Traja krali z Vychodu

Siesteho januara si krestansky svet pripomenul cirkevny sviatok Epifanela, co je grecky nazov oznacujuci Zjavenie Pana. Veriaci oslavili den, kedy Boh svetlom hviezdy zjavil svojho Syna narodom a traja krali z Vychodu prisli do Betlehema poklonit sa novonarodenemu Jezisovi, novemu zidovskemu kralovi. Mudrci, ktorym cestu ukazovala hviezda, Jezisovi obetovali dary - zlato, kadidlo a myrhu.
Traja krali, Gaspar odety v bielom, Melichar v cervenom a Baltazar v ciernom ruchu, s mecmi rovnako sfarbenymi posvacovali pribytky. V katolickych kostoloch sa pri prilezitosti tohto sviatku uskutocnuje aj svatenie trojkralovej vody.
Traja krali tak otvorili vrata bujaremu fasiangovemu obdobiu.

Studoval v rodnom meste, v Podolinci a v Trencine, filozofiu vo Vaci, teologiu v Nitre, astronomiu v Pesti. V roku 1807 ziskal doktorat filozofie. V rokoch 1801 - 1804 ucil v gymnaziu v Krupine, v rokoch 1804 - 1805 v Koszegu, 1809 - 1810 vo Vaci, v rokoch 1812 - 1823 bol asistentom v Univerzitnom astronomickom ustave v Budine, od roku 1823 ucitelom matematiky a vierouky v Kralovskej akademii v Kosiciach.
Zariadoval univerzitnu hvezdaren na vrchu Gellert, ale pre osobne rozpory odisiel do Kosic, ani tu vsak uz zamer vybudovat hvezdaren nestacil realizovat. V diele Observationes zhrnul astronomicke pozorovania z rokov 1816 - 1820 a metodologicke pozorovania z rokov 1811 - 1820. V praci Astronomische sa zameral na urcovanie zenitu a pozorovanie priamych vychodov stalic. Cenne su i jeho clanky o astronomickom ustave v Budine. Pisal aj prilezitostne ody. Zomrel 20. juna 1825 v Kosiciach.

(ap)

