Neznamy mlady muz:

- Musel by som si o tom nieco precitat, az potom by som vedel zaujat stanovisko. Asi je to nutne, asi to stat potrebuje, doterajsi system uz asi nevyhovoval.

Alena Mlyncekova, uradnicka, Brezno:

- Myslim si, ze zalezi na tom, kde clovek pracuje. Niektore zeny napriklad vo vyrobnych halach vykonavaju namahavu pracu a v takych prevadzkach je aj riziko zamestnavat v takom veku. Ale zase niekde v urade sa do sestdesiatdvojky da vydrzat. Sporit, ci nesporit? Tazko odhadnut, pretoze kym pojdeme do dochodku moze sa vela zmenit.

Helena Zmijova, uradnicka, Brezno:

- Podla mna je vela robit do sestdesiateho druheho roku. Obavam sa, ze hranica sa mozno bude este posuvat. Avizuju to napriklad aj v Cechach, kde je najnizsia porodnost, aj v Taliansku uvazuju o posunuti odchodu do dochodku. Co sa tyka sporenia, je tazke rozhodnut sa ci sporit, alebo nesporit. Clovek aj potrebuje nejake peniaze a zase nevie, ako to s nimi dopadne.

Marianna Kilvadyova, dochodkyna, Brezno:

- Je to nezmysel, pretoze mladi sa nemaju kde zamestnat a starsi by im skorsim odchodom do dochodku uvolnili miesto. Ked clovek odrobi tridsat rokov, to je dost. Ja som pracovala tridsatosem rokov, takze viem, co je to a hlavne pre zeny. Nepaci sa mi ani sporenie si na dochodok.

Alena Rosiarova, sicka, Michalova:

- Pri pracovnom tempe, ake teraz vyzaduju zamestnavatelia, nie je dobre oddalovat termin dochodku. Ja som mlada a pridem z roboty doslova vystavena. Clovek by si aj sporil, ale tak, aby peniaze naozaj mal. Nie ze v priebehu sporenia politici rozhodnu tak, ze peniaze ani neuvidim. Zmluvu o dochodkovom sporeni podpisujem za urcitych podmienok a nesuhlasim s tym, aby sa v priebehu sporenia menili.

Janeta Capekova, disponentka, Brezno:

- Sestdesiatdva rokov je dost, hlavne pre zenu a hlavne s ohladom na sucasny trend: kolko zamestnavatel vyzaduje od ludi, aby boli vykonni. Podla mna je v poriadku, ze si mame zarobit na dochodok, ze je to spravodlive.

Lydia Furdikova, dochodkyna, Brezno:

- Vek je relativny. Niekto by pracoval rad aj dlhsie a robi vsetko mozne pre to, aby odchod do dochodku oddialil, ale niekto by chcel odist skor. Takze neviem sa k tomu vyjadrit. No a ked je stat v takej pozicii, ze jednoducho niet z coho a aktivne pracujucich je menej a menej, ziadna ina moznost nie je. Musime nejako uvazovat, aby sme na dochodky mali.

(ng, ma)

Tutanchamon sa ...

Ano, Tutanchamon sa urcite vo svojom hrobe alebo v sarkofagu obracia od zavisti, aka to v Brezne vyrastla konkurencna pyramida. A nie niekde na okraji mesta, niekde v ,,udoli mrtvych", ale priamo v strede namestia. Nasi turisti uz nemusia chodit obdivovat egyptske pyramidy. Verim, ze naopak k nam poputuju obdivovatelia nielen z Egypta. A mozno by stalo za uvazenie zakryt aj pitnu fontanu mensou pyramidou, aby bol efekt dokonaly.
Turisticko-informacna kancelaria by mohla napor turistov usmernit aj k vykopavkam zakladov rimskeho opevnenia, ktore sa nachadza pod starym cintorinom a o ktorom zle jazyky tvrdia, ze su to zaklady ,,krasneho domu smutku". Neverim, ved my Breznania sa lucime so zosnulymi v perfektne vetranom ,,pristresku smutku" na novom cintorine.

Ladislav Siman

Aky uces na stuzkovu, vencek a ples?

Dvadsiateho osmeho oktobra sme stravili prijemny podvecer v hotelovej akademii. Vychovavatelka Mgr. Janka Bocova zorganizovala pre ziacky ubytovane v internate stretnutie zamerane na modne trendy v uprave ucesov na spolocenske podujatia. Zuzana Tothova – Kovacikova a Zuzana Stastna poinformovali dievcata o tom, ako sa starat o vlasy a ako ich chranit v zimnom obdobi. Priblizili aj modne strihy a farby na sezonu zima 2003/2004. Predviedli ukazky vecernych ucesov na stuzkovu, vencek a ples. Stretnutie sme ukoncili diskusiou, kde sme zodpovedali na polozene otazky individualne.

