(fejton)
Clovek by sa nazdal, ze take cosi sa mohlo stat iba v davnoveku ... no, mozno aj zaciatkom minuleho storocia, ked narod nebol natolko vzdelany, nechyroval o televizii a radiovlny sa iba rodili. Ale dnes? V dobe internetu? V dobe klonovania zvieracich, ba i ludskych jedincov? Kazdy je rozhladeny, na nedostatok vlastneho rozumu sa nestazuje nik. Hoci - aj mudry schybi, ako nas presviedca znama televizna relacia. Ved ci sa nepamatame, ako sme si plietli zaciatok noveho storocia - tisicrocia? Aspon niekto s triezvou hlavou, matematik alebo pracovnik vyskumneho ustavu by sa bol mal ozvat, ze nova epocha sa logicky zacina jednotkou a nie nulou. Kazdy vsak cusal a nechal mnohych zurnalistov ci moderatorov tarat take nezmysly, ze rok 2000 je zaciatok, nie koniec storocia. A ked ktosi konecne poukazal na omyl, vari sa nam niekto za zavadzanie ospravedlnil? Mas ho vidiet!
Z povedaneho je zrejme, ze nasinec rozmysla nerad. Rozmyslanie radsej nechava konom - vraj maju vacsiu hlavu.
Takze aj nad nasledujucimi riadkami sa pravdepodobne nik hlbsie nezaduma. Naco by si mal kto zbytocne mordovat mozgove zavity? Ak necita nase Horehronie, ani sa nedozvie, ze tam a tam, v istom dochodcovskom klube sa cosi mimoriadneho stalo.
A veru sa stalo, prihodilo: neslychane, nekazdodenne, priam virtualne.
Do klubovne sa zahadnym sposobom dostalo zive cudo. Nevoslo zatvorenymi dverami cez klucovu dierku sta stridza, nevoslo cez okenne skla, nepreniklo stenou. A predsa z nicho nic bolo tu. Predsa len pouzilo bosoracku techniku, aku obycajne taketo nekazdodenne existencie pouzivaju.
Spustilo sa rovno dolu kominom priam do otvoreneho kozuba, pychy tunajsej klubovne. Este dobre, ze sa v nom klobasy neudili, ako kedysi byvalo po dedinach zvykom. Tie by boli jeho nahly prichod trochu komplikovali. Takto nastastie malo cestu nadol uplne volnu.
Mozno ani nechcelo vojst prave sem. Bud si pomylilo komin, alebo svoje zohrala nahoda. Mozno sa povodne len schulilo na hrane, na jeho uzkej vodorovnej ploche, aby si oddychlo. Trochu pridriemalo, stratilo rovnovahu a sups! Uz sa viezlo, uz sa otlkalo dolu ciernym tunelom. Ked sa ocitlo na volnejsom priestranstve otvoreneho kozuba, od udivu zaskriekalo, pocvicilo kridlami, ci ich nema poskodene, pocupkalo nozickami, spod ktorych mu vyletel oblacik sadzi a popola. Potom sa dalo na prieskumny let. Nezname prostredie ho znepokojovalo. Pikovalo od steny ku stene, od jedneho kusa nabytku po druhy. Pritom valalo, co mu stalo v ceste. Prvou obetou sa stal vianocny stromcek, za nim padalo vsetko, co nebolo pevne priklincovane. Zo skrine zletela hrba tlaciv. Biele obdlzniky ako obrovske snehove vlocky prikryli zneucteny a poskodeny symbol Vianoc. Nasledovali stolove prikryvky s ozdobnou cipkou po okrajoch, do ktorej sa mu zaplietli pazuriky. Zlostne ich sklbalo zobakom. Potom sa vrhlo strmhlav proti oknu - azda v nadeji, ze sa mu tadial podari uniknut von. Lenze iba sa zamotalo do tenkej silonovej zaclony, co ho rozzurilo na najvyssiu mieru. Okrem svojho skreku navyse zaculo ludske hlasy. Kluc v zamke nahlas zastrkotal. To prichadzal veduci klubu v sprievode niekolkych dalsich sviatocnych navstevnikov. Smelo ako vzdy otvoril dvere netusiac, ake prekvapenie ho za nimi ocakava.
