20. JUN 2006 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Erby obcí Breznianskeho okresu

Beňuš

   Prvá zmienka o obci pochádza z roku 1380 v súvislosti s vymedzovaním chotára slobodnému mestu Brezno. V stredoveku je známa ako banícka osada na jeho území, v ktorej sa ťažilo zlato a striebro. Neefektívnu ťažbu drahých kovov nahradila od polovice 16. storočia ťažba dreva a uhliarstvo pre potreby rozvoja hutníctva v regióne. V dôsledku intenzívneho výrubu lesov vznikli v okolí ďalšie drevorubačské a uhliarske osady - Braväcovo, Filipovo, Gašparovo, Pôbišovo, Podholie a Srnkovo - nazývané Bielymi handľami, patriace pod štátnu správu banskej komory.
   Beňuš bol obcou, v ktorej sa obyvateľstvo orientovalo nielen na ťažbu, spracovanie a čiastočne aj plavenie dreva, ale aj na pastierstvo. Beňušskí  bačovia a valasi boli známi v širokom okolí.
   Staršie drevorubačské tradície boli v obci výraznejšie než pastierstvo, a tak motív drevárskeho náradia sa ocitol aj na pečati, ktorú osada ako Cisársko-královský handel Benuss  používala. Jej odtlačok z roku 1858 sa stal východiskom pri tvorbe návrhu súčasného erbu obce, ktorý v takmer nezmenenej podobe prevzal symboly z pôvodnej predlohy.

Heraldický popis erbu:

   V modrom štíte položená strieborná, zubami nahor smerujúca píla bruchatka so zlatými rukoväťami, za ňou strieborné drevorubačské nástroje s prekríženými zlatými rukoväťami - nástroj na lúpanie kôry, sekera a kladivo.


     
 

Vzácne obrázky:

Jednou z náplní činnosti skautov bolo aj udržiavanie fyzickej zdatnosti. Kondíciu si udržiavali aj v prostných cvičeniach a takto zapózovali fotografovi. Nespoznávate tieto tváre?

 

 


 

Najvýznamnejší štúrovský prozaik

(k 135. výročiu úmrtia Jána Kalinčiaka)

   Štúrovci – tiché básnické duše aj výbušní cholerici, spoločenskí mládenci aj krajní individualisti. V národných veciach sa všetci podriaďovali Štúrovej autorite, ale pritom si zachovali aj vlastnú osobnosť. Nie všetci bojovali v revolúcii so zbraňou v ruke. Revolucionárom nebol Sládkovič, ale ani Kalinčiak.
   Plodný život Jána Kalinčiaka sa začal v roku 1822 v Hornom Záturčí (dnes súčasť Martina). Štúdium ho priviedlo do Bratislavy, kde sa nadchol pre učiteľské povolanie. Od roku 1843 študoval v Halle. Počas tohto štúdia, podobne ako Sládkovič, prežíval odmietnutie vysnívanej lásky. Svoje srdce zanechal v Prešporku, v dome svojho profesora, Nemca Schröera, ktorý býval často chorý, a preto sa nechával zastupovať svojím najlepším žiakom, Kalinčiakom pri vyučovaní grécko – rímskej histórie a latinčiny. Ján často chodieval aj k nim domov, kde sa zaľúbil do profesorovej dcéry Márie. Dlho si namýšľal, že získa jej lásku, ale dievčina ho odmietla. Pre pyšnú devu napísal báseň Mária, ktorú dlho nechcel uverejniť.
   Po návrate z Halle bol od roku 1846 profesorom a rektorom lýcea v Modre, potom riaditeľom gymnázia v Tešíne. Jeho národno – buditeľské aktivity sa však vrchnosti nepozdávali , preto ho v roku 1869 predčasne penziovali. Utiahol sa do Martina, kde sa stal dušou Orla tatranského.
   Kalinčiak bol literárne činný od študentských rokov. V Bratislave po viacerých nezhodách so Štúrom sa ich vzťah ustálil a stali sa priateľmi. Kalinčiak mu pomáhal v literárnych prácach i v súkromí. Štúr sa napr. rád elegantne obliekal, ale nevedel si sám uviazať šatku na krk, to bola úloha pre Kalinčiaka. Keď bol Ján v Halle, túto službu prevzali ďalší študenti, napr. Peter Kellner mu napĺňal fajku, ďalší mu strúhali brká na písanie – slávny Štúr bol veľmi nepraktický človek. O posledných dňoch Štúra v roku 1856 Kalinčiak píše: „Zhovárali sme sa, kým tma z jeho duše nezišla... Ja som ho opatroval v nemoci, bol som jeho dôverníkom, ja som zo pochoval za pomoci priateľov.“ Kalinčiak, podobne ako Štúr a Botto, sa neoženil.
   Svoju literárnu činnosť začal básňami a povesťami, ktoré vyšli v Sokole, Lipe, Nitre a iných časopisoch a almanachoch. Bol výborným rozprávačom, mal plynulý sloh a používal jemný humor. Po česky napísal historickú povesť Bozkovci, potom nasledovali Milkov hrob, Bratova ruka, Púť lásky, Serbianka, Mládenec slovenský; povesť Svätý duch a Knieža Liptovské. Do češtiny preložil Štúrovu prácu O národných písních a pověstech plemien slovanských. Potom ešte napísal prózy Láska a pomsta a rad výjavov z kortešačiek v 30. rokoch 19. storočia Reštavrácia, kde sa prejavil ako najlepší rozprávač slovenskej obrodeneckej prózy. Napísal aj Mnícha, Oravu, Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča i svoj životopis.
   Dielo Jána Kalinčiaka si veľkú umeleckú hodnotu zachováva podnes aj vďaka jeho jedinečnému rozprávačskému talentu a jeho Reštavrácia je veľmi aktuálna práve v tomto našom volebnom roku a mesiaci. Ján Kalinčiak sa narodil 10. augusta 1822 a zomrel v Martine 16. júna 1871.

