Osemdesiate narodeniny moderneho ochotnictva v Brezne

(Pokracovanie)

Cernova Eleny Holeczyovej

V Martine ziskala pre Breznanov Memorial slovenskeho ochotnictva na rok 1940. Uvedenie vlastnej upravy otcovej dramy o krvavych udalostiach v dedinke pri Ruzomberku, odohravajucich sa pocas vysviacky noveho kostola v roku 1909, sa vo vtedajsom divadelnictve povazovalo za dramaturgicky objav. Reziserka vytazila z hry velmi slusny divadelny efekt, zasahmi do textu jej dala dramaticky spad, vytvorila realisticky javiskovy obraz, v ktorom hrali nielen jednotlivci, ale aj komparzy, scena, ba i ciernobalocky kroj dotvaral ovzdusie deja.
O breznianskych ochotnikoch vedenych Elenou Holeczyovou sa hovorilo ako o skutocnom umeleckom telese. Vynikali dokonalou suhrou, spravnym a jednotnym tonom interpretacie najma slovenskych hier. Svojsky stylizovany realizmus, detailne prepracovane rezie a netradicne vyuzivanie folkloru na javisku boli typickymi znakmi Holeczyovej prace. V kazdej inscenacii bol jednotny kroj z niektorej razovitej dediny z okolia Brezna. Vzdy volila taky, aby jeho zakladna farebnost harmonizovala s atmosferou uvadzanej hry.
Po uvedeni Urbankovho Rozmajrinu (1937, o rok neskor aj na doskach SND) divadelni kritici okrem ineho tvrdili, ze Holeczyova povysila “naturalne vyuzivany kroj na divadelny kostym, ktory popri svojej krase plnil aj charakterizacnu funkciu postavy, prostredia i pribehu. Takto premostovala novodobu divadelnu tradiciu so starobylou...”
Precizny dramaticky tvar dala aj Milici Nikolicovej (1937), co malo prirodzene silny ohlas. Nasmu profesionalnemu divadlu sa nepodarilo tuto hru uspesne uviest, breznianske nastudovanie patrilo medzi najlepsie a najvydarenejsie stretnutia – vcelku dost zriedkave – amaterov s tymto dielom.
Najvacsi potlesk vsak vzdy zozalo folklorne pasmo Vynasanie Moreny (1942) so zakomponovanym horehronskym zvykom vitania jari, kde za zvukov tahacej harmoniky vystupovalo 40-50 ochotnikov v polomskych krojoch. Holeczyova sama napisala scenar, navrhla kostymy, mala reziu i choreografiu. Horehroncom vtedy aplaudovali aj za hranicami, vo viedenskom divadle Urania. Vynasanie Moreny predovsetkym citit v pozadi folklorneho pasma Rok na dedine, ktore autorsky zostavil Ivan Teren a reziroval Karol L. Zachar v bratislavskom narodnom divadle (1948).
“Holeczyovska era” sa napriklad podpisala aj pod prienik do kosickeho a bratislavskeho rozhlasu. Za zmienku stoji i reziserkin nerealizovany filmovy namet Hanka sa vydava (1943). V Polomke a jej okoli zacal Martin Holly snimku pre spolocnost Nastup nakrucat, samozrejme za spoluucasti ochotnikov a choreografie autorky, no Slovenske narodne povstanie vsetky snahy prerusilo...
A tu i dieta prerusi svoj “listovaci” vylet, lebo lahko sa preskakuje zo strany na stranu, ale tazsie pise. Ono chcelo len kustik oprasit skutocnosti ulozene v monografii divadelneho vedca Ladislava Cavojskeho, co sa pred patnastimi rokmi odvazil zdokumentovat bohatu historiu breznianskeho ochotnictva. Odvtedy nikto nic. Take rozpomienky z kazdeho rozka troska teda nie su vobec na skodu.

