Lenka Zatkova, studentka, Lehota pod Vtacnikom:
- Prave sa vraciame domov z dovolenky v Nizkych Tatrach, byvali sme v hoteli Barbora v Boci. Boli sme sa pozriet na lanovku a rekreacne sme pobehali po okolitych horach. Navstivili sme skanzen oravskej dediny, vo westernovom mestecku sme neboli, pretoze vstupne 220 korun je neunosne na pomery dnesneho cloveka. V Brezne sme si pozreli Horehronske muzeum, kde sme videli rozne druhy remesiel, rozlicne ludove oblecenie, zaujali nas liatinove krize z cintorinov i stare kuchynske riady, mne sa velmi pacili zehlicky, lebo rada zehlim a podpisali sme sa do knihy navstev. Tatry sa mi velmi pacia, nepochadzame sice z mesta, ale u vas je to ine, priroda u vas je krajsia. Stretli sme sa vsak s nedostatkom informacii. Chceli sme sa previezt Ciernohronskou zeleznicou, ale na Chvatimechu nam nevedeli povedat, ako to funguje a odkial kam ide. Preto sme to vzdali.

Alena Velikova, bankova uradnicka, Bochov pri Karlovych Varoch:
- Uz dvadsatsedem rokov som prec zo svojho rodiska, ale vraciam sa sem kazdy rok na dovolenku. V Ciernom Balogu mam surodencov, budeme tu asi tyzden a zatial sme boli len na navstevach. Chceme sa pozriet na Ciernohronsku zeleznicku, do Vydrova, na Tale, do Banskej Bystrice a tak. Prekvapilo ma, ze parkovne je niekde patdesiat a inde desat korun.

Peter Augustin, robotnik, Trnava:
- S manzelkou a dcerkou sme na rekreacii v Bystrej, byvame v hoteli Biela medvedica. Doteraz sme stihli navstivit jaskynu v Demanovej, dnes sa chceme trosku popozerat po Brezne. Zatial sme spokojni, aj pocasie je dobre, slniecko nepali ako u nas.

MUDr. Elena Lipska, CSc., lekarka, Bratislava:
- Dovolenkujem u znamej v Hornej Lehote s Tomasom a Michaelou, detmi mojej priatelky. Sme uneseni prirodou, milymi ludmi, cistotou, ktora tu vladne. Boli sme sa kupat v Podbrezovej, boli sme na Krpacove, pozriet sa na Pramen Sama Chalupku a chodime na prechadzky so psikmi. Tomasko v potoku nasiel zbytky starych hlinenych i smaltovanych hrncov a mis. V Brezne sme si pozreli Horehronske muzeum. Je tu krasne, sme spokojni, je nam dobre.

Jozef Dvořacek, chemik, Vranovice pri Břeclavi:
- Ubytovani sme v chate v Muranskej Hute, sme tu len druhy den, zatial sme boli na vylete na Muranskom hrade. Pocasie nam praje tak na polovicku, chystali sme sa na Chopok, ale v tom nam zabranilo. V Brezne sme si pozreli muzeum, je pekne, aj mesto sa nam paci. Zatial sme spokojni.

Erika Zajakova, statna zamestnankyna, Kosice:
- Pred tromi rokmi sme kupili chalupu v Michalovej. V zime lyzujeme a v lete prerabame chalupu. Dva tyzdne sme boli v Chorvatsku a tyzden stravime tu. Priroda je krasna, no cesty u vas su hrozne, s Kosicami sa nedaju porovnat. Sluzby su uz dobre, zlepsili sa.

