Dnesna vychadzka: Vernar - Puste Pole

   Ked uz jesen prebrala svoje zezlo a dni su kratsie a chladnejsie, vyberieme si casovo nenarocnu, ale zaujimavu vychadzku.

   Uz cesta do Vernara nam poskytuje krasne vyhlady na masiv Nizkych Tatier. Obdivujeme snehom poprasenu Kralovu holu alebo Besnik. Je to sedlo, ktore spaja vychodnu cast Nizkych Tatier so Slovenskym rudohorim a Slovenskym rajom. V minulosti viedla sedlom udrziavana postova cesta cez Cuntavu do Dobsinej.
   Samotny Vernar je obec na vychodnom pomedzi Nizkych Tatier a Slovenskeho raja. Pekne okolie je vyhodne na letnu i zimnu turistiku. Obec vznikla v roku 1925 na soltyskom prave. Od 16. storocia bola vo vlastnictve muranskeho panstva. Obyvatelia sa zaoberali chovom dobytka, tazbou dreva, vyrobou dosak, sindlov a dreveneho riadu. Cast obyvatelov sa zamestnavala povoznictvom.
   Napriek tomu, ze dedina lezi na Spisi, mala kulturu jednotnu s horehronskym Telgartom a Sumiacom. V katastri obce sa nachadzaju uzemia Mokra v Slovenskom raji a Vernarska tiesnava vo Vernarskej doline. Mokra sa nachadza asi 2 km na juh od Vernara na severozapadnych a severovychodnych svahoch Slovenskeho raja vo vyske 950 - 1188 m n. m. Zaujimave su rastlinne spolocenstva a uzemie je dolezite aj z vodohospodarskeho hladiska.
   Vernarska dolina je vyznamna dolina, tvoriaca vychodnu hranicu so Slovenskym rajom. Dolinou preteka Vernarsky potok, ktoreho pramennou oblastou je Predna hola. Od Vernara na sever sa dolina zuzuje do hlbokeho udolia. Najuzsia cast s bralom Trunovec patri krajinarsky k peknemu uzemiu.
   Z horneho konca Vernara na zapad, popod brala Barbolice budeme postupovat na chrbat Popovej. Popova aj Vernarske sedlo (1055 m) oddeluju Nizky Tatry od Slovenskeho raja. Necely kilometer na zapad od sedla v spojovacom hrebeni s Prednou holou je vrch Popova (1099 m). Sedlom prechadzaju cesty z Popradu do Dobsinej. V Pustom Poli sa pripaja cesta z Gemeru cez Cervenu Skalu a cesta z Horehronia. Stara cesta z Vernara do Pusteho Pola viedla popod vrch Barbolica k hajovni Potoky, od nej na juh uzkou krasovou bralnatou dolinou cez sedlo Hnilec, nizsie ako sedlo Popova a z neho stranou do Pusteho Pola. Scenericky a turisticky je hodnotnejsia ako po statnej ceste a navyse je o kilometer kratsia. Vyuzili sme ju. Cesta nam trvala dve a pol hodiny.
   Cakame na spoj a rekapitulujeme. Videli sme kusok prekrasnej prirody, zabudli na kazdodenne starosti, pohybom sme pomohli nasej telesnej kondicii. Dobre pocasie v nas len upevnilo dobry pocit z vyletu.

(E-ova)

 Anna Lackovicova napisala roman o tom, ze spoluzitie generacii je zarukou harmonie spolocnosti

    Anna Lackovicova sa od mladosti venuje literature. Dlhe roky v profesii kniznej a casopiseckej redaktorky, publicistky a prekladatelky. Napriek tomu, ze jej domenou je uz desatrocia popularno-naucna literatura, osobitne dejiny vied a oblast astronomie, pocitila teraz potrebu urobit si malu odbocku do sveta beletrie. Po odchode do dochodku napisala pribeh, v ktorom sa premietaju jej zivotne postoje a v ktorom nechyba ani jej humor. Kniha prinasa sedem epizodickych pribehov z prveho dochodcovskeho roku zeny, ktora si nepripustila dusevne starnutie (autorka nepise o sebe!). Do kazdeho z tychto pribehov je este vlozeny jeden iny, spomienkovy pribeh, raz davnejsi, inokedy cerstvejsi. Vsetkych strnast epizod plasticky a s humorom vykresluje rozlicne zivotne situacie partnerskej dvojice hrdinov a ludi z ich okolia. Anna Lackovicova svoj roman nazvala Moj supak Karol. V rozhovore s nou sa dozviete, co ju k napisaniu tohto romanu viedlo a koho nim chce oslovit.

Par rokov ste uz na dochodku, ale zjavne neodpocivate. Napisali ste svoj prvy roman, stale prekladate... Vzdy ste boli taky aktivny typ?
   - Aktivny urcite. A napisala som vlastne svoj druhy roman; ten prvy, napisany iba o malo skor, caka, ci mu tento otvori dvere do duse slovenskych citatelov. Na suvisle pisanie som doteraz nemala dostatok casu. Napisat roman som si mohla dovolit naozaj az na dochodku.

Napriek tomu, ze ste sa profesionalne venovali a venujete najma popularno-naucnej literature, priznavate, ze k beletrii ste vzdy mali a mate velmi blizko. Ktori autori a literarne diela vas najviac oslovili?
   - Kedysi som mala ambiciu poznat vsetko, co vychadza, samozrejme, nikdy sa mi to nepodarilo. Casom som sa vyhranila a zacala som uprednostnovat knihy esejistickeho charakteru a menej zatazene dejom, take, co maju v popredi moralny aspekt ludskeho konania a vypovedaju o pohnutkach ludskych cinov. Mojimi oblubenymi autormi sa stali napriklad Maurois, Styron, Andrzejewski... Odmlada som zboznovala napriklad Capka. Zo slovenskych ma najviac oslovoval Rudolf Sloboda. V sucasnosti ma napriklad tesi prehryzat sa esejistickymi knihami C. S. Lewisa. Najma Rady skuseneho diabla, kniha o argumentmi obojstranne podopieranom zapase dobra a zla v cloveku samom, ktora vznikla pred vyse sestdesiatimi rokmi, akoby mi hovorila z duse.

Podme k vasej knihe Moj supak Karol. Komu je roman urceny?
   - Hlavnymi postavami pribehu su sice ludia, ktori su, ako sa u nas zvykne hovorievat, na zasluzenom odpocinku, jeden z nich vlastne iba na jeho prahu, mojim cielom vsak bolo oslovit aj ine citatelske kategorie. Nechcem prirovnavat, ani si nemyslim, ze som az taka dobra, ale neda mi. Svěrakov film Vratne lahve je o ludoch, ktori dovrsili istu vekovu hranicu, ale oslovil siroke spektrum divakov, lebo bol urobeny tak presvedcivo... S humorom a zaroven s kritickym, no laskavym pohladom na ludi, ktori sa zrazu ocitli doma a nemusia ist kazdy den do prace... Ale co vsetko zasa mozu! Ci sa mi to podarilo, nechavam na posudenie citatelom. Len ma, preboha, neobvinujte z plagiatorstva, mala som to hotove uz v aprili, o filme som sa dozvedela az v septembri, ked prisiel do kin.

Vas pribeh je cisto fiktivny?
   - Pribeh ano, detaily nie. Ani zovseobecnenia. Rozhodne nechcem, aby sa v nom niekto hladal. Len jedna epizodka je v knihe celkom a priam do bodky realisticka. To som si dovolila z rozmaru. Je mimo pribehu, nema na nic vplyv, nikoho nepoznaci a je skor smiesna. Zlodej Jan z Tvrdosina, ktory sa mihne v siestej kapitole, konal presne takto, naozaj je to Jan, naozaj je z Tvrdosina a naozaj presne takto podviedol mna. A keby som chcela, vedela by som ho identifikovat aj adresnejsie. Nebude ma mrziet, ak sa v tom spozna, aj ked zlost ma uz presla. A mimochodom, nikde inde uz nie je zo mna samej vobec nic.

Su hlavne postavy romanu typicki predstavitelia svojej vekovej kategorie?
   - Bohuzial, nie. Ale nie su to uz dnes ani postavy vynimocne. Myslim, ze svet tych mladsich by si mal na tuto skupinu cinorodych nemladych ludi, vsimnite si, ze nevravim starych, zvykat a brat ju vazne. Nie z obligatnej vstepovanej ucty, ale z presvedcenia. Napokon, spomedzi takzvanych „mladodochodcov“ ma spociatku vacsina snahu udrzat si vnutornu mladost. Okrem tych, co sa jej vzdali uz niekedy v tridsiatke, styridsiatke, len to na svoje stastie nemali napisane na cele.

Co ste mali v umysle tlmocit citatelom tymto pribehom?
   - Ze kazdy z nas by mal v sebe pestovat schopnost rozumiet inym a pocut aj to, co nepovedia, precitovat ich pohnutky, vzivat sa do ich pocitov, chapat ich konanie, dokonca i vtedy, ked ho neschvaluje. Pestovat si schopnost nebyt lahostajny k ludskemu utrpeniu. Ze by sme mali mat silu ponuknut pomocnu ruku aj tym, ktori prestali zit zivotom slusnych ludi, lebo nemusia byt este celkom odpisani. Ze odchodom do dochodku sa zivot nekonci, prave naopak, nastava cas na cinnosti, ktorym sa clovek z roznych dovodov nemohol venovat dovtedy. Ze ani v starobe si neslobodno dopustit spokojnost so sebou samym. A ze ludska spolocnost moze harmonicky fungovat len v spoluziti generacii.

Zhovarala sa Maria Leskova

 Sutaz o knihu Moj supak Karol

   Ako sa uz pomaly stava tradiciou, zaroven s rozhovorom s autorom vam ponukame aj moznost tuto kniznu novinku vyhrat. Do zrebovania o knihu Anny Lackovicovej Moj supak Karol zaradime vsetkych, ktori do 15. novembra do nasej redakcie dorucia listky s kuponom a svojim telefonnym cislom. Mena troch vyzrebovanych vyhercov uverejnime 20. novembra.
   Knihu Stavka, ktora mi zmenila telo v sutazi vyhrala Mariana Kvietkova z Cierneho Balogu. Spravne uviedla, ze trenerka Gregora Maresa a spoluautorka knihy je Lucia Medekova. Originalne dekoracie potesili Mgr. Lenku Sebovu z Lopeja. Vyherkyniam blahozelame.

Do neba sa nevystupuje po rebriku, ale prostrednictvom dobrych skutkov

    „Oslavujte Pana a zvelebujte ho podla svojej schopnosti, je vacsi nad vsetku chvalu. Mnohe veci, vacsie od toho (co pozname), su skryte, lebo iba malo vidime z jeho diel. Vsetko vsak urobil Pan a udelil mudrost tym, ktori si pocinali nabozne.“ Kniha Sirachovcova, 43.
   Drahy otec Zavacky, ste to prave vy, ktory konate smelo a odvazne. Vase rozhodnutia sa neprejavuju v snoch, ale v cinoch. Na vasej knazskej ceste sa nebojite strachu, lez pracujete vo vire cinnosti. Sprevadzaju vas Bozie prikazania a vasa viera. Rozdavate radost, ktora vyzaruje z vas, rozsievate ju na vsetky strany, stedro nou obdaruvate nas, Sumiacanov. Rozsievate zdvorilost a menite svet. Menite nas ludi k lepsiemu, zjednocujete nas, dvihate na duchu, davate nadej, ktora nam dovoli komunikovat, a v niektorych situaciach ste jedinou istotou a nadejou.
   Hovori sa, ze clovek, ktory pracuje rukami, je robotnik, clovek, ktory pracuje rukami a predstavami, je tvorca. Clovek, ktory pracuje rukami, predstavami a srdcom, je umelec. A ste to prave vy, ktory do svojej prace vkladate svoje pozehnane ruky, predstavy a ciste srdce.
   Ked ini v letnych mesiacoch oddychovali, vy ste cele dni stravili v chrame, aby ste ho vynovili, skraslili, dali mu novy sat a riadili ste vsetky organizacne prace. Len sam Boh videl, kolko prebdenych noci a hodin ste obetovali tazkej praci. Vynovili ste podlahy, steny, zaviedli ste novu elektricku instalaciu, zabezpecili nadherne nove lavice. Obnoveny chram posvatil 20. oktobra vladyka Jan Babjak SJ, presovsky aparcha. Na svatej liturgii sa zucastnili dalsi pozvani knazi a bohoslovci. Za obec a veriacich sa vam podakoval starosta Sumiaca Marcel Pollak.
   Vdaka vam, nas dobry, drahy otec.
   Cely svoj zivot obdivujeme dielo Boha Stvoritela. Teraz, ked sme s uctou povzniesli svoje ruky a oci k nebu, netuzime po nicom inom, nez oddat sa pokornej modlitbe a prosbam. O, Pane, nas Stvoritel, vdaka za radost, ktoru nam poskytlo videnie tvojho diela a obdiv nad rozjimanim a zazrakom tvojich ruk.

Jarmila Gordanova