Veľkonočné pranostiky
Vzhľadom
na to, že Veľký týždeň a Veľká noc je pohyblivý sviatok, nie sú v jednom,
stálom termíne ako napr. Vianoce, preto ich uvádzame samostatne:
o Aké
počasie na Popolcovú stredu, také počas celého roka o Suchý pôst, úrodný rok
o Týždeň pred Veľkou nocou zvyknú padať pašie (sneh) a dokedy nevypadajú,
zima ešte neskončila o Ak je na Smrtnú nedeľu daždivo, bude v sypárňach
prázdno a clivo o Na Kvetnú nedeľu aká je chvíľa, taká aj Veľká noc býva
o Nečas na Kvetnú nedeľu nie je pre rok dobré znamenie o Kvetná nedeľa
chladom, november s mrazom o Ak na Škaredú stredu fúka vietor svieži, úrodný
rok za tým beží o Ak sa Slnko škaredí na Škaredú stredu, škarediť sa bude aj
obilie o Na Zelený štvrtok, keď je obloha bez mrakov, dobrý hospodár vie, že
nastal čas výsadby zemiakov o Zemiaky sa sadia na Zelený štvrtok
o Obilie na
Zelený štvrtok zasiate, bujne rastie a mnoho sype o Na Zelený štvrtok, keď
dážď nemrholí, usilovný hospodár sadí zemiaky na poli o Keď na Veľký piatok
nie je mráz, býva mnoho hríbov o Ak prší na Veľký piatok, sľubuje to úrodu
o Keď na Veľký piatok mrazu nieto, potom na hríby bude bohaté leto
o Na Veľký
piatok sa štepia ovocné stromy o Keď na Veľký piatok hrmí, na poli sa urodí
o Na Bielu sobotu sa má chodiť po sade alebo v ovocnej aleji a zvoniť, aby
bola úroda všetkého ovocia o Ak prší v noci na Bielu sobotu, bude málo
čerešní o Veľkonočné dažde znamenajú suchý rok
o Na Veľkú noc nemá pršať do
hromu o Veľká noc pekná a jasná, býva v tom roku úroda hojná i krásna
o Na Veľkú noc najem sa moc, na Ducha (Turíce) do pol brucha a na Trojičku len
trošíčku o Ak prší na Veľkonočný pondelok, pokazia sa žitá
o Ak je pekne na
Boží hod veľkonočný, s prácou na poli sčerstva začni
o Keď je Veľká noc
(medzi 22. marcom až 25. aprílom, prvá nedeľa po prvom jarnom splne) mokrá,
všetky do ducha budú také o Vietor, ktorý panuje od Veľkej noci do Ducha,
nestratí sa počas celého leta o
Zozbieral: Mgr. J. Pupiš
Korbáčiky, kraslice a
rôzne ozdoby s motívom jari umocňovali atmosféru príprav veľkonočných
sviatkov minulý týždeň na breznianskom námestí. Nádherné výrobky šikovných
žien vystavujú a predávajú v Horehronskom múzeu ešte do stredy 19. marca
členky Živeny počas tradičnej výstavy Sviatky jari.
Foto: Štefan Vozár
Pavol M. Kubiš
Veľkonočný zajac
- Na
nikoho a na nič sa človek nemôže spoľahnúť, - povedal Juraj. Ani na takého
veľkonočného zajaca.
- Prečo,
prosím ťa?
Nemám
svokru akurát v láske, - rozhovoril sa Juraj, - ale žena stále húdla svoje:
Mamička musí mať na Veľkú noc zajaca, mamička musí mať na Veľkú noc zajaca.
A keď Filoména niečo povie... Na Veľký piatok som teda hore pri veži položil
pascu. Králiky sa tam len tak hemžia, ale čo si myslíte, že v nej bolo
v sobotu? Jašterica! Keby to bola aspoň mačka! Zaškúlil som na našu, ale Filoména vykríkla, že to musí byť zajac, skutočný zajac, a že keď som taký
nešikovný a nedokážem ho chytiť, mám ho kúpiť. Že ona nemá čas a dala mi
peniaze. Ako na toho zajaca. A tak som šiel do krčmy. Musel som si to trochu
rozmyslieť. Moja úbohá Filoména sa toľko napracuje a výsledok? Veľkonočný
zajac pre svokru! Kým som si všetko v hlave urovnal, peniaze boli fuč!
Nešiel som priamo domov, za križovatkou je totiž králičia farma. Preliezol
som plot, otvoril som jednu z králikární, vybral takého pekného chlapíka,
buch! – a mal som veľkonočného zajaca! Keď som ho priniesol domov, Filoména
povedala, že je krásny a hneď ho aj odrala; koža bola taká veľká, že mohla
byť z nej predložka k posteli. Manželka odniesla králika k mame, ktorá nás
pozvala na Veľkonočnú nedeľu na obed...
V nedeľu ráno som počúval v izbe rádio. Miestne správy. A tu zrazu hlásili,
že z farmy na križovatke ukradol niekto chovného králika a varovali zlodeja,
pretože – ako hovorili – bol to samec, ktorý už dlhší čas dostával arzénové
injekcie. A podľa toho, čo vraveli v rádiu, bol ten tučný samec – môj
veľkonočný zajac – nevhodný a nebezpečný na konzumáciu. Králik je vraj
„mithridatizovaný“ alebo tak akosi. Viete, čo to znamená? Viete, čo to
znamená?
- Áno, že
si pomaly zvykol na jed.
- Také
niečo. A keby vraj niekto z neho jedol, mohlo by to byť nebezpečné. Pre deti
a starých ľudí dokonca životu nebezpečné! Ale v tom prišla Filoména, tak som
rádio vypol. Začala sa hotovať a ja som sa pobral do krčmy, aby som si to
všetko premyslel. Jeden z nápadov, ktorý som ale tiež musel odmietnuť bol
ten, že keď svokra postaví na stôl misu s veľkonočným zajacom, prevrátim
stôl.. budú sa hnevať, vynadajú mi do nemotorných somárov, ale nikto sa
aspoň neotrávi.
No potom
sa stalo to, čo som nečakal. Nešťastie. K svokre sme sa vybrali do neďalej
dediny na bicykloch. Bolo po daždi a ja som na druhej zákrute tak nešikovne zabalancoval, že som sa dostal pod okoloidúce auto. Prebudil som sa
v nemocnici s otázkami: Čo je s veľkonočným zajacom? Jedla ho svokra?
O tri dni
prišla za mnou do nemocnice Filoména. Na tvári mala nový mejkap a usmievala
sa.
- Ako sa
má svokra? – opýtal som sa. Viete, nemám ju veľmi rád, ale vraždy som sa
dopustiť nechcel. To nie!
-
Výborne! – odpovedala Filoména.
- A jedla
veľkonočného zajaca?
Začudovane sa na mňa pozrela.
-
Samozrejme. Pri svojej osemdesiatke má výborný apetít.
-
A nebolo jej zle?
- Nie,
prečo? – nechápala Filoména. – Polovicu upiekla s tymiánom a bobkovým
listom, prednú polovicu uvarila v červenom víne. Bolo to vynikajúce...
- Tak čo na to poviete? – skončil svoje
rozprávanie Juraj a dopil druhé pivo.
Rozprávka ešte žije...
Od druhej
polovice 19. storočia u nás generácia za generáciou pila priam s materinským
mliekom krásu slovenských rozprávok a krásu jazyka, akým ich Pavol Dobšinský
vyrozprával. „Bol to on, čo im pripäl tie najušľachtilejšie krídla, aby
mohli lietať po našich vŕškoch a dolinách, ale aby vládali aj rozniesť
svetom svedectvo o veľkoleposti a ušľachtilosti nášho ľudu. Ľudu, ktorý už
v rozprávke povýšil prácu na piedestál šťastia človeka...“ (R. Moric).
Rodák zo
Slavošoviec, farár, básnik a zberateľ ľudovej slovesnosti Pavol Dobšinský
študoval v Levoči. V rokoch 1853 – 1855 bol v Brezne kaplánom
u evanjelického farára a dramatika Jána Chalupku. Po odchode z Brezna bol
farárom v Bystrom pri Rožňave a neskôr pôsobil v Banskej Bystrici ako
profesor. Tu začal vydávať časopis Sokol, ktorý však po roku zanikol. Vzdal
sa profesúry a odišiel na Gemer do Drienčan, kde bol farárom až do svojej
smrti. Tu „Kázal a učil, utvrdzoval a vychovával mladých i starých;
gazdoval, včeláril a záhradníčil; bol robotníkom medzi robotníkmi... Bol to
jeho život...“ (V. Mináč).
Dobšinský
písal aj básne, ale jeho celoživotným úsilím bolo zbieranie ľudovej
slovesnosti, piesní a povestí, ktoré aj filozoficky rozoberal. Prekladal
z angličtiny a poľštiny (Byron, Mickiewicz). Napísal úvahy o slovenských
povestiach, literárno – historickú prácu o kultúrnych ústavoch, zbierku
slovenských slov, cestopis Púť po otčine. Písal aj o dejinách školstva,
životopisy, dejepis slovesnosti a iné. Ale najvýznamnejším dielom ostávajú
jeho Prostonárodné slovenské povesti, ktoré sa stali trvalou súčasťou nášho
klasického dedičstva i zlatého fondu literatúry pre deti a našťastie
a radosť detí vychádzajú dodnes.
„Majster
slovenských rečí“ Pavol Dobšinský sa narodil 16. marca 1828 v Slavošovciach
a zomrel 22. októbra 1885 v Drienčanoch. Pripomínam si 180. výročie
narodenia.
A.
Prepletaná
Božena Bobáková:
Na krídlach vetra
12.
Odchod komediantov
Na druhý
deň hneď po brieždení sa komedianti poberali. Prišlo ich vyprevadiť veľa
našincov, najmä mládeže. Pomohli im porozoberať kolotoč, poukladať
jednotlivé časti na vlečku s gumennými kolesami. Všetko zakryli nepremokavou
plachtou a zapriahli kone.
Dvere na
maringotke sa posledný raz otvorili. Pred nimi na kozlíku sedel kočiš
s bičom v ruke.
Už bolo
treba len zakričať hijó a zapráskať ponad konské chrbty.
Lenže!
Skôr než
sa tak stalo, z maringotky sa ozval smiech – nie veľmi nápadný, ale všetci
odprevádzajúci ho zreteľne počuli.
Ha – ha –
ha!
Hi – hi –
hi!
Dedinčania sa na seba začudovane pozreli.
Smiech
z maringotky však neprestával, ba sa ešte stupňoval. Tenké chichúňanie sa
striedalo s čoraz bujarejším rehotom.
Chi – chi
– chííí!
Ha – ha –
hááá!
Hi – hi –
hííí!
Bez
jedinkého slova.
Čo sa to
v tej maringotke len robí?
Komedianti sa zbláznili – alebo čo?
Kočiš na
lavičke pred dverami sa iba potmehútsky uškŕňal.
Hahot
a chichot neprestával, ba sa ešte zosilňoval.
Kruh
počúvajúcich sa zväčšuje. Zastaví sa ujček s kosou na pleci i tetka
s motykou, obaja vychystaní na pole. Detí ako smetí sa nazbiehalo z celej
dediny. Totiž deti v časoch môjho detstva boli zvyknuté vstávať so
slniečkom. No a k smiechu majú istotne vždy bližšie ako k plaču. Dospelí sa
zasa radšej uchyľujú k zlosti. Voľaktorý hneď aj okríkne nedorastený kŕdeľ:
- Čo tu
obsmŕdate? Nič vám mať nekázala urobiť? Netreba vám utekať koscom
s haluškami? Marš na pole!
Detváky
o krok ustúpia a keď sa z maringotky ozve nový výbuch rehotu, zasmejú sa
tiež.
Chi – chi
– chi!
Ha – ha –
ha!
Smiech je
chytľavý. Smiešne prišlo aj ufrfľanej tetke s motykou. Brucho pod zásterou
sa jej natriasa. Pracovný nástroj oprie o plot, skáčuci žalúdok si pritíska
obidvoma rukami.
Mládež na
ňu ukazuje prstom. Komediant za chvostami koní prevracia oči, robí grimasy.
Za jeho chrbtom sa odrazu zjaví gramofón s velikánskou pestrofarebnou
trúbou. Pod ňou na štvorhrannej truhličke sa krúti čierna platňa, na nej
lesklé kovové rameno zakončené ihlou.
Toto čudo
poznám. Aj my ho máme doma. Tróni na stolíku medzi oknami v prednej izbe.
Tato ho kúpil, aby mal aj doma muziku, kedykoľvek sa mu zachce. Môj tato je
veľmi veselý človek, ale mama vždy neviem prečo dudre, keď na ozrutánskej
trúbe utiera prach.
Keď môj
tato založí nejakú platňu, zavše ma aj povykrúca.
Ale takúto
chichotavú platňu my doma nemáme.
- To aby
ste na nás hezky vzpomínali, - kričí kočiš a práskne bičom.
- Když to
pri loučení nejde bez slz, ať sou to tedy slzy smíchu. Na brzkou shledanou.
Tak
odišiel kočovný cirkus z našej dediny. Nik za ním neplakal, pretože sa
všetci smiali.
Nech je
ako chce, smiech je naozaj dobrá vec.
Či veríte,
či nie, deti, v tejto chvíli sa ja tiež usmievam, hoci vtedy by som bola
napriek veselej platni radšej rumázgala.
Veď mi
odchádzala nielen dobrá niekoľkodňová priateľka, ale celý jej zaujímavý svet.
Je krásne
tešiť sa z jednoduchých príhod. Príjemne sa po rokoch spomína, ako sa úplne
nevedomému dievčatku otvárali obzory. Postupne si zbieralo zážitky sťa
blýskavé kamienky. Pomaličky napĺňalo nimi prázdnu izbietku svojej dušičky,
aby ju na sklonku svojho dňa zase občas odomklo, prehrabávalo sa v jej
pokladoch, vyťahovalo ligotavé čriepky a tešilo sa z nich ako z neviem akých
vzácnych bohatstiev.
Zborový
spev sa na Horehroní za tridsať rokov zakoreníl
Zakladateľom ženského speváckeho zboru, predchodcu Speváckeho zboru mesta
Brezna (SZMB), bol Ján Soušek, huslista a zástupca riaditeľa Ľudovej školy
umenia v Brezne. Mal rád zborový spev a okrem ženského zboru viedol aj
detský. V detskom zbore účinkovali dievčatá, ktoré neskôr mohli pokračovať v
ženskom speváckom zbore. Zbor mal pestrý repertoár a „dobrý zvuk“. Na
koncerte pri príležitosti piateho výročia založenia zboru bol medzi
pozvanými hosťami aj PaedDr. Milan Pazúrik, CSc.
Nadišiel čas, keď zbor dostal pozvanie na medzinárodný festival
pedagogických a mestských zborov do Békéšskej Čaby a J. Soušek ochorel.
Pracovníci mestského osvetového strediska (MOS) oslovili M. Pazúrika, aby so
zborom nacvičil program a vycestoval na festival do Maďarska. Po
päťtýždňovej príprave M. Pazúrik s kolegami z Pedagogickej fakulty UMB v
Banskej Bystrici J. Petrusom a S. Janíčkovou naštudoval program, zložený zo
siedmich skladieb, ktorý na prvom zahraničnom festivale zožal úspech.
„Po
návrate z Békéšskej Čaby som sa so spevákmi rozišiel s tým, že som im
poprial všetko dobré, nech sa im darí. Po roku sa mi opäť ozvali z MOS, že
by mali záujem o to, aby som spevácky zbor prevzal, pretože Ján Soušek
odstúpil. Deviateho januára 1984 som prišiel na schôdzu telesa a prevzal som
funkciu dirigenta. Potom už udalosti naberali rýchly spád. Dobudovali sme
zbor, pribrali mladé dievčatá, aby sme dosiahli sýtejší zvuk. Ženský zbor je
dosť náročný na repertoár a dramaturgiu a potrebuje mať širokú zvukovú škálu.
V roku 1990 som sa rozhodol, že v Brezne urobíme miešaný spevácky zbor a
navyše mestský. Predchádzajúce zloženie fungovalo ako mestský spevácky zbor
pri osvetovom stredisku,“
dopĺňa M. Pazúrik.
Pretože zbor reprezentoval mesto, chcel dosiahnuť, aby patril mestu.
Vtedajší primátor Vladimír Strmeň i jeho nástupcovia Ing. V. Faško a Ing. J.
Demian podporovali zbor po každej stránke, za čo im je nesmierne vďačný.
Pochopili, že dirigent M. Pazúrik necestuje z B. Bystrice do Brezna za „džobom“,
ale snaží sa niečo urobiť pre kultúru, krásu a tradíciu zborového spevu na
Horehroní. Predstavitelia mesta jeho snahu oceňujú.
„Keď vznikol miešaný zbor,
vokálny kolektív sa premenoval na Spevácky zbor mesta Brezna, do ktorého sa
začlenila mužská časť kolektívu. Začali sme chodiť na festivaly, nadviazali
sme kontakty s družobnými speváckymi zbormi, ako aj so zbormi iného
charakteru, od ktorých sme sa aj my učili, rozvíjali sme kultúrne vzťahy. Na
tom zbor rástol kvalitatívne i kvantitatívne. Jeden rok bol bohatý aj na
prílev nových členov – študentov gymnázia, možno aj vďaka tomu, že sme
robili pre nich výchovné koncerty. Spev ich oslovil, prišli do zboru,
chytili sa a spievali dobre. Aj keď niektorí odišli na vysokú školu, zborový
spev im aj dnes niečo hovorí a zostal im ako spomienka na niečo krásne,
kultúrne, duchovné i duchaplné. S kolektívom zažili pekné chvíle aj počas
zájazdov.“
V zbore dosiaľ účinkujú aj
niektorí zakladajúci členovia z roku 1978, čo si zaslúži obdiv. Spočiatku
dirigent využíval svoje kontakty so zahraničím, napríklad v Rumunsku,
Taliansku a v Poľsku. Väčšina zborov fungovala pod patronátom mesta, a preto
ich skúsenosti využívali breznianski speváci pri ďalšej svojej činnosti.
Motivovalo ich to a zbor posúvali k vyšším métam. Po roku 1993 začali „koketovať“
s myšlienkou spievať autorské piesne, kompozície „šité“ priamo na mieru SZMB
alebo viažuce sa k regiónu Horehronie. Zaviedli tradíciu letných sústredení
členov zboru s rodinnými príslušníkmi. Tak napríklad v roku 1994 v
Turčianskych Tepliciach na letnom sústredení dooobeda nacvičovali zborové
skladby a poobede sa členovia zboru venovali svojim rodinám, relaxovali a
voľný čas vypĺňali kultúrnymi, rekreačnými a športovými aktivitami. Okrem
recipročnej účasti na festivaloch a na podujatiach v zahraničí budovali
dlhodobé vzťahy. Podarilo sa to najmä v gréckom Volose, kde predstavitelia
mesta nadviazali prvé kontakty v súčastnosti už s partnerským mestom Agria.
