Na Tri krále o krok ďalej...

   Prešiel čas vianočný aj novoročný. Záverom tohto obdobia bol sviatok Troch kráľov (6. január). Voda a oheň mali už od pradávna medzi našimi ľuďmi magicko-ochrannú funkciu. Nebolo to iné ani na Horehroní. Z každej rodiny si v toto ráno dávali gazdinky v kostole posvätiť cesnak, kriedu, soľ. No najdôležitejšiu úlohu zohrávala voda.

   V rímskokatolíckych dedinách nanosili ľudia vodu do šafľov, ktorú kňaz po omši posvätil. Takto posvätenú vodu si brávali ľudia domov. V dedinách, kde boli gréckokatolíci, bol zvyk, že po slávnostnej liturgii chodieval kňaz s procesiou za dedinu, kde sa voda - Jordánska voda - svätila priamo v potoku. Ľudia si do vody namáčali chvojky a navzájom sa kropili. Vodu si tiež odnášali domov v kandličkách.

   Gazdovia v toto ráno nenapájali dobytok skôr, ako sa vrátili s posvätenou vodou. Na dvere stajní a príbytkov cesnakom a svätenou kriedou robili kríže. No svätenou vodou sa kropili aj obydlia, hospodárske budovy, aby do nich neudrel hrom.

   Na sviatok Troch kráľov bol oddávna na Horehroní zvyk, že po domoch chodil kňaz, kantor, kostolník a miništranti s koledou. V každom dome ich čakali. Na stole bol prestretý nový biely ľanový obrus. V strede stola stál krížik a vahan, kde boli uložené: bôb, hrach, fazuľa, ovos a tri hrste ľanu. Kňaz spievajúc prešiel do domu, spoločne sa s rodinou pomodlil. Nuž a kantor pri odchode z domu nezabudol napísať letopočet a písmená G + M + B (mená troch kráľov). Bývalo zvykom, že pred príchodom koledníkov gazdiná nasypala na priedomie trocha ovsa a keď koleda odišla, rýchlo ho pozmetala a nasypala sliepkam, aby dobre niesli vajíčka. Keď koledníci odišli, dievky sa zakrúcali do obrusa, ktorý bol na stole. To vraj preto, aby ich pri robotách neboleli kríže.

   Deň Troch kráľov bol posledným dňom obchôdzok a kolied vianočného a novoročného obdobia. Príležitostné piesne, vinše mali do domu priniesť šťastie, zdravie, hojné Božské požehnanie. Kresťanská cirkev sa spočiatku k týmto zvykom stavala odmietavo. No neskôr s koledou chodia po domoch aj kňazi. Ale v tento deň okrem koledovania bolo aj niekoľko ďalších zvykov. Bolo to chodenie dievčat s belčovom, po dedine chodili chlapci s hviezdou. No najviac sa ľudia tešili na príchod troch kráľov - Gašpara, Melichera a Baltazára. Štvrtým bol Hviezdonos či Anjel, ktorí nosili na palici veľkú hviezdu.

   Na Tri krále bol na Horehroní aj taký zvyk, že mládenci zapriahli do saní (vlačúh) kone a išli sa s dievkami previezť do niektorej z osád. Čím bola jazda dlhšia a rýchlejšia, tým krajšie a vyššie mala mať gazdiná konope či ľan. Trojkráľové koledy a pochôdzky mali okrem iného aj charakter ľudového divadla. V niektorých dedinách Horehronia ešte v predvečer Troch kráľov ukladala gazdiná na stôl vianočné pečivo a sám gazda napísal na horný rám dverí iniciálky troch mudrcov. Vraj preto, lebo túto noc navštevujú domy a kde zistili, že ich neočakávajú, odtiaľ vraj berú šťastie. Večer, ako inak, bývala zábava. Niekde bolo zvykom, že na nej si volili „mládeneckého richtára“, ktorý po zvolení spolu s muzikou obchádzal celú dedinu.

   Skončilo sa trojkráľové obdobie. Nastáva čas práce. Budú páračky, niekde aj priadky. Gazdovia poopravujú všetko, čo treba k jari. No a mladí, ale aj tí skôr narodení sa tešia na začínajúce sa fašiangy.

