Pekne zit znamena nezit pre seba... (M. Razus)
Pekne zila. Razusom povedane nezila len pre seba, svoju rodinu, ale zila pre slovensky narod, pre slovenske zeny. Spolu s Vansovou a dalsimi im casopisecky (Zivena, Dennica) otvarali oci, rozhybali zivot medzi svojimi rovesnickami.
Tou zenou, okolo ktorej sa snuju snive myslienky je E. M. Soltesova. Narodila sa v Krupine (1855), ale ako polrocna spolu s rodicmi sa prestahovala do novohradskej dedinky Luborec, kde prezila detstvo, dievcensky vek az po vydaj (1875). Vydala sa do Martina a cely svoj pracovity zivot prezila tam. Martin bol, pravda aj je, kulturnym a literarnym centrom. Na poli literarnom pracovali S. H. Vajansky, J. Skultety... cinnost vyvijala Matica slovenska. Pozorovacim talentom ziskala vela podnetov pre spisovatelsku a organizatorsku pracu. Svoj zivot opisala v knizke Sedemdesiat rokov zivota. Nech nam je sprievodcom.
Elena Marothy Soltesova bola neuveritelne skromna (fotografie tvare, jej oci, spravanie... to potvrdzuju), ochotna nezistne sa obetovat za zaujmy druheho. Manzel Ludovit Soltes ju v jej snahach podporoval. A tych nebolo malo. Na poprednom mieste bola dostat sa do povedomia ludu, najma muzov, ze aj zeny musia dosiahnut pravo rovnakou mierou zasahovat do zivota (kulturneho, politickeho...) ako oni. Soltesova do literatury vstupila v roku 1881 poviedkou Na dedine. O rok neskor crtou Priprava na svadbu a nasledovali dalsie..., aby v roku 1894 vydala vlastnym nakladom (aj dnes sa tak robi) dvojdielny roman Proti prudu. Ide o druhy slovensky roman vytvoreny zenou.
Soltesova v literarnom diani si vela dopisovala s Vansovou, Timravou... Prave Timrave sa priznala, ze... "moja beletria stala vzdy na slabych nohach...", ale, tvrdi A. Matuska, ..."moje deti sa stali trvalo hodnotnym umeleckym dielom..." Ide o dielo, v ktorom spisovatelka formou materinskeho dennika uvadza zivot svojich deti (Elenka, Ivan) "od kolisky po hrob". Zivotopisny roman je plny citu, lasky, ale aj bolu.
Dalsie usilie - snaha vydavat casopis so zenskym zameranim. Splnilo sa. Zacala vychadzat Zivena, potom s tym istym nazvom Narodny almanach a letopis Zivena. Vo vsetkych zavazne slovo mala Soltesova. Cez Ziveny a v Zivene (spolok zien) sa zblizovali ludia, ktorym islo o tu istu vec - povznasat medzi ludmi slovenskeho ducha. Soltesova svoje dlhorocne usilie o vyssiu dievcensku skolu na Slovensku zavrsila v roku 1919 jej zalozenim v Martine a zasluzila sa aj o utvorenie Ustavu M. R. Stefanika v tomto meste. Na otvaracej slavnosti bol i prezident T. G. Masaryk.
Nad svetom nech je tiche nebo a v srdciach nech kvitne stastia kvet... tak nejako si myslela, ked citala Sladkovica, Chalupku... Citat musela... "bez toho zit som nemohla. Ked neslo s povolenim, muselo ist potajmo..."
Soltesova napisala mnozstvo clankov, ktore uverejnovala okrem Ziveny aj v Slovenskych pohladoch, Narodnych novinach, Slniecku... a je v nich vela mudrych pouceni najma pre zeny, aby rastli nielen telesne, ale aj duchovne.
Soltesova poznala mnozstvo liecivych byliniek. Poznala ich hojivy ucinok, sama ich uzivala, neraz poradila v trapeni i znamym. Z vone kuchyne mala spisovatelka velmi rada halusky, zeleninove privarky, rozne polievky a oblubenu lahodku - susene slivky obarane vo vode. Skromnostou a dobrosrdecnostou vedela privitat a pohostit hosti. Hostia, uz ci zdaleka, alebo zblizka nezabudali. Aj v poslednych rokoch zivota, aj zrak jej odchadzal a ona chcela len pisat a pisat, snazila sa, nasli sa ludia, susedia, ktori ju utesovali, ale...
Vecer zivota prinasa so sebou i svoju lampu. Posledne hodiny si nasa zena sna casto davala prst do ust, akoby... "cosi lepila na perinu. Co to len robi?" - spomina T. Jesenska - a ona ..." vraj posiela telegramy rodine, ze uz umiera."
A. Kukorelliova - opatrovatelka Soltesovej spomina: - Slabo mi zasepka: "Oblok otvor, pride mi navsteva - Vansova pride." Stalo sa. Este toho vecera (11. februara 1939) dokonala v osemdesiatom stvrtom roku svojho pozehnaneho, pracou a stradaniami naplneneho zivota.
To, co urobila, vytvorila, spada medzi nase kulturne poklady.

Karol Rapos (2. november 1876 Modra - 22. oktober 1947 Bratislava)

Ucitel, skolsky inspektor, regionalny historik, publicista, autor ucebnic, funkcionar spolocenskych a cirkevnych organizacii, organizator kulturneho zivota v Brezne a na Horehroni.
Pochadzal z narodne uvedomelej rodiny. Jeho otec Karol Rapos bol kozusnickym majstrom. Matka Rozalia, rodena Hajickova, chyrne vysivala pri svojom manzelovi kozuchy.
Manzelka Augusta, rodena Bogyayova (1877 - 1970) bola dcerou evanjelickeho a.v. farara z Nitrianskej Stredy. Manzelstvo bolo pozehnane siestimi detmi - styrmi synmi a dvomi dcerami.
Ludovu a mestiansku skolu a ucitelsky ustav vychodil v rodisku (1891 - 1859), kde nepodlahol madarizacnym tendenciam. Na Filozofickej fakulte v Prahe vykonal skusku zo slovenskeho jazyka (1920) a v B.Bystrici odbornu skusku pre mestianske skoly (1925).
Do ucitelskej praxe nastupil v Starej Turej (1895) a ako ucitel i kantor posobil v Nitrianskej Strede (1896 - 1905). V roku 1905, po vitazstve v konkurze, nastupuje v tych istych funkciach v Brezne. Medzitym musel narukovat, ale bol superarbitrovany za skolskeho inspektora pre okres Bratislava - vidiek. V tom istom roku nastupuje ako inspektor pre okres Brezno a Gemer - Horehronsky. Sucasne vykonava spravcu ludovej skoly. Riaditelom mestianskej skoly a skolskym inspektorom bol v Brezne az do odchodu na dochodok (1938).
Kedze zivil osemclennu rodinu, hladal pramene vedlajsich prijmov. Vyucoval hru na klaviri, daval privatne hodiny z matematiky a z latinciny, robil poistovatela. Bol clenom Mestianskej a neskorsie Slovenskej narodnej rady v Brezne a sucasne aj jej tajomnikom (od r. 1918). Stal sa aktivnym organizatorom slovenskeho skolstva, zakladatelom spolkov, kulturnych zariadeni a kniznic. Pracoval v muzealnej slovenskej spolocnosti, bol miestostarosta telocvicnej jednoty Sokol, zakladatel a neskorsie predseda vcelarskej organizacie v Brezne.
Ako autor sa zaoberal temami historickymi, sprievodcovskymi, zivotopisnymi, monografickymi a ucebnicovymi textami.Pocas vyskumu sa podielal na pracach: Ucast Matice slovenskej na historickom vyskume Slovenska 1919 - 1953, Slovensky biograficky slovnik V., zvazok pism. R - S.
Publikoval v casopisoch s celonarodnou posobnostou Slovenske pohlady a Slovensky vcelar.
Clenom miestneho odboru Matice slovenskej bol od roku 1920 a neskorsie aj jeho predsedom. Vysledkom tejto cinnosti bolo zalozenie strnastich miestnych odborov Matice slovenskej v dedinach Breznianskeho okresu. Na jeho podnet zriaduju verejnu maticnu kniznicu i citaren a divadelnu kniznicu. Knihy a hry zapoziciavali okolitym dedinam a takto sa pricinil o sirenie vzdelanosti a kultury aj na vidieku.
Organizoval vystavy, prednasky a kurzy, vyzdvihoval rodakov a inych vyznamnych ludi a postaral sa o ich propagaciu (K. Kuzmany, Msgr. M. Matunak a M. Razus).
Podporoval ochotnicke divadelne zdruzenie pri Miestnom odbore Matice slovenskej v Brezne na sutaziach, pripravil hostovanie Slovenskeho narodneho divadla a divadiel z Kosic a z Presova pre Breznanov. Pricinil sa o zalozenie novych zakladnych a strednych skol v Brezne. S pribudajucim vekom mu pribudali aj funkcie a tituly, ocenenim jeho vsestrannych hodnot je zapis v mestskej kronike a kresba od znamej maliarky, brezniankej rodacky Zlatice Blazoviech - Klincovej. Zadostucinenie dostal od obcanov a vedenia mesta, spolkov aj Matice slovenskej pred jeho penzionovanim a odchodom do Bratislavy (1938)
Bol prikladom pre mladez a predstavitelov skolstva, spolocenskych organizacii, cirkevneho zivota, telocvicnej jednoty a Vcelarskeho spolku v Brezne, lebo svojim zivotom a celozivotnou pracou dokazal rozvijat duchovnu napln svojich rodakov a tym aj celeho naroda.
Pocas posobenia v Brezne zastaval 27 verejnych funkcii.

Oto Baldovsky

Z oci do oci