|
|
|
Astronomické leto sa začína 21. júna, ktorý je zároveň dňom letného slnovratu. Užijeme si najdlhší deň a najkratšiu noc v roku. Ilustračné foto: Peter Berčík
Astra (Aster): Chce ti povedať: „Moja láska k tebe nikdy nezhasne!“ Bola teplá letná noc. Na nebi žiaril mesiac a pozeral na svoje dcéry, hviezdičky, ako jasne žiaria na oblohe. „Aké mám krásne dcéry!“ Mesiac sa šťastne usmieval. „Či je len Zem veľká! A aká je len tučná a strakatá!“ Hviezdičky sa chichotali a obdivovali z oblohy širokú pevninu, ktorá sa rozprestierala pod nimi. „Čo sa smejete! Veď Zem je krásna!“ okríkla ich zvedavá Astra, najmladšia z hviezdičiek. „Ktovie, čo na nej rastie a aké tvory tam žijú? Ach,“ vzdychla si, „tak rada by som ju chcela vidieť zblízka!“ Astra pozrela jedným očkom po otcovi a potom sa ho bojazlivo spýtala: „Pusť ma, otecko, na Zem. Chcem ju poznať!“ Mesiac pozrel smutne na dcérku. „Zem je krásna, ale aj zlá a nie je pre také malé a neskúsené dievčatko, ako si ty! Skrýva veľa tajomstiev!“ „Ale ja chcem poznať tie tajomstvá! Dovoľ mi, otecko, prosím, spadnúť na Zem!“ „Dobre teda! Keď tak veľmi túžiš poznať Zem, choď! Ale dávaj pozor, aby sa na Zemi tvoje nôžky nedotkli kameňa! Lebo navždy zostaneš na nej a nebudeš sa môcť nikdy vrátiť späť na oblohu!“ Mesiac pobozkal hviezdičku na líčko, potom jej odstrihol dlhý zlatý vrkoč a priviazal jej ho na nôžku. „To preto, aby si mohla nad Zemou lietať!“ Hviezdička Astra sa rozhojdala na oblohe, zakývala oteckovi na rozlúčku a potom ako kométa začala pomaly padať z oblohy. Padala stále nižšie a nižšie, hlávkou rozrážala oblaky a za nôžkou jej vial zlatý vrkoč. Už bola celkom blízko nad Zemou. „Bác!“ Nevšimla si malý blesk, ktorý práve vystrájal nad Zemou a narazila vrkočom do neho. Hrôza! Od jeho plameňa jej vzbĺkol vrkoč a stratila rovnováhu. Vzápätí dopadla oboma nôžkami na veľké balvany alpského štítu. „Jáj!!! Aká je tu strašná zima!“ stačila vykríknuť skôr, než nôžkami dopadla na veľký kameň. Náhle sa premenila na krásny žltý hviezdicovitý kvietok. „Otecko! Sestričky! Pomôžte mi!“ Astra zúfalo zdvihla hlávku k nebu a rozplakala sa. Slzy jej prúdom padali z očí a stekali po skale do zeme. Hľa! Vyrástli z nich iné kvietky, sivobiele ako slzy, plesnivce. Hviezdička pozerala na oblohu a triaslo ju od zimy. Každý deň volala na sestričky, ale nikto ju nepočul. Pomaly jej od zimy skrehla tvár, takže dostala zvláštnu fialovomodrú farbu. Len žlté hviezdne očko jej zostalo uprostred. Malá hviezdička Astra sa už nikdy nevrátila na oblohu. Zostala vysoko v horách, medzi skalami a nikdy neprestala túžiť po sestričkách, hviezdičkách. Tie ju netrpezlivo čakali a keď sa nevracala, začali mať o ňu strach. „Možno je našej sestričke na Zemi aj dobre, keď sa nevracia,“ šuškali si medzi sebou a pomaly začali byť zvedavé. Nevydržali! Postupne padali na Zem, jedna za druhou. Padali na skaly a menili sa na kvietky. Doteraz tam kvitnú rôznymi, nádhernými farbami. Podľa ich pováh. Tým s ohnivým srdcom zostali červené a karmínové farby, nevinné sú biele, žiarlivé zase žlté. Tie chladnejšie sú fialové či modré. Žiadne nevoňajú, veď hviezdy predsa nevoňajú. Všetky žijú, neumreli. Stali sa symbolom nesmrteľnosti, lebo túžba hviezdnych kvetín k životu na oblohe, odkiaľ prišli, aj k životu na Zemi, kde zostali, je taká veľká, že nikdy nezhasne. Je nesmrteľná, aká je večná Zem a aké sú večné hviezdy nad ňou. Lea Weberová
