11. NOVEMBER 2003 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Horehronska spomienka

Na Kralovej holi stoji strom zeleny, vrch ma nakloneny do sumiackej zemi.

Strom, o ktorom sa hovori v ludovej piesni, zaiste letna burka ci vichre tuhych zim naklonili. Ale napriek tomu stoji aj dnes pevne. Ked mraky padaju z dolin, pozera do dialav na brala fatranske, na Dumbier, na Kriznu, Fabovu holu ci ine, okolite konciare. Preto vraj, tuto holu – Kralovou nazvali. A mozno ju nazvali Kralovou aj preto, lebo pod nou spod zeme stvoro riek vyviera. Dve – Hornad a Hnilec, tecu slnku oproti a dalsie dve – Cierny Vah a Hron, zas vecne za slnkom dobiehaju. Na upati hole, pod sedlom, ktore Besnik nazvali, zo ziredla na strani vyviera nas Hron. Spociatku jarcok, co ako mala stuzka sa klukati, nabera sil, vryva sa do brehov a jelse podmyva. No byva aj taky, ked sa naduje, kedy pazravo zalieva drobne fliacky zeme a berie clovekovi nielen skromnu urodu, ktoru horko – tazko dopestoval, ale nici velmi casto aj to, co clovek vytvoril. Hej, aj taky byva, vtedy skodi a plodi zlo.
Tento kraj je uz oddavna bohaty aj na krasne zvyky, obycaje a piesne. Chodilo sa po zitkach, po oziminach kotulali mrvan, aby zem vraj dobre zarodila. Po fasiangu veselom, prichadza aj sem, aj ked neskorsie ako inde nova jar. Potom oblievacka, ktoru vymiena stavanie majov. Nuz a potom prisiel cas na sena, chudobnu zatvu, aby nakoniec sa zeny sustredili na pracu okolo lanu. Desatoro robot s nim bolo, desatoro robot pre vsetky zeny, kym z lanu sa stalo platno. Platno na odev, na slnkom vybielenom platne vysivali zeny a dievky kvety z luk, z napradenych niti aj osnovu na krosna, na tkanie kobercov. Po stranach a kopcoch pastieri ovce a kravicky pasli, aby ich na Mitra do dediny znovu priviedli. Nuz a potom sa dedina luci s regrutmi. Po ich odchode do kraja prichadza znovu velmi skoro nova zima.
Lud Horehronia sa musel vselico naucit – no najviac rozumel drevu. Od pradavna ludia pri Hrone poznali, ze horu nemozno len rubat. Ked ruban v hore odhnila, ked zem nabrala novych sil, prisli zeny – sichnicky, aby stromky nove sadili. Pre vnukov, aby im dorastli pod pily. Z dreva, co sa z lesov zvozilo, sa zivili dalsie rody. Nieco islo na domy, na humna, lavky, branicky ci ploty. No bolo vela takych zrucnych majstrov, co z dreva sindel na pokrytie domov a kostolov struhali, ba neraz sa tak stavalo, ze sa sindel na pltiach az na Dolnu zem vozil – pltil. Na jesen zo zobieranej slamy a lieskovych lubov chlapi splietali slamienky na chleba, ule pre vcely, ale vedeli vyrobit aj velke nadoby na fazulu, hrach ci bob. Z vrboveho prutia zas kosiky, opalky, filfasky ci kose splietali.
Ubehli roky tak, ako ubiehaju vody Hrona. Spomienky najstarsich su zachovavane v pamati. A vela si toho pamata aj Hron, ktory uz od pradavna preteka touto dolinou. Pamata si vela dobreho, ale aj zleho. Pamata sa na vsetko, co sa na brehoch odohralo. Len ludia, ti ostavaju taki, aki boli predtym hrdi a smeli. Len v nich je zaruka, ze raz dejiny aj o nich budu pisat tak dobre, ako pisu kroniky ako ich predchodcoch. Alebo sa hadam mylim?