(ng, ma)

Preco bolo rozumne postavit v Brezne sochu Martina Razusa

   Cast verejnosti v Brezne prijala postavenie sochy Martina Razusa na breznianskom namesti s velkym zadostucinenim. U dalsej casti sa tato udalost stretla bez vacsieho zaujmu.
   Uz v antickom Grecku si ludia uvedomovali, ze niektori jedinci vynikaju v roznych odvetviach cinnosti, preto povazovali za ucelne pamiatku na nich zachovat aj pre potomkov - a postavili im sochy. Nasa spolocnost tuto kulturu prevzala a vedenie mesta Brezna rozhodlo postavit sochu cloveku, ktory posledne roky svojho zivota prezil v Brezne a ako publicista a politik vyznamnou mierou ovplyvnoval zivot na Slovensku. Okrem toho ako basnik a spisovatel zanechal Slovakom poklad trvalej hodnoty.
   Socha stvarnuje Martina Razusa ako knaza - v knazskom ruchu. Ale jeho aktivity by vari vystiznejsie vyjadroval obciansky oblek. Ved taziskom jeho cinnosti bola svetska literarna tvorba, hlavne poezia, romany, eseje, potom publicistika a praca politicka. Nie je zanedbatelna ani jeho poezia nabozenska.
   Slovenska literatura z obdobia 1. svetovej vojny nema cennejsej protivojnovej poezie ako su verse Martina Razusa. Rovnako jeho burcujuce basne na obranu svojbytnosti slovenskeho naroda uz pocas Uhorska a potom za prvej CSR zostanu trvalym svedectvom snah Slovakov o vydobytie si primeraneho miesta medzi statmi a narodmi Europy. Brezno osobitne vdaci Martinovi Razusovi, ze temou jeho viacerych romanov sa stali historicke udalosti z dejin mesta. V nich kriticky poukazuje na nesvary, ktore trapili slovensku spolocnost, aby tak svojich sucasnikov, ale aj potomkov varoval pred chybami, ktorych sa dopustali ich predkovia. Trvalu stopu zanechal aj v evanjelickej nabozenskej poezii, ktoru vyznamne obohatil a zasluzil sa o jej poslovencovanie.
   Slovensku spolocnost necti, ze odkazu Martina Razusa venovala dosial tak malo pozornosti (nesluzi ku cti ani politickej strane, ktora si prisvojuje ulohy pokracovatelky strany, ktorej bol Martin Razus dlhe roky predsedom, ze si dosial ani pri jednom jubileu nepokladala za povinnost venovat mu verejnu spomienku). Obdobie, v ktorom Martin Razus zil a ktore nasledovalo po jeho smrti, mu nebolo naklonene. Ako obranca svojbytnosti slovenskeho naroda nenasiel vdaky ani ocenenia u oficialnych predstavitelov prvej CSR. No a hanbou vlady „socialistov“ je, ze cloveka, ktoreho zmyslom zivota bol boj za svojbytnost naroda a zlepsenie socialneho postavenia, chceli z dejin vymazat len preto, ze bol fararom! Tak sme svedkami, ze breznianska mestska kniznica nevlastni suborne dielo tohto obcana mesta.
   Mesto vhodne vyuzilo moznost, ktoru mu poskytla osobnost Martina Razusa, aby sa zviditelnilo ako mesto, v ktorom zili a posobili vyznamne osobnosti slovenskych dejin. Zvyraznila sa takto kulturno-historicka uloha Brezna v slovenskych dejinach.
   V kratkosti sa dovody pre postavenie pamatnika Martinovi Razusovi na breznianskom namesti daju zhrnut do niekolkych viet: Martin Razus predstavoval dostojneho pokracovatela slavnej generacie Sturovcov. Bol osobnostou, ktora vo svojej dobe vyznamne ovplyvnovala politicky a spolocensky zivot slovenskej spolocnosti. Nezmazatelne sa zapisal do slovenskej literatury predovsetkym zbierkami svojich basni a romanov. Niektore jeho diela patria k „zlatemu fondu“ slovenskej literatury. Bol neohrozeny bojovnik za svojbytnost slovenskeho naroda a zlepsenie socialnych podmienok zivota tych najbiednejsich. Predstavoval moralnu autoritu. Bol nepodkupny a vysluzil si privlastok Svedomie naroda. Posledne roky svojho plodneho zivota prezil v Brezne. V Brezne sa s nim lucilo cele kulturne Slovensko. Vo svojej romanovej tvorbe zvecnil aj cast historie Brezna a svojim posobenim pozitivne zviditelnil mesto.
   Pomnik ma trvalo pripominat potomkom a navstevnikom, ze v Brezne zila a tvorila osobnost, ktora vyznamne ovplyvnovala spolocensky, politicky a kulturny zivot na Slovensku. Pomnik vsak nie je iba takouto pripomienkou, ale stal sa aj ozdobou mestskeho parku a pamatnikom tiez pre tych, ktori sa o jeho postavenie zasluzili.
   Poznamka: S dielom Martina Razusa sa mozno suhrnne zoznamit v monografii Michala Gafrika: Martin Razus I, II (zivot a dielo), vydalo Literarne informacne centrum, Bratislava, 1998, 2000.

