18. MAREC 2008 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Veľkonočné pranostiky

   Vzhľadom na to, že Veľký týždeň a Veľká noc je pohyblivý sviatok, nie sú v jednom, stálom termíne ako napr. Vianoce, preto ich uvádzame samostatne:

   o Aké počasie na Popolcovú stredu, také počas celého roka o Suchý pôst, úrodný rok o Týždeň pred Veľkou nocou zvyknú padať pašie (sneh) a dokedy nevypadajú, zima ešte neskončila o Ak je na Smrtnú nedeľu daždivo, bude v sypárňach prázdno a clivo o Na Kvetnú nedeľu aká je chvíľa, taká aj Veľká noc býva o Nečas na Kvetnú nedeľu nie je pre rok dobré znamenie o Kvetná nedeľa chladom, november s mrazom o Ak na Škaredú stredu fúka vietor svieži, úrodný rok za tým beží o Ak sa Slnko škaredí na Škaredú stredu, škarediť sa bude aj obilie o Na Zelený štvrtok, keď je obloha bez mrakov, dobrý hospodár vie, že nastal čas výsadby zemiakov o Zemiaky sa sadia na Zelený štvrtok o Obilie na Zelený štvrtok zasiate, bujne rastie a mnoho sype o Na Zelený štvrtok, keď dážď nemrholí, usilovný hospodár sadí zemiaky na poli o Keď na Veľký piatok nie je mráz, býva mnoho hríbov o Ak prší na Veľký piatok, sľubuje to úrodu o Keď na Veľký piatok mrazu nieto, potom na hríby bude bohaté leto o Na Veľký piatok sa štepia ovocné stromy o Keď na Veľký piatok hrmí, na poli sa urodí o Na Bielu sobotu sa má chodiť po sade alebo v ovocnej aleji a zvoniť, aby bola úroda všetkého ovocia o Ak prší v noci na Bielu sobotu, bude málo čerešní o Veľkonočné dažde znamenajú suchý rok o Na Veľkú noc nemá pršať do hromu o Veľká noc pekná a jasná, býva v tom roku úroda hojná i krásna o Na Veľkú noc najem sa moc, na Ducha (Turíce) do pol brucha a na Trojičku len trošíčku o Ak prší na Veľkonočný pondelok, pokazia sa žitá o Ak je pekne na Boží hod veľkonočný, s prácou na poli sčerstva začni o Keď je Veľká noc (medzi 22. marcom až 25. aprílom, prvá nedeľa po prvom jarnom splne) mokrá, všetky do ducha budú také o Vietor, ktorý panuje od Veľkej noci do Ducha, nestratí sa počas celého leta o

Zozbieral: Mgr. J. Pupiš


Korbáčiky, kraslice a rôzne ozdoby s motívom jari umocňovali atmosféru príprav veľkonočných sviatkov minulý týždeň na breznianskom námestí. Nádherné výrobky šikovných žien vystavujú a predávajú v Horehronskom múzeu ešte do stredy 19. marca členky Živeny počas tradičnej výstavy Sviatky jari.

Foto: Štefan Vozár

 


Pavol M. Kubiš

Veľkonočný zajac

    - Na nikoho a na nič sa človek nemôže spoľahnúť, - povedal Juraj. Ani na takého veľkonočného zajaca.

   - Prečo, prosím ťa?