Vojtech Majling

 

Osemdesiate narodeniny moderneho ochotnictva v Brezne

Ulet do cias pominulych

“Vladko, pride za tebou jedno dieta po brozurku, co o nas vydali, ked sme mali sestdesiatpatku. Je v sklade v tej krabici v spodnom regali.” Instruuje Tomo (nech mi toto oslovenie odpusti, lebo sme si nepotykali), stara ochotnicka skola, cez telefon technika Ridzona. Cestou po onu brozurku fantazia dietata zapracovala a v hlave sa mu zacali vynarat obrazy prachom zapadnuteho arzenalu kostymov, parochni a rekvizit, vona zamatovej opony, lebo aj opona vonia, skatula napchata zazltnutymi knizockami zaseknuta v tmavej stelazi... Ako alegorie slavy breznianskeho divadelneho ansamblu. Subor stale uspesne funguje, dokonca v tomto roku (ako kazdy iny) postupil na 32. rocnik celostatnej sutaznej divadelnej prehliadky Divadelna Spisska Nova Ves, no v podvedomi ludi umrel. Spolu s obdivom k ochote ochotnikov.
Dieta listuje a musi sa vstylizovat do postavy rozpravaca, aby svoje nadchnutie z precitaneho mohlo rozpovedat aspon v troch kratuckych dejstvach. V troch ulomkoch, ktore povazuje za zaujimave z takmer 160-rocnej tradicie “farbistej ako helpianska vysivka”.

 

“Zatazeni” Chalupkovym menom

Ochotnicke zaciatky v Brezne su subezne s aktivitou Gaspara Fejerpatakyho-Belopotockeho v Liptovskom Mikulasi, kde prvy raz vystupili amateri s Chalupkovym slavnym Kocurkovom hned v roku jeho vydania, koncom augusta 1830. Na prve predstavenie v Brezne si autor musel pockat strnast rokov. Nezozalo ziadnu slavu, ochotnici ho totiz nacvicili za jedenast dni a kvoli urcitym prekazkam ho museli zahrat o tri dni skor ako planovali.
Je otazne, ci Chalupka stotoznoval Brezno so svojim divadelnym Kocurkovom, pretoze kocurkovske pomery nevladli iba v jednom slovenskom mestecku. Bolo vsade tam, kde hlupi rozkazovali mudrym, kde predsudky vitazili nad pokrokom, kde bolo vsetko naopak. Zistite to pri pozornom citani jeho veselohier. Breznania vsak predsa len citili najvacsiu ujmu na cti a stazovali sa u svetskej i cirkevnej vrchnosti, ze ich duspastier sa vysmieva vlastnym farnikom. Hry vydaval anonymne, raz v Levoci, potom v Prahe, Lipsku, Pesti, vo Viedni alebo v Liptovskom Mikulasi. A v revolucnych rokoch sa vraj tento obavany satirik skryval v najzadnejsom kute breznianskej fary. Nuz necudo, ze pravdepodobne ani v mierovych casoch svojich spoluobcanov neprovokoval ucastou na vlastnych hrach. Malokedy ozil na breznianskom javisku, aj to prevazne s pocitom nevdacnej povinnosti. Slaba utecha je v tom, ze ani inde, dokonca ani na profesionalnych javiskach to s Chalupkom daleko nedotiahli. Satirik to ma aj po smrti tazke.

 

Zalubenie v operete

V roku 1938 prisiel do Brezna Valter Brachtl, ktory vytvoril tridsatclenny Mestsky orchester. Na koncertoch predviedol predohru k opere W. A. Mozarta Unos zo serailu, zmes Verdiho melodii pod nazvom Nesmrtelny Verdi, Linckeho operetne melodie Vecer u Paula Linckeho... Hudobnici zajazdovali do Banskej Bystrice i blizkeho okolia.
V styridsiatom druhom mal Svaz evanjelickej mladeze (SEM) osobitny orchester pod vedenim odborneho ucitela Ernesta Kanderu, ktory mal ciastocne totozny repertoar s Brachtlovym telesom, hraval najma kratsie popularne skladby a napriklad aj scenicku hudbu k hre M. Taslera Dumbier a Hola. Evanjelicka cirkev vtedy zamyslala postavit kulturny dom, dokonca s otacacim javiskom, no svoje plany nezrealizovala. Naproti tomu katolici si svoj kulturny a spolocensky dom postavili uz o rok skor a novu salu s javiskom v nom otvorili operetkou M. Kocanyho Visnovy kvet (1941) v rezii kaplana Juliusa Gasparika. Ten nacvicoval s mladezou operety o preteky, lebo v tom istom roku na javisku rozkvitli este styri hudobno-slovne diela: Najlepsie dievca na svete, Charleyova teta, Pozor na vlak, Zlta orchidea. Sklony k lahkemu zanru mali aj v susednom Tisovci, kde vynikali vysokou umeleckou urovnou.
Dokonca aj pocas SNP Breznania videli na svojom javisku operetu. Ukrajinske frontove divadlo, ktore Nemci zahnali na zapad a u nas ho zastihlo povstanie, zahralo s asistenciou husiel, cela a flauty klasicku operetu S. H. Artemovskeho a S. Ludkevica Zaporozec za Dunajom (1944). Plagaty v meste ohlasovali aj dalsie predstavenie, Svadby v Nazimovke od Borisa Alexandrova , ale vystupenie vytlacil rapidne sa priblizujuci front.
Po oslobodeni pokracovali v tradicii J. Uhrin ako reziser a J. Leporis ako dirigent - nacvicili Vy, krasne Tatry malebne (1945), Viola chce k filmu (1945) a Cirkusantku (1946). K operetnym produkciam sa spojili vsetky sily a hlavnu iniciativu prevzali muzikanti na cele s Ernestom Kanderom. Po Veselej vdove (1947), Carovnom kvete (1948) a Polskej krvi (1948) prijali Breznania ponuku rezisera kosickej opery Juraja Seregiho - pod jeho taktovkou zacali pripravovat mimoriadne nakladnu a vypravnu ukrajinsku spevohru Marusja (1951). Seregi dohliadal na sitie kostymov pre 48 ucinkujucich a z materskej sceny prizval choreografa Viktora Sidora. Hlavnu hrdinku spievala Zlatica Houskova, do inscenacie chodili hostovat clenovia kosickeho divadla Helena Gmucova a Ernest Kostelnik. Bolo to prve predstavanie za spoluucasti profesionalnych divadelnikov. Malo styri vypredane reprizy v Brezne a dalsie na zajazdoch v Podbrezovej, B. Stiavnici i v B. Bystrici. V duchu spoluprace s kosickymi divadelnikmi sa niesla aj, tentokrat nie opereta, ale opera (ako oznamovali plagaty v meste) Zaporozec za Dunajom. Subor s nou chcel vystupit na Krajskej prehliadke Ludovej umeleckej tvorivosti v B. Bystrici, ale do sutaze ich neprijali. V case vyzdvihovania agitacnych hier s budovatelskou tematikou sa akakolvek opereta ci hudobna komedia alebo spevohra javili ako zanre nedobove, prekonane, neperspektivne. A tak, pod tlakom socialistickej dramatiky, postupne operetna era v Brezne odkvitla.

(Pokracovanie)

