13. JUN 2000 Strana 7

STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

...

Murar

Mat znameho murara v sucasnosti je dobra vec. Nielen preto, ze ochotne pomoze, mozno aj za lacnejsi peniaz, potiahnut mur domu, garaze, dielne..., ale majster kelne ma i vela zazitkov. Tie zacinaju dobou ucna, kedy sa na leseni hlava pokruti, casmi tovarisstva, v ktorych sa uz spoznavali "klincove" vyplne, doby majstrovske su nabite skusenostami z citania planu stavby, priestoru, pohladov na hodinky...
Korunky slovenske si tiez sam majster vlozi do penazenky.
Ej, v minulosti, mal som priatela murara. Parkrat som obdivoval jeho zrucnost ako murarskym kladivom rozsekol tehlu, ako velkou varechou roztieral maltu na mure, ako si tahanu stenu premeriaval zavazim, vodovahou, aby "kracala" rovno. Neraz sme si pomiesali lyzickou vonavy mok kavy, zaspominali...
Asi som bol otazkami dotieravy a pri otazocke, ako sa pri vakovani, pri hodeni malty na tehlu, ako sa tato malta "uchyti", s usmevom majster hovori: - Jednoducha matematika. Prid, uvidis.
Zvedavost nedala dlho cakat. Majster "obhadzoval" byvaly objekt Skalky.
- Som tu. Ukaz, prezrad tajomstvo.
- Dobre. Postav sa sem a sleduj...!
Hodil kelnou maltu o stenu tak, ze cast z nej sa objavila na tvari zvedavca. Ten si odlahcil povzdychom: - Bodaj. Ta!
Ani len ta malta nechcela prezradit tajomstvo murara. Praca murarov sa dostala i do prislovi, ako: - Murarov mur celom neprebijes; - Ukazem ti, kde murar dieru nechal, alebo zartovne spojenie slov: - Fero, drz ten komin, ja idem pre peniaze...
Ak sa nam ale prisnije s murarom, nie dobra vec, predpoklad, ze budeme mat opletacky so sudom...
Nechajme sudy a dzme palce nasmu majstrovi, aby stenu rovno vytiahol, aby vydrzala roky.

Horehronie v literature

Krasny, vonavy - aj ked suchy - maj mame za sebou. Prisiel zeleny jun, nazvany basnikom ako "junak jun", plny rozkvitnutych zahrad a luk, mesiac kosenia luk, ktore byvalo kazdorocnym tradicnym sviatkom robotnych slovenskych ruk - muzov i zien, mladencov i dievcat. Jun s janskymi ohnami a oslavou letneho slnovratu, s vonou kvitnucich lip a cerstveho sena.

