Basnik, vcelar a zahradnik

Asi to tak bolo: clovek v rokoch minulych mal podla svojich zaujmov (i profesionalnych) viacero privlastkov, zaradeni a zavedeni. Aj Juraj Pejko, ktory sa narodil pred stoosemdesiatimi piatimi rokmi - 25. aprila 1816 - v Predajnej, je v kronike narodovcov "zavedeny" ako basnik, vcelar a zahradnik. Pocet remesiel pokrivkava aj tu, ved Pejko bol naviac este mlynarom a pravnikom. Mlynarom bol skutocnym - po otcovi a pravnikom vystudovanym v Bratislave.
Zakladne skolske vzdelanie nadobudol Juraj Pejko v rodisku, v Jaseni, Dubovej a Brezne. Prvy pokus studovat za pravnika v Pesti mu kvoli nedostatku penazi nevysiel, vratil sa domov a ako osemnastrocny ucil sa za mlynara, bola to skutocna "skola zivota", kedze ako mlynarsky tovaris pochodil okolite kraje a krajiny (Uhorsko, Cechy, Moravu, Horne a Dolne Rakusko, Chorvatsko a Sedmohradsko). Po vandrovke este dva roky mlynarcil v Predajnej a potom zacal studovat vytuzene pravo v Bratislave (1840 az 1844).
Ako pravnik opat skusal stastie mimo domova: v rumunskej Oradey bol praktikantom v stolicnom urade, v Budapesti zasa juratom pri Kralovskej sudnej tabuli, ale najdolezitejsie pre nas je, ze v rokoch 1861 az 1866 posobil v Brezne ako sluzny a potom, az do smrti, ako sukromny advokat v rodnej Predajnej.
V literarnej tvorbe nezaskvel sa nejako hviezdne. Podstatna cast jeho basni zostala v rukopisoch (v Literarnom archive Matice slovenskej je ulozenych 243 basni). V roku 1846 vydal vsak Pejko zbierku Sklad rozlicnych spevov, ktora obsahuje prirodnu lyriku, lubostne i zartovne basne, pisane v sturovskej slovencine. Juraj Pejko to skusal i ako novinar a publicista, v roku 1850 bol redaktorom slovenskeho ludoveho tyzdennika Zora Slavie pre hospodarov. Po jedenastom cisle casopis zanikol.

Pavol M. Kubis

Vyskusane, overene

Karel Capek hovori, ze ,,... april je tym pravym a pozehnanym mesiacom zahradnikov, zahradkarov...v nom okrem pucania je aj cas sadenia..."
Ma pravdu. Aj v nasom chotari v tomto mesiaci vsetko oziva. Objavuje sa podbel, stromy - listnace nahadzuju listove puciky, kvety - trvalky posielaju na denne svetlo pozdravy puciacich klickov... Rodina krtkov sa tiez dava vidiet, ba aj cervienka obycajna si uz poobzerala svoj minulorocny domcek... Zahradkari prekopavaju zimou utlacenu podu, uhladzaju hriadky...a cakaju na teplejsie dni, aby mohli zasiat...
Niektori, ti praktickejsi, robia si pareniska, teple hrady, dalsi doma v debnickach sleduju uz vyklicene kaleraby..., aby sa nespreneverili kalendaru vysevu vysadby.
Najdu sa i taki, ktorym lahodia teplejsie majove dni. Tvrdia, ze semeno skor vzklici a rastom dobehne zameskane. Uroda je priazniva. Vyskusane, overene. Astricky z fotografie listkami slova potvrdzuju.

Pohoda rozpravkova

Kazdy z nas starsich pozna takyto obrazok: okolo starej mamy sedia najma vnucata v utulnej izbe v kresielkach, alebo lezia v makkej posteli a starka rozprava. Hovori o tom, co sa jej vybavi z detstva, nieco ,,primiesa" zo sucasnosti a vnucata pocuvaju, ustocka otvaraju, to nic, ze ocka sliepnaju. Ak sa pretrhne nit vravy, prichadza prosba: - Stara mama (otec) este, este aspon pod spendlik.
Vznikne kompromis a starka(y) pridava. Rozpravat si rozne pribehy patri k velmi starym ludskym cinnostiam. Rozpravanie cloveka sprevadzalo na kazdom kroku a... Takmer v kazdej obci, osade, v mestecku ci meste boli, a aj su, najdu sa jednotlivci, ktori vedia putavo podat pribeh, ktoreho boli svedkom alebo si ho vymysleli. Takym sposobom vznikli aj Brondove rozpravky od J. Cigera - Hronskeho (...vo februari bolo 105. vyrocie od narodenia). V Helpe vyhladal Jozefa Rusnaka - Brondu. Na podsteni v uzkom dvore, po dlhsom presviedcani, zacal ujo Bronda rozpravat to, co hovorieval chlapom (drevorubacom) v bude (kolibe) pri vatre. Hovoril, co pocul, co si vymyslel, a tak... Hronsky, vdaka ujovi Brondovi, nam zanechal sedem krasnych rozpravok. A ako v rozpravkach strieda sa dobro so zlom, su v nich rozne intrigy, zahadni pomocnici, ktori v pravy cas prehovoria ludskou recou, pomahaju prekonat prekazky literarnej postave nad drakom, nad zlym duchom, ktory vyuziva rozne prerieknutia vo svoj prospech. Prerieknutia, zaklinacie formulky, vyskytovali sa pri hrach, pri praci, pri bozekani nad biedou. Tak tomu je v rozpravke Matka a syn, v Popeluchovi alebo Nech sa stane a nech tak ostane...
Janko Alexy, vynikajuci maliar, vyborny pozorovatel zivota a nevsedny rozpravac prihod, s ktorymi sa stretol na svojom putovani po Slovensku. Okrem rozpravania vedel zazitky dat i na papier. Pribeh, o ktorom piseme, je z Pohorelej. Jej zrod zacal v Masi Pohorelej. V hostinci sedia Karol Plicka, maliar Bazovsky, Palugay, Alexy. Po case bolo treba ist do posteli. Plicka sa utiahol na noc do chalupy na konci dediny. Bazovsky a Palugay autom lekara P. Timku odisli do Helpy. Alexy zostal na par dni v Pohorelej a...
Vzniklo rozpravanie (proza) Dobra natura. Naoko jednoduchy dej. V rodine ubytuju inziniera - zememeraca. Mlada zena, dve deti... Zo strany muza i davka podozrenia...naviac inzinier neplatil najomne. Ako to riesit? Na plecia to zobral J. Alexy a to tak, ze inzinierovi povedal, ze zena M. Patku, ako potvrdil lekar Timko, je prepadnuta tuberkulozou...
Na druhy den host vyplatil dlzobu a zbalil si kufre.
- Su clovek dobrej natury, - tlapkal Alexyho Palko po pleci, - mudro vedia vyriesit veci..." (z knihy Vesele prechadzky).
Pokrok dnesnej doby podstatne zmenil nas zivot. Spolocnost sa stiepi na uzke dosticky, straca jednotu. Jeden z najlepsich prostriedkov, ako zblizit ludi, ich vztahy, je siahnut po rozpravkach, su studnicou ludovej mudrosti. Clovek, ktory vie putavo, hravo, zartovne pribehy, zazitky vypovedat nielen doma, ale aj v spolocnosti, na turistickych cestickach, pri jubileach...siri okolo seba pohodu, dobru naladu. Zasmejeme sa, na cas zabudneme na penaznu biedu, globtely a...
Smiech nam dava volnost, vraj, predlzuje zivot, a to v sucasnosti potrebujeme.
Ak uz nic ine, siahnime po knihach s veselymi prihodami. Pohoda a dobra nalada si nas najde.