Eva Cellarova

Cernova Eleny Holeczyovej

v Martine ziskala pre Breznanov Memorial slovenskeho ochotnictva na rok 1940. Uvedenie vlastnej upravy otcovej dramy o krvavych udalostiach v dedinke pri Ruzomberku, odohravajucich sa pocas vysviacky noveho kostola v roku 1909, sa vo vtedajsom divadelnictve povazovalo za dramaturgicky objav. Reziserka vytazila z hry velmi slusny divadelny efekt, zasahmi do textu jej dala dramaticky spad, vytvorila realisticky javiskovy obraz, v ktorom hrali nielen jednotlivci, ale aj komparzy, scena, ba i ciernobalocky kroj dotvaral ovzdusie deja.
O breznianskych ochotnikoch vedenych Elenou Holeczyovou sa hovorilo ako o skutocnom umeleckom telese. Vynikali dokonalou suhrou, spravnym a jednotnym tonom interpretacie najma slovenskych hier. Svojsky stylizovany realizmus, detailne prepracovane rezie a netradicne vyuzivanie folkloru na javisku boli typickymi znakmi Holeczyovej prace. V kazdej inscenacii bol jednotny kroj z niektorej razovitej dediny z okolia Brezna. Vzdy volila taky, aby jeho zakladna farebnost harmonizovala s atmosferou uvadzanej hry.
Po uvedeni Urbankovho Rozmajrinu (1937, o rok neskor aj na doskach SND) divadelni kritici okrem ineho tvrdili, ze Holeczyova povysila “naturalne vyuzivany kroj na divadelny kostym, ktory popri svojej krase plnil aj charakterizacnu funkciu postavy, prostredia i pribehu. Takto premostovala novodobu divadelnu tradiciu so starobylou...”
Precizny dramaticky tvar dala aj Milici Nikolicovej (1937), co malo prirodzene silny ohlas. Nasmu profesionalnemu divadlu sa nepodarilo tuto hru uspesne uviest, breznianske nastudovanie patrilo medzi najlepsie a najvydarenejsie stretnutia – vcelku dost zriedkave – amaterov s tymto dielom.
Najvacsi potlesk vsak vzdy zozalo folklorne pasmo Vynasanie Moreny (1942) so zakomponovanym horehronskym zvykom vitania jari, kde za zvukov tahacej harmoniky vystupovalo 40-50 ochotnikov v polomskych krojoch. Holeczyova sama napisala scenar, navrhla kostymy, mala reziu i choreografiu. Horehroncom vtedy aplaudovali aj za hranicami, vo viedenskom divadle Urania. Vynasanie Moreny predovsetkym citit v pozadi folklorneho pasma Rok na dedine, ktore autorsky zostavil Ivan Teren a reziroval Karol L. Zachar v bratislavskom narodnom divadle (1948).
“Holeczyovska era” sa napriklad podpisala aj pod prienik do kosickeho a bratislavskeho rozhlasu. Za zmienku stoji i reziserkin nerealizovany filmovy namet Hanka sa vydava (1943). V Polomke a jej okoli zacal Martin Holly snimku pre spolocnost Nastup nakrucat, samozrejme za spoluucasti ochotnikov a choreografie autorky, no Slovenske narodne povstanie vsetky snahy prerusilo...
A tu i dieta prerusi svoj “listovaci” vylet, lebo lahko sa preskakuje zo strany na stranu, ale tazsie pise. Ono chcelo len kustik oprasit skutocnosti ulozene v monografii divadelneho vedca Ladislava Cavojskeho, co sa pred patnastimi rokmi odvazil zdokumentovat bohatu historiu breznianskeho ochotnictva. Odvtedy nikto nic. Take rozpomienky z kazdeho rozka troska teda nie su vobec na skodu.

Eva Cellarova

 

Pred sestdesiatimi rokmi brezniansky rodak Ondrej Krcula so svojim velitelom kpt. Janom Nalepkom padol v boji o ukrajinske mesto Ovruc

Bojovali do posledneho naboja

Sestnasteho novembra uplynie sestdesiat rokov od smrti protifasistickeho bojovnika Ondreja Krculu, prislusnika ceskoslovenskeho partizanskeho oddielu kpt. Nalepku. Narodil sa 7. januara 1921 a po vychodeni osmich tried ludovej skoly az do osemnastich rokov pracoval prilezitostne. Po ziskani vodicskeho preukazu bol soferom z povolania v Danovom urade v Brezne. V roku 1941 nastupil na zakladnu vojensku sluzbu v autoprapore v Banskej Bystrici. V aprili roku 1942 do tohto utvaru nastupil aj jeho vrstovnik Jan Navoj, ktory o svojom kamaratovi povedal: ,,V druhom roku vojenskej sluzby O. Krcula bol instruktorom novacikov. V juni 1942 sme boli aj s dalsimi vojakmi premiestneni do Bratislavy. Pripravovali sme zasielky nakladnych automobilov, ktore v jesennych mesiacoch 1942 boli zeleznicou prevazane do Ruska. Dalsie nakladne automobily so zimnym vystrojom boli pre zaistovaciu diviziu prepravene po vlastnej osi z Bratislavy na Ukrajinu do Ovruce. Do posadok, ktore sprevadzali autokolonu, boli prideleni predovsetkym automechanici, ku ktorym patril aj Ondrej Krcula. Pri presune kolony na vychodny front dna 12. decembra sme sa kratko zastavili v Brezne. Krculovi bolo umoznene navstivit rodicov. Bolo to jeho posledne rozlucenie. Po troch dnoch presunu bola autokolona prevzata velitelstvom divizie. Ondrej Krcula mal prideleny odtahovaci terenny automobil aj s ochrankou slovenskych vojakov. Pri jednom z presunov v marci 1943 zastavili ich partizani a vyzvali, ktori chcu ostat. Ondrej Krcula sa pridal k ruskym partizanom."
V jarnych mesiacoch roku 1943 prechadzali na stranu ruskych partizanov dalsi slovenski dostojnici a vojaci. Patnasteho maja 1943 presiel so svojou skupinou aj Jan Nalepka. Podla zaznamov v bojovom denniku najtazsiu bojovu operaciu absolvovali 16. novembra 1943: ,,Od rana dalsi pochod oddielu smeroval na Ovruc. Ulohou bolo dobytie mosta Ovruc - Korosten. Pri postupe na most bol kladeny velky odpor Nemcov. Napriek silnej obrane bol most dobyty a obsadeny. Bola ziskana vacsia korist. Pokracoval dalsi utok celym mestom az pred stanicu, kde mal nepriatel svoje pozicie a zacal silnu palbu z bunkrov a okopov. Ceskoslovensky oddiel na povel kpt. Nalepku bojoval s nepriatelmi az do posledneho naboja. Vlastne straty v boji o stanicu: pat padlych - kpt. Jan Nalepka, styria partizani a vojaci, medzi nimi Ondrej Krcula... Dvadsiateho novembra 1943: pochovavanie kapitana oddielu a nasich kamaratov v parku mesta Ovruc."
Mladsi brat Jana Nalepku po navsteve pri hroboch padlych slovenskych hrdinov pri prilezitosti 50. vyrocia skoncenia 2. svetovej vojny o. i. napisal: ,,Nielen oficialni predstavitelia, ale aj prosti ludia na ulici pekne spominali na Slovakov, ktorych sem vyslali, aby pomahali Nemcom v ich spinavej vojne a oni namiesto toho s velkym rizikom pomahali miestnemu obyvatelstvu a mnohi aj obratili svoju zbran proti svojim ,,spojencom" a zaradili sa do partizanskych oddielov."
Breznania na svojho rodaka nezabudaju, je po nom pomenovana ulica, v gymnaziu vo vstupnej miestnosti venovanej revolucnym tradiciam je miesto pre tabulu s textom: ,,V rokoch 1932 - 1936 chodil do tunajsej skoly Ondrej Krcula, bojovnik proti fasizmu. Padol v Ovruci (ZSSR) 16. novembra 1943." Na pamatniku padlym na namesti je vyryte aj meno Ondreja Krculu.

Jan Zemko

Na snimke z archivu Muzea SNP kpt. Jan Nalepka (vlavo), Ondrej Krcula (vpravo).

Vyznania o jeseni zivota

Je jesen sfarbena nadhernymi farbami, ktoru basnici a umelci roznych zanrov prirovnali k starobe. Co povedali o starobe a o zrelom veku vyznamne i menej zname osobnosti?

o Nikto tak nemiluje zivot ako stary clovek (Sofokles) o Ked sa z mladosti zacnu robit zasluhy, je to zle, pretoze kazdy stary hlupak bol raz mladym hlupakom (Jan Werich) o Styridsiatka je staroba mladosti, patdesiatka mladost staroby (Paul Metz) o Ako pri divadelnej hre ani v zivote nezalezi na tom, aky bol dlhy, ale aky bol dobry (Seneca) o Staroba sa zacina, ked zaciname hovorit: Nikdy som sa necitil taky mlady (Jules Renard) o Clovek si mysli, ze musi byt stary, aby bol mudry, ale v skutocnosti s pribudajucimi rokmi ma co robit, aby zostal taky mudry, aky bol (J. W. Goethe) o Neberte zivot velmi vazne, aj tak z neho nevyviaznete zivi (E. Hubbald) o Starnutie je otravne, ale je to jediny sposob, ako sa dozit vysokeho veku (B. Shaw) o Zial, Boh nie je galantny. Inak by nam robil vrasky na chodidlach, nie na tvari (N. de Lenclos)

Zozbieral: Mgr. Jozef Pupis
Ilustracna snimka: Peter Bercik


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT