Stvorcove namestie okresneho mesta. Dobove lavice. Na jednej z nich sedime. Chvilu dumame, chvilu rozpravame, chvilu pozorujeme mestsky ruch, uponahlanych mladych s mobilmi pri usiach, spomalenych starsich, ktori s igelitkami v rukach obzerali vyklady...
Priatel vtipkar sa pochvalil, ze za jedinu noc vydlazdil cele namestie kamennymi kocockami, ba nieco sa uslo aj pre "balocku" ulicu. Smejem sa, ale...
Minulost tvrdi, ze po "macacich" hlavach nielen ludia chodili, ale aj koniky, kravicky postali, kym ich majitelia "handlung" robili, smad v hospodach hasili. Potom prisli zulove kococky. Gazdovske vozy, panske koce po nich hrkotali a ... potom vsetko zalial asfalt.
Odvazny sen, hovorim vtipkarovi, po kamene si mozes odskocit do Novohradu, do Tuhara. Mocna mramorova skala je tam. Tuhar! Mysel prehadzuje kolaj a zabieha do nedalekeho Polichna. Chvilka ticha. - No a co dalej? - pyta sa spolusediaci. Co, co... Nedaleko Tuhara je dedinka Polichno. Tam v rodine evanjelickeho knaza Pavla Slancika boli tri dcery: Irena, Izabela a Bozena.
Bozena Slancikova - Timrava (1867 - 1951) sa stala znamou slovenskou spisovatelkou. Jej cesta medzi literatov nebola lahka. Zacala vlastne na polichnianskej fare, ked sa dievcata rozhodli, len tak pre seba a blizku rodinu, vydavat rodinny casopis, rucne prepisovany, Ratolest (Haluzka). Obsah vyplnali novostami z dediny, vlastnymi versikmi, uvahami. Tie najlepsie, ktore napisala Bozena, posielali aj do slovenskych casopisov, novin.
Clanocky si povsimol i Jozef Skultety z Martina, ktory Timravu slovne v listoch v praci podporoval. Stal sa jej literarnym otcom. Timrava ho nechcela sklamat, ba dala slovo E. M. Soltesovej a T. Vansovej, ze prispeje do ich casopisov, pisala, prepisovala, skrtala, aby jej knizni novohradski hrdinovia boli co najvernejsi. Oplatilo sa. Dielami, ako Skusenost, Vsetko za narod, Tapakovci, Skon Pala Rocku, Hrdinovia... sa natrvalo vclenila do slovenskej literatury.
Timrava sa po smrti otca (1909) s matkou prestahovala do susednej Abelovej k bratovi, ktory tam posobil ako evanjelicky farar. V Abelovej zila Timrava tridsatsest rokov. Ludia si ju vazili, ba aj hostia do dedinky pod Bralcom prichadzali. Spomenut treba Jozefa Skultetyho a Hanu Ponicku, ktora z pobytu v Abelovej napisala o Timrave knihu Abelovsky dom. Z nej aspon tieto postrehy, ze spisovatelka sa tesievala najma jari, ze mala rada piesen Zalet, sokol, biely vtak..., ze s laskou oblubovala polne kvety, ze robila jemny jahodovy liker, ale aj zaprazkove zalezitosti v kuchyni pokladala za dolezite...
Pravdou zostava, ze Timrava bola skromna, placha, vnimava. Sama priznavala, ze... "ani ako macicok zbehlosti nemam vo vystupovani pred ludmi, ved cely zivot travim na dedine..." Na tej (tych) dedine napisala okolo patdesiat noviel, crt, poviedok, ba aj divadelne hry. Zaujimave je, ze ani jeden roman. O Timrave pozname aj film Siesta veta. Zomrela v Lucenci. Dozila sa osemdesiatstyri rokov.
- Kde si hovoril, ze je ten tvrdy kamen? - vyrusil ma z ticha moj spolusediaci.
- V Tuhari, odpovedam. Ak nam to roky dovolia, skocim tam s tebou, aby si sa presvedcil a aby si svoj sen aj splnil. Moze sa stat, ze nas aj Timrava pozve na cajicek do Polichna a Abelovej.

