Pachatel a obet

   Ilonka kracala neskoro vecer parkom, ked ju niekto chytil zozadu za vlasy.

   „Stoj!“ zareval na nu zachripnuty muzsky hlas. „Bistu, aka pekna kocka!“

   „Co chcete?“ spytala sa Ilonka roztrasenym hlasom. „Nechajte ma na pokoji.“

   „Cus, holubicka, najprv sa trochu pohrame.“

   „Ak ma nepustite, budem kricat!“ pokusila sa  vymanit z jeho zovretia. „Pomoc, pomoc!“ zarevala priskrtenym hlasom.

   Silne muzske ruky ju vsak este mocnejsie objali.

   „Pockajte, ved sa mozeme dohodnut, preco tak narychlo,“ zacala inu taktiku Ilonka.

   „No, takato rec sa mi paci,“ zarehotal sa nasilnik, „ved by ma mrzelo, keby som musel porusit taku peknu fasadu.“

   „Takze,“ zacala Ilonka, „vychadzajme z faktov. Vy,“ pichla prstom do jeho hrude, „ma chcete znasilnit, vsak?“

   „Preco hned take skarede slovo?“

   „Pokracujme, teda, vy ma chcete znasilnit, takze som obet a vy ste nasilnik, teda pachatel. Opravte ma, ak sa mylim. Dobre hovorim?“

   „Netarajte uz tolko a podme na vec.“

   „No, moment, moment, v tomto musime mat kvoli buducnosti jasno.“

   „Kam tymi vasimi recami vlastne mierite?“ Ilonka citila, ze zovretie povolilo.

   „Nechcem, aby ste mi raz v zivote vycitali, ze som vas neoboznamila so svojim zdravotnym stavom. Preto vam hovorim na rovinu, ze mam AIDS v pokrocilom stadiu.“

   „To myslite vazne?“ spytal sa a stitivo sa od nej odtiahol.

   „Ano, takze v nasom pripade som ja pachatel a vy obet. A som velmi rada, ze ste to pochopili, lebo ste prvy chlap po dlhom case, ktory ma chce. Tak, pod holubok, uz sa na to tesim.“

   „Nie, nie, nechajte ma,“ teraz sa zasa pre zmenu on pokusal vymanit z jej objatia. „Prosim vas, nie, nechajte ma,“ zapasil s nou.

   „Ziadne take, dohovorili sme sa, predsa! A co ste si zacali, dokoncite!“ trvala na svojom Ilonka.

   „Pomoc, pomoc!“ reval ako najaty a zmizol v krovi.

   Ilonka sa oprasila, zobrala kabelku a cestou rozmyslala: „Ta Betka mi dobre poradila. Mala pravdu, ked hovorila, ze vsetci takito hrdinovia su v podstate obycajni sraci.“

Emilia Molcaniova

Martin Razus zblizka

(18. oktobra 1888 Vrbica – 8. augusta 1937 Brezno)

   Nase rozpomienky na velkych ludi vacsinou zaznamenavaju len ich vypukle a charakteristicke crty, ktore su velmi ostro vyhranene, uz z dialky viditelne, vyzdvihujuce to, co podciarkuje tuto osobnost. Oslavne jubilejne clanky maju este jednu vlastnost: vychytia z celeho cloveka zase len kladne stranky. Toto vsetko vsak nie je pravy clovek. Treba ho poznat nielen vo sviatocnych satach, vyobliekane, ale aj vo vsednom svetle kazdodenneho zivota.
   Dnes ponecham slavnostne poznavanie chladnych vysin dokonalostnych vlastnosti povolanejsim a radsej si priblizime Martina Razusa do teplejsieho, intimnejsieho prostredia vsednych dni.
   Vsetci vieme, ze Razus bol celou svojou osobnostou oddany literature, politike a svojmu fararskemu povolaniu. A tejto svojej oddanosti ma co dakovat, ze sa dopracoval tych met, ktore si zaumienil. Sustredil sa tym smerom, kde chcel udriet a uder bol potom vzdy intenzivny. Prave tato vlastnost potom vydala aj tie nasledky.
   Bol spisovatelom, ale bibliofilom (milovnik knih) nikdy. Jeho kniznica bola bohata, ale jeho pomer k nej nebol laskou, len potrebou. Cital diela, vzival sa do ich podstaty. Tato sustredenost mu prinasala urcitu formu nespolocenskosti. Obluboval mensie kruzky, vyhybal sa velkym spolocnostiam. Ladeny bol na vaznejsie tony, co niekedy pocitoval ako bremeno. Zahnala ho k tomu aj povahova tvrdost. Pisal rychle, bez namahy, svoj pisaci stroj hladil ocami ako milenku. Ked pracoval, okolo neho muselo panovat ticho. Vyrusoval ho aj nepatrny poulicny ruch malomestskeho Brezna. A pritom vedel milovat aj haravaru boja na politickom kolbisti ako recnik na schodzach narodnej strany. Co ho vsak znechucovalo, bol nepreberavy, nerytiersky, nedzentlmensky, zaskodnicky utok politickych gangstrov. Ale slahol do nich aj on, ked urazky boli prilis dotierave.
   Prezili sme aj obdobia, v ktorych svetsky krik na jeho adresu volal to povestne „ukrizuj!“ Nechci knaza, volal svet, ktory s modlitbou chce cin, nechci politika, co neplava s prudom, nechci basnika, ktory slucha, preco narod jeho kvili. A my v casoch, v ktorych bolo modou plazit sa, naozaj vyhnali sme knaza, bicovali politika, umlcali a uvaznili v trezoroch basnika. A podnes azda, azda podnes sme sa ako celok – ako narodne spolocenstvo - k nemu, vinnici jeho, s prosbou o odpustenie navratili.
   Diamantom ktorysi ta nazval, basniku, ked zatiahlo sa nebo, nielen na Slovensku, ale aj v Cechach, na Morave, v Polsku, ked prsal dazd nekrologov, ked – v tej hodine, ked zovrela ta rodna zem – vedeli sme jasne: mali sme knaza, basnika, mali politika.
   Bol naozaj basnikom a spisovatelom tisicorakych studni a studniciek. Cistej vody a cisteho slova. Svedcia o tom temer tri desiatky literarnych zvazkov basnikovych, jedenast basnickych knih, romany, dramy, prozy, eseje. So Smrekom povedane: co rok - to nove dielo, novy zvazok, nove poschodie Razusovej literarnej mohutnej budovy.
   Vsetci ti, ktori analyzovali Razusov vstup na politicke polia slovenske, odvodzuju ho prave od fenomenu otcovstva Razusovho, od veriaceho otca, rydzeho Slovaka, chudobneho robotnika. Prave od neho prijal a v srdci mohutne rozvinul lasku k slovenskej obci, zmysel pre spravodlivost a cest k slovenskej rodine. A povysil – jedno i druhe – na vlastenecky cit, pravo i mrav narodny.
   Odrastal v prostredi, ktore ho naucilo vazit si pracu, obetavost, respektovat osobnu statocnost. Praca, matka, rodina, narod sa stali dominantami Razusovho obcianskeho aj umeleckeho zivota, pre ktore dokazal prijimat i trpke rany udelu. Vychadzal z ich krazov ako statocny clovek, ale platil za tieto straty i svojim zdravim.
   Dramatickost aj vyznacnost zivota a diela Martina Razusa je podmienena dobou, v ktorej zil, prostredim, co ho do zivota formovalo a volba poslania evanjelickeho knaza.
   Dovernik, zat, clen rodiny a znalec Razusovho sukromneho zivota Gabriel Rapos, ked spominal na svoje roky v blizkosti Martina Razusa, rozdelil jeho zivot do styroch vyznamnych obdobi. Urcuju ho: po studiach aj v anglickom Edinburgu, duchovne a knazske posty v Modre, Pribyline, Moravskom Lieskovom a v Brezne. Otec a syn Raposovci boli v priatelskom vztahu s Martinom Razusom v case jeho poslednej zastavky v Brezne. To su roky, ked sa ohlasaju jeho zdravotne tazkosti a Gabriel Rapos je osobnym tajomnikom Martina Razusa. Otec Gabriela Raposa v tom case vykonaval poslanie skolskeho inspektora v Brezne, pritom sa zanietene venoval historii. A tak obidvaja mali blizko k poznavaniu minulosti Brezna a jeho okolia. Gabriel Rapos spominal, ako rukou na stroji zapisoval spisovatelom diktovane texty, na zraku uz vazne slabnuceho.
   Breznianske dejiny ho vyzvali na literarne pribehy plne spisovatelovych sprav o cestnom cloveku v zlozitej situacii z moci, nevole a podlosti. Razus ozivoval pribehy obcanov Brezna z davnych storoci len preto, lebo v archivnych zaznamoch, v kronike mesta, v sudnych spisoch nachadzal to, co priniesla vojna vo svojej bezocivej surovosti: pohrdanie zivotom, ponizovanie mravnej sily jednotlivca, zabijanie lasky, ale aj silu pravdy a viery.
   Vzostup – vrchol – pad, to je charakteristicka ciara vecneho vlnenia. Dopovedanie tejto vnutornej myslienkovej kauzy Martina Razusa obsahuju jeho rozhovory so synom. Martin Razus bol hlbavy, patral po podstatach aj neistot, co ho neopustali, ale zostaval v kazdej chvili svojho udelu humanistom neopustajucim pravdu, mravy a lasku voci zivotu, cloveku svojej praci.
   Martin Razus zanechal dielo velmi poucne pre sucasne aj dalsie generacie, zvecnil historiu Brezna. Vedenie mesta docenilo tieto skutocnosti knaza, spisovatela, publicistu, narodovca aj politika a v tychto dnoch pri prilezitosti 69. vyrocia jeho umrtia mu slavnostne odhali jeho celopostavovu sochu. Nech jeho pamiatka zije v nas dlhe roky.

(Spracovane zo spomienkovych prednasok z rokov 1941, 1988 a 1997).

Oto Baldovsky

Erby obci Breznianskeho okresu (8)

Helpa

   Poddanska obec Muranskeho hradneho panstva, zalozena v 1. polovici 16. storocia, sa spomina od roku 1549. Spolu s Polomkou, Sumiacom a Telgartom tvorila celok pastierskych osad. V 2. polovici 17. storocia patrila Helpa erarnej banskej komore, ktora tak ziskala nove pracovne sily na vyrobu dreveneho uhlia pre potreby hutnickych prevadzok v okoli Hronca. Na prelome 17. a 18. storocia, v obdobi protihabsburgskych povstani, dochadzalo casto k uteku poddanych z helpianskych usadlosti. Povodnych osadnikov nahradzali pristahovalci z Hornej Nitry, Oravy, Spisa, aj z Polska.
   Neurodna poda neumoznovala vyraznejsi rozvoj polnohospodarstva a absencia pracovnych prilezitosti  sposobovala vyrazne vystahovalectvo alebo odchod za sezonnymi pracami. Obec zotrvavala na svojom pastiersko-rolnickom charaktere este aj v 1. polovici 20. storocia.
    Pecat zo 17. storocia s kruhopisom SIGILLUM POSSESSIONIS HELPENSIS ma v pecatnom poli vyobrazeny rastlinny motiv. Ten sa preniesol aj do sucasneho erbu obce a rastlina v stite je prirovnavana k cemerici, liecivej byline pouzivanej v minulosti pastiermi na Horehroni.

   Heraldicky popis erbu:

   V cervenom stite pat modrych kvetov na zelenych listnatych stopkach, vyrastajucich zo strieborneho, cerveno lemovaneho srdca, ovenceneho mensim cervenym a vacsim cerveno-striebornym esovitym ornamentom.

Pripravilo Horehronske muzeum