Čriepky z divadelného života
Mária Obernauerová
Jak rýchlo
letí čas, čo je to rokov sto?
Takto sa začínala hra Petra Zvana Tanec nad plačom. Práve tam som bola
prvýkrát „rezervnou dušou“. Prebrala som rolu grófky Anny po herečke, ktorej
sa nechcelo chodiť na zájazdy po kadejakých „brdárkach“. No a počas tejto
inscenácie sa nám prihodil kuriózny prípad. Rytiera Gejzu hral Viktor Štens.
Nemal síce žiadny text v hre, ale jeho postava sa majestátne vynímala ako
socha na podstavci. Nesmiem ale zabudnúť, že bol celý v železnom brnení, no
a to bol kameň úrazu nastávajúceho príbehu. Šatňa v bývalej sále osvetového
domu bola pod javiskom a viedli k nej úzke drevené schodíky bez akéhokoľvek
zábradlia. Keďže po predstavení Viktor vždy išiel prvý, aby sa zbavil ťarchy
svojho kostýmu, stalo sa tak aj v ten osudný deň. Zrazu nastal veľký hrmot
a pád a v tej chvíli nám došlo, čo sa mohlo stať! Viktor ležal pri schodoch
nehybne na zemi a horko – ťažko ho chlapci vyslobodili spod železa. Ešte že
sa nič závažné – myslím tým zranenie – nestalo.
Druhý prípad, kde som bola „náhradným dielom“, sa stal bohužiaľ mne. Išli
sme na zájazd na krajskú prehliadku do Turčianskych Teplíc, ale jedna
herečka neprišla aj napriek dlhému čakaniu. „Nič sa nedá robiť, Marka, musíš
sa naučiť a prebrať rolu", zavelil pán režisér. Neviem, aká to bola hra,
lebo po trapase, ktorý sa mi stal, som sa snažila na to zabudnúť! Ostal mi
v pamäti len text, ktorý som sa drvila celou cestou v autobuse a v ňom jedna
veta znela: Pánbožko nebeský, keď ja neviem po nemecky. Keď sme boli blízko
cieľa našej cesty, požiadala som spoluhercov, aby sme si môj výstup
preskúšali. No keď som prišla k uvedenému textu, odznel takto: Pánbožko
nemecký, keď ja neviem po nebesky. Naraz celý autobus vypukol obrovským
smiechom a keď som sa nevinným hlasom spýtala, čo im je do smiechu,
opakovali mi moju repliku. Zahanbiac sa za takýto výkon, v duchu som si
pomyslela: Božíčku daj, aby sa mi to nestalo na prehliadke. Prišla chvíľa
a čo čert nechcel, stalo sa. Vtedy sme na prehliadke nezožali slávu, ale
nielen mojím pričinením.
V hre Sokoli bez krídel sa stal milučký príbeh. Bola tam postava 6–ročného
dieťaťa potrebná len ako rekvizita bez textu. Manžel preto navrhol Antonovi
Daxnerovi, ktorý mal aj réžiu tejto hry, že tam bude brávať najstaršieho
syna Petra. To bola jeho prvá a posledná hra v súbore, jeho divadlo
neoslovilo. Malá Ines Daxnerka, keďže bola skoro v tom veku ako Peter,
pomykala otca, že aj ona chce hrať divadlo. Deti sa pri predstaveniach
striedali. Ineska nevedela, kde sa jej mama vždy vytratí pred predstavením,
až raz ju zbadala v šepkárskej búdke, rozbehla sa celým javiskom s výkrikom:
„Mama, aj ja idem k tebe sedieť do búdy!“ a viacej sa vtedy na javisku
nezjavila.
Stôl číslo 21
V ten deň som
ako zvyčajne stála pri drezoch a umývala dookola hromady riadu, ktorým
nebolo konca kraja. Bolo práve poludnie, keď som ich zbadala. Zrejme nebolo
už nijaké voľné miesto v celej reštaurácii, pretože si sadli k stolu číslo
21. Mladý otecko a jeho šesťročný syn. Mala som sto chutí rozbehnúť sa za
nimi a povedať im… Vlastne, čo by som im povedala? Aby si presadli? Ale kam?
Všetko bolo natrieskané na prasknutie. A ja sa nesmiem zastaviť vo svojej
činnosti, inak mi hrozí, že ma čašníci pochovajú v haldách neumytých
tanierov. Nechcem stratiť výhľad, to je to jediné zaujímavé na mojej
činnosti. Bez výhľadu na jedáleň by som už bola dávno skončila na
psychiatrii tak ako moja predchodkyňa. A tak som cez sklenenú stenu
pozorovala ten virvar, to ukájanie živočíšnych potrieb vyvolaných hladom a
smädom.
Otecko dlho sedel a čakal. Bol inteligentný a pochopil, že ľudské sily majú
svoje hranice a nie je dobre prekračovať ich toleranciu. A tak, až po
polhodine si dovolil osloviť čašníka, nášho Leonarda Di Capria, ako ho volám
odvtedy, ako som videla Titanic. Ten naň nepozrel ani jediným okom a zohnutý
pod ťarchou podnosu s dvadsiatimi taniermi žongloval pomedzi stoly a
rozdával poživeň slintajúcim hosťom. Keď sa vracal s vylízanými taniermi
naspäť, otecko opäť zakričal:
„Čašník!“
Viem, že Leonardo počuje dobre a viem aj to, že hoci nemá poruchu sluchu,
mal dôvod nepočúvať. A tak, keď na neho zavolal otecko už po tretíkrát,
hodil po ňom plavou šticou a v rýchlosti precedil pomedzi zuby:
„Mňa voláte zbytočne, to nie je môj rajón. Moje sú čísla 1 až 10.“
Neostávalo mu nič iné, ako si počkať na jeho kolegu. Ale opäť narazil na
nezáujem, opäť zaznela tá istá odpoveď:
„To nie je môj rajón, ja mám čísla stolov 11 až 20.“
„Tak, komu teda patríme?“ zúfalo vykríkol otecko len tak do prázdna.
Áno, práve zistil, že sú v území nikoho. Vydedenci, ignorovaní davom a
vylúčení z ľudskej spoločnosti. Odsúdení na smrť hladom a smädom. Radi by si
boli vystáli rad za chrbtom niektorého konzumenta, ale za každým sediacim
stáli aj po traja hladoši. A tak trpezlivo čakali.
Po dvoch hodinách vyšiel zo služobných dverí pán v tmavom s okrúhlym bruchom
a majestátne sa obzeral po miestnosti. Otecko urobil posledný pokus a
zamával na neho. Vedúci prevádzky dôstojným krokom priplával k jeho stolu a
úslužne sa spýtal, čo si želá. Nepatrná iskierka nádeje na zaplnenie
prázdnych žalúdkov pohasla v momente jeho odpovede:
„Vidíte ten nápis a tie spráchnivené kosti pod stolom? Vážení, zle ste sa
posadili. Máme len dvoch čašníkov, darmo, nie sú ľudia…“
„Takže, nápis Príďte si sadnúť k tomu správnemu stolu, inak skončíte ako
oni, to nie je len reklamný slogan?“ spýtal sa prekvapený otecko.
„Nie, vážený pane, títo ľudia nerešpektovali naše upozornenie...“ a opäť so
vztýčenou hlavou zmizol v útrobách kuchyne.
***
Po istom čase nám pribudol nový zamestnanec, čašník Ferko. Teraz bolo možné
zvládnuť už i tretiu desiatku stolov, a tak som si spomenula na ocka so
synom. Márne som ho však hľadala. Pri dvadsaťjednotke sedel sivovlasý
starček a pri ňom muž v najlepších rokoch. Až oveľa neskôr prišiel personál
reštaurácie na to, že sú to tí naši starí známi, trpezliví veteráni…
Emília Molčániová
Božena Bobáková:
Na krídlach vetra 8.
Kamarátky
Nuž tak sa začalo moje
priateľstvo s Jolantou. Dodnes mi je ľúto, že trvalo iba zopár dní.
Prostredníctvom Jolanty som mohla celkom zblízka pozorovať, ako žijú
cirkusanti, keď práve neukazujú obecenstvu svoje podivuhodnosti.
Po maminom
súhlase strach zo mňa spadol skoro tak rýchlo, ako sa objavil.
Moja
zvedavosť bola velikánska.
Velikánska
ako – ako – ako sám ozrutný vrch Ďumbier, čo sa týčil nad našou dedinou.
Veľmi som
túžila vidieť, aké zariadenie majú komedianti vo svojej búde na kolesách.
Čoskoro som
sa dozvedela, že oni svoj čudný príbytok nazývajú maringotka.
Najprv som
však musela prekonať veľmi zvláštny pocit, keď ma moja mama chytila za ruku
a odovzdala komediantke. Spomínam si na svoj údiv, keď som zistila, že aj
ruka komediantky je teplá ako ruka mojej mamy. Dokonca aj komediantkina tvár
vyzerala vľúdne a jej oči pozerali láskavo na mňa.
Ani som si
neuvedomila, že v duchu jej už nehovorím iba komediantka, ale celkom
nevdojak pani komediantka, ako ma naši naučili oslovovať pani učiteľku
Kúdelkovú, pani poštárku Sabču, pani obchodníčku Kollárku a pani horárku
Mitánečku.
Vyšla som
za ňou hore štyrmi schodíkmi a ocitla som sa dnu.
V komediantskej domácnosti.
Videlo sa
mi, že snívam a že sa zo svojho sna čoskoro prebudím.
Dvere do
búdy zaberali časť užšej strany. Keď som zastala na prahu, mohla som vidieť
celý vnútrajšok až po protiľahlý koniec.
Tam moju
pozornosť upútali lôžka postavené do podkovy. Stáli po dve nad sebou a spolu
ich bolo šesť. Podobné postele som videla na fotografii, čo si môj tato
doniesol z vojenčiny.
Koľko
komediantov na nich spáva? Ak líhali po dvaja - alebo možno aj po traja? –
možno sa všetci pomestili. Pani komediantky som sa hanbila opýtať. Práve ma
vysokým spevavým hlasom pozývala dnu.
- Di dál. Si Jolantin vzácny host. Neco ti nabídnu. Posaď se.
Ukázala na stoličku pri úzkom stolíku, priskrutkovanom k stene. Okienko nad
ním zdobila záclonka s nariaseným volánom.
- Nestyď se tolik.
Bojazlivo som sa posadila. Jolanta nadvihla pestrý voskový obrus, zo zásuvky
pod ním vytiahla oškúlenú bábiku.
- Žíkám jí Lidunka, - pochválila sa.
Ja som ju vôbec nepočúvala. Ako urieknutá som sa obzerala okolo seba.
Všetko, čo som vnímala v tom neveľkom zapratanom priestore, mi bolo neznáme.
Úzke skrinky siahajúce od podlahy po povalu, drobný železný sporáčik na
vysokých nôžkach s rúrou prestrčenou cez stenu, taký nepodobný tehlovej
ozrute v našej kuchyni, poličky po stenách plné dovysoka naukladaných škatúľ
s tajomným obsahom. Čo je za vzorkovaným závesom na stene oproti mne, som sa
ani nepokúšala hádať. Beztak by som bola zle trafila.
Medzitým pani komediantka nezaháľala. Z akejsi skrýše vytiahla mne neznámy
predmet, položila ho na kraj studeného sporáčika. Vložila doň čosi biele, čo
o chvíľu horelo bledým plameňom. Zo smaltovanej krhly v kúte naliala do
hrnca s dlhou prehnutou rúrkou na boku, aký sme my doma nemali, vodu.
Postavila ho nad plameň. Z okrúhlej, krásne pomaľovanej truhličky – dózy
vybrala a na tanierik poukladala drobné koláčiky. Do vriacej vody nasypala
zelinky. O pár minút položila postupne na tri hrnčeky sitko. Rúrkou na boku
hrnca ich naplnila, ale nie celkom. Doliala mlieko, pridala cukor a pariaci
sa nápoj postavila najprv predo mňa, potom pred Jolantu. Nakoniec sa
posadila aj ona.
- Dobré chutnání, - povedala. - Skus. Neco takového si možná dosud
nepila. Čaj s mlékem. Je to dobrý, uvidíš.
Čaj s mliekom. Také niečo som nieže nikdy nepila, ale ani nepočula. V našej
dedine býval taký zvyk, že keď krava prestala dávať mlieko, lebo sa jej malo
narodiť teliatko, v každom dome sa pila namiesto mlieka čierna káva. Varila
sa z dohneda upraženého a v domácom mlynčeku zomletého obilia, jačmeňa alebo
žita. Čo bohatší si občas v konzume kúpili surové zelenkavé zrná naozajstnej
kávy, doma si ju v liatinovej rajnici upražili, zomleli a pridávali kvôli
vôni k tej obilnej.
Aby čierna káva vyzerala naozaj čierna, pridávala sa ešte cigória.
Čaj sa varieval zväčša v zime pri priadkach alebo páračkách, prípadne keď do
domu v nedeľu popoludní zavítala vzácnejšia návšteva. Na zlepšenie chuti sa
pridávala doma pripravená kysnutá malinová šťava, pri slávnostnejších
príležitostiach rum. Od jedného i druhého celý dom krásne rozvoňal.
Ale čaj s mliekom?
Pre mňa to bolo čosi neznáme.
- Víš, - vysvetľovala mi pani komediantka, - nás je moc a krávu si držet
nemúžem, když sme stále na cestách. Ve vesnických krámech mléko nevedou,
takže sme odkázány na hospodyne, co nám je poskytnou. Proto si pomáháme, jak
se dá. A čaj s mlékem pijí taky v rúzných štátech i bohatí lidi. Neni to
zlé, ochutnej!
Tak som sa osmelila a ochutnala. Nápoj si ma svojou lahodnou chuťou načisto
získal. Hneď som sa rozhodla, že poprosím svoju mamu, aby mi občas tiež takú
dobrotu pripravila. Čaj s mliekom v maringotke kočovného cirkusu sa stal pre
mňa takým silným zážitkom, ako... možno ako keď vy surfujete po internete
a objavíte niečo vonkoncom nečakané.
Nominácie – Najlepší športovec
mesta Brezna 2007
|
HOKEJOVÝ KLUB BREZNO
Ing.
Pavol Sásik
narodený: 11. 3. 1978
bydlisko - Banská Bystrica
post -
pravé krídlo
Sezóna
07/08 – 6
zápasov 3 g. + 2 a. (5 bodov), zranenie
06/07 – 7
zápasov 6 g. + 8 a. (14 bodov), zranenie
05/06 –
13 zápasov 11 g. + 6 a. (17 bodov), 2. miesto BR
05/04 –
12 zápasov 10 g. + 7 a. (17 bodov), 1. miesto BR
Dlhoročná posila HK Brezno. Pavol Sásik je z B. Bystrice, legislatívne už
hráč HK Brezno. V posledných sezónach veľkým podielom prispel k úspešnej ére
HK Brezno, ako na ľade, tak aj mimo neho ako správny vodca kolektívu. V
posledných dvoch sezónach ho pribrzdili zranenia kolien, ale na zápasoch, v
ktorých nemohol nastúpiť, spoluhráčov podporoval svojou prítomnosťou v
šatni a na striedačke.
Svoje
hlasy posielajte na e-mail:
sasik.hokej@centrum.sk
. . .
ATLETICKÝ KLUB MOSTÁREŇ MŠK
Klára
Ábelová
- 12-krát
majsterka Slovenskej republiky v rôznych vekových kategóriách
-
slovenský rekord v halovom päťboji – žiačky
- svetový
rekord v kategórii 13-ročných – 174 cm (2005)
- druhý
najlepší výkon na svete v kategórii 15-ročných – 182 cm (2007)
-
dvojnásobná víťazka žiackych európskych atletických hier (2006, 2007)
- ako
15-ročná účastníčka na Majstrovstvách sveta 17-ročných (17. miesto)
-
reprezentantka Slovenskej republiky vo všetkých vekových kategóriách
Svoje
hlasy posielajte na:
klara.abelova@centrum.sk
. . .
PaedDr. Roman Snopko
- 4-krát
majster ČSSR vo viacbojoch
-
reprezentant ČSSR v dorasteneckých kategóriách
- 3-krát
československý rekord vo viacbojoch: 1982: osemboj – mladší dorastenci,
1982: sedemboj – mladší dorastenci - hala, 1984: sedemboj – starší
dorastenci – hala
- od roku
1990 tréner atletiky v Brezne
Svoje
hlasy posielajte na:
roman.snopko@centrum.sk
. . .
