Ani burka neubrala na krase fantastickeho podujatia

    Breznianske namestie v sobotu 12. maja opat po roku vytvorilo prekrasnu atmosferu uz 16. rocnika festivalu country hudby a dobovych tancov nesuceho nazov Country za mestskou stodolou.
   Dvadsiate stvrte narodeniny domacej hostitelskej skupiny Vodopad prisla do Brezna oslavit viac ako stovka hudobnikov, spevakov, tanecnikov doslova v hviezdnom medzinarodnom zlozeni.
   Jedinecnost podujatia dotvarala priatelskost, spickove muzikantske zlozenie, potlesk nadseneho publika, jarmocna nalada... a ani burka, ktora sa prehnala v podvecernych hodinach, neubrala na krase tohto fantastickeho podujatia.

(r) Foto: Ivor Palenik

Nemohla som byt lahostajna

   Byt rodicom je asi najtazsia praca. Den matiek 13. maja by mala Rozalia Ambrosova oslavovat patnasobne. Vychovala styroch synov a pred necelym rokom k nim pribudla dcera. Zaujimalo nas, ako sa da zosuladit zamestnanie podnikatelky s rolou matky.

Skuste porovnat dnesok s casom, ked ste vychovavali male deti. Praje sucasnost rodicovstvu?
   - V kazdej dobe si moze rodic vybrat, kolko casu bude venovat svojim detom. Mozno teraz maju rodicia menej casu na deti, lebo potrebuju lepsie zabezpecit rodinu po financnej stranke. Ja som bola doma s detmi sestnast rokov a zili sme z jedneho platu. Velakrat sme museli kalkulovat, tak teraz si tu knihu nekupis, lebo nebudem mat na mlieko. Stavalo sa, ze sme museli zajst za rodicmi a pozicat si peniaze. V case, ked som bola na materskej, manzel mal dost vysoku funkciu a travil vela casu v zamestnani. Bolo to velmi tazke obdobie, ale stalo to za to. Po roku 1989 vznikli nove organizacie a zacali pracovat zivnostnici. Myslim, ze dnes su narocnejsi na svojich zamestnancov, aby podali maximalny vykon. Asi v tomto je to tazsie ako za „totality“, lebo je to na viac ako osem hodin.

Ake vztahy maju vase deti, rozumeju si?
   - Ked boli synovia mensi, boli u nas denne bitky. Ked nezaparal jeden do druheho, tak druhy do tretieho, proste hasterili sa a dost zle som to znasala. Chodili sme do kostola, chlapci ministrovat a ja som im pripominala, ze sa nemozu takto spravat. Vztahy sa urovnali, ked prisli na strednu skolu. Na vine boli mozno aj vekove rozdiely. Kym prvi dvaja boli narodeni po roku, velmi dobre si rozumeli, treti syn im nebol rovnocennym partnerom. Posledny syn sa narodil s odstupom piatich rokov, bol taky maznacik. Tiez si musel vydobyjat pozornost v rodine. Teraz su vyborni kamarati. Nikdy som neobanovala, ze sme mali styri deti. Manzel ich chcel az jedenast.

Vzdy ste chceli mat velku rodinu?
   - Chcela som velku rodinu, tvrdila som, ze na tri deti si trufam. No potom som mala zdravotne problemy. Clovek sa musi prisposobit realite. Dvaja synovia maju mierne zdravotne postihnutie. Bolo to narocne, museli sme chodit k lekarom, na rozne operacie a do kupelov. Neskor sme si bravali deti z detskeho domova, kym zili v Brezne, na sviatky a prazdniny. Po tretom synovi sme aj uvazovali o osvojeni. Oddialilo sa to narodenim stvrteho syna a mojimi zdravotnymi problemami.

Kedy ste sa vratili k myslienke osvojenia si dietata z domova?
   - Ked chlapci vyrastli. Najprv som si hovorila – dalsie dieta v ziadnom pripade, uzila som si dost so svojimi. Viem, ze idealne pre vychovu je zobrat si male dieta, ktore este mozem formovat. Toho som sa vsak bala, aby sme to s manzelom zvladli hlavne psychicky, no aj fyzicky tak, ako treba. Predsa, mam uz urcity vek, musim pamatat aj na to, ze mnohi moji rovesnici su uz na druhom svete. Stretli sme sa vsak s manzelmi Lihositovcami z Bardejova, ktori maju v pestunskej starostlivosti strnast deti a styri vlastne. Mama Anicka mi povedala, ze to zvladnem, mozem si predsa zobrat aj starsie dieta. Nabadala ma, aby som to este zvazila. Aj pan dekan Hrtus mal v kazni temu osvojenia deti. Ked sa uz treti raz vyskytla tato myslienka, nemohla som byt lahostajna. Stretla som sa s riaditelom domova vo Valaskej, informovala som sa o moznostiach adopcie a pestunskej starostlivosti. Medzitym som sa pytala aj na nazor svojich deti, najviac ma zaujimalo, co povie najstarsi syn. Predsa, mame dve vnucence a to, co dam novemu clenovi rodiny, bude na ich ukor. Lasku, cas aj financie... Povedal len: - Neviem, ako to chces stihnut, ked mas toho tolko vela. Sama si musis zvazit, ci to zvladnes. Muza som tiez „nalomila“ asi na tretikrat: - Vidim, ze si sa uz rozhodla, tak do toho idem s tebou. Potom prislo 60 hodin pripravy u psychologicky, rozne sedenia. Dozvedeli sme sa, ze v detskom domove je dievca, ktore sa tam dostalo ako rocne a odvtedy nik z rodiny neprejavil o nu zaujem. Priviedli nam ju na jednu akciu, zanechala v nas taky dojem, ze sme sa rozhodli nechat si ju. Travievala s nami vikendy. Zaciatky boli tazke, sedavala na gauci a nekomunikovala. Ked sme sa jej nieco pytali, odpovedala ano - nie. Vzali sme ju aj na silvestrovsku zabavu, ale nechcela tancovat, iba sedela. Pripadali sme si prilis dospeli pre nu, preto sme nadviazali kontakt aj s jej kamaratkou z domova. Definitivne sme si ju zobrali v juli minuleho roka, aj ked sud rozhodol o zvereni do pestunskej starostlivosti az 19. oktobra, ked mala skoro jedenast rokov.

Mozete zhodnotit svoje rozhodnutie s odstupom niekolkych mesiacov?
   - Chlapci vsade hovoria, ze maju novu sestru. Silvia nas oslovuje teta a ujo, nechceme jej do toho zasahovat. Velmi rada chodi k najstarsiemu synovi do rodiny, rozumie si s jeho detmi a aj oni ju maju radi. S ostatnymi chlapcami sa stretava cez vikendy. Najmladsi ju chce vychovavat, povazuje to za svoju povinnost, ked nie sme doma. Silvia sa proti tomu buri, obcas jej musim dohovarat, ze sa k nemu nemoze spravat ako ku spoluziakovi, ved je dospely. Postupne sa naprava, co sa tyka vychovy. Obcas sa nevie zorientovat v rodinnych vztahoch. Zmenila aj spravanie k manzelovi. Viac ho vyhladava, ja som ta prisnejsia.

Co by ste povedali ludom, ktori podobne ako vy uvazuju o osvojeni?
   - Tazko je radit druhym. Clovek musi mat v sebe vela lasky. Odporucam ludom, ktori maju na to dost sil a moznosti, nech to urobia. Urcite nie pre peniaze, v tom pripade by rychlo skoncili. Keby som to ja brala povrchne, povedala by som, ze som urobila najvacsiu hlupost, skomplikovala som si zivot. Nemozem chodit napriklad do divadla. A na akcie musim brat aj Silviu. Je tvrdohlava a ide do puberty, postupne musime zavadzat aj sexualnu vychovu. Neviem, co bude o pat rokov, ale chceme urobit vsetko preto, aby mala rodinne zazemie a dobre sme ju pripravili na zivot.

(pl)