Parohy zo Sviniarky

Mlady osem alebo devatrocny Jozko Stubna zo Zamostia, coskoro murarsky ucen, sa pred viac ako styridsiatimi rokmi vybral na prvu jarnu vychadzku do nedalekej prirody po rodnom chotari. Vstal este za briezdenia, poumyval sa studenou vodou, aby sa mu lahsie dychalo a kracalo. Do maleho ruksaku pribalil kusok domacej slaninky, dve cibulky, kusok chleba, maly vreckovy nozik, zapalky a stare noviny.
Uz obleceny vykrocil cez vrata rodneho domu tesiac sa na maly ci velky vylet. Pred domom ho uz cakali dvaja rovesnici, s ktorymi sa pozdravil. Vybrali sa dolinou Sviniarka do zamostskych chotarov na jelenie ci srncie parohy. Ono totiz zalubou chlapcov zo Zamostia bolo okrem zbierania "komprdov" (hribov) aj pozorovanie divej zveri, ktora sa v tych casoch nachadzala a este aj dodnes je v nedalekych horach, v lesoch a na lukach povyse doliny s miestnym nazvom Sviniarka.
Jozko s kamaratmi "z mokrej stvrte" vykrocil raznym krokom, pritom si pohvizdavali slovenske ludove pesnicky, ktore sa naucili pocas dlhych zimnych vecerov (aj pri parani peria) od svojich starych rodicov i rodicov. Ani nie za desat minut sa dostali na zaciatok doliny, ktora merala styri ci pat kilometrov. Nebola bohvieako dlha a siroka, skor uzka a klukata, no za to ich. Na zaciatku doliny si na chvilu sadli do lucky nedalekeho svahu s nevsednou poziadavkou - zapalit si cigaretku, pretoze uz "potajomky" fajcili. Jozko vytiahol stare noviny a spod blizkeho buka nabral za dve hrste suchych listov (namiesto tabaku, na ktory chlapci nemali). Z novin poodtrhal male papieriky, v rukach pomrvil bukove listie (ako na tabak) a v priebehu desiatich minut "usulal" tri po chlapcensky urobene cigaretky. Ked chlapci s kaslom dofajcili "papirosky", vstali a pobrali sa dalej. Ved prisli pohladat nejake parohy, ktore kazdy rok o takomto case zhadzuje zver. Sviniarku poznali viac ako dokonale a uz dva ci tri roky vedeli, kde hladat hriby, lesne plody ci zhody. Dostali sa az po Stefanku na rozhrani Zamostia a Nemeckej, ale nic nenasli. Ked zacalo poprchavat, skormuteni a sklamani sa pobrali domov. Nesli vsak dolinou Sviniarka, ale "pre istotu" zamierili k lokalite Hradiste, kde bola kedysi mala kuria (o nej bude jeden z nasich dalsich malych pribehov). Cez Hradiste sa dostali na zaciatok svojej dedinky, kde postretli miestnych Romov, ktori na prekvapenie chlapcov niesli na pleciach dvoje vacsie parozie z jelena a tretie mensie zo srnca niesol malicky Ciganik v rukach. Skratka, nasich troch mladych priatelov predbehli viac ako dost. Chlapci sa nechceli s mladymi Romami pobit a ukradnut im parohy, a preto zacali slusne vyjednavat, za co by ich predali. "Za pat kilo zemiakov", - zahlasili Romovia. Slovo dalo slovo a kazdy chlapec im z domu doniesol zhruba pat kilogramov zemiakov.
Tak vcelku dobre skoncil vydareny prvy jarny vylet chlapcov do prekrasnej prirody.

Jan Tomcik