Diel privital v sobotu 15. septembra kazdeho, koho neodradili vrtochy pocasia, ci uz prisiel peso, na bicykli, voze alebo aute. Dvojicu moderatorov neopustala dobra nalada ani v dazdi, ktory preriedil sutazeniachtivych ucastnikov firemnych a rodinnych hier. Pilenie dreva bruchackou, zatlkanie dlhych klincov malym kladivom, slalom s furikom, beh so sneznicami, strelba vzduchovkou na terc a kracanie na choduloch – to boli discipliny, ktore preverili kondiciu a zohranost trojclennych timov. Uvod kulturneho programu patril hercovi Michalovi Docolomanskemu, piesen Zbohom bud... zo znameho muzikalu Na skle malovane si s nim schuti zaspievala vacsina navstevnikov Rozlucky s letom na Diele. Po nom vystupila seniorska cast folklorneho suboru Mostar z Brezna, Bukovinka z Bravacova, tanecna skupina AJKA, spevaci Lenka Kovacikova z Cierneho Balogu, hudobne skupiny Los Babrakos a Katarzia z Brezna. V prestavkach kulturneho programu sa prezentovali ukazkami prace psovodi statnej policie, hasici, clenovia obcianskeho zdruzenia Jasienok predviedli vyrobu syra a pracovnici mestskych lesov pracu s drevom. Pre najmladsich ucastnikov organizatori pripravili prvu Horehronsku sarkaniadu. Hoci poveternostne podmienky sarkanom priali, vyhliadkova jazda v balone sa prave pre silny vietor neuskutocnila. Povozit po Diele sa mohli navstevnici automobilmi Mitsubishi alebo vozmi tahanymi konmi. Westernovy sport mal zastupenie v dvoch jazdkyniach. Rozmanity program, na ktorom sa podielali vsetky organizacie z mesta, sa musel navstevnikom pacit.   Foto: Peter Bercik, Lubica Palenikova

 Anjel Petra Holku je modry ako noc, more, obloha, sny a mozno aj laska

   Modry anjel je nazov najnovsej knihy uspesneho slovenskeho prozaika Petra Holku. Jeho diela vysoko hodnotia citatelia aj literarna kritika. Spomenme aspon niektore z nich: Leto na furmanskom koni, Prekazkar v dzinsach, Pirati z Marka Twaina, Nezabudnutelna vona zrelej psenice, Smrt, na ktoru sa cakalo, Prekliatie, Biele noci, cierne dni... K tomu, aby zacal pisat pribeh o modrom anjelovi, ktory nosil v sebe, ho „nakopla“ jedna veta, nahodne vypocuta na poste. Ako vravi, opisuje iba vlastne skusenosti, lebo ine nema. Mysli si, ze v kazdom muzovi je kus zeny a v kazdej zene kus muza. Tiez vravi, ze laska s literaturou velmi nesuvisi. Alebo ano? Asi ano, ked pise o laske... A este si mysli, ze anjeli su nestastni nestastnici a velmi si ich k telu nepripusta. No a pritom napisal pribeh o anjelovi... Napokon, o vsetkom sa docitate v tomto rozhovore. 

Preco anjel a preco modry? Aku ulohu zohrava vo vasej knihe anjel modrej farby? 
   - Ked sa zahladite na obalku knizky, na ktoru sa prestahoval obraz mojho kamarata Rasta Andrisa, okamzite pochopite, preco anjel. V tomto romane je anjelom zena, zjavila sa mojmu rozpravacovi v nemocnici uprostred noci, ked prezival vaznu zivotnu krizu po amputacii ruky. Je to, ako inak, mlada, povabna a pritazliva zena, rozvoniavajuca, zachranujuca, slubujuca a... Nechcem prezradit vsetko, potom by sa vam asi uz nechcelo citat. Modra je farba duchovnosti, modra je noc, more, obloha, modre su sny, daleke hory a mozno aj laska.

Aku ulohu zohravaju anjeli vo vasom zivote?
   - Obavam sa, ze nijaku, su to nestastni nestastnici alebo podvodnici, preto si ich k telu velmi nepripustam, skor ich odhanam. Radsej mam ludskejsie a srdecnejsie typy.