Šaty vraj robia človeka Ale najprv musíme trochu odbočiť. Možno ste zbadali, že to je pre celé moje rozprávanie charakteristické. Obrázky z mojej dávnej mladosti akoby si chceli stúpať na päty. Tlačia sa dopredu, každá chce byť prvá a ja mám veru čo robiť, aby som ich aspoň trochu usporiadala a sprehľadnila. Idem po dedine a vidím, že sa usilovne pracuje práve v tom dome, kde kedysi býval náš krásny nový konzum. V našej dedine sme v tom dávnom čase mali aj iný obchod, židovský, ale ten sa k nášmu novému konzumu vôbec nedal prirovnať. Bol starý, tmavý, síce plný najrozličnejšieho tovaru, ale trochu neprehľadný, nie taký vábny. Zato náš nový konzum so zmiešaným tovarom postavený na širokom priestranstve zhruba v tom čase, ako som sa ja narodila, už svojím vonkajším vzhľadom krášlil dedinu. Mal do cesty dva velikánske výklady plné najrozličnejšieho zaujímavého, krásne zabaleného tovaru. A čo bolo vnútri! Slnko sa celý deň lialo dnu a osvetľovalo nádherné zariadenie, zlatožlté lesklé police a na nich vkusne uložený tovar. Keď ste vošli, nazdali ste sa, že ani v samotnom nebi nemôže byť pôvabnejšie. Na jednej strane sklené nádoby plné rôznofarebných cukríkov, ligotavé mosadzné dózy vyzerali priam ako z čistého zlata. Viali z nich najrôznejšie lákavé vône – exotické koreniny, vanilka, čaj. Na protiľahlej strane blýskavý porcelán, smaltovaný riad, všetko s velikánskymi ružami, lebo také sa vtedy uprednostňovali. Ba i ten, čo bol čierny, tak sa jagal novotou, že človek musel až oči prižmúriť, aby od tej parády neoslepol. Zlatožlté police stáli usporiadané v tvare podkovy. Uprostred mal miesto pán vedúci. Oblečený v pestrej ruskej rubaške, živom dôkaze učňovských rokov strávených na východe. Za chrbtom mu trónil asi meter vysoký valec, ktorý svojím jasom priam súperil so slnkom. Po stlačení páčky sa s jemným šuchotom cez žliabok sypala z neho surová zrnková káva, ktorú bolo treba doma na liatinovej panvici upražiť, na mlynčeku zomlieť a prisypať do cigóriovej vody, aby uvarený nápoj voňal a svojou arómou zapĺňal blízke dvory. Pán vedúci trónil pred zázračným valcom uprostred ako mocný vladár, akým vlastne aj bol. Mal pod rukou priam rozprávkový svet, aspoň mne sa tak videlo a panoval nad ním s úsmevom, bez ktorého som si ho vôbec nevedela predstaviť. A iste ani zákazníčky, čo prichádzali do tohto obchodu vyobliekané vo svojich zánovných matnolesklých listerových celošatových zásterách a úplne novým košom na chrbte opásaným snehobielym ručníkom s červenou prietkou a umelecky popreväzovanými strapcami. Rada som chodievala do konzumu, lebo pán vedúci vo svojej nevídanej ruskej rubaške naozaj bol hoden obdivu. Cítila som kdesi v kostiach, že niečo sa ide stať. Aj sa stalo. Jedného úplne obyčajného dňa ma čakal vo výklade tohto rozprávkového obchodu „on“. Priam stvorený pre mňa, vyzývavo osamotený v jednom z veľkých výkladov, jedinečná sólovka, fascinujúca jednoduché a neskúsené dievča, aké som vtedy bola ja už na prvý pohľad. Oslovil ma tak nástojčivo, že som stála pred ním sťa zasiahnutá bleskom. Náruživo som po ňom zatúžila. Zatúžila som po ňom tak mocne ako po ničom predtým. Bola som ako opitá jeho vzhľadom, dnes by som povedala, že ma pohľad naň priam nadrogoval. Celá bez seba som utekala domov, hodila som sa svojej mame do náručia a ledva