9. SEPTEMBER 2003 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

ZABUDNUTY RODAK

h0336h.jpg (12136 bytes)Prof. Jozef Buda

Na vyznamnych rodakov, ktori sa zapisali do dejin naroda ci statu, netreba nikdy zabudat. Obec Nemecka nema takychto ludi na rozdavanie. Napriek tomu dnes meno Jozef Buda maloktoremu Nemecanovi nieco povie, o mladezi uz ani nevraviac. Ucta a respekt k celozivotnemu dielu tohto cloveka, tejto v plnom vyzname slova osobnosti, mi neda neoboznamit citatelov Horehronia a rodakov s niektorymi faktami z jeho zivota. Kto teda bol Mons. Prof. ThDr. Jozef Buda?
Narodil sa 14. septembra 1898 v este stojacom dome “u Kaplnkov” (dnes u Fonferov) v Nemeckej. V rolnickej rodine Michala Budu a Julie (rod. Kovacikovej) bol v poradi tretim zo siedmich deti (surodenci Anna, Emilia, Stefan, Karol, Margita a Dominik). Okrem toho mal z prveho manzelstva svojho otca este dvoch nevlastnych surodencov – brata a sestru. Dokopy ich teda bolo devat deti.
Po absolvovani gymnazia v B. Bystrici sa rozhodol pre studium teologie, ktore absolvoval v B. Bystrici, Olomouci a v Prahe. Za knaza bol vysvateny v roku 1922. Ako mlady knaz kaplancil na viacerych miestach (Detvianska Huta, Detva, B. Bystrica, Krupina). Prvu farnost dostal do spravy v Hrinovej, kde postavil faru a polozil organizacne zaklady novej farnosti. Neskor sa stal fararom v Radvani. Od roku 1930 vyucoval nabozenstvo v gymnaziu v B. Bystrici. Mal velku zasluhu na tom, ze v skole vladol duch nabozenskej znasanlivosti a ohladuplnosti medzi ziakmi katolickeho a evanjelickeho vyznania.
V roku 1933 bol na Karlovej univerzite v Prahe promovany za doktora teologie. Na Rimskokatolickej bohosloveckej fakulte v Bratislave prednasal biblicke jazyky. V roku 1942 bol vymenovany za riadneho univerzitneho profesora biblickeho studia Stareho zakona. Na teologickej fakulte zastaval v roku 1946 – 1948 funkciu dekana a v roku 1948 – 1950 funkciu prodekana. Zaroven posobil aj v B. Bystrici ako rechtor knazskeho seminara, profesor pastoralky a biblickeho studia. Od roku 1936 bol dieceznym cenzorom a od roku 1938 prosynodalnym sudcom. V roku 1947 bol vymenovany za papezskeho komornika.
Jeho plodne vedecko-pedagogicke posobenie prerusil nasilny administrativny zasah komunistickeho rezimu a obdobie rokov 1950 – 1954 stravil vo vazeni (za marenie statneho dozoru nad cirkvou a udajne neoznamenie trestneho cinu). Az do roku 1961 posobil v civilnom zamestnani. V rokoch 1936 – 1968 bol duchovnym spravcom reholnych sestier vo Zvikovci v Cechach. V roku 1968 sa vracia na bohoslovecku fakultu do Bratislavy, kde ako profesor prednasal biblicke studium Stareho zakona. V roku 1973 sa stal cestnym kanonikom Banskobystrickej kapituly. Od roku 1979 zil v Charitnom domove v Baci.
Okrem pedagogickeho posobenia sa profesor Buda venoval rozsiahlej vedeckej a publikacnej cinnosti. Ako odbornik na Stary zakon usporaduval aj prednaskove turne v rozlicnych mestach Slovenska. Prispieval do Katolickych novin, Duchovneho pastiera, Kultury, Novej prace, Smeru. Odborne clanky a studie uverejnoval aj v zbornikoch a rocenkach pod pseudonymom Jozef Chata. Bol clenom Slovenskej ucenej spolocnosti a Katolickej akademie. Specializoval sa na studium Knihy proroka Izariasa. Ovocim tohto studia boli publikacie Evanjelium Stareho zakona l. a ll. Ako clen biblickej komisie Spolku sv. Vojtecha v Trnave bol jednym z hlavnych prekladatelov Stareho zakona z hebrejciny – podstatna cast prekladu je jeho dielom. Jeho najvyznamnejsie studie su Mravne hodnoty Stareho zakona a Trest odvety a krvna pomsta v Starom zakone. Svoje kazne vydal v zbierkach Pan s vami, Ohnisko lasky a Zdravasī, Milostiplna. V roku 1992 bol za zasluhy dlhorocneho knazskeho zivota, prace pri formovani knazskych charakterov a prikladneho knazskeho postoja vymenovany za papezskeho prelata.
Poslednych dvadsatsest rokov svojho zivota prezil medzi reholnymi sestrami v Baci ako ich duchovny spravca. Tie si nan spominaju ako na skromneho, ticheho, nenarocneho, ale pritom veseleho cloveka. Nadalej pisal clanky do Katolickych novin a spolupracoval so Spolkom sv. Vojtecha.
Umrel 23. juna 1994 vo veku nedozitych devatdesiatsest rokov. Pochovany je v Baci. V roku 1998 bola pri prilezitosti 100. vyrocia jeho narodenia v dubovskom farskom kostole instalovana pamatna tabula tomuto knazovi a pedagogovi, ktory dlhe desatrocia ovplyvnoval vychovu knazskeho dorastu a obohacoval odbornu teologicku spisbu na Slovensku.

