Sumiacky plukovnik maliarom

   „...nech nemam nic, ni zem, ni dom, dakujem ociam svojim dvom, ze skrze ne mi vacsie statky nalezia...

   Tato strofa mi utkvela navzdy v pamati, ba vryla sa hlboko do mojho srdca a sprevadzala ma celym mojim zivotom. Stala sa mojou inspiraciou, ucila ma poznavat, co robi cloveka clovekom. Ona ma doviedla k tuzke, peru i k stetcu a ukazala mi krasy nasich hor, zblnkotajuce potociky, mohutne brala, kroje, spevy a tance nasho ludu. Za toto vsetko mozem podakovat svojmu krasnemu rodisku, mojej malebnej, razovitej dedinke Sumiac pod Kralovou holou.“
   Plukovnik Juraj Fujka sa narodil 22. jula 1930 v Sumiaci. V roku 1950 ukoncil realne gymnazium v Roznave. Tu sa stretol s profesorom Spenikom, akademickym maliarom, ktoremu sa stal pomocnikom pri celej jeho cinnosti malovania. Spenik ho zaucal do tajov pozorovania prirody a jej prenasania na platno.
   Stal sa Juraj Fujka maliarom? Nestal. Stal sa vojakom z povolania. Ozenil sa, dostal novy byt. Spomina: „Manzelka mi vravela. Mame novy byt. Bolo by dobre kupit do bytu aj nejaky obraz na stenu. Vies co? Hovorim jej. Kup mi platno a farby, ja ti obraz do bytu namalujem. A tak som zacal malovat krajinky, zatisia, postavy, zvierata.“ Ako J. Fujka postupoval v hodnostiach od porucika az po plukovnika, vo volnom case maloval a maloval. Samozrejme len pre seba. Pocet obrazov pomaly stupol na vyse sto. V roku 2000, ked sa o plukovnikovych obrazoch dozvedel riaditel michalovskej galerie, dlho musel presviedcat Juraja Fujku, aby obrazy mohli vidiet aj Michalovcania.
   No a minuly mesiac bola v Zakladnej skole v Sumiaci vernisaz vystavy vyse stovky obrazov plukovnika Juraja Fujku, na ktorej sa pod vedenim starostu obce Marcela Pollaka zucastnili vsetci poslanci obecneho zastupitelstva. Akcia bola velmi dostojna a autor J. Fujka bol dojaty. Vystavu navstivilo vyse seststo navstevnikov nielen zo Sumiaca, ale aj z Brezna, Popradu, Banskej Bystrice, Bratislavy, Nitry a dalsich miest a obci.
   Za instalovanie vystavy na dvoch poschodiach sa patri podakovat riaditelke zakladnej skoly Marte Boselovej a ucitelkam Pohancanikovej, Molentovej, Hrabovskej, Kamzikovej, Lapinovej a Lavrencikovej.

Vladimir Cupka

 

 Kamen urazu

   Dufam, ze moj prispevok si precita niekto kompetentny, v koho pravomoci je urobit nieco pre bezpecnost nas chodcov pohybujucich sa po autobusovej stanici. Priznavam, ani my (chodci) nie sme idealni, ale nam pohyb po autobusovej stanici nezakazuje nijaka dopravna znacka. Usporiadanie autobusovych zastavok nie je idealne - ale je, ake je, uz sa to nezmeni. No pohyb osobnych motorovych vozidiel predmetna znacka upravuje. A v tom je kamen urazu - len minimum vodicov to dodrzuje. Touto formou by som chcela poprosit kompetentnych, aby aspon raz za cas sustredili svoju pozornost aj na tychto vodicov, hlavne v case, kedy je zvyseny vyskyt cestujucich na autobusovej stanici.

(ze)

Konecne gymnazium, ktore sokovalo

   Par dlhych rokov sa u nas do popredia dostavala len hotelova akademia, stredna skola priemyselna a tiez uciliste. Gymnazium akoby neexistovalo, pripadne ho navstevovali delikventi, negramotni a infantilni sprejeri ci drogovi dileri. Tento rok ale skola dosiahla take mimoriadne a take vyznamne uspechy, ze veru, keby zavist a malomestiactvo poniektorych Breznanov kvitli, mame namiesto namestia botanicku zahradu.

   Gymnazium Jana Chalupku sa dostalo do povedomia nie tym, ze jeho studenti boli na krasnom 6. mieste obvodneho kola v zbere separovaneho odpadu, ani tym, ze vyhralo sutaz Poznaj krasy Zadnych Halan, ale vyhrami v sutaziach vyhlasenych vrcholnymi organmi Europskej unie.
   Ton tohto clanku je „tak trochu“ sarkasticky preto, ze na tuto skolu sa naozaj muselo z isteho konkretneho dovodu zabudat a hlavne preto, ze momentalne si vsetci v Brezne, na Horehroni a na Slovensku gymnazium setsakramentsky konecne po case museli vsimnut a akceptovat, ze je vysoko kvalitne a ze zasluhou profesorov maju jeho studenti viac nez spickove nielen teoreticke, ale aj prakticke vedomosti a schopnosti.
   V roku nasledujucom oslavi gymnazium okruhle vyrocie svojho vzniku a ja uz teraz varujem jeho pedagogicky zbor. Pocas priprav oslav 50. vyrocia zalozenia skoly sme my - dnesni tridsiatnici - pedagogov (na co iste s laskou spomina hlavne sucasny riaditel a mnohi dalsi profesori) psychicky nicili. Deptali sme ich vysoko intelektualnymi (rad sa pochvalim, ze aj mojimi) napadmi typu vzajomneho potkynania na schodoch, neodovodnenymi zachvatmi smiechu, nacvikmi scenok totalne bez pointy alebo pokazenim a uplnym znicenim skolskeho rozhlasu, kvoli comu sa asi tri hodiny nemohlo ucit. Za to sme dakovali nedefinovatelnym skrekom, ktore radio vydavalo v kazdej triede.
   Tento rok, a tym som si isty, aj keby z neba padali cinske servirky hore bez, sa toto vyrocie oslavi a nikto tomu nezabrani.
   Ja gymnaziu dakujem za to, ze som mohol mat to stastie byt jeho studentom a jeho sucasnym ziakom odkazujem jedno jedine, a to, aby si roky stravene v nom neotravovali tym, ze sa zacnu brat prilis vazne a mentorovat. Hovori sa totiz, ze cim clovek prejavuje viac a viac svojej mudrosti a spolocenskeho vplyvu, tym je to vacsi pablb. Prajem vam len to dobre a... len tak dalej.

Robert Fabry

---

   Upozornujeme citatelov, ze anonymne clanky nezverejnujeme. Respektujeme, ak z nejakeho dovodu nechcete uviest vase meno, no pod nazor sa patri podpisat.

Redakcia