“Nechce sa mi uz veru zit, nic som v zivote nedosiahol, prezil som len taky obycajny zivot. Nemam sa cim pochvalit.”

Zn: Clovek..., ktory vie co je to cit, laska a zdravy sedliacky rozum

Pokracujem v reagovani na anonymny list, ktory prisiel do redakcie. Kedze nie je v mojej kompetencii reagovat na vsetko, k comu sa pisatel vyjadril, mozem napisat len o veciach, v ktorych pracujem.
Zacnem tak trochu odnikial. Vcera som behala po obchodoch v Banskej Bystrici v predstave, ze vacsie mesto ma vacsie moznosti a zhanala som drobnu suciastku do lampy, ktora sa pokazila. Marne. Nenasla som ani obchod, v ktorom by take nieco predavali. Drobne suciastky sa uz “nevedu”. Nasla som niekolko obchodov s hotovymi vyrobkami, ktore nepotrebujem. Vyrobky, ktore “letia”, vzhladovo zaujimave – ale ja chcem svoju staru dobru lampu, na ktoru som bola zvyknuta. Mohla by dalej sluzit, keby niekto predaval drobnosti. Nebude. V obchodoch sa vedu len “velke veci”. Rozumiete mi?
Mala som kolegu, ktory hovoril, ze jeho otec bol obycajny robotnik a vzdy sa mu vybavi v spomienkach s kefou v ruke, ako cisti topanky jemu a jeho trom surodencom. Ten kolega robi veci, ktorymi je znamy vo svojom odbore na celom Slovensku, jeho brat rozbehol podnik, ktory sa svojimi vyrobkami uz davno presadil tu aj v zahranici. O dalsich jeho surodencoch neviem, ale urcite nezaostavaju daleko za svojimi bratmi. Deti cloveka s obycajnym zivotom...
Vy sam pisete o menej znamej casti jedneho slavneho cloveka. O casti, ktory az tak “slavne” nevyzera. Vynikol, dostal sa do popredia, ma vsak aj svoje negativa a z vasho pohladu tato negativna cast prevazuje. Chceli by ste byt taky ako on? Vela slavy, obdivu, zavisti... Neviem o vas nic, z vasho listu vsak usudzujem, ze najviac si cenite to, ze nemate vo svojom zivote nic, za co by ste sa museli hanbit, co by ste museli pred kymkolvek skryvat. A to nie je hodnota, ktora by bola mierou hodnoty jedneho ludskeho zivota.