Prichadzaju jarne dni sviatocne

Dnes sa znovu zapocuvame do spomienok tych skor narodenych. Spominaju na to, kolko radosti a veselosti ludom pripravil tento cas. Zachovavalo sa vela krasnych zvykov, ktore nadvazovali v krestanskej liturgii na zmrtvychvstanie Krista.
Piata postna nedela sa volala Ciernou, Smrtnou, ale aj Sulkovou. Vtedy sa varievali rezance alebo sulky s lekvarom ci makom. V tuto nedelu vynasali dievky z dediny Morenu – bohynu smrti a zlej zimy. Morenu strojili dievky tam, kde sa najcastejsie schadzali na priadkach. Obliekli ju ako nevestu. Pri noseni dedinou ju nesmeli obracat tvarou na niektory dom, lebo sa verilo, ze tam potom pride choroba a niekedy aj smrt. Koniec obchodzky byval skoro vsade rovnaky: pri potoku Morenu odstrojili, slamu zapalili a hodili ju do vody.
O tyzden neskor bola Kvetna nedela. V tuto nedelu byvalo zvykom, ze dievcata chodili po dedine so zelenym konarikom, ktory bol ozdobeny farebnymi stuhami, ale aj vajickami. Ked prisli do domu, pekne zavinsovali, zaspievali, za co dostavali vajicka. Ku Kvetnej nedeli oddavna patrilo aj posvacovanie vrbovych prutikov – bahniatok, puzaliek, manusok, buzikov ci koziciek. Vrbove pruty svatil knaz modlitbami, kadidlom a svatenou vodou. Posvatny konarik mal chranit dom pred bleskom, odkiadzali sa nim chori. Nim sa vyhanal dobytok ci ovce na prvu jarnu pasu.
S Kvetnou nedelou bolo spojenych este vela inych zvykov. Na Horehroni nosievali v tento den do kostola matky svoje male deti, aby sa vraj cim skor naucili hovorit. Jedla a pokrmy konzumovane v tento den mali magicko – ochrannu silu. Varievali sa najcastejsie cestoviny, ktore byvali posypane makom.
A znovu je tu ten cas, aj na Horehronie prichadza nova jar. Len tych zvykov, obycajov akosi z nasich dedin ubuda. Skoda, mali by sa zachovavat, ked uz inak nie, tak aspon v nasich mysliach. Jarne slnko – symbol zivota, si vsak treba uctit aj dnes. Nie, dnes nepotrebujeme k tomu ziadne magicke ani carovne sily. Dnes by mali byt tieto dni sviatkami prirody, ale aj sviatkami rodiny, rodinnej pohody. Ale aj nasej prirody, na ktoru dnes clovek akosi zabuda. Uz o niekolko dni pride vyvrcholenie tohto obdobia – velkonocne sviatky. A o tom, ake zvyky a obrady a obycaje sa zachovavali s tymito sviatkami, si pohovorime nabuduce.

