Zivot ...

   Bola psychologicka a stastna zena. Mala manzela, ktory vzdy stal pri nej. Neskor sa im narodilo dietatko, mala utesena dcerka a mali z nej velku radost. No stastie je relativne... Jedneho dna sa prebudila a nemala uplne nic...
   Prebudila sa v sychravy den, plny pesimizmu. S myslienkou na svoj zivot, v nej cim dalej, tym viac narastal pocit neistoty, zbytocnosti... Bola vycerpana a nevladala vstat z postele. Postel mala vyse patdesiat rokov. Byt bol zariadeny velmi skromne a este horsie bolo, ze nemala peniaze, aby zaplatila inkaso a najom. Svoj stary byt predala. Bol prilis drahy a nemohla si ho uz dalej dovolit. Muz s jej milovanou dcerkou, ktoru si vzdy tak velmi priala, spolu zahynuli v tom prekliatom aute, pri navrate z lyzovacky. Nikdy sa z toho nespamatala a odkedy ostala sama, nema chut zit. Je hrozne, ked clovek strati zmysel zivota a necha sa len tak unasat jeho vlnami...
   Je poludnie a stale ma oblecene svoje osarpane saty. Zlu naladu pokusa zakryt sytymi glgmi tuheho alkoholu. Potrebovala by pomoc... No uz nema nikoho... Nikoho na tomto svete, kto by jej podal pomocnu ruku, objal, ci vniesol do nej pocit istoty... Ostala tu uplne sama. Z prace ju vyhodili, lebo ako psychologicka uz dalej nedokazala pracovat... Ved teraz by potrebovala pomoc ona sama...To je ironia osudu...
   Rozhodla sa! Musi to vsetko skoncit. Uz nedokaze dalej takto zit. Oblieka si svoju oblubenu bundu, s pokazenym zipsom, ktoru mal Peter na nej tak velmi rad. Byt nezamkla, iba zabuchla dvere. Vonku je dazd a ulice uplne prazdne. Kraca s pohladom zarytym do betonoveho chodnika a nemysli na nic. Konecne je na mieste. Stoji pri zabradli vysokeho mosta, po ktorom sa chodili prechadzat este ako stastna rodinka. Pri spomienkach na tieto casy, ktore su uz nenavratne prec, ju zaboli pri srdci. Je rozhodnuta spravit to. Rukou sa chyta zabradlia a postupne nan vyklada aj lavu nohu. Ked uz stoji za nim, chce to ukoncit co najskor, aby ju nikto nestihol zastavit. Zatvori oci, privolava si myslienky na svoju rodinu, casy, ked bola stastna a odrazu skoci...
   Nikto si ani nevsimol, ze zmizla. Mala pravdu... Nikoho uz nemala... Az po tyzdni vyplavilo jej bezvladne telo na breh, kde ho nasli rybari.
Katarina Klembalova

Povedali o zenach

   Dlhe roky sme si 8. marca pripominali Medzinarodny den zien. V ostatnom case na tento vyznamny den zabudame (mozno je to tym, ze vo velkej miere podliehame amerikanizmu a casto oslavujeme sviatky, ktore su nam dodnes cudzie) a vytraca sa z nasho povedomia. Napriek tomu si myslime, ze nase priatelky, milenky, mamy, stare mamy, manzelky, dcery ci tety si zasluzia nasu pozornost nielen v den ich sviatku. Preto si ich pripomenme aspon priehrstim myslienok o zenach v podani vyznamnych i menej vyznamnych osobnosti:

   o Stovka muzov dokaze postavit tabor, ale len zena vytvorit domov (Konfucius) o Najkrajsim stvorenim je zena a ruza (D. Alighieri) o Zena je hadankou a dieta je jej rozlustenim (V. Hugo) o Najvacsou prednostou niektorych muzov je ich zena (G. Sandova) o Zena je vytrvalejsia v nenavisti nez v laske (C. Goldoni) o Horsie ako laska nepeknej zeny je priatelstvo krasnej zeny (H. Heine) o Nijaka zena sa nepoklada za stratenu (Ovidius) o Su zeny, pri ktorych aj muzi s prazdnou hlavou stracaju rozum (P. Gossanyi) o Hudba je kluc k zenskemu srdcu (M. Gorkij) o Je nad slnko jasnejsie, ze Boh stvoril zenu, aby skrotila muza (F. M. Voltaire) o Muzi tuzia byt prvou laskou zeny a zeny poslednou laskou muza (O. Wilde) o Zena je buducnostou muza (L. de Vauvenargues) o Zeny su vsetkeho schopne. Su schopne dokonca zamilovat sa do svojich muzov (M. Jokai) o Zeny mame milovat, a nie chapat (O. Wilde) o Zenske slzy su v podstate perly na jedno pouzitie (V. Javorsky) o Zeny su ako strieborne misky, do ktorych kladieme zlate vajicka (J. W. Goethe) o

Mgr. Jozef Pupis