Neskôr účinkovali aj na podujatí Zborová Viedeň v prekrásnom zámku Schönbrun
pri príležitosti oslavy založenia mesta, v nemeckom Münsteri, rumunskom
Buzau, talianskom Chivase či vo francúzskom Meudone. Do poľského Ciechanówa
tento rok odcestuje spevácky zbor po tretíkrát na základe partnerských dohôd
a vzájomných výmen. „My
vnímame spevácky zbor ako kolektív, ktorý má na prvom mieste priorít spev,
kultúrne prezentovanie kolektívu. V západnej Európe je spravidla bežné, že
zbor funguje ako spolok, na prvom mieste je spolková činnosť a spev je až
sekundárny. V tom je rozdiel. Krajiny východnej Európy zase majú kvalitné
telesá. Kým v západnej Európe fungujú ako výsledok spolkovej aktivity. V
minulosti sa u nás pre zbory a zborové kolektívy veľa písalo. Skladatelia
mali v istom zmysle veľké kompozičné možnosti. Registroval ich Slovenský
hudobný fond a Hudobné centrum, Slovenský ochranný zväz autorský a pod. Dnes
sú tieto možnosti minimálne. Vypisujú sa súťaže a autori dokonca zasielajú
renomovaným dirigentom skladby: Ak sa vám to bude páčiť, budem rád, keď to
budete spievať. Dospelo to do štádia trhového mechanizmu,“
tvrdí M. Pazúrik.
Skladateľ významného mena a nestor zborovej hudby Zdenko Mikula, dirigent
speváckeho zboru Lúčnica Dr. Štefan Klimo, odborný pracovník Národného
osvetového centra pre zborový spev Vladimír Blaho,
ale aj mnohí dirigenti a
metodici navštívili Brezno a vypočuli si SZMB.
„To všetko prispievalo k tomu,
že sme niečo ponúkali a ľudia zvonku
boli na nás zvedaví. Mňa - cezpoľného a domácich členov výboru to priviedlo
na myšlienku, aby sme pozvali všetky zaujímavé spevácke zbory do Brezna.
Výhodné bude, že ich naraz budeme mať tu a v intervale jedného - dvoch rokov
k nim môžeme vycestovať. Tak vznikol festival Horehronské dni zborového
spevu v dvojročnom cykle. Názov sme prispôsobili podľa Horehronských dní
spevu a tanca. Prvých osem ročníkov potvrdilo, že to bola dobrá myšlienka a
rozhodli sme sa správne. Podujatie prinútilo zbor pracovať na
sebe, ak chcel obstáť v
silnej konkurencii zborov, ktoré do mesta prichádzali. Mesto sa začalo
propagovať nielen cez folklór, priemyselnú výrobu a turistiku, ale aj cez
zborový spev. Nemenej významný bol fakt, že zborový spev sa na Horehroní
zakorenil. Dnes sme v situácii, že zbory sa prihlasujú bez toho, aby sme ich
vyzývali. Majú záujem u nás vystúpiť. Zobrať môžeme najviac osem, kapacitné
a ekonomické podmienky neumožňujú väčší počet vystupujúcich,“
dodáva
dirigent. Festival je nesúťažný, prehliadkový a vo svojej dramaturgii má dva
hlavné koncerty – jeden chrámový a jeden galavečer. Popri tom je množstvo
sprievodných podujatí, ktoré propagujú festival v rámci mesta a zároveň s
ním mesto. Spevokoly, ktoré Brezno navštívia, organizátori nasmerujú na
prehliadku centra mesta, Horehronského múzea, Bystrianskej jaskyne,
Čiernohronskej železnice, Lesníckeho skanzenu vo Vydrove... Práve na záver
uvedené miesto je pre zbory najzaujímavejšie, vracajú sa opäť ako spevácke
kolektívy, ale aj ako turisti.