   Nemám svokru akurát v láske, - rozhovoril sa Juraj, - ale žena stále húdla svoje: Mamička musí mať na Veľkú noc zajaca, mamička musí mať na Veľkú noc zajaca. A keď Filoména niečo povie... Na Veľký piatok som teda hore pri veži položil pascu. Králiky sa tam len tak hemžia, ale čo si myslíte, že v nej bolo v sobotu? Jašterica! Keby to bola aspoň mačka! Zaškúlil som na našu, ale Filoména vykríkla, že to musí byť zajac, skutočný zajac, a že keď som taký nešikovný a nedokážem ho chytiť, mám ho kúpiť. Že ona nemá čas a dala mi peniaze. Ako na toho zajaca. A tak som šiel do krčmy. Musel som si to trochu rozmyslieť. Moja úbohá Filoména sa toľko napracuje a výsledok? Veľkonočný zajac pre svokru! Kým som si všetko v hlave urovnal, peniaze boli fuč! Nešiel som priamo domov, za križovatkou je totiž králičia farma. Preliezol som plot, otvoril som jednu z králikární, vybral takého pekného chlapíka, buch! – a mal som veľkonočného zajaca! Keď som ho priniesol domov, Filoména povedala, že je krásny a hneď ho aj odrala; koža bola taká veľká, že mohla byť z nej predložka k posteli. Manželka odniesla králika k mame, ktorá nás pozvala na Veľkonočnú nedeľu na obed...

    V nedeľu ráno som počúval v izbe rádio. Miestne správy. A tu zrazu hlásili, že z farmy na križovatke ukradol niekto chovného králika a varovali zlodeja, pretože – ako hovorili – bol to samec, ktorý už dlhší čas dostával arzénové injekcie. A podľa toho, čo vraveli v rádiu, bol ten tučný samec – môj veľkonočný zajac – nevhodný a nebezpečný na konzumáciu. Králik je vraj „mithridatizovaný“ alebo tak akosi. Viete, čo to znamená? Viete, čo to znamená?

   - Áno, že si pomaly zvykol na jed.

   - Také niečo. A keby vraj niekto z neho jedol, mohlo by to byť nebezpečné. Pre deti a starých ľudí dokonca životu nebezpečné! Ale v tom prišla Filoména, tak som rádio vypol. Začala sa hotovať a ja som sa pobral do krčmy, aby som si to všetko premyslel. Jeden z nápadov, ktorý som ale tiež musel odmietnuť bol ten, že keď svokra postaví na stôl misu s veľkonočným zajacom, prevrátim stôl.. budú sa hnevať, vynadajú mi do nemotorných somárov, ale nikto sa aspoň neotrávi.

   No potom sa stalo to, čo som nečakal. Nešťastie. K svokre sme sa vybrali do neďalej dediny na bicykloch. Bolo po daždi a ja som na druhej zákrute tak nešikovne zabalancoval, že som sa dostal pod okoloidúce auto. Prebudil som sa v nemocnici s otázkami: Čo je s veľkonočným zajacom? Jedla ho svokra?

   O tri dni prišla za mnou do nemocnice Filoména. Na tvári mala nový mejkap a usmievala sa.

   - Ako sa má svokra? – opýtal som sa. Viete, nemám ju veľmi rád, ale vraždy som sa dopustiť nechcel. To nie!

   - Výborne! – odpovedala Filoména.

   - A jedla veľkonočného zajaca?

   Začudovane sa na mňa pozrela.

   - Samozrejme. Pri svojej osemdesiatke má výborný apetít.

   - A nebolo jej zle?

   - Nie, prečo? – nechápala Filoména. – Polovicu upiekla s tymiánom a bobkovým listom, prednú polovicu uvarila v červenom víne. Bolo to vynikajúce...

- Tak čo na to poviete? – skončil svoje rozprávanie Juraj a dopil druhé pivo.

 

 

Rozprávka ešte žije...

    Od druhej polovice 19. storočia u nás generácia za generáciou pila priam s materinským mliekom krásu slovenských rozprávok a krásu jazyka, akým ich Pavol Dobšinský vyrozprával. „Bol to on, čo im pripäl tie najušľachtilejšie krídla, aby mohli lietať po našich vŕškoch a dolinách, ale aby vládali aj rozniesť svetom svedectvo o veľkoleposti a ušľachtilosti nášho ľudu. Ľudu, ktorý už v rozprávke povýšil prácu na piedestál šťastia človeka...“ (R. Moric).

   Rodák zo Slavošoviec, farár, básnik a zberateľ ľudovej slovesnosti Pavol Dobšinský študoval v Levoči. V rokoch 1853 – 1855 bol v Brezne kaplánom u evanjelického farára a dramatika Jána Chalupku. Po odchode z Brezna bol farárom v Bystrom pri Rožňave a neskôr pôsobil v Banskej Bystrici ako profesor. Tu začal vydávať časopis Sokol, ktorý však po roku zanikol. Vzdal sa profesúry a odišiel na Gemer do Drienčan, kde bol farárom až do svojej smrti. Tu „Kázal a učil, utvrdzoval a vychovával mladých i starých; gazdoval, včeláril a záhradníčil; bol robotníkom medzi robotníkmi... Bol to jeho život...“ (V. Mináč).
   Dobšinský písal aj básne, ale jeho celoživotným úsilím bolo zbieranie ľudovej slovesnosti, piesní a povestí, ktoré aj filozoficky rozoberal. Prekladal z angličtiny a poľštiny (Byron, Mickiewicz). Napísal úvahy o slovenských povestiach, literárno – historickú prácu o kultúrnych ústavoch, zbierku slovenských slov, cestopis Púť po otčine. Písal aj o dejinách školstva, životopisy, dejepis slovesnosti a iné. Ale najvýznamnejším dielom ostávajú jeho Prostonárodné slovenské povesti, ktoré sa stali trvalou súčasťou nášho klasického dedičstva i zlatého fondu literatúry pre deti a našťastie a radosť detí vychádzajú dodnes.
   „Majster slovenských rečí“ Pavol Dobšinský sa narodil 16. marca 1828 v Slavošovciach a zomrel 22. októbra 1885 v Drienčanoch. Pripomínam si 180. výročie narodenia.

A.     Prepletaná


Božena Bobáková:

Na krídlach vetra 12.

Odchod komediantov

    Na druhý deň hneď po brieždení sa komedianti poberali. Prišlo ich vyprevadiť veľa našincov, najmä mládeže. Pomohli im porozoberať kolotoč, poukladať jednotlivé časti na vlečku s gumennými kolesami. Všetko zakryli nepremokavou plachtou a zapriahli kone.

   Dvere na maringotke sa posledný raz otvorili. Pred nimi na kozlíku sedel kočiš s bičom v ruke.

   Už bolo treba len zakričať hijó a zapráskať ponad konské chrbty.

   Lenže!

   Skôr než sa tak stalo, z maringotky sa ozval smiech – nie veľmi nápadný, ale všetci odprevádzajúci ho zreteľne počuli.

   Ha – ha – ha!

   Hi – hi – hi!

   Dedinčania sa na seba začudovane pozreli.

   Smiech z maringotky však neprestával, ba sa ešte stupňoval. Tenké chichúňanie sa striedalo s čoraz bujarejším rehotom.

   Chi – chi – chííí!

   Ha – ha – hááá!

   Hi – hi – hííí!

   Bez jedinkého slova.

   Čo sa to v tej maringotke len robí?

   Komedianti sa zbláznili – alebo čo?

   Kočiš na lavičke pred dverami sa iba potmehútsky uškŕňal.

   Hahot a chichot neprestával, ba sa ešte zosilňoval.

   Kruh počúvajúcich sa zväčšuje. Zastaví sa ujček s kosou na pleci i tetka s motykou, obaja vychystaní na pole. Detí ako smetí sa nazbiehalo z celej dediny. Totiž deti v časoch môjho detstva boli zvyknuté vstávať so slniečkom. No a k smiechu majú istotne vždy bližšie ako k plaču. Dospelí sa zasa radšej uchyľujú k zlosti. Voľaktorý hneď aj okríkne nedorastený kŕdeľ:

   - Čo tu obsmŕdate? Nič vám mať nekázala urobiť? Netreba vám utekať koscom s haluškami? Marš na pole!