 

Vojtech Majling

 

Legitimácia

 

   Miestne odbory Matice slovenskej na Horehroní začali vznikať najmä po prvej svetovej vojne. Dôkazom toho je Brezno. Ustanovujúca schôdza bola 22. novembra 1919. Zúčastnili sa na nej aj predstavitelia Matice z Martina, a to Štefan Krčméry a brezniansky rodák Oto Škrovina. Predsedom sa stal Michal Matunák.

   V ďalších rokoch vznikli miestne odbory vo Valaskej, Polomke, Lopeji, Polhore, Dolnej Lehote (1922). Nasledovalo Bujakovo, Beňuš, Podbrezová, Hronec, Závadka, Pohorelá...

   V roku 1930 miestna inteligencia, väčšinou učitelia založili Miestny odbor Matice slovenskej v Čiernom Balogu. Iniciátorom bol Štefan Lehocký, učiteľ v Kráme, spolu so švagrom Jozefom Kovalčíkom, toho času učiteľom v škole v Medveďove. Z dostupných materiálov sa dozvedáme, že vznikla 1. marca 1930, v roku 1935 mala sedemdesiattri a v roku 1936 šesťdesiatdeväť členov...

   Legitimácia, ktorá dala podnet na titulok, má „členovské“ číslo 158 a svedčí o tom, že podporujúcim členom od roku 1930 je František Gesner, zámočník z Čierneho Balogu. Legitimáciu vybavili v Turčianskom sv. Martine 23. marca 1934. Pečiatka a podpisy: J. Škultéty a J. C. Hronský.

   Františka Gesnera som poznal. Vedel toho veľa o histórii osád v povodí Čierneho Hrona. Už pár rôčkov, v prvé novembrové dni, pristavím sa pri jeho hrobe, zapálim plamienok kahančeka a v tichosti si predstavím a pripomeniem túto skromnú, ale múdru osobnosť.

   Matičná legitimácia! Máš vyše osemdesiat rokov, ale na tvojej čelnej strane je jasný matičný znak s dvojkrížom a olivovými ratoliestkami. Opatrujem ju.

 

Š. Giertl

 

 Paneláky sa nám prihovárajú fasádou

   Každé obdobie má svoje trendy. Dnes má zvláštny cveng slovo rekonštrukcia. Kto nerekonštruuje, nezatepľuje, nevymieňa okná alebo podlahy, akoby ani nebol. A tak všade, hlavne v lete, kam sa pozriete, povaľujú sa kúsky tvrdeného polystyrénu, čaty stavebných robotníkov veselo pokrikujú na okoloidúce dievčatá z montážnych plošín a fasády domov sa prezliekajú do nových žiarivých farieb.
   Tento trend si vyžiadal aj zlý stav panelových domov, pretože väčšina z nich bola postavená v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a mnohé sa už stali nevyhovujúcimi z hľadiska komfortu bývania a nevyhovujú už ani väčšine technických a bezpečnostných noriem. Obnoviť bolo treba najmä zdevastované fasády a svoju úlohu pritom zohrali aj stále zvyšujúce sa ceny energií.
   Pre obnovu bytového domu, ktorý bol postavený pred 31 rokmi, sa pred rokom (11. decembra) na schôdzi vlastníkov bytov rozhodli aj obyvatelia paneláku na Malinovského ulici č. 3 - 11 v Brezne. Rozpočet na celé dielo bol schválený vo výške takmer 24 miliónov korún. Práce (výmena okien, zatepľovanie) sa začali v januári 2007 a skončili kolaudáciou domu 8. októbra toho istého roku.
   Fasáda domu má ako jedna z najdôležitejších častí viacero poslaní: chrániť objekt proti poveternostným vplyvom - dažďu, vetru, mrazu i slnečnej páľave. Musí pritom hriať i chladiť, ale v neposlednom rade aj zdobiť. A tak bielo-žlto-modrým zdobením fasády sa môžu popýšiť aj obyvatelia bytového domu na Malinovského ulici v Brezne.

(DaRa)

Časť paneláka pred rekonštrukciou a po nej.

---

S Lukášom Vlčekom o činnosti horehronských jaskyniarov v zahraničí i doma

„Sme si istí, že ešte dlhé roky budeme mať čo objavovať“

   Už niekoľkokrát sme vás informovali o veľkolepých speleologických expedíciách do rovníkových oblastí Južnej Ameriky a o objavoch jaskýň na stolových horách, ukrytých v hlbokých dažďových pralesoch tropickej Venezuely. Dnes sa spolu s Lukášom Vlčekom z Pohronskej Polhory vydáme trošku bližšie - na Balkán.
   Práve sem totiž smerovalo niekoľko slovenských jaskyniarskych výprav, ktoré pridaním sa českých i domácich jaskyniarov prerástli v medzinárodné expedície. Slováci tu v roku 1992 objavili jaskyňu Velika Klisura, ktorá bola dlhé roky najdlhšou a najrozľahlejšou známou jaskyňou Balkánu. Nachádza sa v Kosove, severne od mestečka Peč (Peje) v tiesňave Rugovska Klisura. Kosovci ju nazývajú Gryka e Madhe. Jaskyňu tvorí viac než sedem kilometrov impozantných podzemných chodieb a siení s rozprávkovo bohatou kvapľovou výzdobou, jazierkami, podzemnou riekou, sifónmi a výskytom unikátnych foriem jaskynného hmyzu. Prieskumné akcie do jaskyne Velika Klisura uskutočňuje hlavne partia okolo excelentného jaskyniara a horolezca z Liptovského Mikuláša - Jana Šmolla. Okrem prieskumu v Klisure sa naši jaskyniari venujú aj prieskumu jaskýň v jej okolí, vo svahoch stovky metrov hlbokej tiesňavy, aj na vysokohorských planinách, ktoré ju obklopujú.
   „Tak sa stalo, že sme pri prieskume terénu narazili na priepasťovitú jaskyňu s rozľahlým podzemným jazerom v hĺbke iba dvadsať metrov. Keďže sa nachádzala v blízkosti malých lazov, na ktorých býval náš známy - učiteľ z Peče so svojou rodinou, upozornili sme ho na ňu ako na potenciálny zdroj pitnej vody,“ hovorí jeden z účastníkov Lukáš Vlček z Pohronskej Polhory. Učiteľ sa hneď chopil situácie a dnes čerpá vodu z jaskyne. Ako prejav vďaky ich pozval na hostinu pri príležitosti pytačiek svojej dcéry. „Pozvanie ako toto sa neodmieta, a tak sme hodovali na lúke pred ich drevenicou spoločne s celou rodinou nevesty, kým si po ňu neprišiel ženích. Všeobecné veselie sprevádzal radostný spev i oslavné salvy z kalašnikovov. Veru, v povojnovom Kosove sú strelné zbrane neodlučiteľnou súčasťou domácností. Často sa nám stávalo, že pri prechode územím nás domáci varovali pred nevybuchnutými mínami, cesty v okolí mesta neustále kontrolovali ozbrojené jednotky KFOR s neodmysliteľnými modrými prilbami a v lese na prístupových trasách k jaskyniam sme nachádzali náboje, súčasti vojenských postrojov i neexplodované granáty. Kosovo sa po vojne postupne stavia na nohy. Obyvatelia pocítili druhú krízu vo chvíli prechodu na európsku menu, kedy došlo k neprimeranému zdražovaniu i potravín a základných potrieb obyvateľov. Držíme prsty našim kosovským priateľom, aby sa situácia v ich štáte uberala správnym smerom,“ dodáva L. Vlček.
   Na prieskume jaskýň v Kosove sa z horehronských jaskyniarov podieľali okrem Lukáša Vlčeka Matúš Matejka z Valaskej a Marianna Jagerčíková z Polomky. Úsmevné je, že každý z trojice je členom iného jaskyniarskeho klubu Slovenskej speleologickej spoločnosti. Spoločne s domácimi jaskyniarmi a aktivistami sa snažia prispieť k poznaniu neoceniteľných prírodných hodnôt v týchto nádherných a neopakovateľných prírodných zákutiach kosovského pohoria Prokletje. A nielen tam. Pri svojich potulkách prírodou sa zastavujú a mienia zastaviť aj na ďalších miestach, kam doposiaľ nevkročila ľudská noha. K takým patrí napríklad zostup do ešte nepreskúmaných hlbokých priepastí Slovinska plánovaný na február 2008, Macedónska, kam sa chystajú v septembri 2008, či náhorných plošín na hranici Brazílie a Venezuely alebo prieskum jaskynných systémov v horách malajského Bornea plánované na rok 2009.
   „Aj keď si mnohí myslia, že v našom svete je už všetko známe, my sme si istí, že ešte dlhé roky budeme mať čo objavovať. V časoch megalomanských vesmírnych letov je zemeguľa pre človeka ešte stále jednou obrovskou neznámou,“ vysvetľuje L. Vlček.

    Horehronskí jaskyniari v najhlbších jaskyniach Slovenska
   Masív Kozích chrbtov pod Ďumbierom sa môže popýšiť svetoznámou Jaskyňou mŕtvych netopierov, známou vďaka objaviteľskej partii jaskyniarov združenej okolo neúnavného jaskyniara Milana Štéca z Hronca. Jaskyňa v súčasnosti dosahuje dĺžku 19 260 a hĺbku 320 metrov, čím sa stala treťou najdlhšou a štvrtou najhlbšou jaskyňou na Slovensku. Tá úplne najhlbšia jaskyňa Slovenska sa však nachádza o niekoľko kilometrov ďalej na sever - v masíve Krakovej hole, vybiehajúcom bočnou rázsochou spomedzi Ďumbiera a Chopka. V roku 1964 ju pri potulkách Nízkymi Tatrami objavil český horolezec Petr Hipman a nazval ju podľa zaujímavého tvaru vstupného brala výstižne Starým hradom. Po niekoľkých rokoch prieskumu v nej dosiahol hĺbku 150, neskôr 300 a nakoniec až  436 metrov! V tom čase sa na jej prieskume vo veľkej miere podieľali aj horehronskí jaskyniari Ferko Venger a Marián Jagerčík z Polomky, neskôr sa k nim pridal aj Lukáš Vlček z Pohronskej Polhory. Ich snahy boli smerované aj do jaskýň Záskočie (hlboká 284 m), Večná robota (hlboká cez 300 m), Javorová priepasť (hlboká 313 m) a Slnečný lúč (hlboká 120 m), no najväčší úspech v prieskume sa dosiahol pri prepojení jaskýň Starý hrad a Večná robota, čím vznikol Systém Hipmanovych jaskýň, hlboký bezmála pol kilometra. To však nie je ani zďaleka všetko, čo možno očakávať od masívu Krakovej hole... Systém Hipmanovych jaskýň má zatiaľ osem kilometrov kľukatých chodieb, rozľahlých dómov a hlbokých priepastí, charakteristických vodnými tokmi, kvapľovou výzdobou, kryštálmi kalcitu a blokoviskami oddrobených skalísk. To je však len zlomok jaskýň vytvorených v masíve Krakovej hole, ktorý ohraničujú dve významné hlboko zarezané krasové doliny - zo západu Demänovská a z východu Jánska.
   Ak spočítame dĺžku známych jaskynných priestorov v týchto dvoch dolinách s chodbami vrcholového Systému Hipmanovych jaskýň, dostaneme takmer 100 kilometrov chodieb, siení, prírodných tunelov, vodných sifónov, priepastí a komínov, ktoré už prešla ľudská noha.
   „Domnievam sa, že dnes poznáme sotva jednu tretinu jaskýň na tomto území. A tak sa máme do budúcna na čo tešiť. Objavy v masíve Krakovej hole však nie sú úplne zadarmo. Výstupy k jaskyniam, zostupy do podzemia, práca v jaskyni i návrat na povrch stoja hodiny, dni, týždne i mesiace driny a úsilia, prekonávania hlbokých priepastí, divokých podzemných riav, úzkych plaziviek a kamenných závalov. Naša práca je však odmenená objavmi fantastických podzemných priestorov s neopakovateľnou atmosférou, objavmi oázy ticha a pokoja, kde akoby sa na celé veky úplne zastavil čas. Každý meter objavenej chodby má svoje osobité čaro, ktoré nás ako magnet ťahá znovu a znovu do sveta tmy a chladu v útrobách zeme,“ vyznáva sa L. Vlček.

(r)

 Na dno priepasti zostúpil aj kosovský chlapec z neďalekých lazov.    Foto: L. Vlček

 Jedna z priepastí v masíve Krakovej hole a výhľad na Vysoké Tatry z jej vrchola.   Foto: P. Hipman a M. Jagerčík