|
|
Kava Priatel, ktory mna alebo ja jeho sprevadzam, je clovek kludny, rozvazny, smely.
Roztrzitost, davku slabosti, som pri nom nepostretol ani v den, ked v Panskom sedle sme
zakyvali na pozdrav hunatemu macovi, ktory si vykracoval po chodniku smerom ma Raztocku
holu. - Co nepijes? Len miesas, - pyta sa priatel. Priatel, v snahe urobit si ocko chcel kavu osladit praskovym cukrom, lenze.. Do kavy putovali dve lyzicky detskej krupice. Zadostucinenie. Vrecusko kavy mi podaroval.
Ked som otvorila dvere na starkeho izbe, poobzerala som sa, ale nikde som ho nevidela. Az po chvili som zbadala, ze za velkou kopou novin, ktore boli na stole, sa nieco hybe. Ano, bol to moj starky, ktory si pozeral noviny hadam este spred styroch rokov. Moj starky je stredne vysoky tucny pan, ktory zvycajne hovori o politike. Kvoli politike sa pohadal s bratom a dokonca aj so svojou dcerou. Takze, prisla som za starkym a prve, co som pocula bolo: "Co ti zase treba?" Spytal sa to preto, lebo vedel, ze ja za nim zvycajne pridem kvoli tomu, ze mi nieco treba, lebo viem, ze mi pomoze. Ked som mu povedala, nieco si zamrmlal, porozmyslal a zacal hovorit. Hovoril toho vela a to, co bolo zaujimave vam poviem. Najskor bola starost, kde bude skola. Moj starky chodil do cirkevnej skoly, potom do rodinnych domov. Az ako stvrtak chodil do nasej terajsej skoly. Kazdy den museli nosit do skoly tri uciva (polena) na kurenie. My mame stastie, ze mame radiatory. A stastie mame este aj v tom, ze mame zosity a pera. Oni museli pisat griflikom na tabulky. Cez prestavky sa poriadne zabavali. V skrini nasli vzduchovku, z chleba si urobili broky a obstrelovali obraz prezidenta "taticka" Masaryka. To muselo byt super! Hned ako sa skoncila skola, hodili tasky do kuta a bezali do svojho bunkra, kde sa vsetci stretli. Ked uz boli pohromade, isli na lov. Ale nie obycajny. Isli kradnut mrkvy a kaleraby. Jablka mohli kradnut len z vozov obchodnikov, ktori prisli predavat z Huty. Lebo ovocne stromy tu neboli. Ked uz boli dobre zasobeni zeleninou, isli na ryby. Chytali ich holymi rukami. V Hrone bolo strasne vela pstruhov, ale napriek tomu bolo zakazane ich chytat. Ak nemecky zverostrazca Vogel co i len zavetril, ze sa nieco deje za jeho chrbtom, uz bolo zle. Vogel mal na starosti vsetky lesy. Ale aj tomuto presli nasi starki cez rozum - skamaratili sa s nemeckymi detmi. Ked boli s nimi, Vogel im nemohol nic urobit. Nemecke deti boli vychovavane k tomu, ze im vsetko patri. Tak sa raz stalo, ze sa jeden rodak z Telgartu spytal Nemca, ako sa mu paci u nas v Telgarte a celkove na Slovensku. On mu povedal: "Toto je moja risa a ty si len otrok." To ho poriadne rozculilo a urcite by sa aj pobili, keby nie starkeho a jeho kamarata, tiez Nemca. Starkeho kamarat, celkom iny, on si vobec nemyslel, ze to patri jemu a Nemcom. Po dlhych a namahavych pracach na poliach prisiel konecne odpocinok - zima. Chcela by som mat taku zimu ako oni, co sa tyka snehu. Ked mi starky ukazal fotky z Tresnika, hned som chcela byt tam. Boli na nich stromy, vlastne len vrcholky stromov a horne casti elektrickych stlpov, ostatne bolo pod snehom. Popri cestach boli obrovske, asi dvoj-trojmetrove mantinely snehu. Cesty cistil volsky zaprah, ktory sa skladal zo siedmich az osmich volov, ktore tahali dreveny pluh. To nie ako teraz. Teraz napadne meter snehu, zafukne vietor a uz je pohroma, snehova kalamita. Viem, ake zaveje sa robia teraz na Besniku, a vtedy? Vtedy to cistili len ubohe voly. Ked uz boli cesty vycistene, islo sa na ne korculovat, lebo boli klzke a neposypane. Korculovalo sa v "gvintakoch", ktore sa pripevnovali na topanky. A dost uz zabavy, ide sa pracovat. Nezavidim im, ze kazdy vecer museli ist po vodu do citiarne. Bol to jediny vodovod v dedine a preto sa tam vecer stretavalo vela ludi, niekedy aj polovica dediny. Vodu im bolo treba pre dobytok. Raz bolo pri citiarni zamrznutych 50 halierov a