A. Prepletaná

Čo sa píše v starých knihách

(3)

   Breznianska parenica bola kedysi kráľovnou medzi syrmi. Údajne sa ňou Brezňania zavďačovali vzácnym hosťom, kniežatám. Pod Ďumbierom bol taký salaš, ktorý mal vtedy takmer tisíc oviec a podďumbierskej bryndzi sa žiadna iná nevyrovnala. Preto Brezno dostalo aj čestné meno Bryndzovia.
   Žil tu kedysi aj známy učiteľ Adolf Peter Záturecký, ktorý pod menom Borovohájský vydal zbierku slovenských hádaniek. Zbieral aj slovenské príslovia a porekadlá. Možno sa niekde v jeho zápiskoch nájde aj príslovie: „Tára sa ako Šajgalova duša.“ Žil totiž v Brezne istý mešťan Šajgala a údajne nebol veľmi obľúbený. Keď zomrel, tárali o ňom po meste, že máta, straší.
   Okrem neho žil v Brezne ďalší človek, podľa ktorého je zachované porekadlo: „Jedna pravda bola, aj tá krivá bola, aj tá umrela.“ Tento človek bol údajne krivý a volal sa Pravda.
   Horná Lehota je rodiskom básnika Sama Chalupku. Keď bol ešte Samko malý, rád lozil po starej hruške, čo stála pred farou, a keď ho otec nevidel, vyberal z hniezd vrabce. Raz však zo stromu padol aj s vrabcami schovanými pod košeľou a keď sa prebral, jeho prvé slová boli: „Joj, mamička, len mi pozrite za košeľu, či sa tým vrabcom niečo nestalo!“
   V Lehote istý čas strávil aj známy spisovateľ Jozef Gregor Tajovský a keďže každý učiteľ tu musel mať nejakú prezývku, aj jemu ju vymysleli. Prezývali ho Slaviapodolský.
   Ak si na chvíľu z Lehoty odskočíme do Predajnej do obdobia, keď Predajňancom vykapali všetky ovce, dozvieme sa, ako títo poslali obecného „pougára“ do Brezna, aby kúpil bryndze aspoň na semeno. Pekne potom zasiali na obecnú lúku, pekne pooranú a pohnojenú brezniansku slávnu bryndzu, ale vyrástlo im lopúšie. Múdry richtár údajne znovu poslal do Brezna posla s prosbou o radu. O tom, čo mu tam povedali, sa už nehovorilo, ale ešte dlho po tom sa susedia Predajňancov pýtali, pravdaže keď ich chceli nahnevať, či: „Bola toho roku dobrá úroda bryndze?“
   Či už tieto príbehy boli pravdivé, alebo nie, to sa dnes nedozvieme. Ale aspoň sme sa z nich dozvedeli, že aj keď naši prarodičia mali ťažký život, zmysel pre humor ich neopúšťal.

(koniec)

(Spracované podľa knihy V. Peřinku, Veselé putování po Slovensku, Praha, 1934)
Zuzana Kováčová, študentka PF UMB v B. Bystrici


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT