|
|
|
Božena Bobáková: Na krídlach vetra č. 20 Čo sa už nikdy nevráti (Dokončenie) Všetko som brala doslova. Sťažovala som sa: - Kde sú rohy? Nič som nenašla. Nuž – byť mamou nikdy nebolo ľahké. Ani teraz nie, keď sa výchova detí v porovnaní s tými dávnymi časmi úplne zmenila. Deti veru vedia v každom čase svoje mamy poriadne potrápiť. A mamy – odkiaľ len berú svoju naozaj božskú trpezlivosť? Ale vždy som ani ja nebola na poli taká protivná. Veď som rástla a trochu aj zmúdrievala. Lenže s pribúdajúcim vekom mi pribúdalo aj povinností. Jednou z mnohých povinností detí v tom čase bolo tlačenie kopy, čo som niekedy robila celkom rada a inokedy to bol pre mňa priam horor. Napríklad keď tato z neďalekej hôrky doniesol nie veľmi rovný, príliš krátky alebo príliš tenký kôl, ktorý slabo vbil do zeme a len málo spevnil skalami, takže kôl nestál pevne. Ako som na tej kope seno okolo kola tlačila, všetko sa so mnou pohybovalo, hoci som bola v tom čase ľahká naozaj ako vtáčie pierko. No niekedy sa tatovi podarilo zasadiť kôl tak pevne do zeme, že sa nehýbal a ja som sa cítila na kope bezpečne. Vtedy ma z dlhého času a z pomalého vykladania sena na kopu opantala spevavá nálada. Prečo z dlhého času? Nuž preto, lebo môj tato sa s kladením kopy za pekného počasia nezvykol veľmi ponáhľať. Často si urobil fajčiarsku prestávku. Veď napokon – ak od včasrána kosil, iste bol aj ustatý. Z vrecka na nohaviciach vytiahol cigaretové papieriky a balík (paklík, ako on hovorieval) tabaku. Trochu tabaku si usypal na dlaň, prstami ho pomrvil, presypal na papierik, okraj pozdĺžne navlhčil jazykom a zakrútil. Cigareta sa síce nikdy nepodarila rovná ako podľa pravítka, ale aj takú hrboľatú si tato s pôžitkom zapálil. Pomaly pofajčieval, obzeral sa po oblohe, či sa náhodou nezberá na dážď. Mama zahrabúvala, aby pole ostalo čisté a upratané. Nuž čo som mala robiť hore na kope ja? Tak som sa svojím jasným detským hláskom pustila do spievania. Striedala som jednu pesničku za druhou, veď som ich poznala neúrekom. V tom dávnom čase ľudia celkove radi spievali. Neodspievala som ich ani polovicu, keď sa tato znovu pribral do roboty. Dokládol kopu, ktorá musela postupne dostať svoj praktický fľaškovitý tvar. Na najvyššom mieste bola taká úzka, že som sa ledva mala kde postaviť. Medzitým mama natrhala v kroví – v krúhoch, ako sa u nás hovorilo – dlhé steblá čerstvých tráv a uvila z nich veniec, ktorý bolo treba nastoknúť na kôl a zatlačiť senom, aby do kopy nenapršalo. To som musela urobiť ja, pričom som mávala malú dušičku. Bála som sa, že z kopy spadnem a dolámem sa – alebo aspoň poriadne doudieram. Ak z hotovej kopy trčal príliš veľký kus kola, tato mi podal pomerne ťažký veniec hore na kopu aj s vidlami – s ich pomocou som mala nešťastný veniec na kôl nastoknúť. Moje slabé rúčky vidly vo vztýčenej polohe ledva udržali, takže strmým pohybom nastoknúť z nich veniec na kôl... čo vám mám viac rozprávať, deťúrence, bol to pre mňa skutočný horor. A hneď po upevnení venca povzbudzovaná z bezpečnej zeme nielen tatom, ale aj mamou, nasledoval ďalší, už chvalabohu záverečný. Zostup z kopy na pevnú zem. Pomocou vidál s dlhou násadou, opretých o vrchol kopy priam pri mojich nohách. Nikdy som v telocviku nevynikala a tento zostup z výšky možno aj celých troch metrov – keď som ho už mala šťastlivo za sebou – znamenal moje veľké víťazstvo. A v duchu som obdivovala deti, ktoré za šesták – vtedajšiu dvadsaťhalierovú mincu, zriedkakedy za korunu boli ochotné chodiť tlačiť kopy cudzím ľuďom, ktorým deti už buď odrástli alebo žiadne nemali. Deti moje, keď teraz spomínam tie dávne časy, ani sa mi veriť nechce, že naozaj boli. Život sa veľmi zmenil a ak sa dnes mojou sivou hlavou naháňajú spomienky, už mi je samej ťažko pochopiť, že tak sa kedysi ľudia v našej dedine zamestnávali. Hoci som to všetko zažila na vlastnej koži, niekedy mám dojem, že vám nerozprávam vlastné zážitky, ale iba reprodukujem starodávne povesti, ktorým môžete veriť, ale aj nemusíte, ak sa vám miestami zdajú príliš nepravdepodobné.
Crocus – Šafran bielokvetý (Crocus sativus): „Závidíš mi? Nezahrávaj sa so mnou!“ Tento príbeh sa začal na jar, pred veľkonočnými sviatkami. Práve vtedy kráčali po zaprášenej ceste smerom k dedine dvaja veselí muži, hornonitrianski „šafraníci“, obchodníci so vzácnym korením. So záujmom si prezerali široké lúky, na ktorých sa ešte trblietal v prvých lúčoch jarného slniečka neroztopený sneh, lebo bol marec. „Šafraníci“ sa ponáhľali, lebo chceli ešte skoro ráno ponúknuť svoje korenie gazdinkám, ktoré ho pridávali do sviatočných polievok, vín a likérov, farieb na veľkonočné vajíčka, aj do voňaviek pre kúpačov. Boli už blízko dediny, keď zazreli na lúke krásnu dievčinu. Na hlave mala pestrofarebný veniec z kvetov a bola zahalená len ľahučkým závojom, spopod ktorého jej presvitali pôvabné tvary. Kráčala ľahučko ako víla, kde nôžkou na zem stupila, tam sa sneh roztopil a tam vyrástli malé kvietky, podobné kalíškom zo skla. Mali rôzne farby, bielu, modrú, aj fialovú. Šafraníci zastali. Veď je to samotná Jar, uvedomili si náhle a vyšli jej v ústrety. Jar sa rozmarne usmiala a zakývala na nich svojou nežnou rúčkou. Hľa! Kvietky sa premenili na malé rôznofarebné poháriky zo skla. „Budeme do nich ukladať korenie!“ potešili sa šafraníci a rozbehli sa na lúku. „Bác!“ Potkli sa o kamene, ktoré nezbadali, a korenie, ktoré niesli v kapsách na chrbte, sa im rozsypalo medzi kvety. „Čo budeme robiť?“ Šafraníci bezradne pokrčili plecami. Pozreli na Jar. Doparoma! Veď tá sa na nich škodoradostne usmieva! „To všetko pre teba! Vidíš, akú škodu si nám spôsobila!“ Šafraníci sa nahnevali. Ale Jar sa len usmiala a stratila sa medzi vŕbami, čo rástli pri potoku. Šafraníci podišli k vŕbam. Zastali, lebo sa tam na nich opäť škerila. „Ty nehanebnica! Len počkaj! Veď my ti ešte ukážeme! Prídeme sem koncom jesene. Vtedy už nebudeš taká pekná. A vyšľaháme ťa týmito halúzkami!“ Narezali si z vŕby halúzky, za klobúky si tiež nejaké zastrčili a odišli nahnevaní preč. Prešla jar aj leto. Nadišla jeseň. Vtedy sa šafraníci opäť objavili na lúkach pri dedine. Hľa! Po lúke kráča tá istá krásna dievčina. Celkom bez šiat. „Fuj!“ Šafraníci si odpľuli. „Že sa nehanbíš!“ „Závidíte mi?“ Jar sa na nich milo usmiala a otvárala im svoju náruč. „Vari si myslíš, že nás zvábiš?“ Šafraníci schytili kamene a v zlosti ich začali hádzať do dievčiny. „Jáj, či ste jedovatí!“ Jar sa rozosmiala, kývla drobnou rúčkou a na lúkach sa objavili také isté kvietky ako predtým, len tieto teraz boli bez listov. Nahnevaní šafraníci začali v zlosti vytrhávať drobné kvietky zo zeme. „Cha, cha, cha! Či ste len hlúpi! Pozrite sa radšej na ruky! Máte ich celé červené! Od vášho korenia! Bolo v kvetoch, ktoré ste na jar na ne vysypali!“ Dievčina sa ešte viac rozosmiala a potom sa stratila v lúčoch zapadajúceho slnka. Šafraníci sa pozreli na ruky. Naozaj! Boli celé červené a začali ich aj nepríjemne svrbieť. „To od toho korenia!“ Hrozivo zdvihli ruky k oblohe. „Ty potvora! Veď my ti ešte ukážeme!“ O rok sa znovu vrátili na lúky. Darmo však čakali nádhernú Jar. Neukázala sa. Len lúky boli posypané tými istými kvietkami ako obyčajne. Šafraníci sa k nim sklonili. „Veď sú plné nášho korenia!“ Potešili sa. „To budú naše obchody prekvitať! Jar tu nie je, tak nám nemôže ublížiť!“ Natrhali kvietky a doma z nich povysýpali všetko korenie. Potom ho pridali do vína, štrngli si a smiali sa: „Ale sme ťa prekabátili, ty hlúpa Jar!“ Po nejakom čase ich však rozboleli bruchá a dostali kŕče. „Čo je to za jedovaté korenie?“ nariekali. Vtedy sa pri nich znovu objavila Jar. „Vy hlúpi! Veď ste si pomýlili rastlinky. To nie sú korenisté kvietky šafranu, ktorým na stonke vyrastajú listy, ale iné, jedovaté kvietky jasienky, ktoré na stonke listy nemajú. Vari neviete, ako sa tieto veľmi podobajú, ale týmto líšia?“ Šafraníci sa zahanbili. Nikdy sa už nevrátili na lúky. Aj keď tie sú na jar aj na jeseň stále posiate krásnymi pohárikovými kvetmi. Odvtedy sa vyhýbajú ženám. Vedia, že tie sú ako kvety šafranu. Dobré ako obchodníčky, ale nebezpečné pre obchodníkov. Možno preto šafraníkom obchody so vzácnym korením tak prekvitajú. Lea Weberová
Tu neparkovať! „Pán vedúci, vraj ste po nás poslali…“ „Áno, sadnite si, pán Bandurka a pán Šošovička. Páni, iste viete, že som dobrák. Preto som vás zobral na stavbu, lebo poznám situáciu vás, bezdomovcov. Potrebujete z niečoho žiť. Minulý mesiac som bol s vašou prácou nanajvýš spokojný, čo sa však nedá povedať teraz.“ „Robíme niečo zle?“ „Nie, nie, to nemôžem povedať, snažíte sa, za to vás chválim. Ale čo tá absencia v pondelok?“ „No, viete, bývame naproti hotelu Excelsior. V pondelok tam mali akýsi celosvetový seminár a áut tam bolo neúrekom. Nuž a jedno z nich sa tak nešikovne postavilo, že sme nemohli vyjsť. Ale už sme si napísali pred východ Tu neparkovať!“ „Ale džíp to bol parádny, to len tak hocikde nevidíte…“ „Netáraj, nevidel si ten zhrdzavený podvozok…? „No, dobre, dobre, páni, nehádajte sa. A čo v utorok?“ „V utorok sa na ulici, kde bývame, konali rally preteky a doprava bola úplne uzavretá, nebolo možné dostať sa do práce… no, dalo by sa, ale bolo by to dosť riskantné.“ „Hm, to sa zdá dosť nepravdepodobné… Predsa len… Ale, čo v stredu?“ „V stredu sa hneď ráno postavil pred náš východ fekálny voz, pracoval celý deň, a tak nám úplne zahatal cestu…“ „Ale, chlapci, tak aspoň jeden z vás mohol prísť, alebo bývate spolu?“ „Spolu.“ „Ale aj tak mi tu niečo nesedí. Vravíte, že ste bezdomovci? Tak, kde teda bývate?“ „V kanáli na Nezábudkovej…“ Emília Molčániová
Ilustračné foto: Peter Berčík
|