starky ich vyberal asi pol hodiny, ale dostal ich. No ja by som sa na 50 halierov vykaslala, ved naco by mi boli? Ale v tej dobe to bolo uplne ine a tie srandovne ceny, ako napriklad: balon stal 20 halierov, topanky na zimu 29 korun, krava stala 300 korun a super vol 5000 korun. Peniaze sa najcastejsie minali v maji a v oktobri, lebo vtedy boli v Cervenej Skale trhy. Ked sme uz pri tej zime, poviem vam nieco o Vianociach. Kedze v jednom dome byvali dve aj tri rodiny, museli sa delit o jeden vianocny stromcek. Kazda rodina mala svoju cast stromceka, ktoru si zdobili jablckami, orechmi, slamou, medovnickami a salonkami, ktore si vyrabali doma. Deti mali velku radost, ak mohli kradnut druhym rodinam, a preto sa kazdy den ozdoby pocitali, ak chybali, uz bolo zle. Na Stedry den im mama hovorila: "Ak sa budete postit cely den, vecer uvidite zlaty mostik." Hoci mostik nikdy nevideli, cely den sa postili. Po skromnej veceri - opekancoch, isli si po darceky pod stromcek. Boli to zvycajne tie najpotrebnejsie veci. Niekedy si tam nasli aj hracky. Po velmi dlhej zime prisla vytuzena jar. S nou aj polne prace. Ale hlavne je to, ze sa hnusne zubate slnko zmenilo na krasne usmievave. A konecne prisla Velka noc. Chlapci uz rano o pol stvrtej chodili po domoch v dvoch skupinach - niznanci a vysnanci. Ten kto prisiel skor mal stastie, lebo ranajkoval s domacimi. Ked chlapci zaklopali, zvycajne ich hned pustili dnu, lebo uz boli hore. Ale stalo sa aj to, ze domaci este spali, a tak chlapci vosli dnu oknom a poriadne vystrasili dievcata. Domov sa vracail vecer a vsetci mali pod capicou. Starky mi toho narozpraval este tolko, ze by som zapisala aj cely zosit. A kedze nechcem vazenu porotu unudit k smrti, nechala som starkeho so svojimi spomienkami a pobrala som sa opisat aspon tie najzaujimavejsie. Skolsky rok 1944/45 v Benusi Ako vsade v slovenskych dedinach, zacal sa skolsky rok aj vo dvoch malotriednych skolach na Janecke i na Vrsku pri kostole. Kedze v Benusi uradovali pomahaci nemeckych fasistov Gondorovci, zaciatok skolskeho roka bol velmi smutny. Ucitelia Simsik a Auxt si obliekli povstalecke uniformy a v skolach, okrem nabozenstva, nemal kto ucit. Do skoly na Janecke (teraz je tam skolska jedalen) nahnali z Benusa a z prilahlych osad vsetkych mladsich muzov, kde ich vypocuvali, pretoze na Bujakove, kde sidlil hlavny partizansky stab, zlikvidovali jedneho zo synov stareho Gondora, Bandyho aj s niekolkymi Nemcami. Chlapov tam drzali o hlade a podla vypovede prepustenych ich aj tyrali. Chceli od nich vediet, kde je hlavny partizansky stab. Za niektorych starsich muzov sa prihovoril miestny vdp. farar Fridrich Zelina, ktory vedel po nemecky. Ostatnych organizovali do nemeckej spolocnosti Edelweiss. Najma ti najmladsi mladenci ani nevedeli, co je to za organizaciu. Niektorym sa podarilo ujst zo skoly cez pojd. Az po vojne sa vyjasnilo, ktorych mladencov do Edelwiess nahovorili. Bolo ich vsak malo a len co sa im naskytla prilezitost, usli k partizanom. Po smrti Bandyho Gondora bola skola tou miestnostou, kde sa zdrziavali zajati partizani pod prisnym dozorom Nemcov a ich pomahacov Gondorovcov. V skole sa nevyucovalo az do skorej jari 1945, ked oslobodili okolie Brezna. Kym sa nevratili ucitelia Simsik a Auxt, vsetky rocniky spolocne ucila ucitelka Kratka, ktora prisla az z Banskej Bystrice a neskor sa vydala za ucitela Auxta. Aj napriek tomu, ze od septembra do februara sa nevyucovalo, rocnik sa nevynechal a nasledujuceho septembra sa postupovalo o rocnik vyssie. Vzdy boli spojene jedna az tri triedy dovedna, no na vzdelanie to vplyv nemalo, pretoze ziaci velmi pozorne sledovali aj ucivo starsich rocnikov. Skola, ktora po vyhlaseni SNP budila hrozu, stoji do dnesneho dna. V jej kabinete su rozne dokumenty a zaroven sluzi za skolsku jedalen pri novej sjkole postavenej po oslobodeni. Stara skola sa stala pamatnikom dediny. Margita Vrbovska
|
