|
Regionálny festival dychových hudieb Valaská 2008
Už dlhých tridsaťsedem rokov je jún vo Valaskej tradične úzko spätý
s hudbou. Nádherné, veselé, ale aj clivé melódie dychovej hudby sa rozozvučali
aj v sobotu 14. júna. Banskobystrický samosprávny kraj, Stredoslovenské osvetové
stredisko a obec Valaská zorganizovali totiž na Námestí 1. mája Festival
dychových hudieb. Na 37. ročníku sa na koncerte zúčastnili štyri malé a štyri
veľké dychovky. Pre všetkých účastníkov, ale aj návštevníkov a organizátorov
toto podujatie symbolizuje tradičnú kultúru zachovávajúcu odkazy
predchádzajúcich generácií jednotlivých regiónov. Spája ich úprimná láska
k hudbe a spevu. (dk) Foto: Ing. Albín Háber
Ernest Svrček: Pracujem systematicky a takmer nepretržite Práve pred rokom - pri príležitosti životného jubilea - sme sa rozprávali so známym kolážistom Ernestom Svrčkom. Rok ubehol ako voda a my sme ho opäť oslovili s otázkou: Čo sa za ten čas u vás udialo? - V podstate nič mimoriadne. Ale predsa len čosi. Koncom októbra minulého roka ma milo prekvapila dosť rozsiahla recenzia z pera českého karikaturistického experta Ivana Hanouska, nazvaná „Recyklácie“ aneb cvrkot Ernesta Svrčka, uverejnená v E-GAGu č. 47. Viceprezident Českej únie karikaturistov v nej zhodnotil moju doterajšiu tvorbu tak, že mi z toho dosť dlho šumelo v ušiach. Veď posúďte, čo v nej okrem iného o mne napísal: „My oba jsme sportovní tématiku v tehdejším (80. roky minulého storočia, pozn. red.) kresleném humoru umělecky povýšili a rozmnožili. Díky mně se ji zabývali špičkoví autoři své doby Barták, Pálka, Slíva, Hrubý a jiní. A díky Svrčkovi se zase stala i okrajová koláž součastí hlavního proudu československé cartoonistiky. Kdysi se koláž, chápaná jako mazec všemožných prvků, vyřádila nejvíc mezi surrealisty a podobnou avantgardní cháskou. Adolf Hoffmeister a později třeba Bohumil Štěpán všelijak fotky stříhali a dokreslovali. Jenže Svrček došel mnohem dál, když svou kresbu zrušil úplně a vynalezl tak hodně dávno před vznikem počítačové grafiky - počítačovou grafiku! Jeho mistrovské fotomontáže, zvláště jsou-li vytištěny a nemůžete po nich jezdit prstem, hledaje švy, nerozeznáte od děl současných mixérů a montážniků PC digi a pod.“ Takejto pocty sa mi zatiaľ veľakrát teda nedostalo. A hreje ma o to viac, že prišla spoza hraníc. Keď beriem do úvahy diela majstrov Štěpána a Hoffmeistera v kontexte s protagonistami európskej, ba i svetovej koláže, tak doslova strácam dych. Na druhej strane je to aj veľký záväzok do mojej ďalšej práce. V novembri som sa na 24. ročníku svetového salónu karikatúry v tureckom Istanbule dostal ako jediný kolážista do knihy vydanej z 200 najlepších prác tohto podujatia. Predstavilo sa na ňom 1218 autorov z 91 krajín s viac ako 6000 obrázkami. V marci som, žiaľ, prvý raz vôbec bol nútený odmietnuť záujemcov o usporiadanie mojej výstavy. Mrzí ma to o to viac, že išlo o „hlavné mesto slovenského humoru“, o Kremnicu, kde som na populárnych „gagoch“ doteraz vystavoval šesťkrát, kde som v tematickej súťaži karikaturistov na tému Klaun získal prvú aj druhú cenu a tiež Čestné uznanie, kde som bol už prijatý aj primátorom mesta. Občianske združenie, ktoré ma s veľmi lákavou ponukou pôvodne oslovilo, nemalo napokon prostriedky ani na vytlačenie pozvánok... Nuž, takmer pol roka poctivej každodennej práce na „zbrusu“ novej kolekcii, s ktorou som sa tam chcel pred mnohými priateľmi a osobnými priaznivcami predviesť, vyšlo zatiaľ nazmar. Prvého apríla som na 14. ročníku Zlatého súdka v Prešove, karikaturistickej súťaži na vždy jedinú tému Pivo, získal Čestné uznanie. Tento rok ho oboslalo 159 autorov z 34 krajín so 425 prácami. Zo Slovákov sme na ňom bodovali iba traja. Ivan Popovič dostal Zvláštnu cenu poroty a ešte Jindřich Otta Cenu Igora Ševčíka. Z tohto, v celom humoristickom svete dávno dobre známeho podujatia, mám už doma aj Grand Prix (2000) a ešte jedno Čestné uznanie, hneď z 1. ročníka (1995). V tom istom mesiaci som sa definitívne rozlúčil s účinkovaním v Slovenskej únii karikaturistov. Nechcem pod jej záštitou viac vystavovať a inak pôsobiť, už ani ako hosť. Myslím, že dosť bolo špecificky prešpuráckych manierov! Budem sa jednoducho sám ďalej prebíjať zvlčilým svetom. Viem, že to nebude špacírka ružovým sadom, ani nie blúdenie s jedným padnutím na nos - zato však už bez štandardnej cudzej „ochoty“. A to je, tuším, z povšimnutiahodného u mňa za daný čas, už asi všetko. Ako vás poznáme, určite ste nehodili „nožnice do žita“
a tvoríte ďalej... (ng) |