Spočiatku bolo cieľom festivalu podporiť zbory, ktoré fungujú v
Brezne a jeho okolí, aby mali možnosť vystupovať. Najmä po roku 1989, keď
nastal obrovský útlm možností koncertovať na verejnosti. Dôležitá je aj
možnosť konfrontovať sa, čo umožňuje spevokolu rásť. Zbory z Braväcova,
Valaskej, Slovenskej Ľupče, Heľpy, Šumiaca, Tisovca, Hnúšte, a z ďalších
miest a obcí odchádzali z festivalu s tým, že radi prídu aj o rok a budú
ešte lepšie. M. Pazúrik dodáva:
„Pochopiteľne, že sme
stanovili určité podmienky účasti, najmä u zahraničných zborov - odspievať
musia aspoň jednu slovenskú skladbu. Minimálne dva až tri z pozvaných zborov
bývajú zahraničné. Prinesú inú kultúru a sú základom pre recipročné návštevy
domáceho zboru. Privítali sme zbory z Grécka, Francúzska, Talianska, Poľska,
Maďarska, Rumunska a najmä z Českej republiky – Ostravy a Litoměříc, ktoré
sú našimi stálymi partnermi. Vymieňame si vzájomne pobyty a koncerty. Už sa
stalo aj to, že pozvaný zbor z Ukrajiny neskoro podal žiadosť o udelenie víz
a na festivale nevystúpil. Je to škoda, východná liturgia a ich zborová
kultúra je na takej vysokej úrovni, že sa ešte stále máme čo od nich učiť i
napriek tomu, že je trochu izolovaná, ale prebíja sa do sveta.“
V Banskej Bystrici je známy festival Akademická Bystrica a Festival V. F.
Bystrého, kde už východné zbory „prerazili“. V Tisovci býva pravidelne
Daxnerov festival zborového spevu. Podujatia na seba nadväzujú. Pohronie od
Zvolena po Telgárt je silná oblasť zborovej kultúry, pretože sa vytvorili
možnosti vystúpení a konfrontácií. Realizačné štáby festivalových centier si
vymieňajú skúsenosti a kolektívy zborov navzájom spolupracujú.
Vedenie zboru a výbor SZMB spočiatku zamestnávali ekonomické
problémy. Dotácie z mesta nepostačovali na činnosť zboru, projekty a granty
boli ojedinelé. V súčasnosti považujú za veľkú výhodu, že spevácky zbor je
občianske združenie s právnou subjektivitou a môže podávať projekty a
žiadosti o granty a zároveň i žiadosti o príspevky od mesta, ako aj o 2 % z
daní právnickych a fyzických osôb. V speváckom zbore nastal v poslednom čase
generačný problém. Keď sa v roku 1990 rozhodli pre miešaný spevácky zbor,
zostava v ženskej a mužskej časti bola silná. Odvtedy kolektív „zostarol“ a
doplnenie o mladých ľudí nebolo adekvátne starnutiu zboru. Dirigent hodnotí:
„Brezno nie je také veľké mesto, aby príliv nových síl bol priamočiary. Zbor
spieva v rovnakej zostave celých desať rokov. Nadobudol praktické spevácke
zručnosti, s ktorými dokáže narábať po kvalitatívnej stránke. Je dobré, že
prešiel mnohými festivalmi, ale chýba genéza od detí po dospelých spevákov.
V meste chýba najmä mládežnícky spevácky zbor. Keby niektorá inštitúcia,
mestská alebo kultúrna podchytila takéto teleso, problém by sa vyriešil. Keď
môže fungovať folklór vo viacerých generačných zoskupeniach, mohol by aj
spevácky zbor. Viesť spevácky zbor nie je ľahká práca, ale na druhej strane
- po zasiatí možno rýchlo žať, lebo mladí ľudia sa vedia nielen zapáliť, ale
priam horieť pre krásu spevu. Tento región je spevavý
a uživil by nielen jeden, ale aj dva spevácke zbory. Muselo by sa
začať už v základných školách a pokračovať v mládežníckych spevokoloch, aby
dospelému súboru dorastali náhradníci a noví speváci. Poďakovať chcem
všetkým, ktorí sa doteraz podieľali na úspechoch zboru, predstaviteľom mesta,
kultúrnych inštitúcií, miestnemu odboru Matice slovenskej, obom farským
úradom, sponzorom, ale i priateľom zboru, členom výboru a celému spevokolu
SZMB.
“
(pl)