Vojtech Majling

Martinine literarne okienko

Mili citatelia Horehronia! Literarne okienko pre vas otvaram aj tento tyzden. Dufam, ze ste sa mali fajn a aj napriek tomu, ze slniecko sa na nas v poslednom case usmialo len parkrat, mate dobru naladu, pripadne sa riadite heslom Carpe diem.
V dnesnom prispevku sa vyberieme najprv do Jasenovej, pretoze prave tu zacina tliet zivot jednej z najvacsich autorit slovenskej realistickej literatury, lekara, svetobeznika, ktory svojou originalnou osobnostou predstavoval Slovensko v Cechach, vo vtedajsej Juhoslavii a juznej Amerike – Martina Kukucina – Bencura. Svoje “mlade leta” Kukucin prezil na vtedy novootvorenom gymnaziu v Revucej, cim sa otvara dalsia zaujimava tema a zaroven rozhodujuca etapa v dejinach nasho naroda. Aj preto bude mat tento prispevok dve casti. Kym sa zahlbite do tej prvej, prajem vam prijemny zazitok.
Rodny dom Martina Kukucina je sucastou Oravskeho muzea v Dolnom Kubine a dnesnu podobu dostal v sestdesiatych rokoch.
Matej Bencur alias Martin Kukucin pochadzal z rodicov Jana Bencura a Zofie, rodenej Paskovej. Vyrastal s troma starsimi surodencami – Ondrejom, Janom a sestrou Katarinou. V Jasenovej zacal chodit do skoly, a preto, ze bol nadany a bystry, ucitel Kohezba a farar Cyril Zoch presviedcali Matejovych rodicov, aby ho dali dalej studovat. Aj napriek nedostatku penazi sa stava ziakom gymnazia v Revucej a ucitelskeho ustavu v Klastore pod Znievom. Potom sa vracia spat do Jasenovej, no tentokrat ako ucitel v tej istej skole, kde kedysi ucili jeho. Tu sa rodia aj jeho prve literarne pokusy. Vznika znama Rysava jalovica, v ktorej opisuje susedov, poviedka Ticha voda venovana sestre Katarine i dalsia venovana bratovi. Jeho rodaci nemali velmi v oblube toto citanie, pretoze im nastavovalo casto aj “pokrivene zrkadlo”.
Tuzba stat sa lekarom trvala asi sest rokov, kym sa stala skutocnostou v podobe studia mediciny v Prahe. Tu si na studium privyraba pisanim poviedok do casopisov. Ked bacik z Chocholova umrie, Vianocne oblatky, Maja, Na hradskej ceste, Neprebudeny, Miso, Mlade leta... tie vsetky pochadzaju z obdobia prazskych studii. V istom obdobi sa stal Kukucin predsedom spolku Detvan. Po studiach sa marne uchadza o miesto lekara na Orave a Liptove. Najma kvoli silnejucej madarizacii odchadza na ostrov Brac, do obce Selce. Ako 44-rocny si tu za manzelku berie 18-rocnu Pericu Didolicovu, lieci chorych obetavo a casto zadarmo, pise zname dielo Dom v strani. Z rodinnych dovodov odchadzaju Bencurovci z Braca do juznej Ameriky, kde sa musi Kukucin opat podrobit lekarskym skuskam, diplom z Prahy mu neuznali. Na juznej pologuli vznika patzvazkovy roman Mat vola, a asi dva roky pred jeho smrtou sa manzelia vracaju do Europy. Vacsinou byvaju v juhoslovanskom Lipiku. V roku 1928 navstivil Kukucin Slovensko, po ktorom sa mu cely cas tak cnelo – bol na ture vo Vysokych Tatrach. Do konca zivota pozorne sledoval vsetko, co sa na Slovensku odohravalo v kulture i politike. Pocas pobytu na Slovensku sa bal o zenino zdravie, ponahlal sa za nou do Lipiku. Pani Perica coskoro po jeho navrate zbadala, ze zacal slabnut. Este v marci pisal na Slovensko: “My sme zimu stravili dost dobre, teraz sa uz zacina popustat. Onedlho budu slaviky spievat. Kasky uz kvitnu, ale myslim, banuju, ze sa prenahlili. Nocne mrazy ich obarili... Chrobaciky pocinaju vyliezat z machu na slniecko, tak i ja zasa tohoto leta budem moct ist ta, kde ma srdce nesie.”
Neprisiel. Odisiel tisko, nebadane, v tom istom mesiaci – kvetnatom maji – v ktorom sa narodil pred sestdesiatimi osmimi rokmi. Pochovali ho do rodinnej hrobky Didolicovcov, ale na ziadost manzelky ho v oktobri toho isteho roka previezli na Narodny cintorin do Martina. Manzelka Mateja Bencura zila potom v Prahe a zomrela v Trnave ako 90-rocna. Jej pozostatky ulozili k manzelovi. Kamen na hrobe pochadza z chorvatskeho ostrova Brac...
Rodny dom Martina Kukucina v Jasenovej je otvoreny v sezone – od aprila do konca oktobra, zajazdy treba ohlasit v obecnom urade (ohlasene navstevy vsak prijmu aj mimo sezony). V tyzdni je volny den len pondelok. Dufam, ze z drevenicky odidete bohatsi nielen o vysvetlenie, ze Bencur sa “stal” Kukucinom podla prezyvky jeho mamy – “Kukuca”. A ci sa vyplati rodny dom Martina Kukucina navstivit? Skuste a uvidite...

Pozdravuje vas Martina

K veceru zarosilo

Ked Vitazoslav marcovy mal svoj den, rano oci dupkom otvoril a pozrel na medvedovsku Polanu, rosnickarsky zahlasil: “V kotline breznianskej sprchne dazdik k veceru...” A tak tridsat ludskych dusi spriaznenych s prirodou na vychadzku jarnu vykrocilo.
Den ako den, poviete si, ale sprska dazdova by bola neprijemna. Slo sa smerom do Laznej. Raz vetrik pofukol, raz safran fialovej farby sa uklonil, raz slnko chrbaty zohrievalo, akoby chcelo naznacit, ze v Laznej laznicke grunty by sme mohli pri jeho lucoch skor objavit, lenze...
Laznici laznicke chodnicky opustili pred desiatkami rokov. Pobrali a zabyvali sa blizsie pri Hrone.
Horne Lazy (805 m) pri kratkom oddychu stali sa svedkom fantazie, ktora silou – mocou tvrdila, ze s Lubietovskym Veprom sa zoznamili cez signalizacne kurucke ohne v 17. storoci. Vymysel, potvrdite, ale clovek nevie, co historici este objavia. Pod touto vyvyseninou si roky chrania svoje uzemie valastianske skaly. Vetrom oslahane, slnkom opalene v puklinach skalnym ruziam zivot privolili. Ich hlavicky sa uz prebudzali.
O krok ci janosikovsky skok dalej cierna diera. Ani zlato, ani striebro neponukla, len ozvena z nej chlad vydala. A to len preto, aby nas k teplemu caju z termosiek prinutila.
A opat kroky. Blizi sa poludnie. V nedavnej minulosti, ked pocul gazda zvon hlasu a bol na poli, zlozil z hlavy klobuk, poklakol na brazdu, slova vdaky bohu sevelil.
V nasom pripade, ako v rozpravke, uprostred hory, upraveny pramen. Vodicka cez nehrdzavejucu rurocku hrkoce a dava sa na cestu do doliny. Chvala vody! Viaceri sme ju pochvalili, kym chlapi na ohradenom ohnisku ohnik rozlozili.
A potom, v tom poludnajsom sume este holych konarov bukov, nasimi myslami prebehli spomienky na tych, s ktorymi sa uz nazivo nikdy nestretneme na prvych jarnych, tradiciou opradenych vychadzkach.
Co nas ale prekvapilo, bola skutocnost, ze tych triatridsat dusi nepostretla postarka sojka, ba neordinoval ani doktor datel, chodnik neskrizila hunata vevericka...
Vitazoslav marcovy dodrzal si rosnickovy vyrok. K veceru prirodu dazdik zarosil.

(li)