Jozef Ciger Hronsky: Rosa na ludoch a na trave

Hore na holiach lezal na zemi riedky, strieborny, vlhky zavoj, ktorym noc prikryla vonavu travu a vonavejsiu materinu dusku, lebo den nestacil ho este doteraz snat. Ale Bacusania uz volali do prazdneho vzduchu, vykrikovali, smiali sa, no akoby boli vedeli, ze budu kracat po zvlastnom a drahocennom zavoji, kde krocia, pretrhne sa jemne tkanivo a trhlina bude tmava, stavnata, zelena, zo zelenej trhliny; kde-tu zdvihne hlavu zacudovany biely kralik alebo cervena makovica, poknise sa na steble a obzrie, kto ju to tak skoro zasliapal.
Azda ozaj vedeli, zato mnohi, najma zeny, akoby sa neboli preobliekli od vcerajsej nedele.
I tym, co nemali sviatocne saty, aspon na tvari sedelo cosi sviatocne. Ale nie kostolna sviatocnost - v kostole je ticho, mlkvo, hriechy sa ozyvaju - ale sviatok cerveny a zvonivy, lebo tu je strieborna rosa, pupava, sedmospac, roztuzene smrecky, rozchechtana makovica, trava, v nej stara, stara stopa dedov a pradedov, seno, mlieko, chlieb a zivot.
Viac sena - viac chleba, viac zivota.
Menej sena - tak chleba iba kusok, iba zivota tazkeho dost.
A bez sena?
Bez sena nemozno si predstavit zivot vobec.
Uz v zavoji mnoho, mnoho trhlin.
Kazdy diel: jeden kosec, jedna hrabacka.
Ondrusovie jeden diel: teda jeden najaty kosec a Anca.
Anca pevna, pokojna, v dobrej istote citi sa v trave.
"Podpisali sme diel, mame ho, tak nemozu ma odtialto vytisnut!"
Tak nejako si myslela.
"Tu som ako ostatne zeny. Peter z mlyna chodi hen za smreckami, ale divam sa nan len tak ako ostatne zeny, akoby som ho len tak znala... Co by ma mal kto obzerat? Tu ma nevytisnu!"
Tak nejako si hutala.
Nikdy a nik ju nevytiskal. V skutocnosti v Bacuchu vzdy sa najde Anca Ondruska, alebo i dve i viac, dedina ich uz davno, davno pozna, i chape, ale Anca terajsia uz po niekolko dni chodila z chalupy do chalupy, hladala ludi, a tak sa jej zdalo, ze ju vytiskaju.
"Chlebom ponuknu ma vsade, i taraju ako vzdy, ale nikdy sa ma neopytaju, co si pocnem s blaznivym muzom. Nikdy! Ked odidem, hned si povedia: "Anca sa veru nestara o muza, ani sa netrapi! A kolko sa ja natrapim! Kolko! Boze, ved ma vidis! Teraz ma obchodia, ked mi ide muz... A neobchodili ma, ked som... Aki su ludia, aki su...! Keby ma vtedy boli obchodili... Iba jedina Karaskova mi aj na smrtelnej posteli dovravala, napominala ma."
Taketo myslienky prevaluju sa jej v hlave.
Prva zastane si s nakosenym riadkom, najprv trochu schulena, azda len od hladu, ale o chvilocku sa vypne, staby sa chcela bit za onen kus podtatej travy, ktory ma ona sprevracat. Hotova bit sa, ale by to chcel vykonat pred nou niekto iny. Vypne sa na celom tele, a vtedy je pekna.
Robi za dve, mlcky.
Pride slnce, poludnie, v "ladvickach" potuchne voda na sladku, ale dobre sa pije, lebo od vlanajska nik nepil taku. Kosy zvonia, zavse akoby znamenali pozdvihovanie, kratka trava chytro schne, rozvoniava, po riadkoch uteka piesen. Hulakanie prepina sa z temena na temeno, zart leti, popod smrecky poskakuje chichot dievok.
Sumrak, vecera, vatry, spevy, noc.
Samopasne a stastne vzdychy a vykriky, zeravych sto oci pahreby, do fantastickeho rucha preoblecene jedlice a smreky, stare historky o vlkoch, mladsie o medvedoch, a vecna viera, ze furmanov, co vezu seno z holi onymi neschodnymi, neuveritelne strmymi cestami, ze tychto furmanov chrani zvlastna moc, lebo ani oni sami, ani nik cudzi neveri, ze viezli furu tolkou strminou a ze ju zviezli.
A zasa sto zeravych oci a pahreby, chlad, rosa, zima, vlhky vietor, dusickova modlitba za tych, co vlani, pred piatimi rokmi, davno a este davnejsie dolamali na strminach voz, kone, seba, lebo zabudla na nich tajomna moc.
I zas novy den a nova rozkos zo sena. Dobrota, spev, devat hodin predpoludnim, trochu oddychu. Tu a tam kuju kosy, inde sa smeju zeny, kadekde oddychuju chlapi, a pomedzi chodi horar pomalym krokom, zmateny a pomyleny, ako casto byva. Hla, kazdy sa mu tu usmeje, cosi vesele, privetive hadze za nim a dobrosrdecne, uprimne akoby to vlastnej rodine, priatelovi, ponukaju mu krpky, slaninu, cibulu, tvaroh i mlieko. A ked siahne do obruskov, zda sa mu, zradza cosi, zradza zenu, deti i vselico este, co vlecie sa za tym v dlhom rade.
Ale neda mu nesiahnut...
Spomienka na volakedajsie kosenie a hrabanie sena na Horehroni je uryvkom z romanu J. Cigera Hronskeho Chlieb a vybrala to pre vas

A. Prepletana

Skoloviny

Obdobie maturitnych a zaverecnych skusok je za nami. Konci sa skolsky rok 1999/2000, ktory je uz pomaly historiou. Rozlucme sa s nim niekolkymi myslienkami:

Niektori ziaci su ako okuliare, stale ich niekto musi mat na ociach.
...
Najviac odstrasujucich prikladov mame v matematike.
...
Ucitel vyvolava nadsenie, ked nevyvolava ziakov.
...
Snivalo sa mu, ze je v skole a ked sa zobudil, naozaj tam bol.
...
Ziaci, ktori nestoja za rec, maju zvycajne vela reci.
...
Niektori rodicia chodia do skoly castejsie ako ich deti.
...
Skola mu dala vela - a nieco si aj sam zobral z roznych kabinetov.
...
Najviac sa zmesti do hlavy tym ziakom, ktori ju maju deravu.
...
Chemiu mal rad, lebo sa vraj uci iba v skratkach.
...
Zo skolskych predmetov mam najradsej zvonec.
...
Najhorsie na veci je to, ze ziaci si myslia, ze ucitelia chodia do skoly radi.
...
Svojimi slovami mozes hovorit zazitky z prazdnin, ale nie fyzikalne zakony.
...
Kopernik vydal svoje spisy az po smrti.
...
Faraoni IV. dynastie sa vyjadrovali pyramidami.
...
Agrippova mapa bola nepresna, lebo more na nej bolo mensie ako v skutocnosti.
...
Vo Svajciarsku nie je podnebie velmi urodne.
...
Ked sa vytne strom, nesmie sa nechat dlho stat.

Zozbieral: Jozef Pupis

Osobnosti maticneho zivota v Brezne

Adela Mikulikova (18. december 1911 Brezno - 20. februar 1997 Brezno)

Sukromna remeselnicka krajcirskeho odboru, veduca krajcirskeho druzstva, kostymerka, vypomocna a veduca riaditelka nedelnej skoly ev. a.v. cirkevneho zboru.
Jej otec Samuel Mikulik, povolanim cizmar (1878 - 1915), matka Zuzana, rodena Brozmanova, domaca (1889 - 1970). Mala sestru Margitu. Jej zivot bol obohateny synom Milosom.
Zakladnu a mestiansku skolu vychodila v Brezne (1917 - 1925). Ucnovsku skolu - odbor krajcirstvo - zacala v Brezne a ukoncila v Turcianskom sv. Martine (1928). Absolvovala odborne kurzy osetrovatelky, vsestrannej spolocenskej a praktickej vychovy a kurz reziserky usporiadany Ustredim slovenskych ochotnickych divadiel.
Sukromne vykonavala krajcirske remeslo. Potom vstupila do druzstva Vzor vo Zvolene so sidlom v Brezne. Tu pracovala az do odchodu na dochodok.
Bola aktivnou clenkou v Zivene, v CSCK, v Evanjelickom zdruzeni mladeze a vypomocnou a veducou ucitelkou nedelnej skoly evanjelickej mladeze. V roku 1934 sa stala clenkou Matice slovenskej. Tu pracovala vo vybore miestneho odboru Matice slovenskej a v divadelnom zdruzeni. Podielala sa na praci sepkarky, sicky, kostymerky a rekvizitarky.
Bola vzornou maticiarkou. Zohravala nezastupitelne miesto pri prejavoch ucty narodnym buditelom, predstavitelom politickeho a cirkevneho zivota slovenskeho naroda. Ovencovala ich hroby, pamatniky a pamatne tabule, propagovala ich zivotne idey v tlaci, v slovenskom rozhlase. Sama sa zucastnovala na roznych sutaziach vypisovanych masovokomunikacnymi prostriedkami a poskytovala publicistom (Rapos) archivne materialy. V ramci miestneho odboru Matice slovenskej bola najlepsie informovanou osobou o planovanych podujatiach a pre ne ziskavala siroku verejnost (do roku 1996).
Za jej pracu v maticnom, cirkevnom a odbojovom hnuti jej bolo udelene viacero vyznamenani.
Vynikala laskou k Breznu, Horehroniu a k celemu Slovensku.

Oto Baldovsky


STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT