Pisal sa rok 1930. Moja stara mama mala dvadsat rokov. Zivot nemala najlahsi, no ani velmi tazky. Byvala v drevenej chalupke so svojimi piatimi surodencami a matkou. Bola zo vsetkych najstarsia. Od sameho rana musela pomahat matke a starat sa o svojich surodencov. Jej den sa zacinal rano o piatej. Cez bezny den musela opatrit dobytok a cez leto hrabat. Ale v nedelu si mohla konecne oddychnut. Pekne sa vzdy vyobliekala a spolu so svojou rodinou sa vybrala do nedalekeho kostolika.
Jedneho letneho rana isla moja stara mama hrabat seno. Vysla na luku, zobrala do ruk hrable, ked sa tu zrazu nieco v krikoch pohlo. Stara mat sa velmi zlakla, lebo luka, na ktorej bola, mala nazov Vlcie oko. Polozila hrable, sadla si na zem a pozorne sledovala, co sa bude diat. O chvilu spoza krikov vyletel nejaky mladenec a povedal: "Ale som ta nalakal! Co?" Stara mama sa dlho nemohla spamatat z toho soku, no nakoniec predsa len povedala: "Duro, preco si to urobil? Ved ja som tu skoro od strachu zomrela!" "To z lasky," spokojne odpovedal Duro. Ked to stara mama pocula, velmi sa zacervenala a hned na svoj hnev zabudla. Duro, teraz uz moj stary otec, ju potom pozval na vecernu tancovacku. Stara mama sa s Durom vytancovala do chuti.
Od toho vecera sa mali velmi radi. Nepresiel ani mesiac a uz sa chystala hostina. Ziadna tancovacka, ani len obycajna hostina, ale svadba, ako sa patri.
Takto sa zoznamili moji stari rodicia a vydrzalo im to po cely zivot.

Greta Maruskinova, Polomka

Matej Tasler ( 30. decembra 1905 Nimnice - 14. jula 1975 Banska Bystrica)
Evanjelicky knaz, spisovatel, skladatel, prekladatel, organizator kulturneho zivota, priekopnik skautingu na Slovensku.
Otec Pavol Tasler (1863 - 1914) bol hospodarskym spravcom na panstve grofa Zichyho. Matka Maria Irma, rodena Pritzova (1867 - 1926) bola robotnicka, starala sa o dve deti - Mariu a Mateja.
Styri triedy ludovej skoly vychodil v Novej Bani. Realne gymnazium navstevoval v Pecsi, Pesti a v Kremnici (1916 - 1926. Na odporucenie basnika E. B. Lukaca sa prihlasil na studium Evanjelickej vysokej skoly v Bratislave (1926 - 1930).
Po vysvateni bol kaplanom v Trencine (1930), administratorom v Malych Stankovciach a v Novych Zamkoch (1930- 1938). Poslednym jeho pracoviskom bolo Brezno (1930 - 1970).
Uz pocas studii posobil v Sokole, v Zdruzeni evanjelickej mladeze a hraval divadla. Po prichode do Brezna mozno rozdelit jeho cinnost na cirkevnu a obciansku. V cirkevnej oblasti rozprudil culy zivot. Pre mladez zriadil citaren, divadlo a organizoval sportove podujatia, kulturne vecierky, koncerty. zalozil madeznicky orchester a zensky spolok. Vyucoval nabozenstvo na vsetkych miestnych skolach.
Jeho obcianske postoje boli roznorode. Vsestranne sa zapajal do kulturneho a sportoveho zivota. Bol zakladatelom dievcenskeho skautingu na Slovensku a po druhej svetovej vojne jeho nacelnikom. Pocas SNP sa evanjelicka fara stala strediskom stretnuti duchovnych a svetskych bojovnikov proti fasizmu. Bol clenom dychovky z Podbrezovej a Salonneho orchestra v Brezne.
Literarne zacal tvorit uz pocas studii. Bola to poezia, proza a drama, texty piesni a modlitby.
Clenom miestneho odboru Matice slovenskej bol od roku 1930, pracoval v roznych jeho odboroch. Vychoval velky pocet mladych ludi, ktori prevzali po nom verejnu cinnost a funkcie v miestnom odbore Matice slovenskej. Naposledy ho zvolili za clena vyboru v roku 1969.
Vykonal mnoho pre slovenske uvedomenie, lebo vychovaval bez ohladu na socialnu skupinu, vzdelanost a vek, ucil kolektivnemu nazivaniu a ochote pomahat jeden druhemu.
Za krivdy, ktore musel znasat v 50. rokoch, ho rahabilitovali in memoriam v 1989. Zial, tejto chvile sa nedozil.

Otto Baldovsky

Horehronie v literature

... " Isli sme teda vsetci, ale nie jednym chodnikom. Krstny otec zamieril k Dlzivam, tym istym tahom, kade sme prisli aj hore, a ja, pravdaze, hned som sa dal za nim. Ostatni chlapi sa spustili rovno dolu horou, ze sa dolinou lepsie pojde a aj skorej budu doma. Malo vravel. Obzeral sa hore ubocou, tu i tam zastal, nacuval. Nepovedal preco. Zaranky bolo pocut od rubane zhora zenske ujukat. Krstny otec prestal rubat, zahladel sa hore a zapocuval sa, akoby bol chcel poznat dievky podla hlasov. Aj Gazo Chmurny aj Jakabcic sa na chvilu zapozerali hore, no potom, akoby nic, dalej si robili svoju robotu. Ale on odlozil sekeru, na pen vyskocil, co ich chcel vidiet, a ked znova chytil sekeru, ovela tuhsie zacal rubat do dreva. "Su na malinach," povedal, " a iste maju od horara karticky, inak by sa neopovazili takto ujukat."
Mozno tie zeny ho pomylili, preto sa nespustil s chlapmi na dolinu. A rad by bol pocul to ujukanie znova. Ale hora bola ticha, zaspata v horucom letnom poludni.
Ked sme sa blizili k smrekovej hustinke, kde mnoho chodnikov vysliapala zver a vsetky su na nerozoznanie rovnake, poculi sme kricat zensku predesenym hlasom: "Ludia! Ludkovia! Podte sem!" Na to sa ozval iny, tiez ustraseny zensky hlas: "Hej, ludia, podte sem!" Krstny otec zastal, obratil sa bokom, aby dobre zachytil, odkial ide hlas a zahvizdal proti hustine na palcoch. "Vidis ho," poveda, "maliniarky potratili rozum a zaviazli na bude. Nech aj my ideme na dolinu, veru by im bolo sotva do smiechu..." Zahvizdal este raz a strmo vykrocil do hustiny. Predierali sme sa, ako sa dalo, odbocovali vpravo i vlavo, ked nas hustie nepustilo ist rovno napred. Bolo treba zohynat sa, chranit a zakryvat si oci i tvar. Sucha haluzka lahko rozfakli lice, ba aj do oka sa zapichne. Dievky pokrikovali castejsie - teraz uz nie tak prestrasene - a krstny otec im odpovedali raz zahvizdnutim, raz zase slovami: "Idem! Nic sa nebojte!" Tak sme doputovali az na miesto, kde sa hustina koncila. Zo zeme trcali velke machnate skaliska a okolo nich rastlo brusnicie a ostra vysinna trava. Tam stali, ustrasene, v cervenych satkach, uviazanych okolo hlavy, s rockami malin pri nohach, a hladeli napnuto, kto sa to vymoce zo smreciny. Krstny otec zastal pred nimi a podvihol klobuk: "Zabludili?" opytal sa. "Nic to! Hned budeme zase na dobrej ceste..." Vytiahol si pleskovu skatulku s tabakom a skrucal si cigaretu. "V tychto miestach sa to hocikomu prida..." Usmievali sa mu akoby zahambene, ze nic po nic narobili tolko kriku. Starsia z nich - ak iste vydata zena - sa mu i podakovala, ze sa namahal ist im na pomoc a zbocil kvoli nim zo svojej cesty. Mladsia mala tmave oci, ktore sa ligotali iskierkami, nepokojne si nas obzerala a nebolo mozne zbadat, ci si o nas mysli dobre alebo zle. Trochu si pofajcil sediacky na skale, pritom sa dival kdesi daleko - ponad hlboku trhlinu, ktora sa otvarala niekolko krokov pred nimi. To bola asi priepast, ktoru spominal, ked mi rozpraval o blude. "Prosim, podme!" vstal a pohol sa. Cvilu nas viedol zase hustinkou, uhybal zboka nabok, obchadzal do seba vrastene stromy. Hned nato nasiel vysliapany chodnik a drzal sa ho az po polanu, ktora zakvitla laliami. Polanu sme obisli. Za nou uz bola na voz siroka, v kolajoch privalmi vyjarcena cesta. Zeny sa na nu rozpamatali:"Tadeto sme sli rano!" povedala starsia, "zachovala som si tieto fialkove kamene i tento padnuty strom. Dakujem vam, teraz uz potrafime!" a vykrocili zrezka. Vyzeralo to, ze nechcu ist s nami, drzat sa nasho kroka. Krstny otec zostal. Hladel si pred nohy, mlcal, kracal pomaly. "Su akiste z mesta, "povedal po chvili. "Len v meste ziju taki studeni ludia, co sa im ani na blude a nad pripastou nemozno priblizit..."

Vybrala A. Prepletana