Martin Loksa

 

Sedemdesiatpatrocna Stefanikova chata

Nizke Tatry su z hladiska prirodnych kras i z hladiska klimatickeho ci turistickeho bezpochyby perlou stredneho Slovenska. Ich dominantou je Dumbier (2045 m) – ciel vacsiny turistov. Cenu potu pri vystupe nan vyvazi uchvacujuci pohlad z jeho vrcholu na krasu, ktora sa prestiera pod vami. A oddych a obcerstvenie na tejto turistickej trase poskytne aj Chata Milana Rastislava Stefanika.
Prvu utulnu pod Dumbierom s nazvom Karlova ochranna chata postavil v roku 1902 turisticky klub MKE zvolenskej zupy a bola majetkom Karpatskeho spolku. Dnes uz neexistuje. Myslienkou postavit na Dumbieri novu utulnu sa zaoberali v Liptove aj na Pohroni. Prvy zachovany dokument o jej realizacii mozeme najst v prejave Ladislava Winklera, ktory predniesol za podbrezovsky dvor na slavnosti polozenia zakladneho kamena 20. jula 1924 na Dumbieri. Potrebne pripravne prace zacal stavitel Jirasek z Uherskeho Brodu. Miestom stavby bolo sedlo Gapla na svahu Mlynnej doliny vo vyske 1745 m n. m. Boli polozene aj zaklady na chatu, ale pre zle pracovne a klimaticke podmienky Jiraskova firma pracovisko uprostred leta opustila. Prace pokracovali o rok s firmou Sasinka z Popradu a pomahal aj general Gajda z Kosic. Poskytol nosicov a mulice – tie vynasali z Vysnej Boce material na stavbu. V juni 1925 general Gajda a stavitel Sasinka s manzelkami aj buduci stavbyveduci a chatar Robert Petrla so spolupracovnikom Rudolfom Hlavienkom pomenovali stavbu Utulna Milana Rastislava Stefanika na pamiatku generalovho priatela, s ktorym bojoval v ruskych legiach. Odvtedy chata nesie toto pomenovanie s prerusenim v 50. rokoch az po rok 1989 (chata SNP), kedy jej znova vratili povodny nazov.
Chatu vybudovali murari z Liptovskeho Jana a z Myta pod Dumbierom za pomoci nosicov z Vysnej Boce. Slavnostne ju otvorili 9. septembra 1928. Zvlastne je, ze z tychto murarov, sichnikov a pomocnych robotnikov sa stali chatar, kuchari a ostatny personal v novej chate. Prvym chatarom v Stefanikovej chate sa stal Robert Petrla.

V roku 1990 pocas vysokohorskej manifestacie konanej na pocest 110. vyrocia narodenia generala M. R. Stefanika, 85. vyrocia jeho vystupu na najvyssiu horu Europy a 66. vyrocia polozenia zakladneho kamena chaty sa na Dumbier vybralo vyse seststo ucastnikov. Toto stretnutie bolo ukoncene umiestnenim sest metrov vysokeho a vyse 450 kg tazkeho dvojramenneho Cyrilometodskeho kriza – odvekeho symbolu Slovakov - na vrchol Dumbiera. Kriz niesli striedavo styri skupiny po dvanast muzov vytvorene prevazne z clenov Horskej sluzby a chatarov z Vysokych a Nizkych Tatier. Za sprievodom isla rezka slovenska muzika, mladez spievala, ozyval sa pleskot pastierskych bicov a cestne salvy nizkotatranskych polovnikov. Kriz z masivnych dubovych tramov, obrubeny medenymi obrubnikmi za zvedenie blesku, vztycili na prave poludnie. Zaroven bola v chate instalovana vystava z dejin tejto atraktivnej turistickej chaty spolu s fasciklom rukopisov M. R. Stefanika.

(Podla clanku Dr. Jana Hlavienku Slavnost na Dumbieri, Zivot 1990)

A. Prepletana

BOZENA BOBAKOVA

BIELA DCERA

36.

Keby Etela bola mohla na svete nieco zmenit, bola by zmenila hlavne seba.
Bola by zo seba urobila jemnu, dobre vychovanu bielu zenu, aby sa Ivana nemusela za nu hanbit.
Keby Etela bola mala schopnost carovat, bola by dala Ivane mocny prostriedok, aby ju jej mily lubil, hoci ju vychovala Ciganka.
Bola by tym odvratila velke trapenie nielen od dievcata, ale aj od seba.
Keby Etela bola nieco mohla...
Lenze ona nemala nic, nijaku zazracnu moc.
Preto aj onen zly vecer, ked sa Ivana nestastna vratila zo zabavy, musela stat nad nou so zalozenymi rukami, bezradna, bezmocna. Privitala ju laskavo ako vzdy, chcela od nej pocut vesele, mile slovo, chcela sa dozvediet, ako sa Ivana zabavala, ako ju obletovali, chcela aspon podla rozpravania prezit aj ona tie pekne hodiny pri tanci a hudbe.
A tu namiesto veselej sedemnastrocnej slecny privitala v byte stvoricku s vyplakanymi ocami, so spustenymi plecami, zufalu.
Vludne sa jej prihovorila, chcela ju potesit – no dostalo sa jej hrubeho odmietnutia.
- Daj mi pokoj, nechcem ta! Ty, ty, ty, len ty si vsetkemu na vine!
Na hystericky vybuch svojej dcery hladela Etela so zacudovanim. Urazlivy vykrik ju nenahneval, skor velmi znepokojil. Boze moj, co sa chudatu mohlo prihodit? Preco tak velmi narieka? Kto jej ublizil a ako? Co ma ona s jej zialom? Comu je na vine?
Vedena svojou prostoduchou laskou, krutila sa okolo zuriacej, fikajucej Ivany:
- Cajiku ti prinesiem, osviezis sa, dieta moje. Alpou ti cielko vysucham. Lazkaj si, oddychni si, zajtra budes veselsie hladiet na svet! Vyzlec sa, holubok, umy si tvaricku, nie si chora? Podisla k nej, aby jej polozila ruku na celo. Ivana vyskocila sta hadom ustipnuta:
- Nedotykaj sa ma! Nechcem ta! Nepriblizuj sa ku mne!
Etelino srdce osmutnelo, otazelo zialom. Ale jej psovska laska sa nevzdavala. Lubila svoje dievca, nadbajuc na kopance. Ivanka je rozculena, darmo by sa chcela teraz s nou rozumne rozpravat. To sa neda od dievcata ani ziadat. Nech si uboziatko pospi. Nebude ju hned obtazovat otazkami. Rano je mudrejsie ako vecer. Rano bude Ivanka zase mila, vesela, pritulna, stebotava ako vtacatko.
Rano Ivanka zacne: Mamicka, som taka nestastna!
A po tomto zufalom vykriku iste porozprava sustredene nacuvajucej Etele vcelku bezvyznamnu historku o nedorozumeni s mladencom, za ktorym jej uz davnejsie srdiecko pisti.
A Etela zartovne pohrozi prstom: Vcera si ma nalakala, Ivanka! Bola si taka cudna!
Ivanka sa usmeje, obrati k nej uslzenu tvaricku, mozno vycita z Etelinych oddanych oci velku starost, ktoru jej sposobila bezohladnym spravanim, luto jej pride starnucej matere, chyti ju za ruku a ospravedlni sa: Nehnevaj sa na mna prosim!
Viac by Etela nepotrebovala.
Lenze dufala marne.
Ivana si sice lahla na svoje miesto za skrinami, ale Etela sa nemohla divat na milovanu tvar, rozhorucenu blahodarnym spankom.
Ivana nespala. Ivana sa prehadzovala celu noc na posteli, zalostne vzlykala a Etele neostavalo nic insie, len pocuvat stony, ktore sa ozyvali tmavou izbou.
Znepokojovala sa coraz vacsmi. Zle tusenie ju premkynalo. Citila za dievca velku zodpovednost a bola sama zoci – voci noci a Ivaninmu zialu. Nemohla do bieleho rana usnut ani ona. A ked Ivana konecne na svitani zatichla, potisku vstala, oplachla si opuchnute, nevyspate oci studenou vodou a potom bdela pri Ivaninej posteli, pozorujuc ju, ako sa chvilami mykne, strhne nepokojom, ktory ju neopustil ani vo sne.
O piatej zacala tisko, ale naliehavo vyvolavat: - Ivanka!
Cakala na usmev, ktory si vymyslela v dlhych nocnych hodinach uzkostliveho bdenia. Znivocena najroznejsimi dohadmi a celkom scvrknuta od strachu sedela na pelasti svojho lozka, sustredujuc pohlad na Ivanine crty.
- Ivanka, je pat hodin prec. Treba sa ti chystat do roboty!
Dievca sa pohlo na posteli, zhlboka vzdychlo, Etela ani nedychala od napatia.
Teraz!
Teraz sa hnede mihalnice zachveli sta stulene motylie kridla. Teraz sa pomaly dvihaju. Teraz vychadza spod nich luc ospanliveho pohladu, ktory sa o par minut premeni na bdely, mily, ocakavany...
Etela zatina prsty do dlani. Zima ju zamrvi.
- Ivanka!
Vrucnost, akej je len schopna, vklada do tohto oslovenia. Ale dalsie slova jej zamrznu na perach. Zmrazi ich studeny, tvrdy vyraz Ivaninych zrenic. Mlade celo pretnu dve kolme, zle, hnevlive vrasky. Odmietanie a chlad vanie od Ivany dodaleka.
Etela sa chveje. Caka uder. Zle slova teda Ivana v noci naozaj vyslovila.
Zmocnuje sa jej hrozna predtucha, priam istota: straca cosi vzacne, svetlo svojho zivota.
V hlave jej zacina hucat. Vlnobitim krvi sa prediera k jej vedomiu Ivanin vzdialeny, cudzi hlas:
- Odidem od teba. Nemozem zit s Cigankou. Ubytujem sa niekde inde, pokym sa nevydam.
Etela nic nechape. Neveri vlastnym usiam. Urcite je to len hrozny omyl. Topi sa v ziali, chyta sa posledneho stebla:
- Ivanka!
Ale Ivana sa uz v kupelni obieka a ani ju nepocuje. Voda z vodovodu huci, priboj v Etelinej hlave huci.
Takto z nicoho nic by sa malo skoncit sedemnastrocne spoluzitie? To je predsa nemozne, nemozne.
Eteline spomienky su bludne motyle, mrzke, neodbytne, neprijemne nocne mory.


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT