Dalej rozdavajte svoju mudrost

Rozlucili sme sa s prvym jarnym mesiacom - marcom. Mesiacom venovanym knihe, ale aj ucitelom. So sviatkom knihy a ucitelov suvisi aj celozivotne dielo nasho oslavenca spisovatela a "pana ucitela" Frantiska Kreutza.

Pedagogom bol Frantisek Kreutz vynikajucim a spisovatelom chvalabohu stale je. Aj napriek nepriazni osudu sa nevzdava a stale pise. Ma dokonceny novy historicky roman aj versovanu baladu o zbojnikovi Surovcovi, ktory bol popraveny v nasom meste. Lenze kniha sa dnes vydava tazko. Najdu sa sponzori, ktori pomozu?
Frantisek Kreutz sa narodil 12. aprila 1920 v Katarinskej Hute v obci Cinobana. Po studiach sa naplnila jeho tuzba z detstva a stal sa ucitelom. Posobil vo viacerych skolach: v Poltari, Krnej, Malinci, Podkrivani, Detve - Korytarke, Kovacovej, Latkach. V Detvianskej Hute bol tri roky riaditelom mestianky a v roku 1950 prichadza na Horehronie do Sumiaca, kde ako riaditel skoly posobil desat rokov. Potom sa prestahoval do Brezna, kde ucil od 1.septembra 1960 do odchodu na dochodok v novembri 1980.
Jeho laskou od mladosti okrem pedagogickej prace boli dejiny. Este ako student napisal pisomnu pracu Ludovit XIV a vojny o spanielske dedicstvo. Po prichode na Horehronie sa zacal zaujimat o jeho historiu a tomuto studiu sa venuje dodnes. Svoje poznatky a znalosti zo studia archivov vyuzil vo svojich kniznych dielach. Z jeho prac boli vydane historicke prozy Kliatba na Murani (1972), Helpianska bosorka (1985) a Criepky z Breznianskeho rinku (1993). V poslednej knizke beletristicky spracoval dvadsatpat pribehov zo sudnych archivnych zapisov z rokov 1650-1750. V uvode pise: "Citatel mi moze vycitat unik zo sucasnosti, v breznianskych starych pribehoch som vsak ani na chvilu nemal pocit, ze ju opustam. Ved boj dobra a zla v cloveku samom a jeho okoli je spaty s existenciou ludskeho rodu, pre clovecenstvo priznacne vecne napatie medzi naprotivnymi polmi je v kazdom pripade sucasne".
V pripade F. Kreutza sa dobro prejavilo aj tym, ze knihu s vydarenymi ilustraciami akad. maliara Jozefa Cesnaka vydalo mesto Brezno z vdacnosti za autorovo celozivotne usilie o jeho zveladovanie.
Dlhe roky patri aj k oporam breznianskych maticiarov. Na nespocetnych besedach s citatelmi, najma mladsimi, vstepoval zarodky slovenskeho narodneho povedomia konkretnou cinnostou. Nechybal pri ziadnom vacsom podujati, zasvatenom breznianskym literatom - Janovi Chalupkovi, G. K. Zechenterovi - Laskomerskemu, Martinovi Razusovi, Frantiskovi Svantnerovi a inym.
Okrem pedagogickej a literarnej cinnosti posobil aj v roznych pedagogickych a muzealnych radach a komisiach, bol clenom pripravnych vyborov Chalupkovho Brezna. Po skonceni pedagogickej cinnosti pracoval do zaciatku devatdesiatych rokov ako historik v Horehronskom muzeu. Je clenom Stredoslovenskej odbocky Spolku slovenskych spisovatelov a okrem knih jeho prace boli uverejnene aj v zbornikoch tejto odbocky, napr. Ozveny v nas, Pribudanie kruhov, V znameni zivota a v zbornikoch z vedeckych konferencii k uz spominanym literatom nasho regionu.
K okruhlemu jubileu s uctou a vdacnostou za seba aj za citatelov zelam nasmu "panu ucitelovi" menej zdravotnych a zivotnych starosti a problemov, aby mu zdravie este dlho sluzilo tak, aby hotove prace uzreli svetlo sveta, aby rozdaval svoju mudrost, rady a skusenosti dalej mladej generacii citatelov co najdlhsie.