som vládala vyjachtať. - Poď sa pozrieť, mamulienka. Je taký krásny, že mi ho musíš kúpiť. Ledva sme sa pochopili. Veď mama vlastne vôbec nevedela, o čom ja naraz tak blúznim. Iste som vyzerala, ako keby som mala horúčku, lebo mi priložila svoju chladnú ruku na čelo. Líca som mala červené, v očiach dychtivosť. Celá som sa triasla od mocného vzrušenia. Mama porozumela len po dosť dlhej chvíli, čo ma tak rozrušilo. Ťahala som ju von, do konzumu, aby šla so mnou hneď teraz, bez meškania. Čo som ja v tom okamihu vrcholného a nekritického vzrušenia chápala, že to nejde len tak jednoducho, že mama musí najprv ukončiť začatú robotu a až potom sa naplno venovať svojej zbláznenej ratolesti. A pravdaže – veď sa musela najprv dozvedieť, o čom je vôbec reč. Veď nebola jasnovidka, aj keď som ju vo svojom krátkom živote neraz za takú pokladala. Ale teraz ako keby som bola balušila vo vysokej horúčke. Až po dlhej chvíli, keď sa už nahnevane na mňa osopila, aby som jej dala pokoj, že na moje hlúposti naozaj nemá čas, prešlo cez moje chvejúce sa pery jediné slovíčko: svetrík. Postupne sa jej podarilo vytiahnuť zo mňa všetko po poriadku. - To nesúri, - krotila moju netrpezlivosť svojím, v tom momente pre mňa nepochopiteľným pokojom. Ja som naopak bola presvedčená, že predmet môjho bezhraničného obdivu skape, zmizne bez stopy, ak ho moja mama okamžite nezaplatí a nedá si ho zabaliť. Nevedela som porozumieť, ako môže ostať taká studená, keď ja som div nevyskočila z kože. Veď čo ak aj moje kamarátky po svetríku zatúžia? Čo ak ich mamy budú povoľnejšie ako tá moja? V mojej detskej predstavivosti bolo všetko také jednoduché. Ako keby mamy mojich kamarátok nemali inakšie starosti, na nič inšie nečakali, len sa ponáhľať do konzumu, aby mi krásny kúsok mohli uchmatnúť priam pred nosom. Mne by v takom prípade neostávalo inšie, len žiarlivo zazerať na šťastnú majiteľku a z celého srdca jej závidieť. Čože som ja vtedy vedela, že mamy tých čias sú ešte rozvážnejšie ako tá moja a vôbec nie sú také horúce rýchlo minúť svoje ťažko usporené peniaze na parádivé chúťky svojich dievok a že z tejto strany mi naozaj nijaké nebezpečenstvo nehrozí. Ale chudera moja mama! Možno až teraz po desiatkach rokov viem pochopiť, čo asi prežívala, aký urputný boj vo svojom vnútri zvádzala. Na jednej strane kalkulovala, či sveter naozaj nevyhnutne potrebujem, či sa ešte nezaobídem v starom, na druhej strane dumala, či mi predsa len nemá dopriať tú radosť. Veď som vcelku nebola zlé dievča. Veď som sa celé leto usilovala, zavčasu som vstávala, viac či menej ochotne som chodila s fruštikom, aj kopy som tlačila bez väčšieho šomrania. A aj keď v tom čase nebolo zvykom odmieňať deti za samozrejmosti, materinské srdce má svoju zvláštnu logiku. A veď kúpiť sveter – to je predsa nie podaromnici vyhodený peniaz. Veď keby som chcela nejakú hlúposť – ale sveter? Užitočná vec. Leto sa chýli ku koncu, nastanú chladnejšie dni – voľačo teplé si aj tak obliecť musím. Uvedomte si, deti, že v tom dávnom čase ešte neexistovali teplé vetrovky, aké vy nosíte s úplnou samozrejmosťou. Slovom - moja mama uvažovala – ako by dnes uvažovala väčšina mám – predovšetkým svojím srdcom. Keď som sa už na ten sveter tak veľmi upriamila, keď sa mi tak veľmi páči... Ide predsa o užitočný a v konečnom dôsledku aj potrebný kúsok mojej dosť chudobnej garderóby na