Beata Lalikova

Pohlad inou optikou

Po precitani regionalnych novin Horehronie c. 42 a clanku “Keby...” a dlhom vahani som sa rozhodol napisat par myslienok, lebo aj ja som spojeny urcitym sposobom s neurologickym oddelenim Nemocnice s poliklinikou v Brezne. Nechcem sa pustat do ziadnych filozofickych uvah, ale ked sa clovek dostane do situacie, ze prestane registrovat svojich blizkych, okolie, slnko, vzduch, proste vsetko – je zle (v priebehu dvoch rokov mam za sebou infarkt a cievnu prihodu). A potom pridu dni, ked sa spytate “bielomodrej uniformy”, kde sa nachadzate a modrobiela uniforma vam odpovie a pomoze, raz, dva razy... jednoducho je stale pri vas, pri vasom stalom jasnejsom vnimani okolia, zacnete sa divat na svet uplne inou optikou.
Viem, ze vobec nie je mozne porovnavat jednu diagnozu s druhou, lebo kazda “telesna schranka” je ina, ale jedno spolocne som videl. Stopercentnu snahu vratit pacienta spat medzi blizkych, do aktivneho zivota. A cesta navratu je rozna, raz sa to podari, alebo nie, alebo pridu aj najsmutnejsie chvile... Zostane bolest.
Prave v tejto rozdielnej optike, ktoru sa snazim v uvodnych myslienkach naznacit, vidim obrovsku odvahu redakcie Horehronie, ze sa pusta do neriesitelneho problemu. Uplne suhlasim, ze choremu cloveku je jedno, ze napr. v oddeleni je nedostatok pracovnikov, rozhodujuci je vysledok, navrat medzi blizkych, navrat do zivota. Mne sa to podarilo aspon medzi blizkych. Po precitani clanku ma moje “chore srdce” donutilo napisat odpoved na spominany clanok, ze doktori na neurologii si robia svoju robotu v plnom nasadeni a “vsade pritomne sestricky su naozaj vsade pritomne”. Ano, zdoraznujem vsade pritomne pri spomienke na rozbity fonendoskop pri dvihani mojej 110-kilogramovej telesnej schranky zo zeme pri mojich necakanych a nekoordinovanych pohyboch raz v nocnych hodinach. Stale mam pred sebou usmev sestricky, ked som sa jej raz spytal, pri pohlade na reakcie spolupacientov, ktorych mala zla choroba v “moci”: Aj ja som bol taky?
Jednoznacne mozem povedat, ze po navrate “spat do zivota” som videl cely personal v neustalom pohybe a bol vzdy na mieste, kde ma byt. Som presvedceny, ze zijeme v case, kde sa neustale meni stupnica hodnot. Pri tejto prilezitosti dovolujem si vyjadrit suhlas so slovami prezidenta Lekarskej komory Slovenska MUDr. Jana Gajdosika: “Lekari su nuteni pracovat pod stale zvysujucim tlakom na ekonomizaciu, setrenia. Snahou rychle usetrit na nakladoch sa straca ludska dimenzia zdravotnictva.” Vplyv tychto ekonomickych opatreni pocitujeme vsetci na vlastnej kozi, bez rozdielu, ci ide o pacienta alebo zdravotnicky personal. V tejto situacii pracuje manazment nemocnice. Raz sa dari viac a raz menej, v stalej snahe udrzat chod nemocnice na pozadovanej urovni, ale vzdy v prospech Horehroncov. Staci si len uvedomit, ze mame stabilizovanu a v porovnani s inymi nemocnicami nezadlzenu nemocnicu.
Ja si myslim, ze je lepsie vyvarovat sa trecich ploch a riesit problemy chladnou hlavou. Preto som nazval tento moj pohlad, pohlad inou optikou.