A. Prepletana

 Ktosi-kdesi, pravda, uz davnejsie povedal, ze udalosti, vek a slusnost vzdy prinasaju nieco nove. Vyrok je pravdivy. Potvrdzuju ho aj stretnutia breznianskych maticiarov (snimka S. Kapallovej). Su tam ludia rozneho veku s davkou slusnosti a s pripravenymi udalostami: co maticiari urobili, co robia a co mienia urobit. Program bohaty a v nom nezabudaju ani osobnosti, ktore pre Maticu slovensku, slovensky narod urobili. Takouto osobnostou bol valastiansky rodak A. A. Banik (1900 - 1978). Dlhe roky pracoval v Matici. Na sklonku zivota svoju bohatu kniznicu venoval do maticnej kniznice. Nebol to sen, ale skutocnost.
V hlave viria myslienky. Jedna z nich ponuka tiez zaujimavy priklad. Vo Valaskej posobil farar Ignac Hrdina. Bolo to v rokoch 1823 - 1829. Podla Mgr. M. Bovana bol to vzdelany clovek a aj on mal pozoruhodnu kniznicu. Boli v nej vzacne prvotlace z 15. a 16. storocia. Cast tej kniznice vclenil do farskej kniznice a spristupnil ju verejnosti. Sucasne zalozil akysi citatelsky kruzok... Zomrel 26. marca 1829 vo Valaskej, kde je aj pochovany.
Hovori sa, ze sny zo stvrtka na piatok sa plnia. Spominane stretnutie bolo vo stvrtok a do piatku pamat prizvukovala, ze maticne sny sa plnia aj preto, ze Matica slovenska vznikla, rastla a zveladovala sa z darov ludu: financnych, kniznych, moralnych..., a tak ako A. A. Banik davnejsie predtym urobil S. Chalupka. Traduje sa, ze do Martina z Hornej Lehoty vypravil dva vozy vzacnych knih. V tejto suvislosti hodno spomenut i S. Tomasika z Chyzneho (Gemer), autora piesne Hej, Slovaci, Hej, pod Krivanom... Aj on daroval Matici slovenskej vzacne rukopisy.
Prikladov je ovela viac. Matica slovenska aj pomahala, pomaha. Basnik Janko Silan posobil vo Vazci. Ako rimskokatolicky farar pisal krasne lyricke verse, ale... "nebyt Matice bol by som byval v case totalitnom ovela chudobnejsi ako som bol (mal na mysli penazenku). Moje verse brala Matica. Nik ma nechcel iba ona."
Nebol sam, maticnu pomoc isto-iste dostali viaceri. Zrnka pomoci sa objavuju i v sucasnosti. Miestny odbor Matice slovenskej v Brezne vari uz dva roky prebera od obcanov knihy v jazyku slovenskom. Postupne, prilezitostne ich poslali i Slovakom do Juhoslavie, Polska, Madarska...
Dobra vec. Lepsia ako keby tie knizocky mali putovat do zberu za haliere. Knihy, kniha. Francuzsky romanopisec Maurois o knihe napisal: - Citanie dobrej knihy je ustavicny dialog, pri ktorom sa kniha prihovara a nasa dusa odpoveda.
Teda, nech si tie slovenske knizocky vedu dialog s citatelmi tam za hranicami nasej vlasti.
Zo snenia o knihach, pri vonavom caji a este vonavejsich siskach, ma vyrusil vesely hlas husliciek, ktorym pritakavala harmonika.
Ano, iba tym sme uspesni, ze zazit vieme vlastne sny. A kto ich nema?

