Historia Ciernohronskej zeleznice

Ciernohronsku lesnu zeleznicu (povodna skratka madarskeho nazvu znela F.G.V., uzivany bol tiez nazov Hronecka statna lesna zeleznica) zacali stavat v roku 1908 ako typicky prostriedok lesnej dopravy na Slovensku v prvej polovici 20. storocia (v tomto "obdobi zlateho veku" vzniklo na Slovensku okolo 40 lesnych zeleznic). Podobne ako ostatne mala aj CHZ rozchod 760 mm.

Uz v roku 1898 nariadilo Ministerstvo polnohospodarstva v Budapesti riaditelovi statnych lesov v Banskej Bystrici vypracovat ekonomicke zdovodnenie vystavby lesnej zeleznice v udoli Cierneho Hrona. Navrh s prislusnym ekonomickym zdovodnenim bol predlozeny v roku 1901 a este v tom istom roku sa zacalo s trasovanim zeleznice. Stavba hlavneho useku z Hronca do Cierneho Balogu, dlheho 10,4 km, sa zacala v roku 1908. Osmeho januara 1909 bola vykonana uradna komisionalna dopravno-pravna pochodzka a este v tom istom roku sa zacalo s pravidelnou prevadzkou. Dalsie vetvy CHZ sa stavali postupne aj za pomoci vojnovych zajatcov za prvej svetovej vojny a viedli do vacsiny dolin povodia Cierneho Hrona. Ich celkova dlzka dosiahla 131,98 km a vysplhali sa az k tajomnemu Dobrocskemu pralesu pod mohutnym Klenovskym Veprom. Najmensi polomer obluka trate bol 60 m, najvacsi sklon trate bol 70 promile. V dobe najvacsieho odvozu dreva, t. j. v obdobi kalamit 1927 - 1929 sa rocne prepravilo asi 260 000 m3 dreva, v rokoch 1953 - 1955 dokonca az 330 000 m3 dreva. Denne tu premavalo az sedem parnych lokomotiv roznych konstrukcii, ku ktorym neskor pribudli aj tri dieselhydraulicke lokomotivy RABA z Madarska. Vozovy park pozostaval z oplenovych, plosinovych, sluzobnych, osobnych a specialnych voznov. Prevadzku zabezpecovalo asi 115 zamestnancov a denne sa nou prepravilo okolo 200 - 250 osob. Lesna zeleznica sa zapisala i do dejin Slovenskeho narodneho povstania v roku

1944, ked zabezpecovala pre partizanov dovoz proviantu a municie do hor. Vyznamnym sposobom prispela ku skutucnosti, ze Nemci Cierny Balog nikdy nedobili.

S nastupom motorizacie, v obdobi po druhej svetovej vojne, zacala vznikat vyrazna konkurencia "zastaralemu" zeleznicnemu systemu - automobilova doprava. Siroke asfaltove cesty zacali prekryvat uzke "kolajnicky v machu". Slovo ekologia poznal v tej dobe malokto, nafta stala menej a romantika "vone dymu a ihlicia" nemohla konkurovat dosiahnutym hrubotonokilometrom. Aj Ciernohronsku zeleznicu mal nasledovat osud ostatnych lesnych zeleznic, rozhodnutim vlady Slovenskej socialistickej republiky mala byt cela CHZ do roku 1985 uplne zlikvidovana. Tridsiateho prveho decembra bola definitivne zastavena prevadzka na zostavajucich 36 km trate, v tej dobe uz poslednej prevadzkovanej lesnej zeleznice na Slovensku. Vsetko zariadenie - kolajnice, lokomotivy a vozne - bolo urcene na zosrotovanie!

Sutazne otazky: 1. Aky rozchod ma Ciernohronska zeleznica? 2. V ktorom roku sa zacalo s pravidelnou prevadzkou? 3. Aka dlha je trasa z Cierneho Balogu do Hronca?

Podnikatelky

Pred cestou mi jedna moja priatelka povedala: "Dobre si vsimni, aky rozdiel je mezi Americankami a Slovenkami!" Americanky sa v priemere nevydavaju take mlade ako my. Prve dieta maju okolo tridsiatky, casto vsak neskoro po tridsiatke a druhe dieta po styridsiatke. Nie je pravda, ze len ohrievaju hotove jedla v mikrovlnke, varia kazdy den, len pouzivaju viac polotovarov. Nepecu kazdu nedelu! Rodinne oslavy sa castejsie ako u nas konaju v restauraciach a nie doma. A ak nahodou je to tak, alebo usporaduvaju nejaku party, najmu si dodavatelsku firmu. Neupratuju tak dokladne ako my. Podstatne viac zien ako u nas soferuje a to aj v dost pokrocilom veku. Je to preto, ze v USA prakticky neexistuje miestna verejna doprava. Do istej miery su takto nezavislejsie, ale ak rodina ma len jedno auto alebo ziadne, maju napriklad problem odviezt dieta k lekarovi. Vacsina z nich pracuje a asi tridsat percent podnikov v Maine vlastnia zeny.