Eva Cellarova

Ludovy versovnik

Do rodiska alebo cez rodisko Jana Francistiho-Rimavskeho, cez Hnustu, casto s rodinou chodievame. Vzdy, ked sa prevazime zo Zbojskej do doliny Furmanca, “konicky” pod kapotou auta spomalime. To preto, lebo nas oslovuje okolita prirodna sceneria. Potocik Furmanec ma dobry spad, ale najdu sa v nom i male zatisia. V jednom roku si pri takom kludnom toku oddychoval cierny bocian. Neobvykle, ale na jednej nohe pozoval.
Tisovec. Furmanec v nom spaja sa s tisovskou Rimavou. Tato dalej “vyzbrojuje” sa potocikmi, aby zvladla daleku cestu az k madarskym hraniciam. Proti vetrom mesto ma dobrych ochrancov: Hradovu, Strelnicu, Sarkanicu, Trstie... a v meste do spomienok, nevycerpatelna nadoba, prichadza Vaclav Vrany, Stefan Marko – Daxner, Vlado Clementis...
Rimavska dolina. Co mestecko, alebo obec, ma moznost pochvalit sa aspon jednou vyznamnou osobnostou. Napriklad v Rimavskej Pile roky zila a tvorila slovenska spisovatelka Terezia Vansova. Znama je tym, ze redigovala, vydavala prvy zensky casopis Dennica, ale aj dalsimi knihami, ako Sirota Podhradskych, Kliatba, Danko a Janko...
A sme v Hacave. Utulna dedinka a na jej namesticku pomnik pripominajuci Mateja Hrebendu (1796 – 1880). Venujme mu troska viac pozornosti.
Bol marcovy. Narodil sa i zomrel v tomto mesiaci. Zil osemdesiatstyri rokov. Z Hrebendovskeho rodu pise J. Skultety, ale aj Andrej Golema, Matej bol najbiednejsi, k tomu este nevidiaci, ale stastny a so svojim stavom spokojny.
Hrebenda – ludovy versovnik, rozsirovatel, propagator knih. Vyhladaval knihy starsieho vydania, rozpredaval knihy, ktore vysli tlacou v jeho dobe (Gaspar Belopotocky – liptovsky tlaciar knih).
Hrebenda, za pomoci sprievodcu, vela na jeho moznosti cestoval. Pochodil Gemer, Malohont, pobudol v Bratislave, v Madarsku, vo Viedni...
V jeho Vlastnom zivotopise sa objavuje aj mesto Brezno. V roku 1824, v mesiaci marec, nastupil cez Hron do Spisskej stolice dobrodincov hladat (ktori by knihy kupili, na knihy nejednu zlatku dali, podarovali by starsiu knihu, na ktoru sa uz v rodine zabudalo). Vracali sa, pravda, so svojim sprievodcom, cez Telgart, kde nocovali. Tam sa im v nasledujuci den nadaril hranovnicky prazdny voz, gazda, ktoreho siel do Klenovca na ovos.
V roku 1825 sa pohybuje medzi Slovakmi na madarskom uzemi (Sarvas, Bekesska Caba...).
Do Viedne konal cestu cez Brezno, Mikulas. Tam sa stretol s Belopotockym. Z Ruzomberka pokracoval na plti. Aj z Viedne sa vracal cez Brezno na furmanskych vozoch. Sli viaceri. Z Brezna, bol to pan z Brezna, menom Rostar. On i za Hrebendu zaplatil povozne. Zivot je uz taky, vzajomna sluzba. Ty mi das, ja ti dam, lebo doba dobu najde, co siry svet prejde.
Z posedeni s knihami Jozefa Skultetyho som sa dozvedel, ze on Hrebendu osobne poznal z revuckeho gymnazia v roku 1869. Studentom Hrebendu predstavil profesor A. H. Skultety, ktory dodal, ze tento ludovy versovnik bol aj pri J. Hollom v Maduniciach a na Dobrej Vode.
Z Hacavy do Hnuste “konicky” pod kapotou prefrcia raz-dva. Tam na namesti, pri evanjelickom kostole, v tichu pri pomniku postojme, pozdravit sa patri ospevovatela Rimavy – Janka Francisci-Rimavskeho, ktory vyvijal snahu, aby Matica slovenska sidlila v Brezne. Nestalo sa tak, ale miestny odbor Matice v meste pracuje, zije, co potvrdzuju i podujatia.
Hnusta je aj krizovatkou turistickych ciest za kulturnymi, historickymi pamiatkami, za vyznamnymi literarnymi osobnostami. To preto, aby sme sa nemuseli domov vracat tou istou trasou, ktora nas priviedla do spominaneho mestecka na Rimave.

(sg)

Horehronska spomienka

Na Kralovej holi stoji strom zeleny, vrch ma nakloneny do sumiackej zemi.

Strom, o ktorom sa hovori v ludovej piesni, zaiste letna burka ci vichre tuhych zim naklonili. Ale napriek tomu stoji aj dnes pevne. Ked mraky padaju do dolin, pozera do dialav na brala fatranske, na Dumbier, na Kriznu, Fabovu holu ci ine, okolite konciare. Preto vraj, tuto holu – Kralovou nazvali. A mozno ju nazvali Kralovou aj preto, lebo pod nou spod zeme stvoro riek vyviera. Dve – Hornad a Hnilec, tecu slnku oproti a dalsie dve – Cierny Vah a Hron, zas vecne za slnkom dobiehaju. Na upati hole, pod sedlom, ktore Besnik nazvali, zo zriedla na strani vyviera nas Hron. Spociatku jarcok, co ako mala stuzka sa klukati, nabera sil, vryva sa do brehov a jelse podmyva. No byva aj taky, ked sa naduje, kedy pazravo zalieva drobne fliacky zeme a berie clovekovi nielen skromnu urodu, ktoru horko – tazko dopestoval, ale nici velmi casto aj to, co clovek vytvoril. Hej, aj taky byva, vtedy skodi a plodi zlo.
Tento kraj je uz oddavna bohaty aj na krasne zvyky, obycaje a piesne. Chodilo sa po zitkach, po oziminach kotulali mrvan, aby zem vraj dobre zarodila. Po fasiangu veselom, prichadza aj sem, aj ked neskorsie ako inde nova jar. Potom oblievacka, ktoru vymiena stavanie majov. Nuz a potom prisiel cas na sena, chudobnu zatvu, aby nakoniec sa zeny sustredili na pracu okolo lanu. Desatoro robot s nim bolo, desatoro robot pre vsetky zeny, kym z lanu sa stalo platno. Platno na odev, na slnkom vybielenom platne vysivali zeny a dievky kvety z luk, z napradenych niti aj osnovu na krosna, na tkanie kobercov. Po stranach a kopcoch pastieri ovce a kravicky pasli, aby ich na Mitra do dediny znovu priviedli. Nuz a potom sa dedina luci s regrutmi. Po ich odchode do kraja prichadza znovu velmi skoro nova zima.
Lud Horehronia sa musel vselico naucit – no najviac rozumel drevu. Od pradavna ludia pri Hrone poznali, ze horu nemozno len rubat. Ked ruban v hore odhnila, ked zem nabrala novych sil, prisli zeny – sichnicky, aby stromky nove sadili. Pre vnukov, aby im dorastli pod pily. Z dreva, co sa z lesov zvozilo, sa zivili dalsie rody. Nieco islo na domy, na humna, lavky, branicky ci ploty. No bolo vela takych zrucnych majstrov, co z dreva sindel na pokrytie domov a kostolov struhali, ba neraz sa tak stavalo, ze sa sindel na pltiach az na Dolnu zem vozil – pltil. Na jesen zo zobieranej slamy a lieskovych lubov chlapi splietali slamienky na chleba, ule pre vcely, ale vedeli vyrobit aj velke nadoby na fazulu, hrach ci bob. Z vrboveho prutia zas kosiky, opalky, filfasky ci kose splietali.
Ubehli roky tak, ako ubiehaju vody Hrona. Spomienky najstarsich su zachovavane v pamati. A vela si toho pamata aj Hron, ktory uz od pradavna preteka touto dolinou. Pamata si vela dobreho, ale aj zleho. Pamata sa na vsetko, co sa na brehoch odohralo. Len ludia, ti ostavaju taki, aki boli predtym hrdi a smeli. Len v nich je zaruka, ze raz dejiny aj o nich budu pisat tak dobre, ako pisu kroniky o ich predchodcoch. Alebo sa hadam mylim?

Vojtech Majling