Sportom proti drogam

Bolo prijemne jesenne rano 10. oktobra. Tento den – bol to piatok, sa v Zakladnej skole v Jaseni niesol v sportovom duchu. Stretli sa tu trojclenne druzstva ziakov zo sestnastich zakladnych skol v okrese Brezno, aby si vyskusali sily v cezpolnom behu a sutazili o putovny pohar starostu obce Jasenie.
Na tomto druhom rocniku okresnej sutaze vsetkych zucastnenych srdecne privitala riaditelka Zakladnej skoly v Jaseni Mgr. Marika Budova, ktora ich zaroven oboznamila s priebehom celej sutaze. Ziaci bezali na 1200-metrovej trati, na ktorej bolo pat stanovist s disciplinami: hod na ciel, prenos raneneho, slalomovy beh, prekazkovy beh a vedomostna disciplina, v ktorej si preverili znalosti z prvouky, prirodovedy a vlastivedy. Za nesplnenu ulohu na stanovisti boli penalizovani tromi sekundami. Deti bezali rychlo a v porovnani s vlanajsimi vysledkami boli vsetci o nieco rychlejsi a pohotovejsi. Vitazmi a teda aj drzitelmi putovneho pohara sa stali ziaci z Pionierskej 4, druhe miesto ziskali ziaci z Jasenia – mali najlepsi bezecky cas, no boli penalizovani v discipline hod na ciel, na tretom mieste skoncilo druzstvo Cierneho Balogu – Dobroce. Po skonceni sutaze deti dostali obcerstvenie a sladkosti. Hoci pri vyhlasovani vysledkov fukal silny, chladny vietor, ani tento im nezabranil usmievat sa a tesit z dosiahnutych vysledkov. Na stupni vitazov stali ti najlepsi a pysili sa zlatymi, striebornymi a bronzovymi medailami. Nechybali ani diplomy.
Tato akcia bola vyborne technicky pripravena a organizacne zabezpecena a hlavne mala zmysel a ciel, co ocenili aj pritomni hostia – metodicka pre zakladne skoly Mgr. Eva Hancakova, Mgr. Peter Macko a Ing. Michal Povraznik. Ved sa pripravovala za ucelom zdravia, protidrogovej prevencie a sportoveho rastu deti mladsieho skolskeho veku.
Vdaka patri celemu organizacnemu vyboru, ktory sa postaral o hladky priebeh pretekov. Spokojne tvare pedagogov zo skol hovorili za vsetko. Verim, ze cezpolny beh v Jaseni sa stane tradiciou a buduci rok na tretom rocniku privitame sutaziace druzstva aj z dalsich zakladnych skol.

J. Sanitrova

Nasa literarna exkurzia

Uplynulo uz stodvadsat rokov od smrti nasho spisovatela a narodovca Sama Chalupku. Preto sme sa my, ziaci 7. a 6. rocnikov Zakladnej skoly v Pohronskej Polhore pod vedenim ucitelky Mgr. J. Dvorskej rozhodli v oktobri navstivit jeho rodisko, posobisko a miesto posledneho odpocinku – Hornu Lehotu.
Pri nasom prichode nas uz cakal Jozef Pleva, ktory nas sprevadzal celou exkurziou. Ako prvy sme navstivili evanjelicky kostol, v ktorom posobili Chalupkovci vyse devatdesiat rokov, Samo Chalupka po svojom otcovi Adamovi. Tam sme si vypoculi zaujimavosti o vzniku takychto chramov. Nad oltarom visi obraz Jezisa Krista, ktory sa vzdy pozera na vas, z ktorejkolvek strany sa pozerate vy. V sakristii su ulozene rucne pisane kazne Chalupkovcov. Nasou druhou zastavkou bol pamatnik Sama Chalupku. Su to dve oka z retaze, z ktorych jedno prebija klin. Na nom je busta Sama Chalupku. Tu sme sa odfotografovali. Potom sme vosli do pamatnej izby S. Chalupku. Je rozdelena na dve casti. V prvej je historia Hornej Lehoty, rodokmen Chalupkovcov a rozne informacie o starsom bratovi Janovi. Druha cast je zamerana len na Sama Chalupku. Zaujalo nas stare harmonium, knihy, pamatne listiny i dalsie exponaty. Do krasneho dopoludnia sme vkrocili aj my vlastnym programom. Prednes uryvkov z basne Mor ho a basen Branko dojali J. Plevu. Vrcholom nasej exkurzie bol hornolehotsky cintorin, v ktorom odpociva Samo Chalupka so svojou manzelkou Eufroziou. Pri hrobe mu Jozef Gregor – Tajovsky kedysi zasadil dve lipy. No jednu zlomil blesk, ale napriek tomu stale z nej vyrastaju nove konariky. Je to ako nase Slovensko. Aj ked bolo utlacane Madarmi, stale sa dalej rozvija. Tu sme zapalili kahanceky a nakoniec spolocne zaspievali piesen Kto za pravdu hori. Na hrobe ma S. Chalupka vytesany epitaf: Pravde zil som, krivdu bil som, verne narod moj lubil som, ktory vyjadruje zivotne kredo tohto sturovskeho basnika.
V Hornej Lehote sa nam velmi pacilo, lebo to bolo netradicne zazitkove vyucovanie literarnej vychovy. Odporucame i vam, mili citatelia, navstivit tuto malebnu dedinku. Spoznate tu nasu slovensku literarnu krasu.