Hovorit o veku damy nie je zdvorile, ale v pripade tety Klary snad mozeme urobit vynimku. Patri totiz medzi tie vitalne “kocky”, ktorym ani osem krizikov nepokazilo chut zit na plny plyn. Nepopieratelne ma na tom zasluhu aj zaluba v sporte a laska k prirode. Hlavnym stimulom jej apetitu vsak navzdy zostalo divadlo.
Medzi breznianskych ochotnikov prisla v roku 1952, prvy potlesk zinkasovala v hre Juvelir alebo Hlada sa zenich (J. Chalupka, rezia J. Boronkay). Odvtedy ochotne reprodukovala publiku odkazy dramatikov (prehlad v tabulke) zhruba jedno desatrocie. Po prestavke, kedy pracovala ako recepcna v hoteli Srdiecko a poctivo navstevovala kazde chalupkovske predstavenie, znovu zamenila hladisko za javisko v sedemdesiatom tretom. A nielen za to divadelne, ale aj filmove. Reziser Ivan Balada ju spolu s kolegom zo suboru Jankom Jasenskym, obsadil do uspesnej televiznej inscenacie Oci plne snehu (1983). Stvarnili starych rodicov chlapca, ktory nikdy nebude chodit. Potom nasledoval peloton dalsich filmovych postav a postaviciek (Ryby, Zlocin Arthura Smitha, Biela voci oblohe, Kupelnovy hrac, Ked hviezdy boli cervene, Sprava skanzenu, Nejvetsi z Pierotu, Zlodeji, Rivers of Babylon, Aky nadherny svet, Utek do Budina, Krute radosti) a niekolko ucinkovani v televiznych reklamach. Kedze caro divadla pohlcuje cloveka az po korienky vlasov, v predstaveniach, kde nehrala, robila rekvizitarku. Posledne tri roky si ju poziciava ochotnicky subor Daxner v Tisovci, s ktorym nedavno stara dama Klarka navstivila aj Brezno (F. Dürrenmatt, Navsteva starej damy).

***

“Dneska ochotnici velmi malo hraju, su malo sutazivi. Vyberaju hry, ktore nie su velmi zaujimave. Nieco zo stareho chcu vzdy robit po novom a nie vzdy im to vyjde. Su reziseri, ktori aj zo starsej hry vedia urobit pritazlive predstavenie. Dobre sa mi spolupracovalo, okrem inych, napriklad s Lubom Majerom ci Matusom Olhom. Kazda Majerova hra je prinosom. Naucil nas pracovat s rekvizitou. V tisovskom Daxnerovi je mlady vytvarnik, muzikant a skladatel Marian Lacko, ktory ma prave podobne videnie ako Majera.
Vztah Breznanov k divadlu? Upadol. Nie su peniaze, konkurencia je televizia, ktora nenahradi bezprostredny kontakt divaka a herca. Ak dnes ludia nechodia pravidelne do divadla, nepostrehnu mnohe nuansy, ktore su tam.”

***

Slavny HRIECH J. G. Tajovskeho reprizovali Chalupkovci 130 raz, nielen na Slovensku a v susednych Cechach. Reziser Lubos Majera v prvej casti tejto jednodejstvovej dramy pouzil motivy z dalsej Tajovskeho jednoaktovky Matka a funkcne ich prepojil. Architektura inscenacie bola vybudovana ako iste oratorium so zabudovanym chorom, ktory sugestivne z hladiska vstupoval do deja, ako kriticky komentator udalosti odohravajucich sa v arene a zaroven ako aktivny spolutvorca dramatickej atmosfery. Chor predstavoval dedincanov a vystavoval hlavne postavy verejnemu sudu, cim vytvarali tlak na ich konanie. Motiv vsadepritomnej dediny tak kontrastne zdoraznil osobne tragedie a sucasne aj ich eticke aspekty. Elektronicka verzia organovej hudby asociovala sosnost ritualu inscenacie i v pozadi fungujuci vplyv cirkevnej moralky na dedinsku societu. Biela farba v prvej jednoaktovke a cierna v druhej demonstrovali temu tazkeho ludskeho udelu, ktory sa vykupuje na ukor druheho a poznamenava ho na cely ludsky zivot. Teta Klara hovori, ze pri tejto hre si vzdy spomenie na svoju mamu (dozila sa 90 rokov) a staru mamu.
Na 18. rocniku Palarikovej Rakovej (1985) ziskali Chalupkovci za Hriech pat cien: Zlatu medailu Jana Palarika, Cenu osvetoveho ustavu, Lubos Majera Cenu za reziu, Maria a Jozef Cillerovci Cenu za scenografiu a teta Rostarova Cenu ustredneho vyboru Zvazu divadelnych ochotnikov za stvarnenie postavy vdovy Zuzy. Na celostatnej sutaznej prehliadke neprofesionalnych divadelnych suborov 23. Divadelna Spisska Nova Ves (1985) “uchytili” hlavnu cenu a Klara Rostarova Cenu Osvetoveho ustavu v Bratislave za individualne prejavy.
Na 56. Jiraskovom Hronove zasa ziskali cenu prehliadky a vdova Zuza cestne uznanie.

***

“Divadlo mi pomohlo v mnohych zlych zivotnych situaciach po psychickej stranke. Nemusim mysliet na kadejake talafatky, tesim sa, ze hram. Nezalezi na tom, ci ide o malu ulozku alebo o velku ulohu, hlavna vec, ze hram. To je dolezite, pretoze venujem cas niecomu uzitocnemu, mam z toho dobry pocit. Musim chodit na skusky, ci sa mi chce, ci nechce a aj na nich hrat na plne obratky, musim sa odosobnit, vzit sa do postavy, vidiet ju v sebe.”

Eva Cellarova