Zivot v jeho jedinecnej
podobe
Nestastna laska
Vzala si mi srdce
a nechces mi ho vratit.
V nestastnej laske sa
ja idem stratit.
Nazdaval som sa, ze po
troch tyzdnoch bude mojmu trapeniu koniec.
A stastnemu koncu
zazvoni zvonec.
No ja milujem Ajku
dalej.
Budem vystaveny bolesti
a nie malej.
Naposledy
Bozkom podme nasej
laske zbohom dat.
V dobrom sa rozidme,
nech ideme obaja kludne spat.
V objati naposledy
zastavme cas.
Vychutnavajme si lasku,
ktora je vsade okolo nas.
Este aspon raz.
Potom musime kracat
sami cestou znova.
Zacne sa zivotna etapa
nova.
Pochopenie
Boze, naco si ma
stvoril?
Ked si v okamihu moj
hrad stastia zboril.
Cez bolest mam nieco
pochopit?
Tvojej voli sa
podvolit?
Potom budem moct znova
jestvovat.
S laskou dalej zivot
spoznavat.
Ozivam v noci
Ked zivot pozna len tmu
noci.
Mne uboziakovi niet
pomoci.
Cez den sa musim
skryvat, aby ma slnecny luc nespalil.
A tak o bytie na zemi
nepripravil.
Moju lasku mozem
uvidiet len cez den.
Preto sa zo mna musi
stat tien.
Zijes
Len v tej zahadnej
rovnici lasky je mozne najst logicke riesenie.
Zivotne prebudenie.
Ked lasku citis.
Vnutorne sa nenicis.
Mas chut naplno zit.
A nie len tak ako
odpadky hnit.
Dakujem ti
S pomocou Ajky som
pochopil, co je to naozajstna laska.
Pred tym, aby sa ti
pozrela do oci a ty aby si ju nepocitil, ti nepomoze ani cierna paska.
Ked niekoho lubis, mas
tomu druhemu davat a nie brat.
Inak sa katastrofa moze
stat.
A ak sa rychlo
nezobudis, budes oci len pre plac mat.
Vztah
Laska nas objima.
Niekedy az k slzam
dojima.
To, ze milujeme a sme
milovani, nam pripomina.
Ukazuje, aky je s nou
svet krasny.
Ze jej ocami je pohlad
na vsetko jasny.
Obcas zalubenych do
srdca boda.
Pretoze nie je medzi
nimi zhoda.
Moze sa to az do takeho
stadia dostat,
ze si musia zbohom dat.
Placem
Placem nad myslienkou,
ze sme dnes este mohli spolu byt.
A stastne si zit.
Placem pri pomysleni,
ze ta nesmiem pohladit.
Tak moj smutok aspon
z casti poranit.
Placem, ked nemozem
tvojim peram ani jeden bozk darovat.
Placem vzdy, ked niekto
povie, ze ta musim prestat milovat.
Zmena
Ajka, ty si mi dala
zmysel.
Bez teba som ako konar
bez listov visel.
Uz nie som ten, ktoreho
si pred par mesiacmi spoznala.
Pretoze sa situacia
inam dostala.
Nechtiac som sa niekedy
k tebe majetnicky spraval.
Na nasej laske hriech
spachal.
Nikdy ta neprestanem
milovat.
Ako ta velmi milujem,
vies len ty a Boh.
Aby som to dokazal
opisat, nepotrebujem nieco take dlhe, ako je sloh.
Na to mi staci jeden
vers kratky.
Aby som ti podakoval za
kazdy den s tebou, ktory bol vzdy sladky.
Prajem ti, aby si nasla
tolko stastia, kolko si ho priniesla mne.
Pre mna je utechou, ked
ta smiem pohladit v sne.
Peter Kan
Klinec
„Dobry
den, pan profesor! Prisiel som na vas telefonat.“
„Dobry
den! Ohladom toho klinca?“
„Ano. Tak
co je vo veci?“
„Dnes rano
som nasiel spadnuty obraz, nastastie spadol na gauc a nerozbil sa. Viete, je
velmi cenny a zasluzi si cestne miesto v nasom byte.“
„Takze ho
treba zavesit, vsak?“
„Spravne,
a preto som vas zavolal.“
„Momenticek, prosim… len si vyberiem poznamkovy blok. Takze jeden kus
klinca…“
„Mimochodom, pan majster, klince mam.“
„Aky druh
mate?“
„Aky, aky,
nuz normalny, je snad medzi nimi nejaky rozdiel? Viete, ja sa do toho velmi
nerozumiem.“
„Pravdaze
je v nich rozdiel. Ak neberiem do uvahy ich roznu dlzku, tak potom su
lepenkove, kolarske, hladke, krutene, ocelove, pozinkovane i nerezove a tak
by som mohol pokracovat… Ale, vopred vas upozornujem, ze svedske su
najkvalitnejsie.“
„V
poriadku, pouzite svedsky klinec.“
„Takze,
jeden svedsky klinec, potom, sadru mate?“
„Janko,
spadol nam obraz, co s tym?“
„Mamicka,
chod si lahnut, my sa o to postarame… no tak pod do postele…“
„Prepacte,
moja matka, ma uz stojeden rokov, niekedy jej to uz zle mysli…Tak, kde sme
to prestali? Aha, sadra… a naco sadra?“
„No,
klinec musime v diere upevnit a ona sa na to najlepsie hodi. Chcete
modelarsku alebo radsej stukatersku?“
„Pouzite
radsej kvalitnejsiu.“
„Dobre,
pisem si, stukaterska sadra… a prichytku si aku budete zelat?“
„Pouzite
zasa tu najkvalitnejsiu.“
„Jeden kus
prichytka cislo desat…“
„Kladivo a
spachtlu tiez mam…“
„Nerad
pouzivam cudzie nastroje, viete, moje su overene a sedia mi v ruke. No,
myslim, ze to by sme mali vsetko… Pridem vam to urobit…Vyhovovalo by vam to
o styri tyzdne 24. februara?“
„Ja som si
myslel, ze to urobite este dnes, hned teraz…“
„Vylucene!
Viete, kolki zakaznici na mna este dnes cakaju? Aj keby som ako chcel, dnes
to nepojde.“
„Ale ved
namiesto toho vasho rozhutovania ste to uz mohli davno urobit.“
„Vy si
myslite, ze spolahlivo a zodpovedne umiestnit klinec na stene tak, aby vam
vzapati nevypadol, je len tak mirnix-dirnix?“
„No, dobre
suhlasim s terminom, i ked…“
„Tak a
teraz dojedname posledne, odmenu za pracu. Spolu to bude cinit… 628 korun,
50 halierov.“
„Coze? To
nemyslite vazne!“
„Co sa vam
na tom nevidi? Dvakrat cesta, raz konzultacia, plus samotna robota. Aj to
este nie je konecne, upresnim to po robote, ked spocitam pocet uderov do
klinca. Kazdy uder dvadsat korun.“
„No, co
uz…“
„Pozrite
sa, takto sa vzdy dohodnem so zakaznikom: ked bude obraz na stene, vyplatite
mi moju mzdu. Dohodnute?“
„Dohodnute. Mamicka, povedal som ti, ze si mas ist lahnut, si este slaba,
prinesiem ti za chvilu nieco zjest.“
„Prepac,
Janko, ze vas vyrusujem, len som ti chcela povedat taku malickost, uz sa
nemusis trapit, ten obraz som zavesila, teraz uz urcite nespadne. Tak ja
idem do postele…“
„Co to
hovoris, mamicka?“
„No, kym
ste tu s panom debatovali, tak som to dala do poriadku…“
„To snad
nie…“
„Tak na to
sa ako majster rad pozriem… No, veru nie je to zle…To by som sa nebol
nazdal…“
„Nuz, tak
tu uz niet o com debatovat. Do videnia, pan majster!“
„No,
moment, moment! A co, platit sa nebude?“
„A za co?“
„Dohodli
sme sa predsa, ze ked bude obraz visiet na stene, zaplatite mi. Visi? Visi!
Tak si prosim, okrem polozky druha cesta, vsetko vyrovnat!“
„Tak,
takto je to teda. Nuz, ako myslite. Ja teraz pekne obraz zvesim a podmienky
nie su splnene. Porucam sa, pan majster!“
Emilia Molcaniova
Nehladaj vo svete, kym si krasu doma neobjavil
Nikdy
nezabudnem na jedno stretnutie. Stretol som starca, ktoreho som chcel
vyspovedat, co – to sa ho opytat o jeho zivote. No on zacal sam. „Pozri sa
na moju tvar, nemusim ti, priatelu vela o svojom zivote hovorit. Z mojej
tvare vycitas o nom vselico. O minulosti, pritomnosti ci buducnosti. Jaj,
ale ty chces vediet, kde sa docitas o buducnosti? Neviem, co by som ti mohol
poradit. Ale pozri sa este raz, pozri sa poriadne do mojej tvare, do mojich
oci a citaj. Moje oci a moja tvar su pre teba ako otvorena kniha. No dobre,
ale vratme sa este na chvilku k mojej tvari. Ze si ty vela vycital o zivote
v novinach a knihach? A co si tam zistil?
Moja tvar
ti toho vela povie o domovine, o tom, ako sa tu volakedy zilo, co sme
robili. Preco ta volam priatel a nevolam ta po mene? Nuz preto, lebo u nas
je to taky zvyk. Dobry clovek je hned aj kamarat. K priatelom a kamaratom
sme boli vzdy dobri, ale proti neprajnikom sme byvali velmi tvrdi. Pocuvaj.
Ked som ja rastol, nebolo doma pre mna roboty a nielen pre mna, pre mnohych.
Nebolo chleba, preto sme odchadzali za more, do celeho sveta, za kuskom
chleba. Tam sme nechavali svoju mladu silu, svojimi rukami sme chovali
cudzie rody. Aj toto mozes vycitat z mojej tvare. Vies, nikde tak clovek
nepremysla nad domovom, ako tam v cudzom svete. Ked bolo po veceroch
najhorsie, ked clivota naplnala nase srdcia, tisko sme si prespevovali tie
nase pesnicky. Potom nastalo ticho... to ticho si mohol objat, nabrat do
dlani. No najradsej by si sa bol vratil domov, aj ked si vedel, ze ta doma caka
hlad a bieda. Rad by si sa vratil do rodneho kraja a zasiel ku koliske, kde
spinkal tvoj syn ci mala dcerka.
Vies,
velakrat sa mi stane, ze dlho nemozem zaspat, rozmyslam nad svojim zivotom.
A nebudes tomu verit, znovu si spievam pod perinou tu pesnicku, co som si
spieval v cudzom svete. No skor, ako zaspim, myslim na svoju zenu, svoje
deti, na svojich staruckych rodicov, na svoje vnucence. Jedno sa prave mrvi
v koliske vo vedlajsej izbe. Je to moj vnuk a nechcel by som, aby zazil to,
co som zazil ja. Lasku k vlasti pil v materinskom mlieku. Divas sa do mojej
stareckej tvare. Zanechali v nej stopy aj dve vojny, ktore som prezil. Dost
som sa napocuval kanonady. Pocuvaj! Ze nic nepocujes? Nastav lepsie usi.
Zapocuvaj sa do ticha, do sumu stromov, v ktorych korunach sa kolisu jesenne
podvecery. Zapocuvaj sa do zurciaceho potoka, do horskej riavy. Nerozumies
ich hlasu? Priloz ucho na kmen vysokej jedle a vedz, ze jej sumenie sa
zrodilo z placu. Z kmena jedle bol kriz. A pri nom som plakal aj ja a vsetci
ti, co odchadzali za kuskom chleba do sveta. Vedz, tu sme prisahali, ze sa
vratime domov. Sem, k tomuto stromu, prichadzame teraz vsetci ti skor
narodeni a tisko sepceme: „Sme doma, v rodnom kraji, teraz uz mozeme aj
zomriet, nie v cudzom svete.“
A ty sa
zrazu opytas: „A kedy je ten strom najkrajsi?“ Veru tazko sa ti bude
odpovedat, priatelu. Jedni hovoria, ze je to na jar, druhi v lete, treti v jesen,
nuz a ti posledni, ze v zime. Ja ho mam rad vzdy, po cely rok. Divaj sa, aj
toto mozes vycitat z mojej tvare, z mojich oci. A som presvedceny, ze ten,
kto spoznal krasu svojej domoviny, co kde bude vo svete, vrati sa sem, vrati
sa do svojho rodneho kuta a nikdy nan nezabudne.“
Vojtech Majling