Jan Chalupka v Brezne

(Chalupka knaz a kazatel)  

   V tomto roku si pripominame 215. vyrocie narodenia a 135. vyrocie umrtia dramatika a evanjelickeho knaza Jana Chalupku.

   Pred piatimi rokmi sme v nasom Horehroni ponukli citatelom cyklus dvanastich prispevkov o zivote a diele tohto velkeho a vzacneho cloveka, ktory zil a posobil v nasom meste takmer patdesiat rokov a je tu aj pochovany. Pri 135. vyroci jeho umrtia, ktore si pripominame 15. jula, ozivme si jeho breznianske roky prispevkom:
   Jan Chalupka prijal vokator (pozyvaci list, pozvanie) evanjelickej cirkvi v slobodnom kralovskom meste Brezne, ktore vtedy malo 3196 obyvatelov. Vysvateny bol 29. jula 1824 bystrickym fararom a banskym superintendentom Adamom Lovickom (vtedy sa zacala znamost s jeho dcerou a buducou Chalupkovou manzelkou). Do uradu a do duchovnej sluzby nastupil 1. augusta a zotrval v nej do svojej smrti – celych styridsatsedem rokov. Pred nim dlhe roky po tolerancii bol v tomto urade Jan Kuzmany – Karolov otec. Chalupku volali aj ine mesta za farara aj za profesora – Presov, Prespork – Bratislava, Ochtina aj Spisska Nova Ves. Ale on zostal v Brezne a vybudoval si tu svoje zivotne dielo.
   Toto takmer polstorocie na breznianskej fare znamenalo jeho vnutorny rast, plodnu pracu, pracu pre cirkev, narod aj pre neho sameho – stal sa spisovatelom–dramatikom, spravcom banskeho a preddunajskeho biskupstva, zrastol s Breznom a zvecnil ho vo svojich dielach a aj Breznania boli na neho hrdi, spominal a spomina sa v cirkvi a v meste, postavili mu pomnik pred jeho farou v mestskom parku. Ale zazil aj nejedno sklamanie od svojich cirkevnikov, hlavne na sklonku zivota. Po prichode ho prijala priestranna breznianska stara fara v cirkevnom dome, kde mali byty aj ucitelia a kantor (terajsia je z roku 1876). Po poziari v roku 1842 na jeho podnet vybudovali za farou smerom k chramu priestranne syparne – cirkevnu obilnicu, pristupnu kazdemu a na jednej casti cirkevneho domu dal vybudovat poschodie. Za Chalupkovho uradovania bol v chrame postaveny dnesny oltar, chory a kazatelnica, v prvu adventnu nedelu roku 1866 boli  vysvatene – stalo to 6622 zlatych. V roku 1862 dostal chram novu strechu, zvonica mala dva zvony, (cintorin pod Dubravkou obmurovali az po jeho smrti, v roku 1872). Na druhej strane pri kostoliku, kedysi evanjelickom („na branicke“) bola postavena v roku 1858 aj evanjelicka skola (berny urad, osobitna skola).
   Toto polstorocie prezil Chalupka medzi ludom, ktory zasluhuje pozornost nielen preto, ze tvori vyznamnu cast prostredia jeho zivota, ale aj preto, lebo ho zvecnil vo svojich dielach.  Mestania slobodneho kralovskeho mesta, bohateho, prosperujuceho, s rozsiahlym chotarom a najma horami pod Dumbierom boli bohati, prosperujuci, vyspeli aj kulturne – ale aj chybujuci, casto zachadzajuci do smiesnych krajnosti, ked sa chceli vyvysit nad okolie, ako si zakladali na tituloch, poctach a ako sa priklanali k panskym sposobom a k madarizacii a hungarizmu vpletanim znamych madarskych a nemeckych slov do svojej reci. To vsetko vo svojich hrach opisal Jan Chalupka. A tak im postavil pomnik, casto nelichotivy – vo svojom Kocurkove aj v inych dielach. A oni sami citili, ze su zosmiesneni. Verejne mu to vycital v znamom spore cirkevnik Michal Slabej. Tento popredny mestan sa so staznostou obratil v roku 1839 na superintendenta Seberinyho, na konventy a presbyteria za to, ze ho Chalupka vynechal z radu presbyterov. Bral to ako urazku a vsemozne Chalupku kritizoval a opisoval – ze zle volil inspektora, ze nekaze dost hlasno, ze navstevuje len niektore domy a pod.  Ale najviac mu zazlieval, ze napisal Kocurkovo. V liste z 27. oktobra 1839 pise: „Inspektor Lehotsky – a to je mnohym v cirkvi znamo – naseho Sl. B. K. Pana Chalupku ne jeden, ale vickrat v svem dome skolil, aby kocurkovske knizky a comedie nevydaval, ze svych dusi, co ho chovaju, posmech necinil.“ Ale cirkevnici dali za pravdu fararovi a cely tragikomicky spor sa 24. novembra 1839 ukoncil.
   Breznianski presbyteriani sa vsak nezhodovali vo vsetkom so svojim fararom. Chceli sami rozhodovat aj o duchovnej stranke cirkevnej prace. Davali si zalezat na reprezentacii, potrpeli si na tituly (Jeho Milost, urozeny pan a pod.). Chalupka respektoval ich autonomiu a ich prava – vcelku s nimi vychadzal dobre. Tak ako mestianstvu (ktore vtedy bolo zvacsa evanjelicke), tak aj k mestu bol postoj Chalupku korektny. Z mestskeho uradu dostaval vela listov, aby to-ono vyhlasil z kazatelnice, alebo uradne vybavil. Rovnako vychadzal dobre aj s katolickym fararom – spolu robili opatrenia proti chorobam, organizovali pomoc vyhorenym rodinam v Dobrej Nive, zmierovali manzelov, pomahali ustavu hluchonemych a pod. V roku 1844 ho mesto poziadalo, aby viedol prace na uprave cintorina, organizoval oslavy kralovych narodenim a ine sluzby. Aj ked mesto bolo viazane patronatnym pravom voci katolickej cirkvi, bolo spravodlive aj voci evanjelikom. Od roku 1816 evanjelicka cirkev dostavala len 200 zlatych, v roku 1853 mesto rozhodlo, aby bola aj evanjelicka cirkev podporovana rovnako ako katolicka – v roku 1862 boli na mestske trovy pokryte budovy obidvoch cirkvi, mesto prispelo na odkupenie domov pod zahrady okolo evanjelickeho kostola a na slavnosti obnoveneho a vnutri znovuzariadeneho chramu boli pozvani aj katolicki mestania. V bohatom meste bola aj evanjelicka cirkev majetna a prosperujuca. Mesto vyrovnavalo patronatne zavazky a pomahali aj cirkevnici. V case Chalupkovej smrti bol v evanjelickej cirkvi rocny prebytok okolo tisic zlatych a cirkev mala istinu 10 109 zlatych, v tych casoch velku sumu. Plat mal Jan Chalupka velmi dobry. Pri odchode na dochodok mal prispevok (salarium) 315 zlatych, katecheticky honorar 30 zlatych, od cirkevnej pobocky (filie) Myto 15 zlatych, za stoly 300, za ofery 30, konfirmacie 20, vytahy z matriky 20 zlatych, zita 30 kil, psenice 12, ovsa 28, sena 6 vozov, 10 krizov ovsenej slamy, 10 krizov zitnej slamy, byt vo fare, drevo, dve zahrady, dva ostredky pola. Bol to vtedy dochodok slusny, ba znacny. Ale Chalupka mal zmysel aj pre hmotne potreby inych a vedel pomahat tam, kde bolo potrebne. Bol jednym z nasich prvych muzov, ktori – este pred Lichardom sa postavili za hmotne pozdvihnutie ludu. Po slovensky a po nemecky napisal knizky – knizocky, kde odporucal sporitelne a zivotne poistenie. Zalozil aj zakladinu pre nemajetnych konfirmantov, zo svojej muky doprial aj levocskym profesorom...
   V takomto ramci prezil Jan Chalupka svoj dlhy zivot, ktory robili zaujimavym a cennym praca a udalosti ako pevna vypln. Ale neobisli ho ani dalsie spory a trapenia – neprijemnosti s kaplanom Durisom a rodinne problemy. Ako sedemdesiatrocny zlozil biskupsky urad a tuzil uz len po pokoji a oddychu. Pytal si kaplana. Ako kaplani sa unho vystriedali aj Pavol Blatnicky, Pavol Dobsinsky a aj Jan Duris, s ktorym mal Chalupka neprijemnosti pre financie. Tento spor mu strpcoval posledne roky zivota a trval az do jeho smrti 15. jula 1871. Pohreb mal 18. jula, pochovaval ho zvolensky senior Alexander Doleschall. Jeho hrob je nedaleko stredneho vchodu v mestskom starom cintorine spolu s hrobom jeho manzelky – ohradeny zeleznymi mriezkami a s granitovym nahrobnikom, na ktorom je napis: „Dustojnemu Panu Janovi Chalupka, ev. Slova Boziho Kazateli, 1791 – 1871. Cirkev a jeho ctitele.“
   Z tohto zivota vyrasta aj Chalupkovo literarne dielo a medzi nim aj jeho duchovna poezia – nabozenska piesen.