Dusan Gajdosik

Dobre spravy

   „Pozdravujem vas, lesy, hory, z tej duse pozdravujem vas! Co mrcha svet v nas skvari, zmori, zrak jeho urknul, zmamila loz, ohlusila presila. Vy k zitiu privediete zas, vy vzkriesite, vy zotavite, z jatrivych vyliecite ran ...“
   Zamerne som si vybral uvodne verse slovenskeho klasika P. O. Hviezdoslava, kde vystizne dava uctu lesom, horam. Slovensko, Slovakei, Slovakia, po vysloveni mena statu, krajiny Slovensko sa najma cudziemu vynara krajina rozpravkovych prirodnych kras, krajina lesov, hor. Slovenske lesy vdacia za to klimatickym podmienkam, ale aj uvedomelosti, praci generacii, ktore vedeli, docenovali, co znaci v zivote cloveka les - hora. Co vsetko mu dava, cim prispieva, obohacuje.
   V poslednom obdobi dorazilo narusenie ekologie, pod ktore sa podpisuje zisk - profit. V technicky rozvijajucom sa svete privadza ludstvo ku katastrofe. Slovenski hospodari lesov uz davno boli svojou vyspelostou, uvedomelostou ovela vpredu ako v sucasnosti. Nanucovanim vzoru sveta USA, ktore ako jeden z najvacsich znecistovatelov nechcu Kyoto zmluvu  podpisat na znizenie exhalatov. Nezodpovedne konanie, ktoreho dosledky, zial, musi znasat cely svet. Nezodpovedne k sucasnikom a najma k buducim generaciam. Aj ked zijem na severoamerickom kontinente, mam strach z takychto vzorov.
   Potesujuci je dokaz vyspelosti nasich predkov, ze Slovensko so statmi ako su Finsko, Rakusko, Svedsko, Svajciarsko podla svetovej organizacie ma najlepsie zachovane lesy. Kde je este zachovany les, tam je aj zivot zveriny. Ved les sa spaja s plucami. Lesy su pluca planety. Udrzi si Slovensko tuto poziciu aj v buducnosti? Bude mat uvedomelych ludi, hospodarov? Alebo sa upise vzorom aj v tom negativnom, cize v mene profitu?
   Keby ine staty mali takych geniov, velikanov, ako Slovensko, vedel by o nich svet, pysili by sa pravom a domaci by sa v skolskych laviciach ucili o nich. Karol Kuzmany o jednom takomto velikanovi povedal: Otec slovenskych a europskych lesov - Jozef Dekret Matejovie z Dobroce, treti! najvyznamnejsi clovek - Slovak! Prednedavnom prebiehali rebricky stovky najuspesnejsich, najvyznamnejsich Slovakov v dejinach. Je na polutovanie, ze genius, otec slovenskych lesov J. D. Matejovie sa nesklonoval ani v jednom rebricku. Ale dozvedel som sa aj dobre a radostne spravy. V Banskej Bystrici 7. jula lesnici z Lesov SR odhalili parcik na Narodnej ulici, ktory pomenovali menom J. D. Matejovie. Pri jeho buste pred budovou statnych lesov pribudla tabula s textom v slovenskom a anglickom jazyku, ktora navstevnika oboznamuje s osobou a dielom J. D. Matejovie.
   Na zaver. Je leto, cas dovoleniek. Les, hora bude cielom cesty dovolenkarov. Myslime a spravajme sa v lese tak, aby z tejto krasy ostalo aj dalsim.

