Regionálny festival
dychových hudieb Valaská 2008
Už dlhých tridsaťsedem rokov je jún vo Valaskej tradične úzko spätý
s hudbou. Nádherné, veselé, ale aj clivé melódie dychovej hudby sa rozozvučali
aj v sobotu 14. júna. Banskobystrický samosprávny kraj, Stredoslovenské osvetové
stredisko a obec Valaská zorganizovali totiž na Námestí 1. mája Festival
dychových hudieb. Na 37. ročníku sa na koncerte zúčastnili štyri malé a štyri
veľké dychovky. Pre všetkých účastníkov, ale aj návštevníkov a organizátorov
toto podujatie symbolizuje tradičnú kultúru zachovávajúcu odkazy
predchádzajúcich generácií jednotlivých regiónov. Spája ich úprimná láska
k hudbe a spevu.
Z radu menších dychoviek
vystúpili Selčianka, Mostárenka, Cementón a Maguranka a veľké reprezentovali
Dychový orchester ZUŠ Jána Pröschla z Prešova, Dychová hudba Železiarne
Podbrezová, Dychový orchester mesta Brezno a domáca dychovka z Valaskej.
Podujatie otvoril promenádny koncert Dychového orchestra z Prešova, mažoretky
Witches a Maguranka z Kanianky. Neskôr pozýval sprievod dychoviek spoluobčanov
na námestie, aby sa zúčastnili na hlavnom festivalovom koncerte. Po slávnostných
fanfárach a príhovore starostu Ing. Emila Gröneho vystúpila Selčianka z Banskej
Bystrice. Táto dychovka pod taktovkou Ladislava Horňáčka zbiera ocenenia doma
i v zahraničí a tento rok oslávi okrúhle 30. výročie svojho vzniku. Mostárenka
sa dvakrát zúčastnila na celoslovenskom festivale malých dychových hudieb
a pravidelne vystupuje aj vo Valaskej. Jej vedúcim je Ing. Ivan Sýkorka
a kapelníkom Matej Krella. Cementón z Banskej Bystrice s dirigentom Pavlom
Machajdíkom úspešne účinkuje už šiesty rok ako malá dychovka a absolvovala
množstvo zaujímavých zahraničných zájazdov. Hosť festivalu - Maguranku
z Kanianky tvoria mladí hudobníci a speváci, ktorí sú absolventmi konzervatórií
v Žiline, Banskej Bystrice a Topoľčanoch. Kapelníkom a organizačným vedúcim je
známy hudobný skladateľ Jozef Baláž ml. Medzi najväčšie úspechy patrí 3. miesto
na majstrovstvách Európy. Vystúpenie šarmantných mažoretiek Witches bolo
príjemným spestrením sobotného programu. Spolupracujú s orchestrom Jána Pröschla
v Prešove a pod
taktovkou Dr. Jaroslava Doležala a Miroslava Vlčeka sa stali
mnohonásobnými víťazmi rôznych súťaží. Bohatou, až 167-ročnou tradíciou sa môže
pochváliť dychovka zo Železiarní Podbrezová. Udržiava si vysokú umeleckú úroveň,
ktorá jej v tomto roku vyniesla najvyššie ocenenie Zlaté pásmo. Od roku 2004 ju
vedie a diriguje Jozef Kráľ. Poslucháči pookriali aj pri ľubozvučných melódiách
Dychovej hudby mesta Brezno. Táto dychovka vlani oslávila 55. výročie svojho
vzniku. Vedúcim je Štefan Horský a dirigentom Ing. Ivan Sýkorka. Domáci súbor
Dychová hudba Valaská pod vedením Jána Jenču vystúpil ako posledný zo
zúčastnených. Jeho vystúpenie spestril mužský spevácky zbor miestneho odboru
Matice slovenskej. Na záver festivalu všetky dychovky spolu zahrali tri skladby.
Organizátori festivalu
sa na základe mnohoročných skúseností snažia, aby vystúpenia zúčastnených
dychových súborov boli pestré a každý divák si našiel to svoje. Sprievodné
podujatia ako Ľudové remeslá v objatí hudby, stánky s občerstvením, či varenie
halušiek priamo na námestí, zastrešilo občianske združenie Pekný deň, čím
spríjemnilo kultúrne popoludnie v obci.
(dk) Foto: Ing. Albín Háber
Ernest Svrček: Pracujem
systematicky a takmer nepretržite
Práve pred rokom - pri príležitosti životného jubilea
- sme sa rozprávali so známym kolážistom Ernestom Svrčkom. Rok ubehol ako voda
a my sme ho opäť oslovili s otázkou: Čo sa za ten čas u vás udialo?
- V podstate nič
mimoriadne. Ale predsa len čosi. Koncom októbra minulého roka ma milo prekvapila
dosť rozsiahla recenzia z pera českého karikaturistického experta Ivana Hanouska,
nazvaná „Recyklácie“ aneb cvrkot Ernesta Svrčka, uverejnená v E-GAGu č. 47.
Viceprezident Českej únie karikaturistov v nej zhodnotil moju doterajšiu tvorbu
tak, že mi z toho dosť dlho šumelo v ušiach. Veď posúďte, čo v nej okrem iného
o mne napísal: „My oba jsme
sportovní tématiku v tehdejším (80. roky minulého storočia, pozn. red.)
kresleném humoru umělecky povýšili a rozmnožili. Díky mně se ji zabývali
špičkoví autoři své doby Barták, Pálka, Slíva, Hrubý a jiní. A díky Svrčkovi se
zase stala i okrajová koláž součastí hlavního proudu československé
cartoonistiky. Kdysi se koláž, chápaná jako mazec všemožných prvků, vyřádila
nejvíc mezi surrealisty a podobnou avantgardní cháskou. Adolf Hoffmeister
a později třeba Bohumil Štěpán všelijak fotky stříhali a dokreslovali. Jenže
Svrček došel mnohem dál, když svou kresbu zrušil úplně a vynalezl tak hodně
dávno před vznikem počítačové grafiky - počítačovou grafiku! Jeho mistrovské
fotomontáže, zvláště jsou-li vytištěny a nemůžete po nich jezdit prstem, hledaje
švy, nerozeznáte od děl současných mixérů a montážniků PC digi a pod.“
Takejto pocty sa mi zatiaľ veľakrát teda nedostalo. A hreje ma o to viac, že
prišla spoza hraníc. Keď beriem do úvahy diela majstrov Štěpána a Hoffmeistera
v kontexte s protagonistami európskej, ba i svetovej koláže, tak doslova strácam
dych. Na druhej strane je to aj veľký záväzok do mojej ďalšej práce. V novembri
som sa na 24. ročníku svetového salónu karikatúry v tureckom Istanbule dostal
ako jediný kolážista do knihy vydanej z 200 najlepších prác tohto podujatia.
Predstavilo sa na ňom 1218 autorov z 91 krajín s viac ako 6000 obrázkami. V marci
som, žiaľ, prvý raz vôbec bol nútený odmietnuť záujemcov o usporiadanie mojej
výstavy. Mrzí ma to o to viac, že išlo o „hlavné mesto slovenského humoru“, o Kremnicu,
kde som na populárnych „gagoch“ doteraz vystavoval šesťkrát, kde som v tematickej
súťaži karikaturistov na tému Klaun získal prvú aj druhú cenu a tiež Čestné
uznanie, kde som bol už prijatý aj primátorom mesta. Občianske združenie, ktoré
ma s veľmi lákavou ponukou pôvodne oslovilo, nemalo napokon prostriedky ani na
vytlačenie pozvánok... Nuž, takmer pol roka poctivej každodennej práce na „zbrusu“
novej kolekcii, s ktorou som sa tam chcel pred mnohými priateľmi a osobnými
priaznivcami predviesť, vyšlo zatiaľ nazmar. Prvého apríla som na 14. ročníku
Zlatého súdka v Prešove, karikaturistickej súťaži na vždy jedinú tému Pivo,
získal Čestné uznanie. Tento rok ho oboslalo 159 autorov z 34 krajín so 425
prácami. Zo Slovákov sme na ňom bodovali iba traja. Ivan Popovič dostal Zvláštnu
cenu poroty a ešte Jindřich Otta Cenu Igora Ševčíka. Z tohto, v celom
humoristickom svete dávno dobre známeho podujatia, mám už doma aj Grand Prix
(2000) a ešte jedno Čestné uznanie, hneď z 1. ročníka (1995). V tom istom
mesiaci som sa definitívne rozlúčil s účinkovaním v Slovenskej únii
karikaturistov. Nechcem pod jej záštitou viac vystavovať a inak pôsobiť, už ani
ako hosť. Myslím, že dosť bolo špecificky prešpuráckych manierov! Budem sa
jednoducho sám ďalej prebíjať zvlčilým svetom. Viem, že to nebude špacírka
ružovým sadom, ani nie blúdenie s jedným padnutím na nos - zato však už bez
štandardnej cudzej „ochoty“. A to je, tuším, z povšimnutiahodného u mňa za daný
čas, už asi všetko.
Ako vás poznáme, určite ste nehodili „nožnice do žita“
a tvoríte ďalej...
- Inak, pracujem
systematicky a takmer nepretržite. O svojich plánoch a predsavzatiach však
zásadne dopredu nehovorím. Skúste sa ma zas o rok, pravdaže, ak vám budem stáť
za to, opýtať, ako sa mi povodilo v nových podmienkach. Ďakujem vám za prejavený
záujem o mňa i moju tvorbu.
(ng)