? Okrem prislovi aj rozne aforizmy, gnomy, sentencie a paraboly. Pod prislovim rozumieme kratky, zhusteny aforisticky vyraz, ktory poetickou formou vyjadruje skusenost alebo nazor ludu.
Medzi najznamejsich zberatelov tohto zanru ludovej slovesnosti patri aj organista a ucitel breznianskej skoly Adolf Peter Zaturecky. Narodil sa 25. novembra 1837 v Liptovskej Sielnici a podla rodinnej tradicie sa aj on stal ucitelom. Patnast rokov ucil vo svojom rodisku a od roku 1869 do svojej smrti, celych tridsatpat rokov, v Brezne. Tu 1. jula 1904 aj zomrel. Odpociva na starom cintorine, jeho hrob ma cislo 30.
Ako publicista sa venoval pedagogickym a ludovychovnym otazkam, pisal clanky do roznych periodik. Napisal prozu Tomas Napravnik, pre deti zbierku versov Hajnicek a pre ucitelov zbornik prilezitostnych versov Vinsovnik. No jeho najvyznamnejsim dielom je zbierka Slovenske prislovia, porekadla a uslovia, ku ktorej material zbieral viac ako tridsat rokov. Prve vydanie vyslo v Prahe v roku 1897 a predslov k nemu napisal 20. oktobra 1896 v Brezne.
Zatureckeho zbierka obsahuje okrem prislovi bohatstvo porekadiel a uslovi, ktore maju vysoku poeticku hodnotu. Mozno ich oznacit za perly ludovej mudrosti a za skvosty ludovej poetickej tvorby.

A. Prepletana