Regionálny festival dychových hudieb Valaská 2008

   Už dlhých tridsaťsedem rokov je jún vo Valaskej tradične úzko spätý s hudbou. Nádherné, veselé, ale aj clivé melódie dychovej hudby sa rozozvučali aj v sobotu 14. júna. Banskobystrický samosprávny kraj, Stredoslovenské osvetové stredisko a obec Valaská zorganizovali totiž na Námestí 1. mája Festival dychových hudieb. Na 37. ročníku sa na koncerte zúčastnili štyri malé a štyri veľké dychovky. Pre všetkých účastníkov, ale aj návštevníkov a organizátorov toto podujatie symbolizuje tradičnú kultúru zachovávajúcu odkazy predchádzajúcich generácií jednotlivých regiónov. Spája ich úprimná láska k hudbe a spevu.
   Z radu menších dychoviek vystúpili Selčianka, Mostárenka, Cementón a Maguranka a veľké reprezentovali Dychový orchester ZUŠ Jána Pröschla z Prešova, Dychová hudba Železiarne Podbrezová, Dychový orchester mesta Brezno a domáca dychovka z Valaskej. Podujatie otvoril promenádny koncert Dychového orchestra z Prešova, mažoretky Witches a Maguranka z Kanianky. Neskôr pozýval sprievod dychoviek spoluobčanov na námestie, aby sa zúčastnili na hlavnom festivalovom koncerte. Po slávnostných fanfárach a príhovore starostu Ing. Emila Gröneho vystúpila Selčianka z Banskej Bystrice. Táto dychovka pod taktovkou Ladislava Horňáčka zbiera ocenenia doma i v zahraničí a tento rok oslávi okrúhle 30. výročie svojho vzniku. Mostárenka sa dvakrát zúčastnila na celoslovenskom festivale malých dychových hudieb a pravidelne vystupuje aj vo Valaskej. Jej vedúcim je Ing. Ivan Sýkorka a kapelníkom Matej Krella. Cementón z Banskej  Bystrice s dirigentom Pavlom Machajdíkom úspešne účinkuje už šiesty rok ako malá dychovka a absolvovala množstvo zaujímavých zahraničných zájazdov. Hosť festivalu -  Maguranku z Kanianky tvoria mladí hudobníci a speváci, ktorí sú absolventmi konzervatórií v Žiline, Banskej Bystrice a Topoľčanoch. Kapelníkom a organizačným vedúcim je známy hudobný skladateľ Jozef Baláž ml. Medzi najväčšie úspechy patrí 3. miesto na majstrovstvách Európy. Vystúpenie šarmantných mažoretiek Witches bolo príjemným spestrením sobotného programu. Spolupracujú s orchestrom Jána Pröschla v Prešove a pod taktovkou Dr. Jaroslava Doležala a Miroslava Vlčeka sa stali mnohonásobnými víťazmi rôznych súťaží. Bohatou, až 167-ročnou tradíciou sa môže pochváliť dychovka zo Železiarní Podbrezová. Udržiava si vysokú umeleckú úroveň, ktorá jej v tomto roku vyniesla najvyššie ocenenie Zlaté pásmo. Od roku 2004 ju vedie a diriguje Jozef Kráľ. Poslucháči pookriali aj pri ľubozvučných melódiách Dychovej hudby mesta Brezno. Táto dychovka vlani oslávila 55. výročie svojho vzniku. Vedúcim je Štefan Horský a dirigentom Ing. Ivan Sýkorka. Domáci súbor Dychová hudba Valaská pod vedením Jána Jenču vystúpil ako posledný zo zúčastnených. Jeho vystúpenie spestril mužský spevácky zbor miestneho odboru Matice slovenskej. Na záver festivalu všetky dychovky spolu zahrali tri skladby.
   Organizátori festivalu sa na základe mnohoročných skúseností snažia, aby vystúpenia zúčastnených dychových súborov boli pestré a každý divák si našiel to svoje. Sprievodné podujatia ako Ľudové remeslá v objatí hudby, stánky s občerstvením, či varenie halušiek priamo na námestí, zastrešilo občianske združenie Pekný deň, čím spríjemnilo kultúrne popoludnie v obci.

(dk) Foto: Ing. Albín Háber

 

Ernest Svrček: Pracujem systematicky a takmer nepretržite

   Práve pred rokom - pri príležitosti životného jubilea - sme sa rozprávali so známym kolážistom Ernestom Svrčkom. Rok ubehol ako voda a my sme ho opäť oslovili s otázkou: Čo sa za ten čas u vás udialo?

   - V podstate nič mimoriadne. Ale predsa len čosi. Koncom októbra minulého roka ma milo prekvapila dosť rozsiahla recenzia z pera českého karikaturistického experta Ivana Hanouska, nazvaná „Recyklácie“ aneb cvrkot Ernesta Svrčka, uverejnená v E-GAGu č. 47. Viceprezident Českej únie karikaturistov v nej zhodnotil moju doterajšiu tvorbu tak, že mi z toho dosť dlho šumelo v ušiach. Veď posúďte, čo v nej okrem iného o mne napísal: „My oba jsme sportovní tématiku v tehdejším (80. roky minulého storočia, pozn. red.) kresleném humoru umělecky povýšili a rozmnožili. Díky mně se ji zabývali špičkoví autoři své doby Barták, Pálka, Slíva, Hrubý a jiní. A díky Svrčkovi se zase stala i okrajová koláž součastí hlavního proudu československé cartoonistiky. Kdysi se koláž, chápaná jako mazec všemožných prvků, vyřádila nejvíc mezi surrealisty a podobnou avantgardní cháskou. Adolf Hoffmeister a později třeba Bohumil Štěpán všelijak fotky stříhali a dokreslovali. Jenže Svrček došel mnohem dál, když svou kresbu zrušil úplně a vynalezl tak hodně dávno před vznikem počítačové grafiky - počítačovou grafiku! Jeho mistrovské fotomontáže, zvláště jsou-li vytištěny a nemůžete po nich jezdit prstem, hledaje švy, nerozeznáte od děl současných mixérů a montážniků PC digi a pod.“ Takejto pocty sa mi zatiaľ veľakrát teda nedostalo. A hreje ma o to viac, že prišla spoza hraníc. Keď beriem do úvahy diela majstrov Štěpána a Hoffmeistera v kontexte s protagonistami európskej, ba i svetovej koláže, tak doslova strácam dych. Na druhej strane je to aj veľký záväzok do mojej ďalšej práce. V novembri som sa na 24. ročníku svetového salónu karikatúry v tureckom Istanbule dostal ako jediný kolážista do knihy vydanej z 200 najlepších prác tohto podujatia. Predstavilo sa na ňom 1218 autorov z 91 krajín s viac ako 6000 obrázkami. V marci som, žiaľ, prvý raz vôbec bol nútený odmietnuť záujemcov o usporiadanie mojej výstavy. Mrzí ma to o to viac, že išlo o „hlavné mesto slovenského humoru“, o Kremnicu, kde som na populárnych „gagoch“ doteraz vystavoval šesťkrát, kde som v tematickej súťaži karikaturistov na tému Klaun získal prvú aj druhú cenu a tiež Čestné uznanie, kde som bol už prijatý aj primátorom mesta. Občianske združenie, ktoré ma s veľmi lákavou ponukou pôvodne oslovilo, nemalo napokon prostriedky ani na vytlačenie pozvánok... Nuž, takmer pol roka poctivej každodennej práce na „zbrusu“ novej kolekcii, s ktorou som sa tam chcel pred mnohými priateľmi a osobnými priaznivcami predviesť, vyšlo zatiaľ nazmar. Prvého apríla som na 14. ročníku Zlatého súdka v Prešove, karikaturistickej súťaži na vždy jedinú tému Pivo, získal Čestné uznanie. Tento rok ho oboslalo 159 autorov z 34 krajín so 425 prácami. Zo Slovákov sme na ňom bodovali iba traja. Ivan Popovič dostal Zvláštnu cenu poroty a ešte Jindřich Otta Cenu Igora Ševčíka. Z tohto, v celom humoristickom svete dávno dobre známeho podujatia, mám už doma aj Grand Prix (2000) a ešte jedno Čestné uznanie, hneď z 1. ročníka (1995). V tom istom mesiaci som sa definitívne rozlúčil s účinkovaním v Slovenskej únii karikaturistov. Nechcem pod jej záštitou viac vystavovať a inak pôsobiť, už ani ako hosť. Myslím, že dosť bolo špecificky prešpuráckych manierov! Budem sa jednoducho sám ďalej prebíjať zvlčilým svetom. Viem, že to nebude špacírka ružovým sadom, ani nie blúdenie s jedným padnutím na nos - zato však už bez štandardnej cudzej „ochoty“. A to je, tuším, z povšimnutiahodného u mňa za daný čas, už asi všetko.

Ako vás poznáme, určite ste nehodili „nožnice do žita“ a tvoríte ďalej...
   - Inak, pracujem systematicky a takmer nepretržite. O svojich plánoch a predsavzatiach však zásadne dopredu nehovorím. Skúste sa ma zas o rok, pravdaže, ak vám budem stáť za to, opýtať, ako sa mi povodilo v nových podmienkach. Ďakujem vám za prejavený záujem o mňa i moju tvorbu.

(ng)