KLUB
BIATLONU ŠŠSM – MŠK
Eliška
Švikruhová
Zimný
biatlon
MAJSTROVSTVÁ SVETA JUNIOROV MARTELL - ITA
-
vytrvalostné preteky 19. miesto
-
rýchlostné preteky 27. miesto
-
stíhacie preteky 37. miesto
MAJSTROVSTVÁ EURÓPY BANSKO – BUL
-
vytrvalostné preteky 8. miesto
-
rýchlostné preteky 11. miesto
-
stíhacie preteky 12. miesto
EURÓPSKY POHÁR – OBERTILIACH
- šprint
16. miesto
- šprint
22. miesto
MAJSTROVSTVÁ SLOVENSKA
-
rýchlostné preteky 1. miesto
Letný
biatlon
MAJSTROVSTVÁ SVETA UFA – RUS
-
rýchlostné preteky 7. miesto
-
stíhacie preteky 7. miesto
- štafeta
4. miesto
Svoje
hlasy posielajte na:
eliska.svikruhova@centrum.sk
. . .
Marek
Kaštan
Zimný
biatlon
MAJSTROVSTVÁ SLOVENSKEJ REPUBLIKY
-
rýchlostné preteky 1. miesto
-
vytrvalostné preteky 1. miesto
-
stíhacie preteky 2. miesto
Letný
biatlon
MAJSTROVSTVÁ SLOVENSKEJ REPUBLIKY
-
rýchlostné preteky 5. miesto
-
vytrvalostné preteky 1. miesto
-
stíhacie preteky 2. miesto
Svoje
hlasy posielajte na:
marek.kastan@centrum.sk
. . .
OZ
- KLUB SLOVENSKÝCH TURISTOV BREZNO
Ing.
Anton Jurša
-
predseda občianskeho združenia Klub slovenských turistov v Brezne Ing. Anton
Jurša, ktorý sa v roku 2007 dožil životného jubilea 60 rokov a je 35 rokov
vedúcim turistov v Brezne
Svoje
hlasy posielajte na:
anton.jursa@centrum.sk
. . .
VOLEJBALOVY KLUB MSK Brezno
VK MŠK
Brezno
Zuzana Boháčiková
-
20-ročná študentka ekonómie na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Popri štúdiu sa venuje mnohým aktivitám, medzi ktoré patrí napríklad
volejbal, futbal, basketbal či plávanie.
Volejbal hrá súťažne, vo VK MŠK Brezno trénuje na poste
smečiarky. Zuzka je skutočne všestranne nadaná športovkyňa s obrovskou
chuťou do čohokoľvek, čo sa pustí. Tak prečo jej neposlať hlas.
Svoje
hlasy posielajte na e-mail:
zuzana.bohacikova@centrum.sk
|
|
ŠPORTOVO STRELECKÝ KLUB
PRI
MŠK BREZNO
Dušan
Dušan
narodený: 1. 6. 1994
Okresná strelecká liga žiakov ZŠ (2007) VzPu 30 Slávia:
1.
kolo, 281 bodov, 1. miesto
2.
kolo, 282 bodov, 1. miesto
3.
kolo, 288 bodov, 1. miesto
4.
kolo, 281 bodov, 1. miesto
Majstrovstvá okresu Brezno žiakov ZŠ (2007):
VzPu
30 Slávia, 281 bodov, 1. miesto
Okresný prebor SAŠŠ žiakov ZŠ Brezno 15. 11. 2007:
VzPu
30 Slávia, 288 bodov, 1. miesto
Krajské majstrovstvá SAŠŠ žiakov ZŠ – Žiar nad Hronom 12. 12. 2007:
VzPu
30 Slávia, 290 bodov, 1. miesto – postup na majstrovstvá SR
Školská krajská strelecká liga žiakov ZŠ pre rok 2007:
VzPu
30 Slávia:
1.
kolo, 282 bodov, 1. miesto
2.
kolo, 288 bodov, 1. miesto
3.
kolo, 281 bodov, 1. miesto
4.
kolo, 283 bodov, 1. miesto
Ako
víťaz ŠKSL v kategórii mladších žiakov postúpil na finále ŠKSL.
Finále Školských krajských streleckých líg - Jaslovské Bohunice 20. 12. 2007
VzPu
30 Slávia, 289 bodov, 1. miesto, mladší žiaci
Majstrovstvá BB kraja – mládež (2007):
VzPu
40 ISSF ľ., 377 bodov, 2. miesto
VzPu
30 Slávia, 281 bodov, 3. miesto
Svoje
hlasy posielajte na:
strelci.sliacan@centrum.sk
. . .
KARATE KLUB
MILANA PILIARA PRI MŠK
Mgr.
Peter Jenča
nar.
6. 3. 1970
-
karate sa venuje od roku 1984
-
stupeň technickej vyspelosti 2 Dan – čierny opasok
Športová kariéra
-
vicemajster Slovenskej republiky v kumite v roku 1991
- 3.
miesto M-SR v kumite v roku 1992
-
vicemajster ČSFR v kumite v roku 1991
-
celkové umiestnenie v Slovenskom pohári v roku 1990 3. miesto
- v
roku 1991 2. miesto Európsky turnaj Univerzít
- od
roku 1984 až do roku 1988 člen KK Podbrezová
- od
roku 1988 až do roku 1990 člen KK Poprad
- od
roku 1990 až do roku 1993 člen Karate klubu Sorieco Bratislava
- od
roku 1993 člen KK Mostáreň Brezno
- od
roku 1995 je klub premenovaný na KK MP pri MŠK Brezno
- od
roku 1995 je predsedom klubu
Trénerská kariéra
- od
roku 1993 tréner 3. triedy
- od
roku 2000 tréner 2. triedy
-
tréner reprezentantov SR (Lukáš Kučerák, Lucia Kováčiková, Dominika Ťažká,
Ján Lupták)
-
získali asi 18 medailí z MSR, z toho 4 tituly majstra SR
-
nespočetne veľa medailí z rôznych turnajov zo Slovenska aj zo zahraničia
-
Lukáš Kučerák - celkový víťaz Slovenského pohára 02´, 03´, 04´, Svetový
pohár Švédsko 04´, 2. miesto, Hungaria open 2. miesto
-
Dominika Ťažká – European karate cup OPEN v Bratislave 2006 – 1. miesto
Je dôležité podotknúť, že za úspechmi celého klubu a za úspechmi týchto
štyroch reprezentantov SR je aj významná práca ostatných trénerov klubu:
Ľuboša Húsenicu, Štefana Németha, Ing. Jozefa Michalíka. Okrem týchto
štyroch reprezentantov SR treba spomenúť aj iných úspešných športovcov
klubu: Patrik Kučerák, Martina Zibrínová , Zuzana Zibrínová, František
Kováč, Marek Sihelský.
Svoje
hlasy posielajte na e-mail:
peter.jenca@centrum.sk
. . .
CK HB
BREZNO a SCK ĎUMBIER BREZNO
Miroslav Kováčik
42
rokov
-
člen CK HB Brezno a SCK Ďumbier Brezno, športovec pretekár, ktorého hlavným
krédom je aj vo svojich 42 rokoch víťaziť!
CYKLOMARATÓNSKE MTB PRETEKY:
-
Európska interséria šiestich cyklomaratónov: celkove 3. miesto
-
Salzkammergut trophy (A): 8. miesto
-
Baden Berger Wien (A): 4. miesto
-
majstrovstvá Európy Graz (A): 5. miesto
-
Duna maratón (H): 2. miesto
-
Šela maratón (CZ): 1. miesto
-
Sudety relye(CZ): 2. miesto
-
Giant biketour Brezno, Šarišský cyklomaratón Prešov, 1. Košický cyklomaratón,
Horal Svit, Zelená stopa BB, Vlkohronský cyklomaratón: všetko 1. miesto
CESTNÉ CYKLOPRETEKY:
-
Stredoeurópske preteky Okolo Tatier – 3. miesto
- MSR
cross country: 2. miesto
- MSR
cyklokros: 2. miesto
Svoje
hlasy posielajte na:
cykloklub.kovacik@centrum.sk
|