   Detváky o krok ustúpia a keď sa z maringotky ozve nový výbuch rehotu, zasmejú sa tiež.

   Chi – chi – chi!

   Ha – ha – ha!

   Smiech je chytľavý. Smiešne prišlo aj ufrfľanej tetke s motykou. Brucho pod zásterou sa jej natriasa. Pracovný nástroj oprie o plot, skáčuci žalúdok si pritíska obidvoma rukami.

   Mládež na ňu ukazuje prstom. Komediant za chvostami koní prevracia oči, robí grimasy. Za jeho chrbtom sa odrazu zjaví gramofón s velikánskou pestrofarebnou trúbou. Pod ňou na štvorhrannej truhličke sa krúti čierna platňa, na nej lesklé kovové rameno zakončené ihlou.

   Toto čudo poznám. Aj my ho máme doma. Tróni na stolíku medzi oknami v prednej izbe. Tato ho kúpil, aby mal aj doma muziku, kedykoľvek sa mu zachce. Môj tato je veľmi veselý človek, ale mama vždy neviem prečo dudre, keď na ozrutánskej trúbe utiera prach.

   Keď môj tato založí nejakú platňu, zavše ma aj povykrúca.

  Ale takúto chichotavú platňu my doma nemáme.

   - To aby ste na nás hezky vzpomínali, - kričí kočiš a práskne bičom.

   - Když to pri loučení nejde bez slz, ať sou to tedy slzy smíchu. Na brzkou shledanou.

   Tak odišiel kočovný cirkus z našej dediny. Nik za ním neplakal, pretože sa všetci smiali.

   Nech je ako chce, smiech je naozaj dobrá vec.

   Či veríte, či nie, deti, v tejto chvíli sa ja tiež usmievam, hoci vtedy by som bola napriek veselej platni radšej rumázgala.

   Veď mi odchádzala nielen dobrá niekoľkodňová priateľka, ale celý jej zaujímavý svet.

   Je krásne tešiť sa z jednoduchých príhod. Príjemne sa po rokoch spomína, ako sa úplne nevedomému dievčatku otvárali obzory. Postupne si zbieralo zážitky sťa blýskavé kamienky. Pomaličky napĺňalo nimi prázdnu izbietku svojej dušičky, aby ju na sklonku svojho dňa zase občas odomklo, prehrabávalo sa v jej pokladoch, vyťahovalo ligotavé čriepky a tešilo sa z nich ako z neviem akých vzácnych bohatstiev.



Zborový spev sa na Horehroní za tridsať rokov zakoreníl

    Zakladateľom ženského speváckeho zboru, predchodcu Speváckeho zboru mesta Brezna (SZMB), bol Ján Soušek, huslista a zástupca riaditeľa Ľudovej školy umenia v Brezne. Mal rád zborový spev a okrem ženského zboru viedol aj detský. V detskom zbore účinkovali dievčatá, ktoré neskôr mohli pokračovať v ženskom speváckom zbore. Zbor mal pestrý repertoár a „dobrý zvuk“. Na koncerte pri príležitosti piateho výročia založenia zboru bol medzi pozvanými hosťami aj PaedDr. Milan Pazúrik, CSc.

   Nadišiel čas, keď zbor dostal pozvanie na medzinárodný festival pedagogických a mestských zborov do Békéšskej Čaby a J. Soušek ochorel. Pracovníci mestského osvetového strediska (MOS) oslovili M. Pazúrika, aby so zborom nacvičil program a vycestoval na festival do Maďarska. Po päťtýždňovej príprave M. Pazúrik s kolegami z Pedagogickej fakulty UMB v Banskej Bystrici J. Petrusom a S. Janíčkovou naštudoval program, zložený zo siedmich skladieb, ktorý na prvom zahraničnom festivale zožal úspech. „Po návrate z Békéšskej Čaby som sa so spevákmi rozišiel s tým, že som im poprial všetko dobré, nech sa im darí. Po roku sa mi opäť ozvali z MOS, že by mali záujem o to, aby som spevácky  zbor prevzal, pretože Ján Soušek odstúpil. Deviateho januára 1984 som prišiel na schôdzu telesa a prevzal som funkciu dirigenta. Potom už udalosti naberali rýchly spád. Dobudovali sme zbor, pribrali mladé dievčatá, aby sme dosiahli sýtejší zvuk. Ženský zbor je dosť náročný na repertoár a dramaturgiu a potrebuje mať širokú zvukovú škálu. V roku 1990 som sa rozhodol, že v Brezne urobíme miešaný spevácky zbor a navyše mestský. Predchádzajúce zloženie fungovalo ako mestský spevácky zbor pri osvetovom stredisku,“ dopĺňa M. Pazúrik. Pretože zbor reprezentoval mesto, chcel dosiahnuť, aby patril mestu. Vtedajší primátor Vladimír Strmeň i jeho nástupcovia Ing. V. Faško a Ing. J. Demian podporovali zbor po každej stránke, za čo im je nesmierne vďačný. Pochopili, že dirigent M. Pazúrik necestuje z B. Bystrice do Brezna za „džobom“, ale snaží sa niečo urobiť pre kultúru, krásu a tradíciu zborového spevu na Horehroní. Predstavitelia mesta jeho snahu oceňujú.
  
„Keď vznikol miešaný zbor, vokálny kolektív sa premenoval na Spevácky zbor mesta Brezna, do ktorého sa začlenila mužská časť kolektívu. Začali sme chodiť na festivaly, nadviazali sme kontakty s družobnými speváckymi zbormi, ako aj so zbormi iného charakteru, od ktorých sme sa aj my učili, rozvíjali sme kultúrne vzťahy. Na tom zbor rástol kvalitatívne i kvantitatívne. Jeden rok bol bohatý aj na prílev nových členov – študentov gymnázia, možno aj vďaka tomu, že sme robili pre nich výchovné koncerty. Spev ich oslovil, prišli do zboru, chytili sa a spievali dobre. Aj keď niektorí odišli na vysokú školu, zborový spev im aj dnes niečo hovorí a zostal im ako spomienka na niečo krásne, kultúrne, duchovné i duchaplné. S kolektívom zažili pekné chvíle aj počas zájazdov.
  
V zbore dosiaľ účinkujú aj niektorí zakladajúci členovia z roku 1978, čo si zaslúži obdiv. Spočiatku dirigent využíval svoje kontakty so zahraničím, napríklad v Rumunsku, Taliansku a v Poľsku. Väčšina zborov fungovala pod patronátom mesta, a preto ich skúsenosti využívali breznianski speváci pri ďalšej svojej činnosti. Motivovalo ich to a zbor posúvali k vyšším métam. Po roku 1993 začali „koketovať“ s myšlienkou spievať autorské piesne, kompozície „šité“ priamo na mieru SZMB alebo viažuce sa k regiónu Horehronie. Zaviedli tradíciu letných sústredení členov zboru s rodinnými príslušníkmi. Tak napríklad v roku 1994 v Turčianskych Tepliciach na letnom sústredení dooobeda nacvičovali zborové skladby a poobede sa členovia zboru venovali svojim rodinám, relaxovali a voľný čas vypĺňali kultúrnymi, rekreačnými a športovými aktivitami. Okrem recipročnej účasti na festivaloch a na podujatiach v zahraničí budovali dlhodobé vzťahy. Podarilo sa to najmä v gréckom Volose, kde predstavitelia mesta nadviazali prvé kontakty v súčastnosti už s partnerským mestom Agria. Neskôr účinkovali aj na podujatí Zborová Viedeň v prekrásnom zámku Schönbrun pri príležitosti oslavy založenia mesta, v nemeckom Münsteri, rumunskom Buzau, talianskom Chivase či vo francúzskom Meudone. Do poľského Ciechanówa tento rok odcestuje spevácky zbor po tretíkrát na základe partnerských dohôd a vzájomných výmen. „My vnímame spevácky zbor ako kolektív, ktorý má na prvom mieste priorít spev, kultúrne prezentovanie kolektívu. V západnej Európe je spravidla bežné, že zbor funguje ako spolok, na prvom mieste je spolková činnosť a spev je až sekundárny. V tom je rozdiel. Krajiny východnej Európy zase majú kvalitné telesá. Kým v západnej Európe fungujú ako výsledok spolkovej aktivity. V minulosti sa u nás pre zbory a zborové kolektívy veľa písalo. Skladatelia mali v istom zmysle veľké kompozičné možnosti. Registroval ich Slovenský hudobný fond a Hudobné centrum, Slovenský ochranný zväz autorský a pod. Dnes sú tieto možnosti minimálne. Vypisujú sa súťaže a autori dokonca zasielajú renomovaným dirigentom skladby: Ak sa vám to bude páčiť, budem rád, keď to budete spievať. Dospelo to do štádia trhového mechanizmu,“ tvrdí M. Pazúrik. Skladateľ významného mena a nestor zborovej hudby Zdenko Mikula, dirigent speváckeho zboru Lúčnica Dr. Štefan Klimo, odborný pracovník Národného osvetového centra pre zborový spev Vladimír Blaho, ale aj mnohí dirigenti a metodici navštívili Brezno a vypočuli si SZMB. „To všetko prispievalo k tomu, že sme niečo ponúkali a ľudia zvonku boli na nás zvedaví. Mňa - cezpoľného a domácich členov výboru to priviedlo na myšlienku, aby sme pozvali všetky zaujímavé spevácke zbory do Brezna. Výhodné bude, že ich naraz budeme mať tu a v intervale jedného - dvoch rokov k nim môžeme vycestovať. Tak vznikol festival Horehronské dni zborového spevu v dvojročnom cykle. Názov sme prispôsobili podľa Horehronských dní spevu a tanca. Prvých osem ročníkov potvrdilo, že to bola dobrá myšlienka a rozhodli sme sa správne. Podujatie prinútilo zbor pracovať na sebe, ak chcel obstáť v silnej konkurencii zborov, ktoré do mesta prichádzali. Mesto sa začalo propagovať nielen cez folklór, priemyselnú výrobu a turistiku, ale aj cez zborový spev. Nemenej významný bol fakt, že zborový spev sa na Horehroní zakorenil. Dnes sme v situácii, že zbory sa prihlasujú bez toho, aby sme ich vyzývali. Majú záujem u nás vystúpiť. Zobrať môžeme najviac osem, kapacitné a ekonomické podmienky neumožňujú väčší počet vystupujúcich,“ dodáva dirigent. Festival je nesúťažný, prehliadkový a vo svojej dramaturgii má dva hlavné koncerty – jeden chrámový a jeden galavečer. Popri tom je množstvo sprievodných podujatí, ktoré propagujú festival v rámci mesta a zároveň s ním mesto. Spevokoly, ktoré Brezno navštívia, organizátori nasmerujú na prehliadku centra mesta, Horehronského múzea, Bystrianskej jaskyne, Čiernohronskej železnice, Lesníckeho skanzenu vo Vydrove... Práve na záver uvedené miesto je pre zbory najzaujímavejšie, vracajú sa opäť ako spevácke kolektívy, ale aj ako turisti.