Bozena Bobakova:BIELA DCERA

Z uhanajuceho vlaku vyzera vecerne sidlisko ako velky kus pepitovej latky. Nikoho z cestujucich nezaujima, ze dva svetle stvorceky kdesi uprostred zahybu su Eteline okna.
Vyzera ich iba Ivana. Lenze vlak prehrmi rychle, Ivana ocami len-len ze staci zachytit, ako jedno prudko zmurklo, zhaslo. Negativ zenskej postavy, ktora sa zhyna a zasa vystiera, prechadza hore-dolu po miestnosti, vobec nevidi. Pre nu uz existuje iba tma hustnuca za spinavym oknom, tma, ktora svojimi ciernymi dlanami coraz dalej odtiska ustupcive zlte svetla.
Ivana citi na cele odmietavy chlad oblocnej tabule, chcela by ho nejako zohriat svojou mladou hlavou, ale naraz odkialsi z hlbin podvedomia sa vynori zacudovanie: Panabeka, ako je to mozne, ze ja sedim vo vlaku, celkom nezmyselne hladim do vecernej tmy ako do komina, kym niekto iny, napriklad... no, napriklad, no – hoci aj Etela, prave v tejto chvili robi cosi celkom ine – veceria, upratuje, vita milu navstevu, bozkava sa... Bozkava sa!
Ivanine oci sa rozsiruju od uzasu, naraz sa v nej vsetko napne a vtom si dievcina uvedomuje, ze svet a jej existencia v nom su plne tajomstiev, ktore nikdy neodhali. Vzapati sa vsak netrpezlivo zamrvi na lavici: co si ma zbytocne lamat hlavu! kazdy vie, ze od rozmyslania sa rychlo starne. Ako jej vobec mohlo prist na um take cudo? Etela – bozkavajuca niekoho ineho okrem Ivany! Etela – zamilovana dokonca do nejakeho muza! Nie!
Vsetko ine je mozne na tomto blaznivom starom globuse, len to jedno nie. Ivana vyprskne smiechom. Chichuna sa ako na podarenom zarte, schuti, nahlas. Vie, ze vyzera, akoby bola pochabe huby pojedla, ale nech. Je v kupe sama, moze si dovolit este aj omnoho viac. Moze zdvihnut nohy z naolejovanej dlazky, moze si ich vylozit na protilahle sedadlo, moze ukazat spod beztak uzkej sukne cele nohy, co na tom, ked je v oddeleni sama! Ostatne, nic by sa nestalo, keby tajnou skarkou aj niekto nazeral – niekto, kto vie ocenit pekne udy.
Ivany sa zmocnuje samopas. Vie, ze je k svetu – a na svoje nohy je neobycajne hrda. Aj teraz, obute do vysokych bielych cizmiciek, vyzeraju povabne. Ivana si s oblubou pozera svoje okruhle kolena, hladka ich rukami, pavucinkova pancucha ju jemne stekli na dlaniach. Celkom zretelne presvita cez nu cervena, mrazom akoby popalena pokozka.
Ivana je oblecena pekne, moderne. Kabat s kapucnou si nevyzliekla, naco, vsak hned vystupuje, len si ho rozopla a rozhrnula. Uvedomila si, ze hruby biely sveter pod nim je uz dost uspineny. Ked pride domov, mala by si ho oprat.
Vstava zo sedadla, natahuje sa ako baletka, oboma vystretnymi ramenami sklada z vrchnej police kabelku. Potom si pricese vlasy, popotahuje suknu, navlecie rukavicky.
Usiluje sa mysliet na drobne, vsedne starosti, ktore ju cakaju po prichode domov: hej, sveter je uz viac sivy ako biely, ale hadam doma nebude s nim robit nic – radsej ho zanesie do cistiarne. S pranim vlnenych veci nema velke skusenosti, skoda by bolo pokazit ho. Za oknom poletuju svatojanske musky iskier, poulicne svetla sidliska dialka rozmazava, takze pozvolna splyvaju s tmou, vlak skripe na svojich ocelovych lyziach. Ivana stoji pri dverach a caka, kym suprava zastane. Potom netrpezlivo myka kluckou, zoskakuje zo zamrznutych schodikov, zastane na drobnom perone. Naraz zalahnu na nu ako tazke bremeno pocity uzkosti a tiesne. Ivane sa vidi, ze ju cakali v ciernej hore a teraz na nu vyskocili spoza stromov, aby ju trapili.
Stanicka je mala, celkom nova, sluda v omietke sa obcas zablysti, akoby stena zmurkla ockom. Okna zelezniciarovho bytu su vysvietene, do polovice zastrete pestrou latkou. Vnutri santia deti. Ivana pocuje dotierave bzucanie zotrvacnika, prenikava zmes kozlacich hlaskov ho fortissimo napodobnuje. Radio sa zdoveruje celkom bez zabran: Ja jsem zamilovana...
Ivanu strasie zima, pery sa jej zachveju. Boze, byt tak zelezniciarovou dcerou a priamo sa zucastnovat na vsetkom tom zhone! Aka by to bola slast! Bolo by to naozajstne stastie. Tucnu zelezniciarku by volala mamou, dobracky prihrbeneho zelezniciara otcom, zelezniciarcata by jej boli bratmi, sestrami. Mohla by ich varovat, pestovat, lubit, niekedy by sa istotne aj trochu pobili. Ku stolu by si sadali mnohi, varit by bolo treba vo velkom hrnci, mama by mala mnoho prace, pomahat by jej museli vsetci. Niekedy vecer by si sama sadla k jej posteli, opytala by sa, co je nove, ci sa jej nieco zvlastne cez den neprihodilo, ci sa neobsmieta okolo nej nejaky...
Ivanina tvar v studenom vetre hori, prepaluje tmu. Pravdaze, mame by povedala – komu inemu, ak nie mame? Zdoverila by sa jej so vsetkym, hocijako by jej to tazko padlo. Mama by pochopila, mamy predsa pomahaju svojim velkym dceram aj v tomto. Aj Etela sa spytovala – Ivana nechce na to ani mysliet. Ale mama...
- Cakate niekoho? – prekvapil ju od chrbta hruby muzsky hlas. Zlakla sa, zahanbena si vsimla, ze hrkotanie vlaku tupo doznieva za zakrutou.
- Nie, prepacte, - ospravedlnovala sa striebristym gombickam na zelezniciarovej uniforme. – Vlastne ano, myslela som si, ze mi tymto vlakom pride mama. Dobru noc.
Vykrocila cez kolaje ku krizovatke. Zelezniciar nemohol tusit, ze naozajstna mama k Ivane nikdy nepride.