Pavol Datko

Odpoved na clanok v Horehroni c. 30 z 25. jula

Kosenie

   Po precitani clanku z Horehronia c. 30 z 25. jula som sa rozhodla na danu temu odpovedat. Pan riaditel povedal: „Kosi sa od jari do oktobra.“ Nech mi niekto vysvetli, co sa v septembri, eventualne v oktobri kosi? Co narastie zvlast v horucavach, ake vladnu teraz. Myslim, ze situacia s travou – burinou sa musi riesit vtedy, ked je aktualna. Dovolim si tvrdit, ze skoro v celom meste su vykosene len pasy vedla hlavnej cesty (nech turisti vidia poriadok), za pasom a chodnikom je hotova dzungla. Burina po pas. Pan riaditel chcel konktretne uviest ulice. Prosim, CSA, Fucikova, Clementisova, Nalepkova okolo skoly, vsade vo vnutri cinzovych blokov z kazdej strany. Treba si sadnut do auta a prejst sa ulicami mesta, burina je dobre viditelna vsade. Odvolavanie sa na financie – stary argument, myslim nestaci. Tolko ludi nezamestnanych na podpore a na kosenie a hrabanie ich niet. A myslim ani dobrej vole. Byvalo na dedine dobrym zvykom, aby sa plevel nesiril, pokosit ho pred dozretim semien. Hovori to aj sedliacky rozum. Este pred par rokmi park na Ulici CSA bol, co sa tyka porastu, uplne iny ako je teraz. Prevlada bodliak, chren, pakostinca lucna a lopuch, ziadna bezna trava. Byvali mocipani sa snazili, aby mesto aspon naoko vyzeralo slusne, kosilo sa pravidelnejsie. To vieme vsetci.
   Dalsia vec: psiky: Nariadenie mesta hovori: Pes musi byt prihlaseny, rocny poplatok 1000 korun. Pes nemoze volne pobehovat po ulici, ma byt na voditku a pohybovat sa po vyznacenych priestoroch a podla moznosti – nebrechat. Majitel psa je povinny zbierat za psom sekrety a vhodit ich do psieho kontajnera.
   Pytam sa, co mesto a technicke sluzby urobili pre to, aby nariadenia neboli v rozpore s ich dodrziavanim. Velke nic. Da sa to povedat aj inac. Do burinatych casti sa daju tabulky so zakazom, potom treba caste kontroly, kazda korunka sa zide. Tam, kde by psickar mohol so psom ist, je metrova burina a ist popred cinzove domy je riskantne. Aj ked chodniky a cesticky su chvalabohu verejne. Vsade sa najde iniciativny, dolezity srdo, aktivny blbec alebo mudry opilec, ktorym vsetko prekaza. Nemozno si sadnut na lavicku, nebodaj psa pustit z voditka, alebo aby pes zabrechal. Kazdy zurivec si vylepsi naladu na majitelovi psa, najde mnozstvo argumentov a vyhrazok a ty majitel psa sa mozes vadit, alebo aj pobit – zakon je na opacnej strane. Nikde nie je vyhradena plocha, nikde nie je kos na psie vykaly.
   Psa nema kazdy z pasie, niekomu hlavne starsim ludom prechadzka pomoze po zdravotnej stranke a tito ludia za svojim psom sekrety zbieraju. Niet nic, co by bolo pre psickarov urobene. Niet ani lavicky, kde by si clovek mohol sadnut. Je zname, ze lavicky zdevastovala nasa „zlata mladez“ - v niektorych pripadoch vieme, kto to bol. Nie pokuta, ale lavicku dat urobit tomu, kto ju polamal, by bolo spravnym riesenim. Stacili by tie prirodne bez operadla, kmen stromu rozpileny, ohoblovany a osadeny v zeleznom alebo betonovom podstavci. Nie su drahe a vydrzia. Technicke sluzby vypilili mnohe stromy, kmene ktorych by boli vhodne na tieto ucely. Takze drevo by sa mohlo najst.
   Bolo by este viac veci, ktore obyvatela mesta trapia. Dufam, ze niektori obyvatelia sa ozvu. Takato pisomna diskusia je prijatelna pre kazdeho.

Edita Stulajterova