   Spočiatku bolo cieľom festivalu podporiť zbory, ktoré fungujú v Brezne a jeho okolí, aby mali možnosť vystupovať. Najmä po roku 1989, keď nastal obrovský útlm možností koncertovať na verejnosti. Dôležitá je aj možnosť konfrontovať sa, čo umožňuje spevokolu rásť. Zbory z Braväcova, Valaskej, Slovenskej Ľupče, Heľpy, Šumiaca, Tisovca, Hnúšte, a z ďalších miest a obcí odchádzali z festivalu s tým, že radi prídu aj o rok a budú ešte lepšie. M. Pazúrik dodáva:
„Pochopiteľne, že sme stanovili určité podmienky účasti, najmä u zahraničných zborov - odspievať musia aspoň jednu slovenskú skladbu. Minimálne dva až tri z pozvaných zborov bývajú zahraničné. Prinesú inú kultúru a sú základom pre recipročné návštevy domáceho zboru. Privítali sme zbory z Grécka, Francúzska, Talianska, Poľska, Maďarska, Rumunska a najmä z Českej republiky – Ostravy a Litoměříc, ktoré sú našimi stálymi partnermi. Vymieňame si vzájomne pobyty a koncerty. Už sa stalo aj to, že pozvaný zbor z Ukrajiny neskoro podal žiadosť o udelenie víz a na festivale nevystúpil. Je to škoda, východná liturgia a ich zborová kultúra je na takej vysokej úrovni, že sa ešte stále máme čo od nich učiť i napriek tomu, že je trochu izolovaná, ale prebíja sa do sveta.“ V Banskej Bystrici je známy festival Akademická Bystrica a Festival V. F. Bystrého, kde už východné zbory „prerazili“. V Tisovci býva pravidelne Daxnerov festival zborového spevu. Podujatia na seba nadväzujú. Pohronie od Zvolena po Telgárt je silná oblasť zborovej kultúry, pretože sa vytvorili možnosti vystúpení a konfrontácií. Realizačné štáby festivalových centier si vymieňajú skúsenosti a kolektívy zborov navzájom spolupracujú.
   Vedenie zboru a výbor SZMB spočiatku zamestnávali ekonomické problémy. Dotácie z mesta nepostačovali na činnosť zboru, projekty a granty boli ojedinelé. V súčasnosti považujú za veľkú výhodu, že spevácky zbor je občianske združenie s právnou subjektivitou a môže podávať projekty a žiadosti o granty a zároveň i žiadosti o príspevky od mesta, ako aj o 2 % z daní právnickych a fyzických osôb. V speváckom zbore nastal v poslednom čase generačný problém. Keď sa v roku 1990 rozhodli pre miešaný spevácky zbor, zostava v ženskej a mužskej časti bola silná. Odvtedy kolektív „zostarol“ a doplnenie o mladých ľudí nebolo adekvátne starnutiu zboru. Dirigent hodnotí:
„Brezno nie je také veľké mesto, aby príliv nových síl bol priamočiary. Zbor spieva v rovnakej zostave celých desať rokov. Nadobudol praktické spevácke zručnosti, s ktorými dokáže narábať po kvalitatívnej stránke. Je dobré, že prešiel mnohými festivalmi, ale chýba genéza od detí po dospelých spevákov. V meste chýba najmä mládežnícky spevácky zbor. Keby niektorá inštitúcia, mestská alebo kultúrna podchytila takéto teleso, problém by sa vyriešil. Keď môže fungovať folklór vo viacerých generačných zoskupeniach, mohol by aj spevácky zbor. Viesť spevácky zbor nie je ľahká práca, ale na druhej strane - po zasiatí možno rýchlo žať, lebo mladí ľudia sa vedia nielen zapáliť, ale priam horieť pre krásu spevu. Tento región je spevavý a uživil by nielen jeden, ale aj dva spevácke zbory. Muselo by sa začať už v základných školách a pokračovať v mládežníckych spevokoloch, aby dospelému súboru dorastali náhradníci a noví speváci. Poďakovať chcem všetkým, ktorí sa doteraz podieľali na úspechoch zboru, predstaviteľom mesta, kultúrnych inštitúcií, miestnemu odboru Matice slovenskej, obom farským úradom, sponzorom, ale i priateľom zboru, členom výboru a celému spevokolu SZMB.

(pl)


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT