|
 |
Vzácne obrázky:
Jednou z náplní činnosti skautov bolo aj
udržiavanie fyzickej zdatnosti. Kondíciu si udržiavali aj v prostných
cvičeniach a takto zapózovali fotografovi. Nespoznávate tieto tváre?
|
Najvýznamnejší štúrovský prozaik
(k 135. výročiu úmrtia Jána
Kalinčiaka)
Štúrovci – tiché
básnické duše aj výbušní cholerici, spoločenskí mládenci aj krajní
individualisti. V národných veciach sa všetci podriaďovali Štúrovej
autorite, ale pritom si zachovali aj vlastnú osobnosť. Nie všetci bojovali v
revolúcii so zbraňou v ruke. Revolucionárom nebol Sládkovič, ale ani
Kalinčiak.
Plodný život Jána Kalinčiaka sa začal v roku 1822 v Hornom Záturčí (dnes
súčasť Martina). Štúdium ho priviedlo do Bratislavy, kde sa nadchol pre
učiteľské povolanie. Od roku 1843 študoval v Halle. Počas tohto štúdia,
podobne ako Sládkovič, prežíval odmietnutie vysnívanej lásky. Svoje srdce
zanechal v Prešporku, v dome svojho profesora, Nemca Schröera, ktorý býval
často chorý, a preto sa nechával zastupovať svojím najlepším žiakom,
Kalinčiakom pri vyučovaní grécko – rímskej histórie a latinčiny. Ján často
chodieval aj k nim domov, kde sa zaľúbil do profesorovej dcéry Márie. Dlho
si namýšľal, že získa jej lásku, ale dievčina ho odmietla. Pre pyšnú devu
napísal báseň Mária, ktorú dlho nechcel uverejniť.
Po návrate z Halle bol od roku 1846 profesorom a rektorom lýcea v Modre,
potom riaditeľom gymnázia v Tešíne. Jeho národno – buditeľské aktivity sa
však vrchnosti nepozdávali , preto ho v roku 1869 predčasne penziovali.
Utiahol sa do Martina, kde sa stal dušou Orla tatranského.
Kalinčiak bol literárne činný od študentských rokov. V Bratislave po
viacerých nezhodách so Štúrom sa ich vzťah ustálil a stali sa priateľmi.
Kalinčiak mu pomáhal v literárnych prácach i v súkromí. Štúr sa napr. rád
elegantne obliekal, ale nevedel si sám uviazať šatku na krk, to bola úloha
pre Kalinčiaka. Keď bol Ján v Halle, túto službu prevzali ďalší študenti,
napr. Peter Kellner mu napĺňal fajku, ďalší mu strúhali brká na písanie –
slávny Štúr bol veľmi nepraktický človek. O posledných dňoch Štúra v roku
1856 Kalinčiak píše: „Zhovárali sme sa, kým tma z jeho duše nezišla... Ja
som ho opatroval v nemoci, bol som jeho dôverníkom, ja som zo pochoval za
pomoci priateľov.“ Kalinčiak, podobne ako Štúr a Botto, sa neoženil.
Svoju literárnu činnosť začal básňami a povesťami, ktoré vyšli v Sokole,
Lipe, Nitre a iných časopisoch a almanachoch. Bol výborným rozprávačom, mal
plynulý sloh a používal jemný humor. Po česky napísal historickú povesť
Bozkovci, potom nasledovali Milkov hrob, Bratova ruka, Púť lásky, Serbianka,
Mládenec slovenský; povesť Svätý duch a Knieža Liptovské. Do češtiny
preložil Štúrovu prácu O národných písních a pověstech plemien slovanských.
Potom ešte napísal prózy Láska a pomsta a rad výjavov z kortešačiek v 30.
rokoch 19. storočia Reštavrácia, kde sa prejavil ako najlepší rozprávač
slovenskej obrodeneckej prózy. Napísal aj Mnícha, Oravu, Rozpomienky na
Ondreja Sládkoviča i svoj životopis.
Dielo Jána Kalinčiaka si veľkú umeleckú hodnotu zachováva podnes aj vďaka
jeho jedinečnému rozprávačskému talentu a jeho Reštavrácia je veľmi aktuálna
práve v tomto našom volebnom roku a mesiaci. Ján Kalinčiak sa narodil 10.
augusta 1822 a zomrel v Martine 16. júna 1871.
A.
Prepletaná
Čo sa píše v starých knihách
(3)
Breznianska parenica
bola kedysi kráľovnou medzi syrmi. Údajne sa ňou Brezňania zavďačovali
vzácnym hosťom, kniežatám. Pod Ďumbierom bol taký salaš, ktorý mal vtedy
takmer tisíc oviec a podďumbierskej bryndzi sa žiadna iná nevyrovnala. Preto
Brezno dostalo aj čestné meno Bryndzovia.
Žil tu kedysi aj známy učiteľ Adolf Peter Záturecký, ktorý pod menom
Borovohájský vydal zbierku slovenských hádaniek. Zbieral aj slovenské
príslovia a porekadlá. Možno sa niekde v jeho zápiskoch nájde aj príslovie:
„Tára sa ako Šajgalova duša.“ Žil totiž v Brezne istý mešťan Šajgala a
údajne nebol veľmi obľúbený. Keď zomrel, tárali o ňom po meste, že máta,
straší.
Okrem neho žil v Brezne ďalší človek, podľa ktorého je zachované
porekadlo: „Jedna pravda bola, aj tá krivá bola, aj tá umrela.“ Tento človek
bol údajne krivý a volal sa Pravda.
Horná Lehota je rodiskom básnika Sama Chalupku. Keď bol ešte Samko malý,
rád lozil po starej hruške, čo stála pred farou, a keď ho otec nevidel,
vyberal z hniezd vrabce. Raz však zo stromu padol aj s vrabcami schovanými
pod košeľou a keď sa prebral, jeho prvé slová boli: „Joj, mamička, len mi
pozrite za košeľu, či sa tým vrabcom niečo nestalo!“
V Lehote istý čas strávil aj známy spisovateľ Jozef Gregor Tajovský a
keďže každý učiteľ tu musel mať nejakú prezývku, aj jemu ju vymysleli.
Prezývali ho Slaviapodolský.
Ak si na chvíľu z Lehoty odskočíme do Predajnej do obdobia, keď
Predajňancom vykapali všetky ovce, dozvieme sa, ako títo poslali obecného „pougára“
do Brezna, aby kúpil bryndze aspoň na semeno. Pekne potom zasiali na obecnú
lúku, pekne pooranú a pohnojenú brezniansku slávnu bryndzu, ale vyrástlo im
lopúšie. Múdry richtár údajne znovu poslal do Brezna posla s prosbou o radu.
O tom, čo mu tam povedali, sa už nehovorilo, ale ešte dlho po tom sa susedia
Predajňancov pýtali, pravdaže keď ich chceli nahnevať, či: „Bola toho roku
dobrá úroda bryndze?“
Či už tieto príbehy boli pravdivé, alebo nie, to sa dnes nedozvieme. Ale
aspoň sme sa z nich dozvedeli, že aj keď naši prarodičia mali ťažký život,
zmysel pre humor ich neopúšťal.
(koniec)
(Spracované podľa knihy V. Peřinku, Veselé putování po Slovensku, Praha,
1934)
Zuzana Kováčová, študentka PF UMB v B. Bystrici
|