A. Prepletana

Erby obci Breznianskeho okresu (5)

BYSTRA

   Kralovska komisia, hodnotiaca stav lesov na Horehroni v roku 1563, nasla v okoli Wistrej fungujucu hutu na vyrobu zeleza. V jej okoli, na povodnom uzemi Hornej Lehoty, vzniklo postupne sidlo dnesnej Bystrej. Sukromni taziari tu v 16. – 17. storoci dolovali zlato a striebro, obyvatelia pracovali ako drevorubaci a uhliari. V nasledujucich dvoch storociach sa postupne v troch hamroch, patriacich Hroncianskemu zeleziarskemu komplexu, spracovavalo surove zelezo. Prvykrat sa obyvatelia osady pri Bystrianke spominaju v roku 1788. Hoci bola Bystra evidovana ako osada erarnych zeleziarni, v povedomi obyvatelov zostavala banickou osadou. Svedcia o tom aj nahodne objavene relikvie svatej Barbory, patronky banikov, ulozene do monstrancie tunajsej kaplnky v roku 1816.
   Obec donedavna pouzivala heraldicky neschvaleny erb s geografickym a rastlinnym motivom v kombinacii so symbolom jaskyne. V novom navrhu erbu je spojeny zamestnanecky motiv (banicke naradie) a motiv bystriny, symbolizujuci nazov obce.

   Obsahova charakteristika erbu:
V striebornom stite nad modrou zvlnenou pazitou so striebornym zvlnenym brvnom modre skrizene banicke kladivko a zeliezko.

Pripravilo Horehronske muzeum