Inteligentny spotrebic

Pokazila sa mi chladnicka. A to bola pre mna hotova katastrofa. Nevedela som si predstavit svoju existenciu bez tohto stanku chutovych rozkosi a labuznickych dobrodruzstiev. Stacilo ju len otvorit a zivot zas dostal punc toho praveho stastia. Uz mnohokrat som si povedala, ze ju zamknem, zalepim, alebo jednoducho nenaplnim, aby som lepsie odolala lakadlam jej vnutorneho priestoru. Nedalo sa. Moj metabolizmus sa domahal slastnych zazitkov castejsie a castejsie, nie div, ze som uz mala uctyhodnych sto kilogramov.
Hned na druhy den som navstivila specializovanu predajnu. Predavac ma uistil, ze to, co som si vybrala, je skutocne vyrobok na urovni, je to priatel cloveka, inteligentny robot, ktory vie, co zakaznik potrebuje.
Svoje bozstvo som postavila na cestne miesto v kuchyni a naplnila na uvitanie spickovymi vyrobkami. Slavnostne som ju otvorila a vtom sa ozve z vnutra hlas:
“Si hladny, vazeny spotrebitel, a ci len zahanas nudu?”
Sokovana som vytiahla ruku z chladnicky a zavrela dvere. Co to ma znamenat? Ako vie, ze toto bola len kolaudacia jej vnutornych priestorov? Chvilu som pockala a potom som vypad opakovala. A zase ten hlas:
“Pockaj este aspon dve hodiny, kym vyhladnes!”
To nie je mozne, ved ta mi cita myslienky, co myslienky, pozna situaciu v mojom bruchu! Co teraz? Napila som sa vody a bolo mi lepsie.
“No, vidis, stacilo ti to,” ozvala sa opat. “A teraz prejdime na moju pracovnu napln. Uz som vychladena na pracovnu teplotu, ak chces, aby som prevadzala vsetky funkcie, ktore mam v programe, stlac gombik automatickeho operatora. Ale upozornujem ta, vazeny spotrebitel, ze vypnut ho mozes az po mesiaci.”
Samozrejme, ze chcem, naco som si kupovala taku drahotu, nech sluzi, ako ma. A len potom som sa dostala k precitaniu navodu. Pisalo sa tam, ze chladnicka ma specialnu fotobunku, ktora zhodnoti zakaznikove zivocisne potreby a naordinuje vhodne stravovacie intervaly. Celkom som tomu nerozumela, ale ved na to pridem, co tym myslia.
A aj som prisla. Ked som po troch hodinach isla vybrat kusok kremesa, volaco ma pleslo po ruke s zvnutra zaznel hlas:
“Nechas to? Vezmi si nieco menej kaloricke, pozri sa na seba, ako vyzeras!”
Rychlo som siahla po nizkotucnom jogurte. Bola ticho. Lenze mne to nic nebolo, iba ako psovi mucha. Vedela som vsak, ze do chladnicky nesmiem. Neskor som si isla po cokoladu a tu mi hlas povedal, ze mozem zjest iba jednu kocku proti stresu a na veceru si mam zobrat pomaranc. Docerta, uy tomu rozumiem. To je moj internista, diabetolog, endokrinolog a dietna sestra v jednom. Ale ved napokon som si to zelala, aby som nebola od nej zavisla a dokazala zvitazit sama nad sebou...
A tak sme si spolunazivali a pomaly som si zvykala na obcasne zaucho, ked som nechcela respektovat prikazy mojej inteligentky. Raz mi dokonca povedala, ze som nedisciplinovana obezna stvora. Alebo jednoducho zablokovala dvere a bolo po radosti. Ale na konci mesiaca som zistila, ze moja hmotnost klesla. Rapidne. Bol to fantasticky pocit, byt lahsia a mat sancu obliect si aj nieco ine ako stan. Ked som mohla o mesiac chladnicku preprogramovat, neurobila som tak, iba som ju pohladkala a povedala:
“Moja zlata, davam ti plnu moc a odteraz bud na mna este prisnejsia!”

Emilia Molcaniova

Trojudaje

O priatelstve sa vela popisalo v knihach, myslienky o nom sme si vylustili v krizovkach, vyznamne osobnosti sa tiez vyslovili na tuto temu. Priatelstvo sa dostalo i do prislovi. Jedno anglicke znie: Niet stastia bez priatelov, ale bez nestastia nespoznas, kto ti je priatelom.
Mal som moznost pocas doterajsieho vecerneho lihania, ranneho vstavania, pravdaze, medzitym bol cas vyplneny pracou, v ktorej obcas kolieska prevodov zaskripali.
Uchovavam preto v sebe takuto trojpravdu, ze...
Priatel je clovek, ktory ta aj napriek chybam ma rad. Vzdy je oporou.
Dobry priatel je ten, ktory zostava s tebou nielen za slnecneho svitu, ale aj ked sa obloha mrakmi potiahne.
Priatel ozajstny, nie dvojkabatovy, vie aj odpustat, a to aj mimo pisaneho zakona, lenze...
Aj moji priatelia pomaly sa tratia.
Jan Botto (1829-1881), basnik mernik, junak slobody poznal Brezno na slusnej urovni. Raz-dva razy prisiel za P. Dobsinskym, ba robil i akesi meracske prace pre mesto. Vysnokalnicky rodak vzdy pri vyznamnej udalosti pre slovensky narod vedel napisat burcujuce verse. Pri vzniku Matice slovenskej obratil sa k narodu takto: “Von sa, narod moj, huci zvon,/ von sa, von z krajin povesti,/ napred, smelo cez krizne cesty,/ na pole, dejov vystup von!”
Po rakusko - uhorskom vyrovnani (1867), ked nastupil madarizacny natlak, obracia sa na troch – trojvyzva – spolversovnikov takto:
“Jozefe (Hurban), kdeze ta tvoja pistala? Zapiskaj, nech to hne tie karpatske brala!”
“Kde tvoje, Ondrejko (Sladkovic), huslicky z javora? Zahraj nam, nech to znie i zhora, i zdola!”
“A kde je, Samo nas (Chalupka), tvoj luk (gajdy) zlatorohy? Zaduj, nech Detva skoci hor´na nohy!”

(na Demitra)

Moja mienka tiez taka. Na krasnu nasu rec nezabudajme. Aby sme o par rokov nemuseli tak pasovat, ako to robili Sturovci.
V posledny marcovy den (2005) pri krokovani do mesta sprevadzal ma smutnoprirodny obraz – spina. Pripominal celou cestou, ze ho maluje clovek bez rozdielu rokov, clovek zijuci, na nohach chodiaci, rukami rozhadzujuci... Do obrazu vlozil, vklada propagacne letaky, plastove flase, vrecuska lahkolietajuce. Spina! Nasa nevsimavost, lahostajnost, zhovievavost... s myslou: “A co mna do toho... Na cistotu su ini...” A to je chyba. Musime si uvedomit, ze za kazdym jednym z nas, nemozu ist dvaja pracovnici technickych sluzieb. Verme im. Dost maju oni na pleciach zodpovednosti.
Niet penazi! Hakliva tema dneska. Postrehli sme ju vsetci. Nie je nova, je opakujuca aj v pripade mesta Brezna. K nej predsa len tieto trojminipostrehy. Namestie mame pekne, moderne. Aj prichadzajuci turisti si ho fotozvecnuju. Aj mestsky urad ma svoj sarm, ale...
Chodniky pre chodcov (Ulica CSA) okolo neho su v placlivom stave. Najma starsi ludia sa nad zalostou pozastavuju, musia opatrne po tych “vlnach” kracat. Myslim si, ze vynovene chodniky by uradnu budovu povysili v ociach nielen domacich, ale aj v ociach tych, ktori pridu zdaleka (turisti...).
Coze? Aha! Peniaze boli aj budu, ale...

(li)