Zvyky a obycaje na Horehroni

Horehronie od Bacucha po Telgart sa nazyvalo Gemerske Horehronie (Polomka, Zavadka nad Hronom, Helpa, Pohorela, Sumiac a Telgart) a od Bacucha dole Zvolenske Horehronie podla zup Gemerska zupa a Zvolenska zupa. Dnes sa Horehronie na gemerske a zvolenske uz necleni.
Polnohospodarska vyroba v tomto horskom kraji pre nizke vynosy a rozdrobenost pody bola slaba a rozvijala sa velmi pomaly. Hlavnymi polnohospodarskymi plodinami boli zemiaky, raz a ovos, ktory velakrat pre nepriaznive pocasie, napr. v Telgarte, Sumiaci a v Pohorelej ani nedozrel. Pre zelinarstvo a ovocinarstvo neboli priaznive podmienky. Chov dobytka tvoril dolezity pramen obzivy. Z chovu hovadzieho dobytka na prvom mieste boli kravy, ktore v tazkych rokoch nezamestnanosti alebo neurody zivili rodiny. Prirodne podmienky a sposob zivota boli rozhodujucimi cinitelmi urcujucimi stravovacie zvyklosti.
Velka noc sa aj teraz oslavuje v roznom case. Prva nedela po splne mesiaca, ktory nasleduje po jarnej rovnodennosti, je velkonocna. Fasiangy, ludovo nazyvane sialene dni, zacinali na Tri krale (6. januar) a koncili v utorok pred Popolcovou stredou. Bol to cas, ked v zivote ludi utvoril sa priestor na rozlicne prejavy ludskej zabavy. Vnutorna radost vianocnych sviatkov sa zmenila na vonkajsie prejavy veselia a uvolnenia. Fasiangove zabavy sa usporaduvali v posledne dni pred Popolcovou stredou. Mladenci spevom navstevovali domacnosti, kde mali dievcata, s raznami, na ktore im gazdinka dala slaninu alebo klobasy. V utorok na zabave ich uzili s pochovanim basy. Fasiangy ukoncili priadky, za ktorymi nasledovalo tkanie platna.
Do velkonocnej pripravy patrilo aj velke riadenie, cistenie a bielenie domu. Cestu pred domom kazdy vyzametal a upravil kvetinovu zahradku. Gazda mastalny hnoj z dvora este pred velkonocnymi sviatkami vyviezol na pole. V polnohospodarstve nepouzivali ziadne umele hnojiva. Dopestovane plody neobsahovali rezuida - zbytky cudzorodych latok. Z hladiska racionalnej vyzivy boli hodnotne.
Velkonocne obdobie, ktore zacinalo od Popolcovej stredy, bolo obdobim postu. V davnejsej minulosti pocas tohto obdobia nejedli maso, masove vyrobky a slaninu. V obciach Sumiac a Telgart, kde prevlada greckokatolicke nabozenstvo ani maslo. Vytapali a zlievali ho do hlinenych nadob a konzumovali ho az po Velkej noci. Pocas postneho obdobia hlavnym jedlom boli zemiaky, kapusta, fazula, krupy, chlieb, vacsinou cierny a kde mali kravu aj mlieko. Na Zeleny stvrtok zaviazali zvony. Na Velky piatok sa nezvonilo, len na rapkaci "rapcalo" vo vezi kostola. Na Bielu sobotu, ked rano zvonili zvony, dospeli i deti utekali k vode poumyvat sa, aby cely rok boli zdravi. Velkonocna nedela bola najvacsim sviatkom v roku. Na ranajky jedli sunku s vajickami a chrenom. Na obed, tam kde chovali ovce, obedovali jahnacinu alebo iny druh masa. Obdobna strava bola aj na Velkonocny pondelok. Dnes aj na Horehroni jedalny listok v domacnostiach nie je typicky horehronsky ako kedysi, ale je podobny inym krajom Slovenska. Na Velkonocny pondelok mladenci, ale i starsi chodili po kupani. Dievcata vytiahli aj z postele a oblievali studenou vodou. Bolo to kriku a smiechu. Cela dedina ozila veselostou. Gazdina kupacov ponukla palenym a dievcata malovanymi vajickami. Na druhy den, v utorok, dievcata mladencov vysibali korbacom, ako "odmenu" za oblievanie.
Nasledovnici Hippokrata, najchyrnejsieho greckeho lekara napisali: " Majte troch lekarov: veselu povahu, pokoj a striedmost v jedeni." My k tomu dodavame aj "sviezi, cerstvy vzduch", ktoreho je v upati Kralovej hole pod Nizkymi Tatrami dostatok.
Ludove zvyky a obycaje nech sa zachovavaju nielen na Horehroni, ale na celom nasom krasnom Slovensku, ako ludova kulturna pamiatka pre buducich obcanov.

J. D. Muransky