Spomienka na generala Juliusa Noska

(pri prilezitosti 100. vyrocia jeho narodenia)

   „V carovnom useku Slovenskeho rudohoria ucupene v udoli Rimavy lezi mestecko Tisovec, kde som sa 8. juna 1907 narodil,“ tymito slovami zacinal svoj zivotopis gen. Julius Nosko. 

   Pochadzal z pocetnej polnohospodarskej rodiny, z kraja, kde sa tazko zilo a tvrdo pracovalo. V rokoch 1922 - 1926 navstevoval Vyssiu hospodarsku skolu v Kosiciach, kde zmaturoval s vyznamenanim, co mu davalo predpoklad pokracovat v studiu na vysokej polnohospodarskej skole. Kedze od rodicov nemohol ziadat dalsie financne prostriedky, to v podstate rozhodlo, ze pokracoval v studiu na Vojenskej akademii v Hraniciach. Pravidelne cvicil v Sokole, lyzoval a chodil na turistiku, cize vycvik a pobyt v akademii mu nerobili ziadne starosti, rovnako ako i studium. Dna 29. jula 1928 bol slavnostne vyradeny. V auguste 1928 bol Zjazd slovenskeho studentstva v B. Bystrici. Na tuto udalost gen. Nosko spominal takto:  „Po prvykrat som sa stretaval i s B. Bystricou. Urobila na mna carovny dojem. Zacal som lutovat, ze som siel az do Klatov a ze B. Bystrica nema jazdecku posadku. Bola to predtucha buducich udalosti, alebo caro, ktorym na mna zaposobila. Moja tuha sluzit v B. Bystrici sa neocakavane splnila za desat rokov...“  
   Dna 1. oktobra 1928 nastupil do aplikacnej skoly jazdectva v Pardubiciach. V juli 1929 nastupil na styri roky do Jazdeckeho pluku v Klatovoch. Jazdecky pluk 4 mal dve posadky, Klatovy a Dobřany. Dna 30. septembra 1930 bol premiestneny do Dobřan, kde sa zoznamil so svojou manzelkou Annou, s ktorou sa v roku 1936 ozenil. Manzelka ho ochotne nasledovala po vsetkych jeho vojenskych posobiskach.
   S menom gen. Juliusa Noska je uzko spata najvyznamnejsia kapitola historie slovenskeho naroda – Slovenske narodne povstanie. Vo funkcii nacelnika stabu Velitelstva 1. ceskoslovenskej armady na Slovensku mal vyznamny podiel na vojenskych pripravach Povstania i priebehu bojov na vsetkych usekoch povstaleckeho frontu.
   Dna 31. januara 1953 ho bez akychkolvek dovodov prepustili z armady do zalohy bez nahrad. Opat sa vratil k svojmu povodnemu povolaniu polnohospodara - zootechnika a byval v Dobřanoch. Rehabilitovali ho v roku 1966. Za ucast v boji proti fasizmu a za celozivotne dielo dostal mnozstvo vyznamenani. Zomrel 5. septembra 1986 v Prahe.

(Pramene: Muzeum SNP, Rocenka odbojarov) (jz)

 

 

Jozef Harvan:

Ako Rom prisiel k bohatstvu

   Kedysi davno, pradavno zil chudobny Rom Gejza, ktory okrem svojich husliciek a schatralej chyzky na konci mesta nemal nic. Jedneho dna sa rozhodol, ze pojde hladat svoje stastie do sveta. Zbalil do uzlika posledny krajec chleba, zvesil zo steny milovane husle, zatvoril chyzku a vydal sa na cestu. Presiel horou, spustil sa dolinou a kracal cestou k dedine, aby si vyhral kus slaninky. Po ceste stretol kozu.
   „Dobry den starcek, kdeze sa ponahlas?“ prehovorila koza.

   „Hrom do toho, fuj, to som sa zlakol!“ zaklial stary Rom. „Koza a rozprava ludskou recou?“

   „Dobry den aj tebe, kozicka, idem zahrat sedliakovi, aby mi dal kus slaninky.“

   „Ak zahras aj mne, dam ti chutneho mliecka.“

   Rom vybral husle a pekne od podlahy zahral koze. Ked dohral, koza mu povedala: „Pekne si mi zahral, starcek, pekne. Nadoj si mliecka, pojdem s tebou a vymenis ma za to, co ti pride ako prve do cesty.“

   Rom podojil kozu, napil sa mlieka a uz kraca k dedine s kozou.

   Zbadal ho gazda, ktoremu sa koza stratila, a volal: „Dedo, predaj mi tu kozu, co za nu ziadas?“

   „Nepredam, ale vymenim ju za kus slaniny a kona.“

   Gazda bol rad, ze bude mat zase kozu, porucil svojej zene, aby doniesla Romovi bochnik chleba, fald slaniny a vyviedol z mastale konika.

   Koza ako zbadala kona, nieco mu posepkala a kon zarechtal.

Rom podakoval gazdovi, vysadol na kona a odcvalal. Zaradoval sa, ze tak dobre pochodil. Ked boli za dedinou, kon k nemu prehovoril ludskou recou.

   „Dedko, pocuvaj ma dobre, ked stretneme zbojnikov v lese a budu sa pytat, odkial mas kona, povedz, ze nie som kon, ale cert z pekla.“

   Rom sa zacudoval, ze aj kon rozprava, ale uz mal skusenost s kozou, a tak prikyvol.

   „Stoj, ak ti je zivot mily!“ obklucila starceka banda lupeznikov. Co mal chudak robit, zoskocil z kona a prosil zbojnikov, aby si zobrali vsetko, co ma, len aby mu darovali zivot. Hlasito sa mu zacali smiat a spytali sa ho, odkial ma kona.

   „Pani zbojnici. to nie je kon, ale cert z pekla.“

   Zbojnici sa od smiechu valali po zemi.

   „Kto to kedy pocul, vraj cert z pekla! Chlapi, to je stary blazon!“

   Vtom prehovoril kon hromovym hlasom, az sa ozyvala hora: „Brat moj, podaj mi to vrece, aby som tych lumpov pochytal, ved v pekle na nich cakaju a sam som pod kotlom zakuril.“

   „Utekaj, kto mozes! Prisiel si po nas sam Lucifer, aby nas odniesol do pekla a vydava sa za kona,“ zreval nacelnik.

   Zbojnici nechali poklady lezat na zemi a utekali, co im nohy stacili, aby ich cert nepochytal.

   Starcek sa zacal smiat, ze bandu zbojnikov prekabatil jeden kon. Pobral poklady, vyskocil na kona a vratil sa spat do chatrce na okraji mesta.

   A banditi?

   Ti dodnes utekaju, kym na nich nedopadne ruka spravodliva .

   Pocujete deti, ako z dialky zvoni zvonec? A uz je rozpravky  koniec.

 

 Vecera pri svieckach

   „Mucinko moj, a ci ty vies, aky je dnes datum v kalendari?"

   „Neviem, draha. Aky?"

   „Cukricek moj, mame jubileum, uz sme spolu cele tri tyzdne. Cmuk, cmuk, cmuk... Zlatko, co by si povedal, keby sme si urobili slavnostnu veceru pri svieckach?"

   „Dobry napad, pampusik, cmuk, cmuk, cmuk..."

   „Povedz, chrobacik, co by si chcel na veceru?"

   „Ja len teba, anjelik..."

   „Ale, laska moja, ved musime aj jest. Tesi ma, ze som pre teba na zjedenie, tu, tu, tu, ale myslela som tym, co by som ti mala navarit."

   „Ty by si pre mna nieco uvarila, draha? A mohol by som chciet, co mam najradsej?"

   „Pravdaze, holubok, len mi povedz, co by si rad, vsetko ti splnim.“

   „Strasne rad by som si dal zemiakovu babu, poklad moj.“

   „Ale, milacik, to sa predsa nehodi na slavnostny stol, zelaj si nieco fajnovejsie.“

   „Dobre, zlatko, tak teda hovadziu rostenku s ryzou.“

   „Hovado s ryzou? To mas v zavodnej jedalni, anjelik, este nieco exkluzivnejsie.“

   „Kuraci paprikas s halustickami, mnam.“

   „Ale kdeze, cukricek! To si das v bufete na stojaka. Oprobuj este raz!“

   „Ty by si mi naozaj nieco...Teda rezen so salatom!“

   „Rezen! A este so salatom!! Ved to je hotova samovrazda! Co by na to tvoj zlcnicek, pampusik, skus este raz...“

   „Hranolky s vyprazanym syrom?“

   „Ani napad! Tolko karcinogenov, ved by som si ta zabila! Nieco zdravsie, zlatko.“

   „Myslis dusenu rybu vo vlastnej stave so zemiakovou kasou?“

   „Poklad moj, velmi rada by som ti vyhovela, ale vies ty vobec, ako smrdi byt po dusenej rybe? Ved si nacisto pokazime idylu vecera.“

   „Pocuvaj, draha a chces ty vobec varit? Naozaj by si to zvladla?“

   „Co tym chces povedat? Snad to, ze pochybujes o mojich kucharskych schopnostiach?“

   „Vies, ja len preto, ze si zatial este nic nenavarila...“

   „Ja ze som este nikdy nic nenavarila?“

   „Teda, chcel som povedat, ze si este nic nenavarila take, co by sa dalo zjest.“

   „Mam tomu rozumiet tak, ze sa stazujes, ze sa o teba dobre nestaram? Ze ti nevarim, neperiem, nezehlim?“

   „No, navarila si sice, ale bud ti to prihorelo, alebo si to presolila, peries mi tiez, ale raz mam vsetko ruzove, inokedy modre, aj zehlit mi zehlis, ale vies predsa sama, ze si mi polovicu veci popalila a poriadok tiez nemame ktovieaky...“

   „Tak toto som si od teba nezasluzila. A ty si myslis, ze ty si nejaka vyhra? Kto sa minule porezal pri otvarani mizernej konzervy? Ha?“

   „Keby si mi bola navarila, nemuselo sa mi to stat!“

   „Ty by si sa bol porezal aj keby si sa bol len pozeral, ved mas obidve ruky lave!“

   „No tak toto... toto si zase nazasluzim ja, ja, zivitel rodiny, ktory si ide ruky po lakte zodrat, aby si mala vsetko, po com ti tvoja fintiva dusa zapisti.“

   „A co tie vrzgajuce dvere, rozbite okno, vypadavajuca klucka a kvapkajuce kohutiky, chces povedat, ze ty si nejaky majster? Babrak si, nic insie!“

   „Este raz to povedz a uvidis... ty... ty... ty... slepaci mozog!“

   „A zopakujem to, niktos si, dobre mi moja mama hovorila, aby...“

   „Ty jedna hlupa hus... Este nieco povedz a nezdrzim sa!“

   „Len sa opovaz, ty kreten, pozri, co mam!"

   „Poloz ten valcek, ty hlupana, aj tak nevies, na co je, lebo pozri, ak ta tou stolickou ovalim..."

   „Aaaauuuu! Pozor, luster, ty idiot, uz je po nom... Moja hlava... Nic nevidim! Zapal sviecky!"

   „A je to."

   „No vidis, drahy, konecne mame veceru pri svieckach. Ake romanticke! Milacik, vies, musim sa ti k niecomu priznat. Mam na nieco chut, ale jedlo to nie je."

   „A vies, ze aj ja, pampusik? Pod ku mne, tu, tu, tu..."

Emilia Molcaniova

 

Vo Valkovni si zvolili romskeho starostu
 

„Nie som starostom len pre Romov,“ tvrdi Rudolf Pokos

   Narodil sa vo Valkovni. Vystudoval strojarsku ucnovku v Brezne. Po absolvovani vojenciny ako monter ocelovych konstrukcii montoval stoziare vysokeho napatia v Cechach. V Kladne sa zoznamil so svojou manzelkou. Tri roky zili v Cechach, potom sa prestahovali do rodicovskeho domu do Valkovne. Vychovavaju tri dcery. Od roku 1994 podnika v stavebnej cinnosti po celom Slovensku. „Omrzelo ma chodit po svete. Rozhodol som sa kandidovat na post starostu a vyskusat to, aj ked som predpokladal, ze nevyhram. Ved prihlasku som podaval len tri dni pred terminom. Vobec som necakal, ze uspejem. Stal sa vsak pravy opak. Ked mi dali vediet, ze som vyhral, ostal som prekvapeny,“ hovori starosta Valkovne 38-rocny Rudolf Pokos.

Ako kandidat na starostu ste sa museli prezentovat volebnym programom. Cim ste zaujali svojich volicov? 
   - Do svojho volebneho programu som zaradil vystavbu socialnych bytov pre romskych obcanov, rozvoj cestovneho ruchu a vsestranne zveladovanie obce. Ambicie su velke, ide o to, co clovek presadi. Nasa obec ma len 350 obyvatelov, ale dlzku takmer tri kilometre. Tvoria ju styri casti: Nova Masa, Svabolka, Valkovna a Zlatno. Chceli by sme vybudovat kanalizaciu, ale sance na presadenie maju len obce nad 500 obyvatelov. Cize nad tym, kedy to bude, visi velky otaznik. Uvidime.

Sest rokov ste boli poslancom obecneho zastupitelstva, cize vedeli ste, do coho idete. Co ste uz stihli prerokovat?
   - Z povodneho zlozenia obecneho zastupitelstva sme ostali dvaja, pribudli traja novi, dvaja sme Romovia. Podali sme ziadost na vypracovanie projektovej dokumentacie a na dotaciu na vystavbu dalsich dvanastich socialnych bytovych jednotiek pre romskych obyvatelov. Postavime poschodovu budovu vedla dvoch uz existujucich bytoviek z roku 2002, pretoze nemame obecne pozemky. Vypracovali sme program hospodarskeho rozvoja, projekt na vybudovanie obecneho rozhlasu od Novej Mase az po Zlatno v hodnote 560 tisic korun. Povodny rozhlas bol drotovy a poviem na rovinu, vsetko rozkradli. Reagovali sme na ponuku na bezdrotovy rozhlas, co bude vyhodnejsie, pretoze oprava stareho by bola nakladna. Mame ziadost na ministerstve obrany na techniku na zimnu udrzbu ciest. Naraz vsetko nejde, ale myslim si, ze za pat mesiacov nejaky krocik dopredu som urobil. Treba postupovat pomalicky, vyuzivat znamosti.

Na Horehroni po volbach pribudlo vela novych starostov. Spolupracujete s nimi?
   - Dobre si rozumieme, spolupracujeme. Jednym slovom - navzajom si pomahame, aby sme zapadli, co este potrva. Myslim si, ze styri roky je dost malo casu. Clovek sa rozbehne a potom ma koncit. Pride niekto novy a opat sa musi rozbiehat. Stretavame sa v ramci mikroregionu Horehron a v aprili sme sa zucastnili na dvojdnovom sneme Zdruzenia miest a obci Slovenska. Bolo to super. Spoznali sme sa, pretoze sme mali na seba viac casu. Bolo tam 1550 starostov a primatorov, ja som bol jediny Rom. Viem, ze na Slovensku je vyse styridsat romskych starostov. Ludia na Horehroni ma poznaju a ja som sa nikdy necitil diskriminovany. Viem zapadnut do spolocnosti, neberiem to tak, ze ja som Rom alebo Cigan.

Ako vychadzate s romskymi spoluobcanmi v obci?
   - Z 350 obyvatelov je 190 Romov. Vyhlasil som, ze nie som starostom len pre Romov, ktori ma volili, ale som starostom pre vsetkych obcanov nasej obce. Ale viete, neprajnici sa vzdy najdu. Na Romov som nastavil prisnejsiu latku. Mozno, ze mali inu predstavu, ze „Rudo nam bude robit nejake ustupky“. Ale prava, prava a povinnosti ziadne - tak sa to neda.

Mate problem s nezamestnanostou vo Valkovni?
   - Mame asi 60 percent nezamestnanych, ale poviem na rovinu, ze s nezamestnanostou az taky problem nie je. V nasej malej obci je dost podnikatelov. Sezonne pracovne prilezitosti sa daju najst. Najvacsi problem je v zimnom obdobi. U nas sa nevedia zamestnat jedine zeny, pre chlapov sa vzdy najde robota.

Ako je to so zdravotnou starostlivostou u vas?
   - V tejto oblasti nastal problem. Predtym sme mali obvodneho lekara i lekaren v Pohorelskej Masi, kde je vyhodne autobusove spojenie. Teraz musime cestovat do Pohorelej, kde nie je lekaren - a co je hlavne - nie dobre spojenie. Autobusy tam zachadzaju len rano a cez den sa tam ludia nemaju ako dostat, len peso. Snazim sa s tym nieco robit. Podali sme ziadost na SAD, aby aspon spoj o pol jedenastej zachadzal do Pohorelej. No a tak isto je problem s lekarnou, pretoze pre lieky musia ludia cestovat do Zavadky, Helpy alebo do Pohorelskej Mase.

V sucasnosti sa obce zapajaju do triedenia domoveho odpadu. Ako ste na tom vy?
   - Este za byvalej starostky sme uvazovali o triedeni domoveho odpadu, ale nepodarilo sa to presadit. Nemame smetiarsky voz, preto raz za mesiac nam ho poziciavaju z Telgartu a smeti odvazame do Hnuste. Kupit novy voz za nejakych 100 tisic korun, plus rocna poistka za 60 tisic korun, to sa nam neoplati.

Vo velkej budove vedla obecneho uradu sidli materska skola a komunitne centrum. Neuvazujete o jej dalsom vyuziti?
   - Od minuleho roka mame obecnu matersku skolu, kde je zapisanych dvadsatdva deti, o ktore sa stara riaditelka a jedna asistentka. V obecnom komunitnom centre dve pracovnicky obyvatelom obce poskytuju poradenstvo, organizuju rozne aktivity, brigady, sutaze pre deti, za poplatok poskytuju sluzby, ako je pranie, sitie na sijacom stroji, vedu pocitacovy kruzok starsich deti, doucuju deti z prveho stupna atd. V oblasti kultury a sportu sa v nasej obci nikdy nic nerobilo. Chodia za mnou romske deti, ze by chceli mat nejaku miestnost, kde by si mohli zahrat stolny tenis, kde by bola i posilnovna, nejake fitnescentrum. Vsetko je to v projekte. V obci posobi aj ludova muzika Pokosovcov, ktori ma tiez oslovili, ze by pomohli pri zalozeni suboru. Vsetky tieto aktivity by sme mohli sustredit v budove, na ktoru sa pytate.

Co hovorite, dobre ste spravili, ze ste sa dali na „starostovanie“?
   - Aj napriek tomu, ze som uvazkovy starosta, v urade som kazdy den dopoludnia. Viete, najhorsia robota je s ludmi. Bud som dobry alebo zly. Podla toho, ako im vyhoviem. Nezamestnanych ludi treba v prvom rade motivovat, aby sa pozbierali. Ako starosta som sa este riadne nevyspal. Ci som spravil dobre? Odpoviem takto: Aj - aj. Cas ukaze. Funkcie sa nebojim, lebo viem, co je to riadit, ved trinast rokov podnikam.

(ng)

Starosta Valkovne Rudolf Pokos

 

K doterajsim dvom socialnym bytovkam coskoro pribudne nova	Asistentka komunitneho centra Janka Kamzikova radi, ako pracovat s pocitacom
Nezamestnani na aktivacnych pracach pri uprave okolia pamatnika SNP so starostom Rudolfom Pokosom a koordinatorom Marianom Kamzikom	Skolkari vracajuci sa z prechadzky s riaditelkou Ivetou Balazovou a asistentkou Miladou Pokosovu