Ann: Jej firma vo volnom preklade nesie nazov Zele a dzemy od nervoznej Nelly. Vraj preto, ze zele sa tak nervozne trasie. Vyraba lekvar a sirupy prevazne z mrazeneho ovocia, ktore nezriedka byva z Juznej Ameriky ci Europy. Svoje vyrobky dodava do obchodnej siete ale predava ich aj doma (vyrobna susedi s domom). Zakaznici radi pridu, pretoze Peter, Annin manzel je sochar a na svojom pozemku okolo domu a v lese si mozete pozriet jeho diela, pripadne ich aj kupit (na snimke c. 1). Ann nepomahala v zaciatkoch ziadna organizacia. Pretoze vie, ake tazke to je, sama teraz spolupracuje s organizaciu Zeny, praca, komunita (dalej len anglicka skratka WWC). Vo svojej oblasti vytvorili siet podnikatelov, vedia, kto sa cim zaobera a navzajom si hladaju a ponukaju zakazky. Internet je samozrejmostou.

Conny: Ma tri deti. Jej rodina potrebovala peniaze. Pretoze sila pre svoje deti, rozhodla sa ponuknut krajcirske sluzby a opravy odevov. V organizacii WWC absolvovala skolenia a dostala pozicku na pocitac a internet. Conny byva v odlahlej oblasti a internet jej zabezpecuje spojenie, reklamu, komunikaciu so zakaznikmi. Dnes prevazne opravuje odevy. Hoci v dielni stravi vacsinu dna, najde si cas a uci sit desat az dvanastocne deti z okolia.

Lea: Pred osemnastimi rokmi bola jej rodina v zlej financnej situacii. Lea chcela zostat doma so svojimi malymi detmi, hoci by si mohla najst pracu vo vzdialenejsej oblasti. Rozhodla sa vyrabat cokoladove cukriky, ktore kedysi v tomto kraji vyrabala mala fabrika. Hygienik prezrel jej kuchynu ci vyhovuje predpisom a mohla zacat. Prve suroviny nakupila za potravinove poukazky (podpora v nezamestnanosti). Obchodu sa zo zaciatku velmi nedarilo, pretoze v tejto oblasti este styri zeny vyrabali sladkosti. Lea musela hladat trh mimo regionu, vystavovala na veltrhoch. Po troch rokoch jej cukriky zaradil do svojho katalogu L. L. Bean (velky obchodny dom vo Freeporte, hlavnym taziskom je katalogovy predaj v USA i zahranici vylucne vyrobkov z Mainu, zariadenie do katalogu je zarukou kvality pre zakaznikov). Prva objednavka znamenala vacsie mnozstvo, ako vyrobila za cely rok. "Lea plakala tri dni," povedal jej manzel. Nakoniec dohodla dlhsiu dodaciu lehotu. Pre nu to bola poucna skusenost. Hoci vtedy chcela vsetko okamzite nechat, dnes hovori: "Nezastavte sa, ked narazite na problem!" V com je jej uspesnost? Kvalita, poctiva praca a kusok stastia. Od mamy ziskala tradicne recepty z regionu. Vyraba takmer patdesiat druhov cukrikov a kazdemu dala nazov, ktory ma nieco spolocne s tunajsim krajom (turista si chce odniest nieco typicke, jedinecne z tejto oblasti).

Clara: Takmer osemdesiatrocna Indianka z kmena Passamaquoddy. Prvy kosik zo sladkej travy uplietla ako osemrocna. Teraz ich upletie asi tristo rocne. Jej praca je brilantna, jedinecna. Kazdy svoj kosik podpisuje. Ceny jej kosikov su vysoke aj pre Americanov (na snimke c. 2). Nepoklada sa za podnikatelku - robi z lasky k tradicnemu umeniu, uci mladych, pracuje v Zdruzeni na podporu umeleckych remesiel. Chce, aby pretrvala kultura jej kmena na mieste, ktore nazyvaju Pleasant Point - Prijemny bod.

Nancy: Vyraba horcicu v tovarni, ktoru zalozil jej stary otec v roku 1902. Receptury zdedila po svojom otcovi. Jej tovaren je vlastne pracujuce muzeum, pretoze horcicove semienka melu tri kamenne mlyny, dnes uz ale pohanane elektrinou (na snimke c. 3). Podla Nancy nie je vzdy nevyhnutne kupovat nove stroje. Tovaren nikdy neprestala pracovat, hoci zazila aj zle casy. Pred desiatimi rokmi tu nebol dobry trh pre horcicu - chybal spracovatelsky rybi priemysel a modnym sa stalo zdrave stravovanie. Dnes Nancy vyvaza svoju horcicu najma do Kanady, Rakuska, Nemecka, jednorazovo aj inde. Najlepsi predajcovia su vraj zakaznici. Spokojni zakaznici. Mozete si tu kupit napriklad malinovu horcicu.

Wendy: Dvadsat rokov vlastni pozemok - les, sestnast rokov firmu. Sije vankusiky a plni ich ihlicim stromov zo svojho pozemku. Ihlicie aj s tenkymi konarikmi je posekane a specialne ususene. Vankusiky krasne a trvalo vonaju a sluzia najma ako suvenir. Trh ma Wendy najma na vychodnom pobrezi, ale aj vo vnutrozemi a na zapadnom pobrezi. Viac nechce rozsirovat vyyrobu, aj ked dopyt narasta. Staci jej prave tolko, kolko ma teraz. Neslo vsetko hladko. Donedavna tu boli pozicky, musela robit prieskum trhu, nemal jej kto pomoct. Dnes spolupracuje s WWC a pomaha zacinajucim podnikatelkam a hovori: "Boh dava dary a moznosti, clovek ma zodpovednost, ako s tym nalozi."

Terri: Zacina rychlo prosperovat. Svoju firmu musela prestahovat do mesta, aby bola blizsie k zakaznikom. Jej produktom su rucne malovane obkladacky.