blížiacu sa zimu. Len to sa jej nepáčilo, že som taká nedočkavá a práve na ten sveter taká upriamená. A chcem ho hneď. (Pokračovanie) Nemečianski ochotníci hrajú pre divákov, nie pre porotu V minulosti to boli väčšinou učitelia, ktorí sa angažovali pre divadlo. Najčastejšie sa zhostili režírovania alebo písania divadelných hier. Asi preto, že k tomu mali blízko. „Dnes to už nie je pravidlo,“ hovorí učiteľ z valaštianskej Základnej školy PhDr. Martin Lokša, vedúci Ochotníckeho divadelného súboru z Nemeckej a riaditeľ Občianskeho združenia Čierťaž Nemecká, ktoré súbor zastrešuje. „Ľudia, ktorí sa venujú divadlu, nemusia mať vysokoškolské vzdelanie, ale záujem a pochopenie pre vec.“ Jedným dychom ale dodáva, že v dedinách je problém nájsť človeka, ktorý sa na to dá. Lebo čas si dokáže nájsť každý, ak ho niečo baví, ale odvahu máloktorý. Hlavne s mladými je problém. Žien a dievčat sa vždy vedelo pre divadlo zapáliť viacero, no mužov a chlapcov minimum. Platí to nielen v divadle, ale aj vo folklórnych súboroch. Sám sa dostal k divadlu náhodou: „Môj záujem sa prebudil vtedy, keď som prvýkrát videl hrať ochotníkov z Medzibrodu. Mal som dákych osemnásť rokov a uvádzali spevohru Anička Kováčovie. Reprízu som si pozrel ešte štyrikrát – pätkrát, čo ja viem. Veľmi som obdivoval, že obyčajní ľudia zrazu hrajú divadlo. Zapáčilo sa mi to. Moji rodičia divadlo nehrávali, ale starý otec z otcovej strany sa tomu venoval. Pochádzal zo Zámostia. Myslím si, že skôr, alebo neskôr by sa bol u mňa záujem o divadlo prebudil. Niektorí vravia, že divadlo je ako droga, keď s tým začnete, chýba vám to.“ Ochotnícky divadelný súbor z Nemeckej v roku 1995 obnovil svoju činnosť skoro po dvadsiatich rokoch prestávky. Iniciátorom oživenia divadla bol vtedajší starosta Nemeckej Ing. Ján Turčan. Tento rodák zo Slovenskej Ľupče sám aktívne hrával a mal k tomu vzťah, preto sa stal „dušou“ mladého kolektívu. Oslovil učiteľa Jána Roštára, ktorý bol dlhoročným režisérom v Nemeckej aj v Dubovej, a poskytol ochotníkom text staršej spevohry Karola Baláka, ktorá sa hrávala v medzivojnovom období. „Srdiečko z lásky bolo prvé predstavenie po vari devätnástich rokoch a vcelku bolo úspešné. Bolo to niečo nové, alebo skôr dávno zabudnuté pre občanov. Nasledujúcich desať rokov sa v Nemeckej hrávalo pravidelne. Iba posledné tri roky aktivita súboru stagnuje,“ konštatuje Martin Lokša. Ale poďme po poriadku. V roku 1996 odohrali predstavenie Kubo autora Jozefa Hollého, ktoré režíroval Kazimír Petrík. Pod jeho režijnou taktovkou naštudovali aj hru Rok na dedine. Po nej v roku 1998 uviedli Čaj u pána senátora od Ivana Stodolu. Bola to prvá hra, ktorú režíroval Martin Lokša a zároveň v nej hral. Spomína na ňu takto: „Myslím si, že celkom dobre „zapasovala“, lebo to bol rok, kedy bolo hádam troje volieb – komunálne, parlamentné aj prezidentské. Hru vybral Ján Turčan. Bola to politická satira z mestského prostredia. Na to, v akých podmienkach sme ju pripravovali a hrali, myslím, že splnila svoj účel.“ O rok neskôr nacvičili dramatizáciu poviedky Boženy Slančíkovej – Timravy Ťapákovci. Režíroval ju opäť Martin Lokša. Potom nasledovala autorská hra Jána Turčana Čriepky kúpeľné s podtitulom Nikdy tak zle nebolo, aby dáko nebolo. Hra s troma obrazmi bola situovaná do prostredia kúpeľov v Brusne. Prvý obrázok bol z čias, kedy kúpele v Brusne založili, druhý sa odohrával počas existencie prvej Československej republiky. Tretí obraz autor zasadil do rokov socializmu. „Spoločná téma, spoločné prostredie kúpeľov, akurát hra vystihovala odlišné pomery po zmene majiteľov kúpeľov a ich hostí. Kým za kapitalizmu do Brusna jazdili fabrikanti a podnikatelia, za socializmu sa tam rekreovali družstevníci a robotníci. Na regionálnej prehliadke v Brezne sa ani porotcovia nevedeli dohodnúť, či to bola hra alebo kabaret,“ s úsmevom spomína vedúci súboru. „Poprepletali sme to spevno-hudobnými vložkami. Čriepky mali úspech najmä preto, že to bola autorská záležitosť. Nehral to nik iný, iba my. Priamo v kúpeľoch sme Čriepky kúpeľné hrali dvakrát a viackrát v dedine Brusno a v jej okolí. Z ďalších hier treba spomenúť Akim – hru rumunského autora Victora Eftimiu a Trinástu hodinu, kocúrkovskú hru vo veršoch od Jána Chalupku. Nepamätám si, že by frašku o voľbe obecného hlásnika v Kocúrkove niekto naštudoval v našom okolí v posledných rokoch. S Trinástou hodinou sme vystúpili na regionálnej prehliadke v Revúcej. Pôvodinu trošku upravil Ján Turčan. Režíroval som ju ja. Potom bola dvojročná prestávka a po nej sme hrali na rozmedzí rokov 2004 a 2005 Statky-zmätky od J. Gregora - Tajovského,“ končí výpočet naštudovaných hier Martin Lokša. Z tých, ktorí sa v roku 1995 podieľali na oživení tradície divadla v Nemeckej, už viacerí nežijú. „Niektorí členovia hrávali v každej hre, no sem-tam účinkovali aj herci – prvôstky. Takých väčšinou treba priberať,“ tvrdí M. Lokša. „Pravdaže podľa toho, aké je obsadenie hry. Režisér alebo dramaturg sa vždy snaží vybrať takú, aby sa dala obsadiť. To je veľmi dôležité kritérium, lebo darmo vyberieme hru, ktorá sa nám páči, je atraktívna pre divákov a dobre ju upravíme, ak sa nedá obsadiť. Na tom niekedy stojí a padá celé predstavenie. Dôležité je aj to, ako sa herci zhostia svojich postáv. Ak niektorá hlavná rola nie je dobre obsadená, odzrkadlí sa to. Naši „herci“ sú ľudia rôzneho veku, vzdelania, záujmov a profesií, ktorých spojilo úsilie zahrať čo najlepšie divadlo. Inak by sa možno nestretli. Nácvik trvá približne tri mesiace, niekedy aj viac, kým sa hra reprízuje. Podľa mňa sú to vzácne chvíle.“ Dosiaľ najviac repríz v podaní Divadelného ochotníckeho súboru z Nemeckej mala Trinásta hodina. Každú hru reprízovali aspoň desaťkrát. Posledné dva roky herci z Nemeckej účinkujú iba v Ráztoke, kde sa rozbehla divadelná činnosť. Martin Lokša vysvetľuje: „Poznáme sa s nimi, veď je to susedná dedina. Nielen ja, ale dokonca šiesti muži z Nemeckej chodia hrať do Ráztoky, ktorá reprízuje hru Žinčicou proti infarktu. Aspoň nevyjdeme z cviku. Je to dobrá skúsenosť aj preto, že si tam môžem oddýchnuť, lebo nemám starosti s dramaturgiou a réžiou. Jednoducho som v divadle a stačí mi odohrať svoju rolu.“ Prezradil nám aj plány do budúcnosti: „Na Vianoce chceme odohrať novú divadelnú hru aj v Nemeckej. V užšom výbere máme tri scenáre, poupravujeme ich a v lete sa pre jeden z nich rozhodneme. Jednoznačne pôjde o to, aká hra sa bude dať obsadiť. Podľa toho, čo vyberieme, oslovíme hercov, zaktivizujeme ženy. No zatiaľ nebudem predbiehať.“ Hoci divadlo tri roky nenacvičovali, nedávno založili občianske združenie. Z divadelného súboru sa vyčlenila krátko po oživení činnosti súboru skupina ľudí, ktorí sa chceli zaoberať folklórom. Folklórna zložka vlani dôstojne oslávila desať rokov existencie a stále je aktívna. Občianske združenie s právnou subjektivitou, ktoré nazvali Čierťaž Nemecká, by malo zastrešovať činnosť folklórnej aj divadelnej skupiny, čiže celé kultúrne dianie v Nemeckej. „Niektorí ľudia sú členmi oboch kolektívov. Občianske združenie rokuje s obcou o uzatvorení rámcovej zmluvy, ktorá zabezpečí dotáciu občianskemu združeniu. Zároveň môže požiadať o dotácie na činnosť z grantov (na základe vypracovaných projektov), o dve percentá z dane (ak to do budúceho roku nezrušia), môže mať príjmy a hradiť z nich výdavky na činnosť,“ uvádza riaditeľ Čierťaže. V minulosti boli oba kolektívy finančne naviazané na obec, ktorá ich podľa svojich možností podporovala. Niekedy to bolo zdĺhavé. Teraz sa situácia mení, gazdovať budú sami. „Obec poskytne financie jednorazovo – tu máte peniaze a investujte ich tak, ako chcete a zarábajte, ako viete. Pretože vo vedení oboch kolektívov sú ľudia, ktorým záleží na tom, aby fungovali, myslím si, že z finančného hľadiska nebude problém. Ale bez dobrej spolupráce, vytvorenia podmienok a dotovania zo strany obce by to ťažko pripadalo do úvahy. V zmluve máme zakotvenú prípravu predstavení napríklad na Vianoce, Deň matiek, pre obyvateľov Domova dôchodcov v Dubovej alebo pri príležitosti obecných dní koncom júla. Pripravíme nielen program, ale budeme sa podieľať aj na organizácii osláv. Základom občianskeho združenia je generácia tridsiatnikov, mojich priateľov, ktorí našli spoločnú reč a záujem. Niežeby som chcel starších opomenúť. Pomáhajú nám. Teta Anka Luptáková má osemdesiat rokov a stále spieva vo folklórnej skupine. Máme aj 18-ročných hercov. Iba stredná generácia 45- až 50-ročných v súbore chýba. Možno je to dôsledok prestávky v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Tažké je ich získať pre takúto činnosť, lebo počas „hluchých rokov“ stratili odvahu a možno aj vzťah k ochotníckemu divadlu. Prídu sa pozrieť, ale zapojiť sa nechcú.“ Ochotníkov z Nemeckej na súťažných prehliadkach nájdete zriedka. Prečo? „Nelákajú ma. Na prehliadkach nás hodnotia skúsení herci a dramaturgovia, ktorí berú divadlo z iného hľadiska ako my. Neprežívajú problémy, ktoré prežívame my. Premiéra divadelnej hry sa robí väčšinou na Vianoce a býva to udalosť pre celú dedinu. Môj osobný názor je, že divadlo treba hrať najmä pre ľudí a nie pre prehliadku. Nároky poroty sú celkom iné, ako očakávania dedinského diváka. My sa ho snažíme pobaviť. Preto nemôžeme splniť náročné profesionálne kritériá. Naposledy sme sa s ráztockým súborom zúčastnili na Tajovského divadelných dňoch v Medzibrode – pasívne aj aktívne. Každé predstavenie bolo pre divákov príťažlivé a úspešné. Naše porota mimoriadne skritizovala. Doslova všetko vyšlo zle: výber hry, réžia, herecké výkony, dramaturgia, aj to, že sme uplatnili ľahší humor. My však hľadíme na to, komu hráme. Bez toho, že by som naše publikum podceňoval, pre väčšinu treba hrať priamočiaro, zrozumiteľne. Z toho vznikajú určité nedorozumenia, ktoré ma utvrdili v tom, že prehliadky pre nás nie sú podstatné,“ končí rozprávanie o svojej „srdcovej záležitosti“ PhDr. Martin Lokša. Želáme mu, aby mal šťastnú ruku pri výbere nového prírastku do repertoáru nemečianskych divadelníkov a aby tým odštartoval ďalšie tvorivé obdobie súboru s takmer storočnou tradíciou. (pl)
|