A aku ulohu vo vasom zivote zohrava laska? Je to uz viac ako pat rokov, co ste v Banskej Bystrici pokrstili knihu Vyhlad zo zvonice - Milovanie s Nereidou. Je plna lasky, erotiky. Rovnako tak dalsia kniha Prekliatie a teraz Modry anjel...
   - Laska v mojom zivote? Ale to s literaturou velmi nesuvisi... Alebo ano? Tak dobre, neda mi, aby som nepripomenul: s laskou sa zije lepsie, krajsie a radostnejsie ako bez nej. Je podstatne lepsie, ked nase oci iskria od lasky ako od zlosti, ked su ludske vztahy spajane s laskou, nie s nenavistou, ked sa nase deti rodia z lasky, nez z neprijemnych nehod, lahostajnosti, nebodaj nasilia. Aj v malickej chyzke, ktora je postavena s laskou, sa zije krajsie a stastnejsie, ako v prepychovom, no ladovom palaci. To vsetko dobre vedeli uz davni rozpravkari a ini rozpravaci, no predsa sa zda, povedane s Dostojevskym, akoby sa na svete ochladzalo... A to, paradoxne, aj napriek usilovnemu znecistovaniu ovzdusia a globalnemu oteplovaniu nasej planety.

Mam kamaratku, ktoru lubili sucasne dvaja muzi a skoro z toho zosalela. V Modrom anjelovi sa dvaja ludia lubia navzajom a zaroven kazdy z nich lubi aj niekoho ineho. No nie je to na zosalenie?
   - Vasa kamaratka to mala tazke, lebo nevedela, ako na to. Mozno mala jedneho pred druhym lepsie tajit, aby sa ti dvaja nepozabijali, alebo ich mala zoznamit, aby sa spriatelili, zblizili a mohli si zit spolu pekne v trojici... Aj to sa stava, moznosti je vzdy viac. Zosaliet sa vsak da z kazdej z nich.  

Vztahy, laska, nevera... milovanie so zenou... to opisujete z vlastnych skusenosti a zazitkov?
   - Opisujem iba svoju skusenost, inu nemam, co vsak neznamena, ze to, co pisem, sa mi naozaj stalo, ze som to prezil v realnom zivote. Moj zivot je v podstate dost nudny, cim dalej, tym nudnejsi, no ludska skusenost, nastastie, sa tvori nielen z preziteho, je viacvrstevna, cim je tych vrstiev viac, tym lepsie.   

Myslite, ze pre spisovatela - muza, nie je problemom vcitit sa do, obrazne povedane, zenskej duse? V romane Prekliatie dokonca hovorite ustami hlavnej hrdinky.
  - Pre spisovatela by to nemal byt problem. Velky Lev Nikolajevic stvoril Annu Kareninovu aj Katusu Maslovovu a ked pisal Cholstomera, stotoznil sa aj so starym konom, preco by sa nemal stotoznit so zenou, ved je to ten isty zivocisny druh, hoci my muzi obcas vtipne tvrdime nieco ine. Hlbinna psychologia hovori, ze v kazdom muzovi je aj kus zeny a v kazdej zene kus muza. Len sa treba pozorne zapocuvat a zistime, ze v nas rezonuju rozne hlasy, k tomu zivotna skusenost, kvapka predstavivosti, obrazotvornosti, fantazie... a hned som ten Tolsteho stary strakaty kon alebo aj somar. 

K napisaniu romanu Prekliatie vas podnietila vichricou vyvratena stara lipa na dvore vasej chalupy v lubietovskej osade Podlipa. Co vas podnietilo napisat knihu Modry anjel?
   - Kedysi pred rokmi, tusim to bolo este v paleolite, mi ista mladucka slovenska poetka rozpravala, ako zije v mlyne medzi dvoma chlapmi, oboch ich milovala a nevedela, co s tym ma robit, lebo obaja boli velmi ziarlivi a keby o sebe vedeli, tak by sa celkom isto pozabijali... Pohybovala sa medzi nimi ako povrazolezkyna nad priepastou, nicilo ju to i povznasalo. Ono to vlastne nie je nic zvlastne, zeny aj muzi sa do takychto vztahov obcas zamocu ako muchy do pavuciny, vyskusaju si ich na vlastnej kozi, potrapia sa a... a tak dalej, lebo hoci su si tieto pribehy v mnohom podobne, zakazdym su aj jedinecne. Temu som nosil v sebe, rozpracoval ju a vymyslel uplne inu zapletku, nez mi napokon vysla v knihe. Mozno som sa aj nalakal svojej predstavivosti, kam ma to az viedlo a zaviedlo, napokon sa vsetko vyvinulo inaksie. Chybala mi totiz prva veta, no napokon prisla! Vystaval som na poste nekonecny rad, a odrazu som pocul neznameho stareho chlapa s protezou namiesto ruky, ktory si nahlas povzdychol: „Aj tak bolo mojim najvacsim zivotnym prianim, aby mi znova narastla ruka.“ A mal som ju, prvu vetu, a podla nej sa mi potom pomaly menil cely pribeh. 

Nie ste rodeny Bratislavcan, vyrastali ste v Puchove, ale narodili ste sa v Povazskej Bystrici, ako vy zvyknete poznamenat ,,iba tak na ceste“. Ste teda „chlapec z maleho mesta“. Zvykli ste si v Bratislave, nepomyslate prestahovat sa do lubietovskej chalupy?
   - V Bratislave som si nepotreboval zvykat, som v nej doma a rad, velmi sa mi tu paci, mesto, klima, Dunaj, vino, mam tu najblizsiu rodinu i kamaratov, zijem v Bratislave vobec najdlhsie zo vsetkych predchadzajucich slovenskych miest a mesteciek, do ktorych ma zaviedol osud. No moje srdce je doma prinajmensom este aj v spominanom Puchove, dalej v Nitre, Cadci, Banskej Bystrici, Lubietovej. Natrvalo sa nemienim z Bratislavy vystahovat nikde, ani na chalupu, hoci rad hovorievam, ze ako dochodca budem od jari do neskorej jesene zit v Lubietovej, budem tam past kozy, ale na zimu sa vratim do Bratislavy, aby som nemusel stale kurit v kachliach a odhrnat hory snehu. Ale co bude v zime s mojimi bielymi kozickami?

Niekolko rokov ste prezili aj v Banskej Bystrici. Ako si na tie casy spominate?
   - S radostou, vdacne a rad. V Bystrici som si nasiel manzelku Janu, ktoru sme so synom premenovali na Maska, mal som tam zopar dobrych priatelov, s ktorymi som chodieval na bezky i do Raka, ostali mi zvacsa pekne a prijemne spomienky. Smutno mi je za vynikajucim basnikom, uzasnym clovekom a mojim svadobnym svedkom Mikim Kovacom, co pisal o modrej labuti, za Ivanom Plintovicom, ktory tak velmi lubil literaturu, ze o jej belasych tonoch rozpraval este aj v holicskom kresle na namesti, za Fredom Sidom, ktory maloval modre hory, v ktorych sme sa obcas stratili...

Aha, sama modra, zrejme aj preto je vas anjel modry... Je to v poradi vasa patnasta kniha. Od debutu Ustie riecok ju deli takmer stvrtstorocie. Hovori sa, ze vsetko sa meni... Co sa za ten cas zmenilo vo vasom zivote, vo vasej praci... zmenili ste sa vy? 
   - Za ten cas sa zmenilo vari vsetko. Vztahy, nas slovnik, priroda, mapy, peniaze i ja a moje pisanie. Za stvrtstorocie som pribral takych... povedzme sto kilogramov a schudol osemdesiatpat... Patnast mi teda ostalo a hrdo ich nosim, ale kde sa podelo tych osemdesiatpat kilogramov, to je mi zahadou, predsa v prirode sa nemoze nic len tak stratit alebo rozplynut... Mozno sa mi zmenila aj krvna skupina. Neviem, davno som nebol u lekara, lebo budovu, kde mal ambulanciu, sprivatizovali, mojho obvodneho lekara vyhnali a prestahoval sa kamsi za Dunaj. Netusim kde, takze uz rok nemam ani zdravotnu kartu... Potesitelne je, ze som ju ani nepotreboval. No v podstate cloveka sa, tusim, nezmenilo vobec nic...

Anna Gudzova