Nastal cas zberu sena

160. vyrocie narodenia breznianskeho rodaka
Ota Hermana

Prirodovedec, novinar a politik Oto Herman sa narodil 26. juna 1835. Jeho otec MUDr. Karol Herman bol komorsky lekar, matka Frantiska bola za slobodna Ganzstuck - Hammerstbergova. Manzelka Kamila bola rodena Borosniova.
Oto studoval na gymnaziu v Miskolci a v Kosiciach, absolvoval polytechnicky pripravny kurz na studium na Vysokej skole technickej vo Viedni. Bol zamocnickym ucnom aj robotnikom, pat rokov sluzil v armade, bol majitelom fotografickej dielne v Köszegu, pracoval ako konzervator v muzeu aj ako novinar v Cluji, v rokoch 1872 - 75 pracoval v Narodnom muzeu, potom ako politik, redaktor a vedecky pracovnik v Budapesti. Patril k predstavitelom radikalnej burzoaznej inteligencie, ktora bojovala za dosledne uplatnovanie demokratickych slobod, v statopravnom ohlade za idealy madarskej burzoaznej revolucie 1848 - 49. Po skonceni vojenskej sluzby bojoval na strane talianskych revolucionarov proti Rakusku, v roku 1863 na strane polskych povstalcov proti carskemu Rusku. Bol dlhorocnym poslancom uhorskeho snemu, funkcionarom Strany nezavislosti a uverejnil vyse tirsto politickych clankov v roznych periodikach. Bol samoukom, pri otcovi ziskal lasku a vztah k prirodnym vedam. Otec bol ornitologom, svoju zbierku vtakov daroval Narodnemu muzeu v Budapesti. Oto Herman sa studiu prirody teoreticky aj prakticky venoval stale, vo vsetkych svojich povolaniach, najma vsak za svojho pobytu v Dalmacii. Pokladali ho za posledneho uhorskeho polyhistora: venoval sa entomologii, ichtyollologiii a rybarstvu z etngrafickeho hladiska, ornitologii, antropologii - studoval osidlenie uhorskeho uzemia praclovekom, archeologii aj jazykovede - tu studoval jazyk uhorskych pastierov. Vsetky jeho poznatky sa zakladaju na bohatom materiali a dodnes su vyznamnym pramenom poznatkov. Napisal a vydal viac odbornych monografii.

(Lit.: SBS, II.zv. Martin, MS, str. 321-22 )
A. Prepletana

Zincica

Boze dobry, v den ked si dal cloveku ovcu, dal si mu vsetko, co ona poskytuje, ale clovek tvoj dar zveladil a naucil sa robit zincicu.
V tomto napoji je vsetko, co si clovek dokaze predstavit. Je v nom vona horskych luk presytena materinou duskou, dobrou myslou, mysim chvostom a jahodovym listom. Zatvoris oci a citis v nom vonu ihlicia smrekovej hory, zivicu jedle aj listovu horkost. A ked je zincica akomak prekysnuta a prilozis si plny crpak pod nos, zacitis salasnicky dym a pukajuce bubliny ti pripomenu pukot ohna. Prekysne ti viacej a vtedy ju doslova pocujes. Pocujes jej sum, ktory vzala okolitym lesom.
V zincici pocuvas tvrdost salasnickej roboty zacinajucej svitom a konciacej mrkom. Ked ti baca z nej crpne do crpaka, vidis jeho zilovate, cervene ruky vytahane dojenim a vyluhovanim studenou a horucou vodou.
Pustis prvy hlt a vnutornosti akoby ti balzamom natrel, aj ked mnohi z nas potom vyhladavaju tiene liesok a okrem podrepu nacvicuju aj beh. Bola by vhodna aj ako parlamentny napoj, ktory by jednak urychloval rokovanie a svojim blahodarnym ucinkom na mysel zlepsoval ucinky rokovania.
Nuz taka je zincica - pokojna a burliva, lahodna i ostra. Cloveka povznasajuca a zaroven pod liesku tlaciaca. Ma vsetky vlastnosti najlepsieho vina. V crpaku vidis jej zelenkavu svetlost, v nose citis vsetky vone gruna, na ktorom sa zrodila, jazyk ti postipkava jej prijemna korenista ostrost, usi ti polaska jej tichy sum a ruka pohladza hladke drevo filigranskeho crpaka.(
Nech je pozehnana tvoja robota, baca zo Salingu. Robis malvaziu.

(Z archivu Tona Opaterneho - Richtarove vybral Rudolf Kovacik)