Nestacil ani prekrocit prah a dostal taky uder do cela, ze skoro stratil vedomie. Pred ocami sa mu mihlo cosi tmave, rozcuchane, vrestiace. kto by sa smrtelne nenalakal?
- Pomoc! - stihol este skriknut, kym dopadol na najlblizsiu stolicku ako podtaty strom. Mal dojem, ze odbija jeho posledna hodina.
- Vodu! - ledva mu preslo cez osinete pery. Do dveri sa tlacili dalsi ludia.
- Vodu! - podavali poziadavku dalej dozadu. - Zamdlel! Infarkt!
- Co sa deje? - nechapali zadni.
- Volaco zrazilo veduceho, - informovali predni. - Aha, tu je! Pozor na oci! Lieta ako dive! Skrieka! Pisti! Kde sa tu vzalo? Zatvorte dvere, nech to zistime. Pozor, nech neujde!
- Vsetko lieta, co ma kridla, - zazartoval ktosi chladnokrvny. - Kridla ma vtak. Mozno sova.
- Tvoju hlavu, nie sova. Krahulec, krahulec je to.
- Netaraj. Mozno daky holub.
- Toto je vacsie. Sova to bude. Zakonom chranena. Musime ju chytit a odovzdat. Dvere. Portvisom ju. Alebo metlou. Obrus na nu hodte. Alebo ciapku.
- Ciapkou nic nedokazes. Kabatom ju.
Nastal zmatok ani vysity. Operenec mlatil kridlami zboka nabok sta blaznivy. Vydaval pritom priserne zvuky, ktore by boli zobudili aj mrtveho. Ruky so zmetakmi, salmi a vetrovkami, poskakujuce postavy, co sa za nim nacahovali, ho nacisto vystresovali. Pistal a kvikal, ani co by ho na noze bral. Menil smer i vysku letu, rozhojdal tazky luster, ktory sa kyval ako lod na vlnach. Bledeho a poraneneho veduceho nemal kto ratovat. Vsetci nan zabudli.
- Dvere! - znovu zreval ktosi, lenze neskoro. Starci obycajne mavaju dlhsie vedenie. Pokym im doslo, co maju urobit, ufrnglo cudne zjavenie ponad ich hlavy do predizby, odtial na dvor a viac ho nebolo.
Postupne nastalo ticho, ktore urcite trvalo zopar dlhych minut. Pritomni sa odrazu citili sklamani, oklamani. Nezvladli to. Skoda.
Napokon ticho prerusil cisi jasny, bodry hlas:
- Ved sme my uz len ... Raz k nam stastie zabludi a my ho nechame ujst. Este vzdy nechapete, co sme mali na dosah ruky? Zmoka, ludia, ziveho zmoka, zazracne stvorenie, cierne kurca, vyliahnute z vajca od kohuta, normalne vynosene v ludskom podpazusi za devat tyzdnov. No? No?
- Tvoju hlavu, nie zmok, - bezohladne sa znovu prejavil neprilis jemny navstevnik. - Kto by ti dnes nosil pod pazuchou vajce od kohuta?
- A co klonovanie? Nemohol to byt zmok vyklonovany? Nepoculi ste, ze na zapade uz klonovanie prebieha ako na beziacom pase?
- Hej, vyklonovali ovce, dokonca aj deti. Ale o zmokoch sme este nepoculi.
Rozprudila sa naruziva debata. Cast klubistov tvrdila, ze to, co uslo, bola sova. Ini vahavo pripustali, ze to mohol byt zmok.
- Ved si len predstavte, ze keby to bol byval naozaj zmok ... Urobili by sme mu tu pohodlne hniezdo a v nom by sme kazdy den nasli od zmoka zlate vajicko ...
- Co ti sibe?
- Nesibe. Dnes je mozne vsetko. Myslis, ze dnes zmoky nemozu nikomu znasat zlate vajicka? Tak mi vysvetli, odkial sa v nasom chudobnom state naraz vzalo tolko milionarov. Lebo maju zmoka! Keby sme si ho aj my boli udrzali, nemuseli sme sa bat drahoty, co nam prinasa rok 2003. Oj, takto si stastie lahkomyselne dat ujst!
No a to je vlastne vsetko. Stala sa tato udalost? Nestala? Komu sa chce, nech rozmysla, komu sa nechce, nech necha rozmyslanie konom. Maju velku hlavu, nech ju teda vyuzivaju.

(bb)

Bozena Bobakova:BIELA DCERA

2.

Nemala Etela vo zvyku vysedavat vo foteli, ale teraz si sadla. Naco su? Kupila ich len nedavno kvoli Ivane. Ivana chcela, aby ich izba vyzerala modernejsie. Zatisli preto postele celkom do kuta, nechali popri nich len uzku ulicku a postavili pred ne skrine. K stene dali pohovku, do popredia maly okruhly stolik, obycajne stolicky sa vsak k nemu akosi nehodili. Ivana vyhlasila:
- Sem sa ziada volaco insie!
Potom prosila, modlikala a Etela, ktora bola odjakziva nachylna jej povolit, si iba trochu povzdychla a poziadala v podniku o pozicku. Kupila kresla, ktore sa zdali Ivane najparadnejsie, jedno vinovocervene, druhe belase, pricom si neodpustila poznamku:
- Take vahany.
Prikupila este hrubu sivu prikryvku na pohovku a vysoku stihlu keramicku vazu s hrdielkom takym uzkym, ze sa dal do neho vopchat len jediny kvet. Potom Ivana sedavala raz v modrom, inokedy v cervenom vahane, vtiahnuta do uzkych pruzkovanych kominarok, kritickymi ocami sa pozerala po izbe a hovorievala:
- Mamka, vies, ze mame celkom paradnu obyvacku?
Nuz sedela Etela v belasom vahane a plakala bez slz. Obyvacka bez Ivany bola ticha, postele za skrinami pripadali Etele ako priecne v zalari. Kde sa len vzalo tolke ticho? To hluche ticho v jej hrudi? Vedla za stenou pustaju vodu, vrabcie prsteky tryznia klavir, po schodisti klopkaju topanky. Zvuky, ktore sa jej netykaju. Dvere pod nou, nad nou i vedla nej sa otvaraju a zatvaraju, sem nezamieri nik. Doteraz chodili. Chodila Ivana i jej priatelky, byvalo tu veselo. Etela vie, ze odteraz bude uplne, uplne sama.
Belasy vahan je tvrdy, Eteline nohy v papuciach meraveju. Z uzkeho tmaveho ramu, zaveseneho oproti na stene, hladi na nu Ivana samopasnymi ocami. Svetle vlasy sa jej iskria okolo ovalnej mladej tvare. V bohatych pradenach jej padaju na obe plecia, jezia sa na cele, priestor obrazu im skoro nestaci. Etlela odvrati zrak, nemoze sa na ne divat. Papierova Ivana bolestivo roznecuje tuzbu po Ivane zivej, ktora by akurat teraz mala sediet v cervenom vahane, nohy v kominarkach pod sebou. Okna sa slabucko zachvievaju, povedla sidliska jacha vlak. Etela ani netusi, ze sa v nom vezie Ivana. Je zmorena tuzbou, hoci by sa mala hnevat. Mala by byt urazena. Ivanu by mala za nevdacnost celkom vyhostit zo srdca. Tazko sa odhodlava na cokolvek. Za sedemnast rokov si prilis navykla podriadovat sa Ivaninej voli. Ivana vzdy najlepsie vedela, co, kedy a ako. Ale teraz je Ivana prec a Etela sa musi rozhodovat sama. Odteraz vzdy. Bez ohladu na nebezpecenstvo, ze sa moze rozhodnut nespravne.
Stokne nohy do teplych plstenych topanok, zapina si kabat a uvazuje satku. O dve ulice dalej je kaviaren, hrava v nej ciganska kapela, ludova hudba, ako ju teraz volaju. Prvy huslista je neboheho Dujku brat. Poprosi ho, aby ju po zaverecnej navstivil. Bude iste rad, od Stefanovej smrti ho sustavne odmietala. Mala Ivanu. Teraz sa zavory zdvihli. Este nie je stara. V arestantskej cele za skrinami vo dvojici s Ivanou byvalo naramne utulne, samej jej je strasne.