V to nedelne popoludnie 19. juna akoby sa pri odchadzajucom Telgartcoku stretla cela dedina. Alebo jedna velka rodina? Ano. Detsky folklorny subor Telgartcok sa prave v to nedelne popoludnie vybral so svojim umenim cestami krizom - krazom Europou. Reprezentovat rodnu obec, Horehronie, Slovensko... seba. Od tych najmladsich po tych, co sa narodili trochu skor. Vsetci so srdcom otvorenym, s hlasom Horehronia.

Po cestach Ciech i Nemecka priamo na rieke Ryn vita malych vyslancov ranne Francuzsko. Dedinky ponorene do kvetov, domy prezivajuce niekolko storoci, hlasajuce jednoduchost, privetivost. .. Ludia rovnako krasni, priatelski. Alsasko. Pohostinne, uprimne, vnimave. A ludsky roztlieskane. Vyjadrenie vdacnosti za hudbu, tanec, spev... Za radost, za detsky usmev Telgartcoka.
Az po polnoci strieda alsaska pohostinnost vidina rana v Parizi. Ano. Je take ako vzdy. Prijemne, opradene historiou, modou, dotykom, ktory laka. Laka i Meudon. Druzobne mesto Brezna s dvojickou - generalom Stefanikom, s atmosferou, ktoru vie vycarit len Meudon. So svojimi ulickami, parkami, detskym divakom, Danielom Compagnonom, predstavitelmi mesta. Deti detom. Inak nemozno nazvat toto folklorne spojenie odohravajuce sa v uprimnej symbioze, roznorodosti reci, farby pleti, narodnosti, zvykov, tradicii... Ozaj krasne spojenie na dvore skoly Jules Ferry. Krasne slnecne a dojimave.
Mesto tretieho tisicrocia, mesto mrakodrapov, mesto ... Miesto, kde sa mozno dotknut odlisnosti Pariza. La Defense, kde mozno volne bludit, nakupovat, smiat sa, nestratit sa ... Ani Telgartcok sa nestratil v prudoch ci kolonach aut valiacich sa v nekonecnosti spletitych ciest veducich... Kam inam? K hotelu. Rano je naskok Disneyland. Detsky svet, v ktorom vek je prilis malym panom, aby zahatal vsetko to krasne vnimanie, to ponorenie sa do podstaty seba sameho. Dotyk s vlastnou radostou, pohlad na svoje prve kroky, knizky, rozpravky... Ocarenost prinasa Telgartcok ludom, ktori poznaju nas kraj, ktori poznaju nasu pohostinnost, ktorych spaja podanie ruky, folklor, usmev. Ano, priatelia z Perthes opat rozdavajuci sa, opat tuziaci po zblizeni, opat taki krasni. Rovnako i vecerny Pariz skvel sa krasou. Lode na Seine v trblietavych odleskoch Eiffelovky lakali, lakali i dalsie monumenty Pariza. Notre Dame, Louvre, Concorde, Vitazny obluk, Invalidovna ... A Telgartcok? Neuveritelne. Vsetci presni, pripraveni na odchod. Do Svajciarska.
Jazero s krasnym nazvom Svaty bod vo francuzskej Jure nedaleko svajciarskych hranic. V jeho vodach zakotvil Telgartcok. V lone nadhernej horskej prirody akoby vycarenej z rozpravky. Rovnako Lausanne, svajciarske hostitelske mesto so svojim pristavom, ulickami, olympijskym muzeom... Vsetko v zajati zelene a vod Zenevskeho jazera. Ano, i Telgartcok kupajuci sa od sameho rana v jeho vodach, ktoreho hlavnym pritokom je rieka Rhona, vytekajuca priamo z nedalekeho ladovca.
Vystupenie a vdacnost svajciarskeho publika. A potom? Akoby sa karty otocili. Pri obede, ktory chutil ozaj domacky, svajciarski muzikanti vyhravali melodie vonajuce... horami. Ano. Svajciari su hrdi na krasu svojej krajiny, ctia si svoje tradicie, zvyky, obycaje. To vsetko je i v nas. Telgartcok bol zas istym spojivkom v nadvazovani vzajomnych vztahov. Narodnych, regionalnych, ludskych.
Burka v Alpach, ladovce, jazera, obydlia plne kvetov, statok, dediny vonajuce cistotou, horske rieky, kostoly, polnocne Lichtenstajnske kniezactvo, ranna Vieden, Helpa so svojimi (nasimi) slavnostami... Telgart. Po takmer pattisic kilometroch dlhej ceste v rozdani usmevu a prijimani priatelskeho poznania sa Telgartcok vratil do svojho kraja, do svojej kolisky... Vela stastia, Telgartcok.

Jaroslav Surina